ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S filozofom zatočil sa svet. Trhol sebou celý zľakaný. V hustej tme zavial prievan znovu. Ozvalo sa jakoby zamňaukanie rozvášnených zdivených mačiek. Akoby sa boly bleskurýchle prehnaly okolo neho, ceriac na seba ostré biele zúbky a driapajúc sa zúrive, za divokých výkrikov boľasti do krvi pazúrovitými prackami. Prehnaly sa jako vrieskavé strigy, lietajúce nočným vzduchom na ohnivých metlách.

Ale v tej chvíli sa mu rozbresklo. Nie, nie sú to mačky, ani strigy, ale ženy, ženy vášnivé, na seba vzájomne divoko žiarliace, zápasiace a závodiace. O koho? Zrejme o neho, genia, nad celý svet povýšeného, sekulárneho veľmysliteľa! Ženy, nie strigy ani mačky a či práve preto šelmy kruté, krvelačné, strašné svojím tajomným kúzlom i neúmornou dychtivosťou za tým, za čím raz zatúžily. Závodia o neho na život a na smrť — cudná červenolíca kolegyňa s havraními vlasmi a panensky tvrdými, čerešňovokrvavými perami, práhnucimi za divokou slasťou prvých zakúsnutí. Cudná Ela však závodí oň, ach, márne. Jeho si trúfa urvať zlatovlasá, bielokrká žena, pani kolegu-účtovníka s pátravými potkaními očima, pružná, mrštná tygrica zelenavých očí, s rozkošnicky sa zachvievajúcimi ružovými nozdrami, s vášňou prudkou, rýchlou, omračujúcou jako výboj elektriny. Ta schváti ho, ach, do svojich lačných, haditých ramien, bez odporu, bez milosti! A čo to?! Čo to zažiaril zrazu vo tme za pár velikých, hlbokých, zamatových očí, jaká sála z nich láska, odovzdanosť i nemá výčitka, že sa nebráni, nebráni silou-mocou bezohľadným uchvátiteľkám, z ktorých jedna už-už jása v svojom opojnom triumfe?! Miluje ho, trpí, nesmierne trpí a predsa verí v jeho skorý návrat k nej, nežne ho hladiac láskavými vernými očima — miesto vášnivých výbuchov hnevnej žiarlivosti.

Ó, jako len mohol na ňu zabudnúť, na stálocitú, anjelsky dobrú Vlastu, jejž smutné úprimné oči sľubujú toľko hrejivého blaha na desaťročia?! Na peknú, dobrú, zádumčivú pani Vlastu, ženu malého, protivného módneho obchodníka v ulici neďaleko Rojkovho bytu, večne túžiacu, neporozumenú, k vôli ktorej kúpil, idúc z úradu domov, za štyri roky svojho pražského pobytu, ach, už toľko razy balíček zbytočných drobností: košeľových gombičiek, manžet, golierov, viazaniek i gumových podväzkov, všetko iba preto, aby aspoň na pár letmých minút shliadol zamatový pár tmavohnedých očí zamĺklej pani Vlasty, v ktorej plnom altovom hlase chvelo sa toľko teplého citu!

— — —

Precitol podopieraný na tmavom schodišti svojím ochotným druhom.

„Pane kolega, ide na Vás závrat; podoprite sa smelšie o mňa!“

Poslúchol. Kráčali ruka v ruke hlučnými ulicami, osvieženými miernučkým večerným vánkom.

Miloslav Rojko vydychoval zhlboka, púšťajúc sa pomaly do kroku s váhavosťou dieťaťa, naučivšieho sa práve chodiť. Kto ho to sprevádza? Prvý učedlník, či priateľ, ktorý si doposiaľ netrúfal odhaliť mu svoje city?!

Pocítil hlbokú vďaku k prozreteľnému sprievodcovi, ktorý ho včas vyrval z roztočeného víru ostatných kolegov-posluchačov, chystajúcich sa osláviť prvý veliký vedecký triumf svojho druha zrejme poriadnou lumpačkou v daktorom nočnom lokále.

Rojku a jeho druha obstúpily černejúce stromy a krovie zamĺklého večerného parku. Filozofovi bolo na duši tak zvláštne ľahko. Posledný raz prechodí sa večerne krásnou Prahou jako neznámy človek, nebudiaci na uliciach verejnej pozornosti. Naposledy ssaje do seba nerušene vzduch voľnosti súkromníka, ktorý je dosiaľ uchránený špinavého bodavého dotyku širšieho sveta. Ach, ostatná intímna chvíľka nepovšimnutosti, jaká si blaživá, krásna!

