Zlatý fond > Diela > Bludná púť velikého čarodeja


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Bludná púť velikého čarodeja

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Marcela Kmeťová, Dagmara Majdúchová, Peter Kašper, Daniel Mikloši, Ivana Bezecná, Ľubica Hricová, Zuzana Frey, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov


 

X.

Prebudil sa na krik, na príšerný, zúfalý rev, mnohohlasný, prenikajúci až do kosti. Na hrozivé výkriky, zúrivé výbuchy bezmezného hnevu, na žalostné upenie nešťastníka, tiahle a zamierajúce, ale hlboko otriasajúce i vo svojich dozvukoch. A na prenikavé výkriky zúfalej hrúzy, pri ktorých mrzne v žilách živých bytností krv.

Učúval podesený, haliac si plachtou hlavu. Vstávajú to telá z mŕtvych?!

Nie, nie sú to velebné, jasavé zvuky chvíle vzkriesenia!

Je to azda vražedný zápas duchov, nepokojných, nesvorných, nemajúcich pokoja ani v úzkej tmavej kobke večného mieru?!

Ozval sa príšerný, srdce prenikajúci výkrik. Za ním jakoby volanie o pomoc, divoké výbuchy hrozby a pomsty, kvílenie, zúfalé stony.

Vyskočil predesený.

Jeho užaslému zraku zjavil sa gigantický obraz hrúzy.

Nad komôrkou svojho hrobu týčilo sa do výšky, jako by chcelo dosiahnuť hlavou firmament, telo v bielom rubáši, blýskavých očí, so strhanými rysmi vo voskovežltej tvári. Týčilo sa a lomcovalo sebou, jako by chcelo, posadlé silou zúfalstva, zprerážať dákesi neviditeľné pásky či okovy, putnajúce ho k ložu hrobu. Vše zaupela srdcelomne. A do jeho prenikave hlasného kvílenia vpadaly žalostivé, hnevivé a výhražné hlasy druhov-umrlcov, šklbajúcich sebou na bielovystlaných katafalkoch, sadajúcich si a vztyčujúcich sa vo svojich hnedých hroboch. Nad svojimi smrtnými ložami vznášaly sa a týčily, nakláňaly k trpiteľovi strhanej tvári a odvracaly s gestom údesu od neho — bľadé biele postavy, niektoré z nich majúc nohy ovinuté ružovými a modrými prikrývkami.

S bľadého vysokého firmamentu žiarilo na umrlcov, namáhajúcich sa márne opustiť lože hrobu, jakési veliké podzemné slnce, žiariace jasne, ale nehrejúce osvetľujúce do posledných kútov príšerné javište hrobových hrúz.

Kozmický pútnik sa striasol desom strašného poznania.

Veď to nový obraz Golgaty! — svitlo mu v hlave v tej velebnej dramatickej chvíli. Nastáva nové mučenie tela, hroznejšie o to, že nemôže ho prerušiť, nemôže sa nad trpiteľmi už viac sľutovať milosrdná Smrť.

Vyjaveným zrakom počal sa dychtive vpíjať do desivých výjavov svojho nového prostredia a postupne stotožňoval sa s ním. Nevedel ani, jako sa vztýčil na hrobovom svojom loži sám, jako vpadol skoro nezbadane jeho zvučný hlas do príšernej symfonie údesu a bôľu. Nakláňal sa nad svojich druhov, počal hroziť päsťou najvyššiemu z nich, odvracať sa od nich s odporom. Počal sa vžívať do všeobecného utrpenia a vyrážať ho hlbokými stonami svojej vyprahlej hrudi.

Zúfalé výkriky a srdcelomné kviľby a stony vystupňovaly sa naposled k výšinám extázy.

Mučenníci podsvetnej Golgaty klesali jeden za druhým vysilení na svoje hroby, umierajúc znova.

Vyčerpaný shrútil sa na svoj katafalk i veliký mysliteľ, zmorený, vysilený, ale ďaleký nového tíšivého spánku smrti. Schúlil sa do svojich rubášov a zadíval uprene na utichlú Golgatu, v nemom očakávaní vecí budúcich.

