ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V myšlienkach doredikal sa hore schodmi domov.

„Na čo ty myslíš?!“ privítala ho žena s vyčítavou otázkou, keď sa posadil. „Ani sa o mňa neozrieš. Boh vie, kto ti v mysli lieta,“ prechádzala do jakéhosi zatrpklého tónu.

Zadívala sa na muža skúmave.

„Aby si si zase niečo začínal, aby si ma tak klamal?!“ vybuchlo to z nej náružive, a z očí šľahly blesky žiarlivosti i tlumenej vyhrážky divokej šeľmy, odhodlanej biť sa trebárs do krvi o svoju korisť.

Zakoktal niečo zmätene, prekvapený neočakávanym výstupom.

Uškľabila sa pohŕdlive.

„Si mi nejaký podozrivý. Ani do očí sa mi nepodívaš!“

Zdvihol hlavu sebavedome a uprel na ženu vyčítavý pohľad.

Vpíjala sa mu do zraku pátrave, jako by ho chcela hypnotizovať.

„Hľadíš na mňa —“ Tak cudzo posudzovala ho. „Ako by si na inú myslel, za inou túžil!“

Zasmial sa a proboval obrátiť vec na žart. Ale nebárs sa mu to darilo.

„Máš ma za blázna, či za malé dieťa?!“ osopila sa naň urazená. „A či sa zase učíš s niekým novú pesničku?!“ vyrazila posledné slová s akýmsi posmešným dôrazom.

Chcel niečo odpovedať. Ale si to rozmyslel. To by bolo prilievať olej na oheň.

Vstal a odišiel do druhej izby, buchnúc za sebou dvermi.

Všemožne sa snažil vžiť do svojich vzletných filozofických myšlienok, zabudnúť na zemský rmut.

Nešlo to. Ženine výhražné slová a narážky na starý, dávno odpykaný hriech nešly mu s umu. Ba naopak, privolávaly mu na myseľ dávno zašlé rozčuľujúce scény.

Novú pesničku?! Ach, z akej nepatrnej, ľahostajnej veci môže byť v dome hriech!

A jaké somárstvo môže byť človeku podnetom, aby spravil nesmyselnú hlúposť!

Nová pesnička!

Hodil sa do kresla a zaboril hlavu do dlaní.

Podráždenou mysľou tiahly rozpomienky, rozpomienky trpké, boľastné. A predsa bolo v nich niečo hojivého, usmierujúceho so životom.

Nová pesnička pani Lujzy!

Poznali sa s ňou a jej mužom, penzionovaným vrchným účtovným radcom v Tatrách. Vlastne iba sa predstavili a prehovorili spolu so dva razy pár slov.

Bola to vlastne hlavne známosť žien. Trávili už posledné dni na Štrbskom Plese, viezli sa električkou práve do Smokovca rozlúčiť sa so Studeneckými vodopády. Vagony boly poloprázdné. Naraz vstala u okna neveľká brüneta a obrátila sa k jeho žene.

„Dovoľte, som Lujza Bětáková z Prahy. A tu môj muž.“ — pani drgla do velikého tučného šedivého starého pána s dobrácky usmievavou tvárou.

Zavalitý brucháň sa s námahou zodvihol a ukláňal sa:

„Emanuel Běták, vrchný účtovný radca na odpočinku. Veľmi ma teší, milostivá pani.“

A už sa predstavili aj mužskí.

„Dívame sa na vás v jedálni každý deň. Človek sa síce shovára so súsedmi, i reštauratér si k nám neraz prisadne. Ale predsa sa len človek často nudí. Už sme sa chceli s vami soznámiť v halle, pri ktoromsi radiovom koncerte. Ale vy ste odišli, ani konca sta nevyčkali.“

Keď sa ukázalo, že oba manželské páry majú tatranského pobytu už na mále, ľutovala pani Lujza:

„No, škoda, škoda! Ako sme si mohli tunajší pobyt zpríjemniť! A človek váha, neodhodlá sa soznámiť. A mysleli sme na to už so štrnásť dní.“

A švítorivá brüneta — mohla mať málo čo vyše tridsiatky — počala hladiť Rojkovie dcérušku nežne po hebkých gaštanových vláskoch.