Púšťali sa voľným pomalým krokom dolu ožiareným chodníkom Václavského námestia, keď si dovolil mlčanlivý druh s vľúdnym úsmevom v tvári priateľskú otázku:

„Odkedy sa zaoberáte, pane Miloslav, filozofiou?“

Bľadá tvár blaženého snílka rozšírila sa povýšeným úsmevom:

„Veľmi dávno. Skoro od narodenia.“

„Čítali ste knihy, kompendia?“

„Preštudoval som už pred rokmi ohromnú literatúru.“

„Užívate v úvode do svojej filozofie pekné obrazy, vzaté z divadelného života. Azda ste len nedošli k aplikovaniu svojich téz na dramatické umenie?“

„Prirodzene, došiel som.“

„Čo súdite o veci?“

„Že dramatické umenie stojí práve v dôsledku mojej filozofie pred ohromným prerodom,“ rozhorľoval sa Rojko s planúcim zrakom.

„To je zaujímavé. Niektorý deň mi o tom azda poviete viac,“ vracal sa ochotný sprievodca s človekom, čítajúcim vo hviezdach, smerom k jeho bytu.

„Napísali ste interesantnú vec. Mali by ste si deň — dva odpočinúť.“

„Vyspíme sa dobre,“ prisviedčal filozof pokojne, zatúžiac naozaj za hebunkou teplou poduškou a za bezstarostným rozvalením v útulne mäkkom loži. Ale na dne srdca cítil dosiaľ horkosť. „Napísali ste interesantnú vec.“ Chudák! Nechce povedať: „geniálnu vec“, bojac sa patrne, že by si Rojko uvedomil dosah svojich objavov a počal sa dívať pohŕdave na dosavádné svoje bankové ovzdušie. Pošetilče! Ty tomu nezabrániš! Tvoj Rojko je už dávno povznesený nad duchovný hmyz, ktorý ho obklopoval.

Sprievodca ho vyprevádzal hore schodmi až k ustarostene zamračeným vysokým bielym dverám bytu.

Prebľadlá mladá žena filozofa spechala im nervózne vzrušenými krokmi v ústrety.

Rojkov druh šeptal jej čosi. Zomdlený mysliteľ nevystihol vo svojej nevšímavosti jasne, či to boly slová obdivu nad prvou skvelou ukážkou mužovho filozofického systému, či bežných pár fráz, vysvetľujúcich prekvapenej mladej osobe, jako to prišlo, že jej muž je dnes doprevádzaný.

Pozrela na muža, chápajúceho sa zábradlia v obave pred novým záchvatom únavy, nežným zrakom, v ktorom chvel a leskol sa vrúcny cit, a oblapila si ho nežným, matersky pečlivým privinutím.

Priateľ sa vo dverách porúčal. Filozof klesol na pohovku a sletel so svojich nadoblačných výšin, opierajúc sa bezmyšlienkovite o diván, sletel na pár hodín do intímne ožiarených kútov svojej drobnej úradníckej domácnosti.

Vesmír zastavil sa v jeho modzgu aspoň na chvíľu v svojom vírivom kolobehu.

— — —

Z hlbokého, tupého spánku prvých hodín prebudil sa Miloslav Rojko až hlboko v noci.

Jeho ukoliebaná tichá duša bola tu však jakoby kúzlom schvátená znovu do divokého víru.

Nad spiacim mestom dunel hrozive hrom a šľahaly desivé blesky, ožiarujúce izbu, v ktorej spal Miloslav Rojko, jako nejakú hlbokú romantickú horskú dolinu, aby sa aspoň na okamžík odhalila v plnej svojej kráse. Rýchle stíhajúce sa blesky splývaly vše v jakúsi magickú žiaru, ktorá zaliala izbu, sklenenú strechu terasy i mohutné agáty a gaštany, ichž dlžizné čierné tiene chvely sa v oblokoch, zázračne krásnym svitom, dodávajúcim celému obrazu bájny, nadzemský pôvab.

Spáč prevalil sa na druhý bok, aby unikol vzrušujúcemu dramatu rozbúrených nebeských živlov.

Ale burácanie hromu neprestávalo. I zažmúrenými očima videl skoro zreteľne čarovné osvetlenú vnútornú stenu.