Kýsi veliký biely duch vstával bezhlasne z hrobu. A odpútajúc sa od hrobového katafalku chystal sa opustiť bránu vedúcu k stánkom smrti.

Vznášal sa ľahúčko — ticho, jakoby unášaný tajomnou silou vlastnej vôle.

Vtom však vstúpila mu neočakávane do cesty mohutná tmavá postava zahalená tmavozeleným plášťom. Z kapucne plášťa vykukla čiernovlasá hlava, oči čierne jako uhol sa zablysly, veliký končitý nos sa vztýčil drzo, vyzývave. A zákerné dlhé oceľové ramená diablove ovinuly sa okolo bieleho ducha a tlačily ho zpät k úzkej hrobovej truhle.

Odbojná vzdušná biela postava zmizla bez hlesu v bielych rubášoch rakve.

Satan vznášal sa ponurým údolím zániku. Čierne oči sa vše zablysly. Zelenožltá tvár sa posmešne uškľabila. Mrštné pružné údy pohybovaly sa kĺzkosťou hada, haliac sa do voľného tmavozelenavého plášťa, podnášaného ľahúčkym vánkom noci.

Kam poberal sa asi onen duch, čo podľahol tak skoro premoci diabla?! — zamyslel sa dojatý veľmysliteľ.

Akiste chcel spatriť aspoň na letmý okamih svojich najdrahších. Z hrobu loža hnala ho v miesta, s ktorých klesol v hlbiny údolia smrti, horúca túžba zazrieť na okamih útulné štyri steny rodinného krbu, v ktorých odohrávalo sa jeho pozemské šťastie.

A horúca túžba stroskotala, ach, tak biedne na úlisnom odpore diablovom.

Duch bol zrejme naivný, k tomu starecky slabý. Nekládol skoro vôbec odporu reprezentantovi princípu večnej negácie.

Myseľ Miloslava Rojku zaletela na krýdlach túžby do útulného bytu neďaleko Václavského námestia. Do teplobarevnej harmonie intímne sladeného interieuru, k milovanej mladej žene a prítulnej dcérke.

Hruďou zaburácala prudká túžba zazrieť ich, ba navrátiť sa vôbec navždy k nim. Nech čert vezme ďalšie báječné partie zázračnej kozmickej púti! Mäkký objem milovanej ženy, pohladenie mäkkou rúčkou nevinného decka vyváži ich všetky a naleje do rozvírenej duše sladkého balzamu, hojivého kľudu, zabudnutia.

Zázračný kúzelníku, čiň sa! Veď je vôbec otázka, či si mŕtvy, či strážca tohoto beznádejného údolia smrti má na teba vôbec jaké právo. Veď v pružných žilách tvojich svalnatých ramien kolotá dosiaľ horúca krv.

Teba neodstrčí ľahučkým pohybom závistivá ruka diablova. Ty odstrčíš ho sám a uvoľníš si cestu k sladkému návratu.

A tajomný kúzelník počal upierať čudesný svit svojich očí na čiernu postavu zjavujúcu sa vše u vchodu, jakoby ju chcel hypnotizovať.

Pár razy ľahko zaváhal. Zrazu však vychytil sa odhodlane a zamieril rovno ku kniežaťu temna, ktorý mu nastavil do cesty obe ruky.

Veliký čarodej ho prudko odstrčil, až diablove kopytá zabúchaly o dlážku.

Diabol o krok ustúpil a postavil sa mu do cesty znovu.

„Hej, nemožno ťa, sverepý pekelníku, premôcť razom!“ rozohnil sa bludný hosť podsvetia. „Tvoj čierny tieň mihá sa znovu a znovu, hrozive, výstražne.“

V očiach zablyslo sa mu živelne prudké odhodlanie. Zdoláme, srazíme ťa k zemi, duchu večného zmaru!

A hodiac sa do pozitúry šermíra, obracajúc sa k svojmu protivníkovi iba polbokom, opierajúc sa stále pevne o obe pružne rozkročené nohy hotoval sa veliký čarodej vrhnúť na hnevného anjela pomsty, zbraňujúceho mu cestu do ztrateného rája.

Dvoje tiel sa prudko srazilo. A dva páry ramien a nôh počaly sa prudko krížiť, ovíjať okolo seba, tískať sa, strkať, kopať zúrive, vztekle.