„Máte túto jedinú?“ spýtala sa milo.

„Dosiaľ“ usmiala sa jeho žena.

„A my nič, nič“ zažalostila, vrhnúc na muža jakýsi vyčítavý pohľad.

Tvár bruchatého kolosa rozšírila sa k rozpačitému úsmevu.

„Vychovávate si pomoc, kamarátku. Ako vám závidím!“ zavzdychla pani Lujza boľastne.

„Ono je s takým deckom dosť trápenia“ zahovárala mladá maminka.

„Nech! Ale život má aspoň dáky cieľ,“ podívala sa skúmave na neho.

Rozišli sa čoskoro. Vrchní radcovci uviazli v ktorejsi smokoveckej reštaurácii. Ťažké tučné nohy Bětákove nebárs túžily za štrapáciou hore strmou skalnatou dolinou.

K vodopádom kráčali Rojkovci sami.

Na Plese sa videli už tiež len raz či dva. Mužskí nejavili vôbec záujmu o novú známosť.

Iba panie sa vedely jakosi rozohriať. Sdeľovaly si adresy bytov a sľubovaly návštevy v Prahe.

Doma by boli Rojkovci na všetko zabudli. Až jednoho dopoludnia volal ho v banke telefón.

„Tu vrchný radca Běták. Chceme vás navštíviť. Azda sa vám to hodí v nedeľu popoludní o tretej?“

Rojko sa ledva vedel rozpomenúť, s kým to vlastne hovorí. Rozumie sa, ochotne pozýval.

Návštevy sa odbavily dosť všelijako. Banálné reči, zapíjané čokoládou a zajedané zákuskami, korenené rozpomienkami na pekné túry.

Mužskí sa od tých čias už ani nevideli.

Ale dámy stýkaly sa i naďalej. — Raz sviedol ich dohromady záujem o módu, prešívanie domácich šiat, inokedy zase nové zaváracie metody.

Pani Lujza chodievala k jeho žene častejšie. Jej muž vraj nemá rád šitie v dome, pozakladané stoly, taký starý bručúň.

A on, Rojko, býval beztak v úrade. Ženským nezavadzal.

Po čase mal dojem, že ženy prilnuly k sebe priateľsky. Jeho žena na pani Lujzu aspoň hodne myslela. Ba, neraz sa zamýšľala nad jej osudom.

„Vieš, že je nešťastná?“ rozprávala mu o svojej priateľke. „Vydala sa zaň bez lásky.“

„Skoro by človek ani neveril. On vyzerá veľký dobrák, k žene nežný jako otec k dieťaťu.“

„Veď práve to. On by jej mohol byť otcom, starigáň rozliaty, lenivý. A ona je predsa mladá.“

„To sú faksne,“ smial sa Rojko. „V niečom jej neulahodí a už je nie dosť šťastná. A zajtra ho trebárs bude už objímať.“

„Tá sotva. Ten by si to zaslúžil! Je to obyčajný surovec.“

„Prosím ťa!“

„Ty ho aj znáš! Trápi ju, sekíruje, peňazí jej dosť nedáva. A ešte ju kontroluje horšie jako slúžku.“

„Ty sa tiež dáš hneď nabaláchať! Možno je márnotratná, nevie s peniazmi zachodiť.“

„Ale tá?! Ustavične špekuluje, na čom by niečo usporila, prešíva, ba i nové šaty si vše ušije, za zbytkami sa po sklepoch sháňa, ani si na divadlo nedopraje.“