Zablyslo sa a zadunelo s hrozným rachotom. Jako by sa rozdrtený hromom rúcal v prach niektorý z blízkych vysokánskych palácov.

Číra nemožnosť zaspať. Prevalil sa zase k oknu, aby využil ztratené chvíle aspoň hľadiac na nádhernú panorámu.

Tmavú oblohu brázdily divoko nebeské strely.

Čo to? Blesk skoro červený! Ohromná ohnivá elipsa, spojujúca na zlomok sekundy s nebom a medzi sebou vrcholky Hradu, palácu bývalého Obilného ústavu a Národného muzea. A za ňou nové a nové kľukaté šľahy blesku. Sklenená strecha terasy a okná na dome jakoby neustále rinčaly od mohutných otrasov.

Univerzálny filozofe, hor sa študovať formy bleskovej čiary! Je to elipsa, či sploštená osmička a či nekonečné rady dlžizných osmičiek, z nichž každá je púhou optickou formou pre elipticko-osmičkové systémy úžasne komplikované?

Oslepujúce bleskové biče, vyrovnávajúce napjatie medzi rôznymi sférickými atmosférami a rozpálenou, úžasným plynovým tlakom nabitou zemeguľou!

V zápätí bleskov zahlaholila ohlušujúca hudba nebeských živlov. Ohromná symfónia búrky a rachotu, kviľby a hrozby, divokého zúfalstva, prerážaných výsmešným chechtotom, tuším, samého pekla.

A nová zelenožltá či strieborná svetelná záplava vykúzlila vyjavenému zraku užaslého vedomca obraz neskonalej mythickej krásy. Celé Václavské námestie i s priľahlými ulicami sa vzňalo a žiarilo kryštáľovojasnými vlnami magneziového svetla od zeme k oblakom. A pri zvukoch nebeskej hudby vyletovaly z oblokov a balkónov čarokrásné obnažené ženy, vznášaly sa na kupoly palácov a strechy domov, aby sa odtiaľ spúšťaly v zázračne prudkom, omamujúcom lete dolu do závratných uličných priepastí, do vášňou horiacich náručí diabolsky svodných mladých mužov, príšerných divokých satyrov a tajomne čiernych, rehtajúcich sa kozorožcov.

A jako vzdušnými zjaveniami plnily sa vnadnou ženskou krásou terasy, veže a špice striech, krásou, túžbou lásky neodolateľne lákanou do bezdna opojenia.

„Miláčku!“ zaúpela hlasom zomierajúcim túžbou pôvabná pani Vlasta s alabastrove skvelým telom bohyne.

Zachvel sa mohutným vzrušením, sklamaním napolo zničený. Lebo veď prelestná počerná víla klesala v sladkom závrate do otvoreného náručia anjelsky opeknelého zlatovlasého krásavca, v ktorom — ach — poznával s boľastným ostnom v srdci svojho včerajšieho druha, kolegu-korešpondenta zo zahraničného oddelenia banky.

Dobrotou žiariace zamatové hnedé oči, sľubujúce tak výmluvne vernosť a oddanosť, ach, prečo ste ma oklamaly?! — zaúpel nemo v svojom zúfalom bôli.

— — —

Nebeská symfonia zaburácala znovu. Magická jasnozelenavá svetelná záplava zažiarila. V hrudi duševného velikána, rastúceho k svetovým výškam, zabúrila šialená túžba.

Ľahkosťou vánku vzniesol sa, preniknúc jako vzdušnú paru ožiarené sklené okno. Chystal sa zaletieť na závratne vysokú kupolu ohromného nárožného paláca, aby mu neušly jedinečné v živote slaste.

Zo súsednej izby, kde spala s dieťaťom žena, ozvalo sa tiahlé boľastné zaupenie. A tklivý tón, vnikajúci mu do hlbín duše, zvrátil nadľudskou mocou jeho vilné túžby.

Pocítil pod sebou mäkkú, teplú posteľ, a kajúcneho navrátilca sovrely vo vrúcny objem útulné milé štyri steny.

Hromová hudba zaznievala už iba zďaleka.

Nadčlovek smierený sám so sebou usínal zase sladkým spánkom, nemýlený ani ochabujúcim vedomím, že rachot hromov blíži sa pomaly znovu.

— — —

Prebudil sa neskoro ráno, keď do izby, preživšej v noci toľké zázraky, vnikal záplavou slnečných lúčov biely deň.

Do Tuscula hrdého filozofa vkročila žena.

„Tak spal si predsa?!“ zvolala skoro radostne, hladiac muža po hlave zmučenej myšlienkami.

Opätoval inštinktívne jej nežnosť. Ale duch jeho neprestával sa vznášať v nadzemských výšinách.

Polooblečený pokročil k oknu. Zahľadel sa von a užasol.

Videl jasne stopy osudnej katastrofy. V Prahe odohralo sa v noci ohromné zemetrasenie! Ba čo, zemetrasenie?! Hrdá metropola mladého štátu počala sa prepadávať do hlbín zeme. Veď miesto honosných nových palácov trčia, hľa, k nebu jako príšerné pomníky či symboly konečnej zkazy — holé, popukané, orúcané múry, a im pod nohami zíva tmavá, bezodná priepasť! Dolu v nej a nad ňou hučia výstražne zúfalé, plnou parou pracujúce motory. A v pravidelných skoro prestávkach dopadajú na zem a jakoby na nejaké masívne trámy dunivé údery balvanov, klád, ťažkých kladív, hrčia zlovestne či zúfale divoko roztočené kolá strojov.

Tisíce neužitočných parazitov, zhýralcov a šudierov, zachvievajúcich sa zbabelou hrúzou, že stanú sa bezmocnou obeťou katastrofy, napína svoje scvrklé svaly, pokúšajúc sa v zimničnom chvate o svoju záchranu.

Ale márne. Múr sa rúca za múrom, palác za palácom, a príšerná otvorená tlama, rozľútenej zeme sa rozavuje, — strašná priepasť sa prehlbuje.

Už modrá sa nad ohromnou bezodnou šachtou iba malý kruh blankytného neba. Už-už zastiera celý obzor šedohnedá a černastá massa kamenných, tehlových a betonových trosiek; na zbylých múroch dĺžia a šíria sa nové a nové trhliny. Zo zmierajúceho mesta dolieha tisíchlasý príšerný zvuk hrúzy a zimnične zúfalého zachraňovacieho chvatu. A z temných šedých hlbín rozškľabivšej sa Zeme stúpa pokojne jako kolmá kúrňava obetná hustý belasý dym, zahalujúci v rúšku zabudnutia státisíce bezduchých ľudských tiel, čo staly sa obeťmi kataklizmatickej hrúzy!

Tragédia človeka sa končí. Súmrak bohov nastáva. Desaťtisícročia praehistorickej existencie človeka a tisícročia jeho chlubných dejín noria sa nezadržiteľne v Nirvánu.

Myseľ veľkého filozofa lietala bezradne od nebies k zemi a nazpät, vybičovaná k vrcholnej extáze jedinečnou velebou hlboko tragickej chvíle osudovej.

Dohrávaš svoju rolu, milená republika! Hynieš predčasne, ale hynieš najveľkolepejšou smrťou, jakú vymyslely dejiny tvojej rodnej planéty. I chvíľke svojho skonu si väčšia, majestátnejšia než iné štáty po staletia svojej slávy a vrcholného rozmachu.

V zimnične sa lesknúcom oku prorokovom zaperlila sa slza súcitu.

— — —

Ráno vstával s mysľou mladou a sviežou, púšťajúcou sa hrdo a iste na závratné sférické lety.

Ohromné žriedlo tepla a svetla — Slnce — prebúdza tisícami šípov-papršlekov k novému životu ochladlú zemguľu a stupňuje ho. On, bľadý mysliteľ, nastavuje jeho hrejivým lúčom tvár, ruky, plecia, aby vssal do seba čo najviac sily vyžiarujúcej z odvekého centra.

Zrazu pocítil zázračnú príbuznosť medzi sálavým teplom Slnca a pálčivou horúčosťou svojej, myšlienkami víriacej hlavy. Horúčosť, fyzické i duchovné svetlo sála mohutne z centier.

Aké fyzické i duchovné? Nesmyseľné rozlišovanie! Svetlo jednorodé, jednotné. Rôznosť, ako sa prejavuje, je púhym optickým klamom krátkozrakých ľudských nedochúdčat.

Velebné ráno, žiarivé, jasavé! Kto to precitol k nemu, človek či gigant, uchvatiteľ nesmierneho množstva vesmírnej prasily, zázračný magnet priťahujúci k sebe neodolateľne rýchlosťou, stupňovanou každou sekundou, nesčíslné myriady atomov kozmických energií; pevný stredobod, okolo ktorého začína krúžiť ľudstva myšlienkový svet?!