„Hm, kto by to v nej hľadal?!“

„Ale ten starý žgŕľoš by sa jej skoro ani najesť nedal. Keď sháňa, nakupuje v meste a zjie u udenára desať deka šunky, aby neodpadla od hladu, už jej to vyčíta, život strpčuje. Ba kto vie, či ju nebije, zlosyn?!“

„Nesmysel! Veď sa sotva vlečie.“

„Ja síce neviem. Ale dosť možno. Raz som ju našla celú uplakanú a nie a nie dostať z nej, čo jej je.“

— — —

Rojko sám býval trochu prekvapený, keď zastihol, príjduc z úradu, pani Lujzu u svojej ženy, vážnu, ba smutnú. V Tatrách bola predsa samá radosť, samý úsmev.

Ale stará vôľa jakoby sa jej bola vše vrátila. Stalo sa, že našiel obe ženy veselo spievajúce, žartujúce.

Ešte sa tak pustia do moderných tancov! — robil si vše starosti — budú chodiť na hodiny a začnú ho domŕzať, aby sa dal k nim za partera. A on nemá pre také hlúposti vôbec smyslu.

— — —

Ináč pani Lujzu skoro ani neznal. Keď ju i našiel u ženy, sberala sa hneď domov, ospravedlňujúc sa, že tak u nich vraj uviazla. Obyčajne vymenil si s ňou iba pozdravy.

Ale trebárs odišla hneď, musel na ňu myslieť. A v také chvíle mával dojem, že vítava, sa s ním tak nejak zvláštne, slávnostne, ľahko vzrušená a vzrušujúc i jeho svojimi hlbokými čiernymi očima, v ktorých bolo pod povrchným úsmevom utajené toľko bôľa, žravého smútku.

— — —

Prišiel domov z úradu jednoho odpoludnia.

Z bytu ozýval sa prerušovaný spev, klimprovanie na klavíri a jakási priateľská debata:

„Nie, to je nie dobre! Ani tempo ste neutrafili.“

Svítajúc sa, zasadol k pozdnému olevrantu.

Ženy sa zatiaľ trápily s pesničkou. Voľáka módna odrhovačka na spôsob hašleriek.

Ach, bože, čo sú tie ženské tak povrchné?! Čo to nemá trochu smyslu pre vážnejšiu hudbu?! — pomyslel si.

Ale o chvíľu mu to nedalo, aby sa nezamiešal do ich zkúšky.

Prisadol si ku klavíru, prehral pár razy pesničku a počal ju tichúčko prespevovať.

Text bol, ach, tak banálny! Sentimentálna erotika o rudých mákoch v obilí, ktoré nám — vraj — v poli svadobné lože strojily atď. Refrénom boly zas tie nešťastné rudé maky.

Ale melódia nebola zlá. Onedlho prichádzal pesničke sám na chuť.

Prichádzal jej na chuť tým skôr, že ju nespieval sám. Hneď po prvých taktoch poponáhľala sa totiž ku klavíru pani Lujza a vpadla do spevu, takže spievali so sprievodom klavíra dvaja. Pani Lujza zavše pochybila, muselo sa opakovať znovu, inokedy zase nevedela prečítať v náhlosti text. Musel sosilovať spev i on, aby nezvíťazily jej chyby. Spievali znovu a znovu tie blúznivé verše. Pani Lujza vkladala do svojho teplého altového hlasu toľko citu, ba vášne!

Pridružila sa k nim i žena. Spievali tu lacnú sentimentalitu všetci traja, usmievajúc sa jeden na druhého, vzájomne sa opravujúc a oddávajúc sa radosti skoro detinskej, keď im to konečne šlo.

A rozosmiati, rozveselení pustili sa s chuťou do pár ďalších módnych šlágrov.

„Bože!“ zvolala zrazu pani Lujza, pozerajúc na nástenné hodiny a chytajúc sa za hlavu. „Ja doma vyfasujem! Už sa malo večerať.“

Ale lúčiac sa a ponáhľajúc domov nezdržala sa, aby neopakovala pesničku o rudých makoch.