Preč so stupídnym dualizmom, rozlišovaním ducha a hmoty. Oboje jedno jest. Veď od okamžiku, v ňomž uvedomil si svoju duchovnú mohutnosť, potencujú sa priamo zázračne jeho telesné energie!

Mohutnejúci gigante, najkoncentrovanejšia essencia mnohotisícročného ľudského dôvtipu, rozrieš odveké záhady sveta s geniálnou istotou a rýchlosťou! Veď pátravé papršleky tvojho modzgu prenikajú vesmírné diaľky rýchlejšie než rodí sa myšlienka!

Univerzálny filozofe, spôsob, aby ľudstvu, chňapajúcemu trapne za svetlom poznania, nezostalo záhadným nič medzi zemou a nebom!

Nauč ich chápať podstatu sily, energie, javiacej sa im rozdielne jedine stupňom svojej intenzity. Nauč ich, že jedno jest: príťažlivá sila Zeme či váha hmoty, zemský magnetizmus, elektrická iskra, rádiový papršlek. Vylož im, že hmota javí sa hmotou iba v štádiume poňateľnejšieho pre naše smysly pohybu, kdežto za určitou hranicou rýchlosti mení sa pre nás v púhy svetelný zjav.

Zbor im hrádzu medzi organizmy a svetom neorganickým, ktorá je iba fantómom, preludom myslí, nevediacich sa vymaniť z pút tisícročných povier a predsudkov. Žijúcim organizmom je všetko, bárs by sa javilo mŕtvym, nehybným, mdlým našim chabým smyslom. Žijú i nerasty, a najmenší úlomok zvetrávajúcej skalnej skupiny môže byť ohromnou ríšou nekonečného množstva tvorov, ichž dýchanie a hýbanie, vzrast i šialený tanečný rej lásky javí sa byť vo svojom súhrne obrejlenému učenému pedantovi púhym drolením nerastnej hmoty alebo chemickou premenou spôsobenou lenivým tokom tisícročí.

Prekleň im priepasť medzi Bohom a človekom! Nauč človeka lietať aspoň na krýdlach myšlienky k oblačným výškam, a nedostupného, majestátne chladného, nepoňatného Boha strhni smelou rukou do útlych kalichov vonných kvetov, do perliacich a dúhovými barvami ligotajúcich sa kvapiek rosy, do mučivými záhadami zbúrených ľudských hrudí!

Aplikuj im na všetky ich vedecké disciplíny a obory umenia svoje vznešené filozofické princípy. Diktuj im formy ďalšieho rozvoja. Vnes svetlo do ich politického tápania, presvedč ich o nezbytnosti diferenciácie i vzájomne sa korigujúcom vlive jednotlivých smerov, prúdov, programov a hesiel. Samovládu klík a koterlí v stranách a štáte zlom svojím slovom a vysvetli nechápavcom, že jednotlivé komponenty v paralelogramu síl zabiehajúc priďaleko na pravo a na ľavo, privysoko nahor a prihlboko nadol, nie aby zvíťazila ktorákoľvek z nich a markovala „správny smer“, ale iba na to, aby vyplynula z nich čiara celkom nová, odlišná smerom od nich všetkých: rezultanta.

Nech prestane blúznenie o „pravde“. Je to fantóm nespatriteľný, nedosažiteľný, chorobná fixná idea fanatických kacírov a samozvancov. Neznáme veci a nikdy ich nepoznáme v karikatúrnej neforemnosti objektivity, ale v mnohonásobne zkrivenom, lomenom odraze, zavinenom naším stanoviskom, prostredím, hranami či oblúkmi skiel a vlastných očí, ktorými sa na ne dívame. Nezabúdajme ani na barevné sklá a krivé zrkadlá našej suggescie a tradícií, v ktorých sa zachovaly stopy všetkých barevných priesvitných črepov, ktorými hľadely na svet, na slnko a hviezdy generácie, čo nás predišly.

A nežiaľme, že neni a nebude nám nikdy priano poznať pravdu v jej pravej podstate. Škoda vidieť krásu v každej nahote. Často je obraz, vykúzlený šalebnou fata morganou, nesrovnateľne krajší než špinavé ľudské hniezda a bezútešné nudné zákutia, ktorých je odrazom. Umeleckého pôvabu získava čiara iba tým, že je zkrivená, a dúhového jagotu predmet iba odrazom slnečných lúčov od hrán nekonečne mnohouholného prizmatu našej čočky.

Nie, nemá nijakého smyslu blúzniť o pravde. Je suchopárna, príliš prostá a triezva, než aby sa nám mohla, keby sme ju ozaj shliadli, páčiť, príliš priamočiarna, než aby nás neodpudila od seba svojou nudnosťou.

— — —

Miloslav Rojko cítil, ako vyrastá do svetovoepochálnych rozmerov, k významu učiteľa a vodcu generácií, raziteľa nových dráh a dovŕšiteľa toho, čo vytvorily tisícletia. A súc si jasne vedomý všeľudskej dôležitosti každej svojej myšlienky, počal zachycovať na papier všetko, čo zdalo sa mu vyplývať z jeho filozofie, aplikované súc na otázky konkrétne.

Bude písať epištoly odborníkom v jednotlivých špeciálnych vedeckých oboroch a vedúcim duchom v umeniach.

Odhalí nové možnosti ich umenia výtvarníkom a divadelníkom. Maliarov naučí zachycovať pohľad na človeka s vrchu, dojem z pohľadu na ľudské temä a bizarne skrátený obraz nôh. A naučí ich dívať sa na človeka spodkom.

Divadelníkom postaví na javisko nové steny. Nech píšu už raz dramatá společenského zákulisia. Nech podávajú deje prizmatom samých osôb vedľajších. I tak možno zachytiť účasť hlavných hrdinov. Nech nám nelíčia ustavične denné boje a spory, ale odhalia nám raz i tajomstvá a prekvapenia, elektrinou nabitú atmosféru noci. A nové kusy nebudú naskrze menej zaujímavé od starších.

Nech zachytia dráma banky, tklivú tragédiu jej najpílnejších pracovníkov, shromažďujúcich zlato a prehrabávajúcich sa v ňom každý deň, otročiacich mu celý svoj život bez toho, aby ho dosiahli kúsok stačiaci utlumiť srdca strach pred hladom a zimou, ktorým môžu byť vydaní na pospas ich najdrahší. Nech zvečnia vírivý tanec zlatého prachu, krúžiaceho po celý čas nad hlavami tých, čo ho vykúzlujú z chaosu Neznáma, aby, keď ustane vietor, sniesol sa jako prachové perie na lenivé údy povaľačov, hovejúcich si v chládku pod košatým stromom.

Politikom vyloží tajomstvo večnej rovnováhy síl, obnovujúcej sa znovu a znovu po každom vyšinutí. Naučí ich zavrhnúť fixovanie porušenej rovnováhy síl na mŕtvom papieri, kým v živote už dávno nastal odliv vôd, čo pretiekly za povodne cez okraj riečneho koryta.

— — —

Celú noc vyplnil univerzálny filozof hviezdnymi lety, shliadajúc na zem z nadoblačných výšiek. Mapa Europy ožila, zelená barva nižín a hnedý odtieň hôr splynuly v čierne mrákavy hmýriaceho sa ľudského hmyzu.

Popred zázračné oči povzneseného mysliteľa tiahly oblačnou rýchlosťou epochy dejín. Miloslavovi Rojkovi stal sa okamžite jasným ich smysel, z čoho vznikly a k čomu smerujú.

A valiace sa vlny ríš a národov počaly zrazu hustnúť a tuhnúť, meravejúc v čudesné apokalyptické obrazy.

Nemecké myriady počaly sa hýbať hrdými pohyby kráľovského jazdeckého koňa, jehož hlavu vytvorily východné Prusy, predné nohy, dopadajúce dunivými kopyty na zmučený chrbát zemí koruny českej, vytvorilo pruské Sliezsko. Sedlo siahalo k pobreží Baltu a Severného mora a v miestach, kde splýva s nemeckým telom Šlezvik-Holštein spolu s Dánskom, sedel na bujnom tátošovi mohutný, zpupný imperátor, bijúci korunou o škandinávske brehy. Kráľovský tátoš vykročil prudko proti ruskoslovanskému lvu, obrátenému hlavou k severu, a zaryl sa mu hlboko do obnaženého chrbta. Z tela mohutného, vrávorajúceho lva však vymŕštil sa rýchle rozľútený čierny orol a vkloval sa s bojovným rykom zdivenému kráľovskému tátošovi do pyšne vypjatej hrudi. Bujný or sa vzopjal, zahryzol zúfale do speneného zubadla a vymŕštiac sa prednýma nohama do povetria, shodil zpupného jazdca, zabodávajúceho sa mu ostrohami v slabiny, do prímorského piesku.