„A zase zabúdam, zase fušujem!“ požalovala sa celá rozladená.

Rojko zopakoval s ňou pesničku ešte raz.

„Doma si ju musím prespievať, ak ju do tých čias zase nezabudnem,“ zastrájala sa odchádzajúc.

— — —

Keď odišla, spustila žena:

„Teda ty tak?! S cudzou ženskou budeš vyspevovať, a to ešte o svadobnom loži v poli?! Prečo si nešiel s ňou?!“

„Dušička!“ počal Rojko chlácholiť ženu.

„Ja som ti nie žiadna dušička!“ odrážala ho. „Ty si si už dušičku vybral! Aha, rozumieme. Tá je veselejšia, rozpustilejšia jako ja, vie lepšie prevracať očima. Nie div, že sa mladý pán chytil!“

„Prosím ťa, duša, čo to majú byť za urážky?!“

„Ešteže vraj urážky?!“ usmiala sa trpko. „Vyspevujú tú nehanebnosť so tridsať razy, očima sa idú zjesť, dobre, že si okolo hrdla nepadnú — a ešteže vraj urážky?!“

„Na moju česť som nemal tušenia, že ti je tá pesnička nie vhod. Predsa si ju sama s nami zpievala?!“

„Tak, azda sa ju nesmiem ani naučiť?! Keď ty hráš na klavíri, ja nemám k tomu právo spievať?! A spievala som schválne. Nazdala som sa, že sa skôr spamätáte.“

„A ja som si myslel, že si rada a že ti je do spevu.“

„A čo som mala robiť?! Vynadať tej nehanblivici, urobiť výstup a vlastného muža potupiť, čo?! Aby mala radosť, že sa zabúdam, že sa bojím o teba?! Beztak by si sa jej bol ešte zastal!“

„Krivdíš mi, srdiečko, krivdíš veľmi!“

„Tak ja ti krivdím, podívajme sa! Mám sa dívať ako socha, ako si nehanebná koketa môjho muža opantláva, čo?! Alebo mám odísť do druhej izby či do kuchyne, aby sa mohly polaskať, pocukrovať, holúbätká?!“

„Uvidíš, že ti bude ľúto, že si ma tak pourážala, pourážala bez príčiny.“

Ani si nevšimla jeho námietok. Ba o chvíľu spustila:

„Vyhodím ju z domu! Ba nie, nevyhodím. Ešte by si myslela, potvora, že si netrúfam s ňou konkurovať. Ale budem sa k nej tak chovať, že sama chodiť prestane, ak má trochu hanby v tele. A ty, ak sa budeš ešte k tej ženskej tak dôverne chovať, vyspevovať s ňou necudné pesničky, nuž, odídem od teba. To si pamätaj! Pre mňa si potom môžeš vyspevovať s kým chceš a čo chceš.“

— — —

O pár dní stretol pani Lujzu idúc do úradu na Václavskom námestí. V ruke mala balíček s nákupu.

Pozdravil. Ale nemohol sa zdržať, aby sa nepodíval pod tie husté dlhé mihalnice, či sú tie čierné oči ozaj také koketné, vyzývavé?

Nie, neobjavil v jej pohľade nič takého. Ba razom zmizel úsmev s jej vľúdnej tvári, ktorá zvážnela, ba zosmutnela, vyjadrujúc dákysi skrytý bôľ.

„Chcela som vám niečo povedať.“

„Prosím.“

„Vaša pani sa ku mne voľáko divne chová.“

„Divne?“

„Áno, divne. Nedávno, keď sme strihaly na župan, skoro slova ku mne neprehovorila.“

„Nemožná vec. Iba ak by sa bola nedobre cítila. Máva zavše ukrutnú migrénu.“

„Nie, to to nebolo. Ale chladná, odmeraná začína ku mne byť.“

„Azda sa vám to, milosťpani, iba tak zdá,“ hľadel zahovoriť.

Ale vrchná radcová sa nedala.

„Považujete ma za hodne naivnú. Zbadala som dobre: Vaša pani ma nemá rada. Ba, hnevá sa na mňa, žiarli.“

„Snáď trochu ženskej slabosti,“ omlúval ženu.

„Ďakujem pekne, zanevrieť na priateľku pre mizernú pesničku. Zjedla som vás, keď som sa ju učila od vás spievať, čo?“ podívala sa na Rojku trochu vyčítave a trochu už usmierená. „Jaký egoizmus! Nesmie sa jej nikto na muža ani len podívať… Čo tá vie, čo je život?! Ale ja, ach, ja by som sa mohla ponosovať“ zadívala sa na neho bôľne i roztúžene.

Potom dodala s úsmevem:

„A viete, že som tú nešťastnú melodiu celkom zabudla. Nie a nie na ňu prísť. — Skoro by som vás poprosila, aby ste ma ju prišli doučiť, keď doma nesmiete, ale radšej nie. Ešte by ste sa báli, že bohvie čo. Budem i bez nej.“

„Neráčte žartovať,“ počala ho vec zaujímať. „Prídem svoju pílnu žiačku s radosťou preučiť.“

„Nechcem vás pripravovať o čas. Ináče mám hodne práce. Iba ak by ste stihli tak vo štvrtok k večeru. Čo len na štvrťhodinky. Veď ja do toho azda hneď prídem,“ vážné čierne oči pani Lujzy sa usmialy. „Ale ak sa vám to nehodí, nerobte si starosti. Veď je to vlastne hlúposť,“ podávala mu opálenú ruku. Hriala tak divne, skoro elektrizovala.

— — —

Sám bol vše prekvapený, keď si v návale úradnej práce uvedomoval, ako sa na ten štvrtok večer teší.

Teší? Hlúposti. Prespievať s interessantnou paňou v prítomnosti jej muža tri-štyri razy módnu odrhovačku, jest mi tu svete! Vyčítať z jej pohľadu trochu vďaky —, ach, aký si ty, môj tichošlápok, dojemne skromný!

— — —

Klepal u Bětákovcov okolo trštvrte na sedem.

Pani Lujza mu otvárala sama. Čierne oči sa jej leskly jakýmsi tichým šťastím.

„Vítam vás. Škoda, že sa vás môj nedočkal. Odišiel pred chvíľou do divadla,“ zasmiala sa skoro vesele.

Zadíval sa na ňu tázave.

„Iste by bol k vôli vám rád to divadlo prepásol. Ale zabudla som pred ním spomenúť, že máte prísť,“ dívala sa mu uprene do očí. Ostatne, som nevedela, či vôbec prídete.“

Usadila ho na pohovku. Sama si sadla proti nemu na stoličku.

„Tak budeme spievať. Pre mňa je to sviatok, keď mi je do spevu. Ale tých sviatkov je v mojom živote tak málo.“

„Prečo, milostivá pani?! Hmotných starostí nemáte, a pán manžel je taký dobrák!“ chválil naoko, aby ju vydráždil k odporu, k sdielnosti.

„Dobrák?!“ nútila sa do ironického smiechu, ktorý však vyznel skôr boľastne. „Je to starý tyran, surovec!“ zašeptala tlumeným hlasom, ale hneď sa i odvrátila, stierajúc si slzy s tvári.

Pocítil k nej ľútosť. Naklonil sa k nej, vzal ju nežne za ruku a počal ju po nej hladiť.

„Neplačte, nesmiete plakať. Pani Lujze svedčí skôr veselosť, smiech,“ dohováral vrúcne.