Miloslav Rojko zadíval sa na rozoranú zem, nad ktorou vzpínal sa ranený nemecký tátoš a krúžil ostražite hrdý poľský orol.

Zazrel hnedého koníka, kleslého do prachu, otočeného smutnou, ale predsa sa vzpriamujúcou hlavou k slabinám bujného nemeckého tátoša. Zadíval sa lepšie a videl, že zmorený hnedý kôň má zlomené predné nohy. Ulomené mu boly odtrhnutím Pannonie od rozpadlej Veľkej Moravy.

A razom sa apokalyptický obraz zmenil: na zelenej pažiti ležal nehybne bľadý mládenec, odený v kroj. Hlavou jeho, obrátenou k východu, boly Čechy, driekom Morava so Sliezskom a nohama Slovensko s Rusínskom. Ležal na znaku, vzpriamujúci sa v drieku do sediacej polohy. V lone spočívala mu valaška. Márne trhal mládenec belavými kaderami, priviazanými o bralo, ktoré vzpieralo sa mu nad hlavou. Odtrhnúť ich nevládal.

Mudrc, luštiaci apokalyptické vidiny, nechápal, prečo nevstáva krásny šuhaj na krpčité nohy a prečo si dal priviazať o bralo plavé hadité kadere. Prizrel sa a videl, že mládenec má nohy slabučké. Dospievajúci junoš vzpiera sa slabými, zakrpatenými nohama — dieťaťa.

Vtom prihnal sa od juhovýchodu na bezmocného šuhaja divoký kanec, spenený hnevom, hotujúci sa nabrať nedúživca na svoje ostré kly.

Naraz sa však zablyslo, mládenec skočil na rovné nohy a zavrtiac nad sebou valaškou, zaťal ju divému kancovi celou silou do škutinatého hlaviska. Kanec sa svalil boľastne ryčiac do kaluže vlastnej krvi. Bujarý junák počal však skákať radostný odzemok.

— — —

Bľadý mysliteľ sa vztýčil, vyrastajúc razom skoro ku stropu. Vznášal sa nad podlahou jako nadľudská bytnosť, unášaný opojným vedomím, že rýchle a nezadržiteľne blíži sa ku — vševedúcnosti.

Vidí do astrálnych diaľok, pred jeho zrakom pochoduje, vtelená v mäso a krv, minulosť, a odhaluje sa mu v celej svojej impozantnosti a úžasnej zreteľnosti iným nedostupná — budúcnosť.

Vidí na závratné diaľky časové i priestorové, smysel života každého organizmu; meria bezpečne intenzitu túžob žien, čo za ním práhnu.

Prestávajú mu byť neuskutočniteľnými najnesmyselnejšie fantázie.

Cíti, jako sa búri mučivou túžbou za jeho prudkým objatím, pri ktorom sa ztají dych, bujná, pružná, vášňou žiariaca hruď plavovlasej tygrice, ženy hlavného účtovníka. Fascinujúce zelenavé oči šelmy vpíjajú sa dychtive do jeho hlbokých zrakov, lesklobiele lasičie drobné biele zúbky zatnú sa mu do rtov alebo svalnatého krku, mŕštné hadité oblé ružové ramená otočia sa okolo neho, aby ho sovrely pevne, nevymaniteľne do svojho zajatia, a rozkošnícky jemne formované nozdry začnú sa chvieť, keď sa krvelačné červené rty prissajú na rty, aby ssaly z nich opojnú slasť zabudnutia, závratnú rozkoš života.

Pani Oľga je stelesnený symbol rozkoše. Každý jej pohyb, každý jej pohľad — vlnenie elektriny s nekonečným množstvom nepatrných výbojov, ktoré však zasahujú vyhliadnutú obeť na dištanciu a podlamujú jej schopnosť odporu každým novým okamžíkom. Kráča rovno a bystro a predsa jakosi váhave pomaly, s nohama skrivenými vášňou a telom prehýňajúcim sa boľastnou túžbou.

Z toho vonného tela, žiariaceho jako odblesk rannej zory, chce ssať, ach, novú mladosť, novú zázračnú silu k ďalším odvažným letom, piť z neho čarovnú schopnosť vidieť do tmy a zbadať svojich nepriateľov prv, než by mali čo len mdlé tušenie o jeho blízkosti. Chce z pórov jej žiariaceho tela vdýchať do seba pudovú krvelačnosť, aby vedel srážať k zemi bez pohnutia obrvou a bez milosti každého, kto mu stojí v ceste k vyšším métam.

Strhla ho penivá krútňava vášne. Vymŕštila ho jako ľahunkú pružnú lobdu do rušnej ulice. Zimnične rozochvelým telom lomcovaly svodné predstavy o závratných rozkošiach, ktoré ho čakajú.

Áno, Praha sa mení v ráj. Konečne ochably zlovestné politické, mamonárske a komediantské vášne, a starými barokovými a renaissančnými paláci, drobnými vilkami, čo pestrejú sa zďaleka teplými barvami medovníku, zavláda konečne suverénne mohutná elektrická vlna erotických slastí. Miloslav Rojko kráčal, ba letel s rozbúrenou hruďou v ústrety blížiacim sa rájskym chvíľam, vydychujúc zhlboka.

Na Karlovom námestí schvátila ho jakási tajomná vlna. Hlava sa mu zatočila, jakoby strhnutá do víru náhlej prudkej vetrnej smršti. Zem otvárala sa pod ním; z nádherných podzemných komnát ozýval sa svodný smiech, horúcne citné ženské spevy a kynuly mu v ústrety tucty žiariacich, alabastrovo bielych oblých ramien, svíjajúc sa horúcou mučivou túžbou za ním.

A razom zmizla nádherná vidina — žena, jeho vlastná žena pribehla za ním, udychčaná, s tvárou znetvorenou hnevom, bičovaná žiarlivosťou, so storou výčitkou v oku.

Zázračná teplá vlna vymŕštila ho do predku. Zmizol žene jako kúzlom, pohŕdnuc i svody čarovných podzemných komnat.

Lebo veď cítil, že pani Oľga čaká, chveje sa boľastnou túžbou, krvožíznivá, k smrti smutná, jako zamračená obloha pred strašlivou búrkou.

Vsadol na električku. Spolupasažieri vyzerali jako tupé živé mŕtvoly, leniví, nemluvní. On vietil stále po vagóne, po ľahko zčerenej hladine rieky, po slnkom ožiarených žltých radoch smíchovských činžiakov, pociťujúc príjemný ľahučký závrat od sviežieho jarného vánku.

Pod vysokým brehom vystúpil a pustil sa do kopca. Ovialo ho kúzlo málo známeho zákutia. Na tráve zahrievanej slnečnými lúčami hraly sa deti. Pri vysokom šedom múre osúšal svoje handry a vyhrieval si scvrklé údy starý žobrák.

Tmavošedá vilka zahľadela sa uprene na neho. Premáhajúc sa, aby sa nepustil do divokého behu, kráčal rovno k prahu svojho rája, tušiac, že rozkošná víla vyletí mu do pol schodov v ústrety.

Vyletel na druhé poschodie sám. Zelenavé nové dvere sa roztvorily. Našiel sa na tmavej chodbe.

Pani Oľga vítala ho vážna, rozpačitá. Ale nervózne žmurkajúce zelenavé oči prezradzovaly prizreťeľne búrku odohrávajúcu sa v jej duši.

Pokročil k nej odhadlane a vtisol jej na ružovú teplú rúčku horúci bozk.

Zatočil sa s ním svet. Nastaly divoké závody lásky, bláznivá behačka okolo okrúhleho stolu salónu.

— — —

Tvár ovial mu čerstvý vánok. Našiel sa jakoby zázrakom zase na Karlovom námestí. Jeho žena, bľadá a smutnovážna viedla ho pod pazuchu rozvíjajúcim sa parkom, uberajúc sa s ním zrejmo domov.

Vyzerala tak ustarostená, ubolená či urazená, že si ani netrúfal spýtať sa jej, kde sa to vlastne sišli, či jako mu to mohla tu, na Karlovom námestí zmiznúť. A predsa by bol tak rád vedel, či ho snáď sprevádzala až k samej vile pani Oľgy a či snáď jeho najnovšia idyla lásky bola iba — púhym luzným snom?!

A cítiac s trpiacou ženou súcit, pociťoval k nej i nemý hnev. Počal akoby inštinktívne tušiť, že bola to žena, ktorá už opätne zaplašila jeho sladký sen lásky. Pribehla vždy vo chvíli, keď očakávalo ho vrcholné blaho, zasahujúc do jeho osudu rušive, rukou kradmou, závistivou.

Skoro by ju bol v tej chvíli — nenávidel.