„Vám sa to ľahko povie,“ ovesila hlavu rezignovane. „A vašej panej tobôž. Je mladá, má pekného, dobrého muža,“ pani Lujza šibla očkom na svojho hosťa. „Život ju jen maznal, hneď v rodičovskom dome. Čo mi tá môže rozumieť!“ pani Lujza si zavzdychla zhlboka. „Ja som iba trpela,“ počala slziť znovu.

„Trpíme každý,“ chlácholil ju.

„Ale ja som v tom živote nemala trochu radosti!“ ponosovala sa, náružive zavzlykajúc. Opúšťajúc sa naklonená do predku, dotkla sa ramenom jakoby nevdojak svojho hosťa.

„Odpusťte!“ ospravedlňovala sa hneď, odťahujúc sa.

Rojkovým telom prevalila sa mocná teplá vlna. Naklonil sa k nej a podchytil ju jedným ramenom.

Podívala sa na neho tak divne. Ten pohľad vyjadroval toľko žravého smútku a toľko radosti! Chvel sa záplavou starých žiaľov a jásal predtuchou nového šťastia.

Razom ju pritúlil k sebe a schvátil oboma rameny, ovládnutý jakousi neznámou silou. Hlava černovlásky spočinula na jeho pravici. Osmahlý krk počal posievať vášnivými bozky.

Podchytil ju ramenom a zadíval sa jej do lesklých očí. Planuly zvláštnym ohňom, smialy sa, ba privieraly slasťou, volajúc ho do neznáma. Vpíjal sa do nich dychtive a oviaty horúcim dychom pani Lujzy, prissal sa žíznive k jej višňovým rtom, nad ktorými chvelo sa lahúčke černavé chmýrie.

Túlila sa k nemu tak vrúcne, tak vášnive, že sa mu dych zastavoval.

— — —

„Čo tak neskoro?! Kde si bol?“ spytovala sa doma žena. „Aby som znovu prihrievala večeru!“ dodala mrzute.

„Pracovalo sa cez čas na polročnej súvahe,“ zalhával s nevinnou tvárou.

— — —

A žil tak s polroka. Pani Lujza stala sa mu omamným hašišom, ktorý ho prenášal s ľahkosťou sladkého sna cez životné svízele, nepríjemnosti v úrade, domáce starosti.

Zrazu však sa do tejto slnečnej pohody zablyslo, zarachotil hrom.

Miroslav Rojko prijdúc z úradu domov našiel ženu zamračenú, namosúrenú.

Keď sa jej prihovoril, najprv ani neodpovedala, odvracajúc sa pohŕdave od neho. Iba o chvíľu vstala, premerala ho zdrcujúcim pohľadom a vychŕliac zo seba záplavu vášnivých výčitiek, hodila mu k nohám zradný list.

Zdvihol ho nechápajúc. Svitlo mu však razom. Starý Běták, muž pani Lujzy odhalil surovým spôsobom jeho sladké tajomstvo.

Žaloval pani Rojkovej, že jej muža pristihol s pani Lujzou — v objatí.

„Odstreliť vás oboch ako psov!“ súdila ich pani Rojková nenávistne. „Ale kto by sa s vami špinil?!“

Muža spovedala až pred spaním. Zavzlykala kŕčovite, ale hneď dostala jej tvár trvalý, zánovitý výraz.

Hodil sa jej k nohám a prosil o sľutovanie, odpustenie.

Odstrčila ho nenávistne. Ba vyhrážala mu, že odíde od neho.

Smierila sa v slzách až na druhý deň.

Ale starý pomer medzi nimi sa dlho, dlho nevracal. Avšak časom sa vrátil predsa. Ba jemu sa zdalo, že ešte väčšmi zvrúcnel.

Na pani Lujzu už dávno zabudol. Stará rana sa už bola zahojila.

Až teraz mu ju pripomenula zrazu vlastná žena.

Pripomenula mu ju a urazila ho.

Ale dnes ho urážka nebárs zasiahla. Je nad podobné veci tak povznesený vo svojej filozofickej výške.