Vtom vyrvalo sa z diablovho hrdla zúfalé volanie. Víťazný kúzelník chystal sa ho práve sraziť mohutným úderom zaťatých pästí na tvrdú hnedú zem, keď ozvaly sa rýchle kroky a na aréne rozhorčeného zápasu zjavily sa dve nové tmavé postavy.

Proti Miloslavovi Rojkovi zablysly sa hrozivé tri páry hnevných, rozľútených očí.

Hlavou prebleskla mu spasná idea.

Nie, neustúpi, ale vrhne sa v zúfalý zápas odhodlane znovu. Veď nevedno, či nové tiene nie sú púhym šalobným preludom bez mäsa a kostí, určené iba k tomu, aby desily naivných hlupcov, pokušajúcich sa uniknúť bránam hrobu.

Vrhol sa na svôjho pôvodného protivníka zdvojenou silou. A schvátený troma pármi ramien počal drugať nohama a mykať sa vášnive prudko jako putnaný lev. Protivníci zaupeli vše bôľom, snažiac sa nebezpečného odporcu sraziť k zemi.

Mysľou velikého čarodeja zažiaril kúzelný nápad. Vymŕšti sa nohama do výšky, spustiac sa hlavou dolu. Nech svrhnú ho rozľútení synovia pekla dolu hlavou trebárs v bezodné hlbiny, ceriace sa pod vzdušným hradom podsvetia. Dopadne hlavou rovno do mäkkých voňavých perín svojej tepluškej bielej postele doma. Precitne v slastnom náručí ženinom, pretierajúc si oči, jakoby chcel zaplašiť strašlivý, divoký sen.

A v sladkej predtuche nastávajúceho opojného blaha vrhal sa s pekelnou čatou, so zažmúrenýma očima v nový a nový boj. Až razom vzniesol sa nohama do výšky a rukama zavadil o chladný okraj kejsi priepasti.

Vrhol sa do nej dolu hlavou; čertovské ruky svieraly mu nohy pevne jako v kliešťach. Hlavou zaryl do temných pružných stien, drsných a dusive teplých.

Zatrepal sovrenýma nohama bystro, aby rýchlejšie zapadol v spasné hlbiny. Noril sa v priepastný labyrinth zúrive, chtivo. A dušou jeho tiahly príšerné a nekonečné hrôzy gigantického pádu odbojných anjelov z neba svržených.

Víťazím nad splodenci pekla! — jásala duša veľkého čarodeja v slastnom vytŕžení. — Vyprovokoval som svojich jarmiteľov k výbuchom hnevu. Srazili ma zpäť na hriešnu zem, aby sa ma zbavili — letela vzrušená myseľ Rojkova cez labyrinth nekonečných optimistických predstáv.

Do temných závratných hlbín, ktorými sa rútil, doliehal k nemu výsmešne a drze divoký chechtot diablov.

— — —

Bielé denné svetlo zaplavilo už šedé lesklé priestory rozľahlých siení, keď sa Miloslav Rojko prebudil.

Rozovieral oči a chcel vstať. Nemohol sa však zdvihnúť, cítiac sa privalený jakýmsi ohromným, ťažkým balvanom. Telo mal ako polámané, kosti jakoby poprerážané. Nad sebou zazrel, ležiac na znaku bezmocne jako šliakom trafený, husté, čierné železné mreže, ktoré ho svieraly do nemožne úzkych rozmerov nízkej väzeňskej klietky, čo mala mu byť — celým svetom.

Chcel sa natiahnuť, ale zmeravené údy boly jako prikované. Pokúsil sa aspoň nadvihnúť k mrežovým hraniciam klietky, ale v chrbte pocítil hroznú boľasť, akoby bol v drieku zlomený; kosti mal zprerážané úžasným pádom či ukrutnými katanmi Golgaty, lámajúcimi svojim obetiam hnáty, aby sa presvedčili, či už dodýchaly.

Telo ochromil mu skľučujúci cit bezmocnosti. Žije, či hnije?! Ako sa sem dostal? Ká sila srazila ho do boľastnej polohy Lazara? Kto uzavrel ho železnými mrežami jako zjarmenú divokú šelmu?!

Zieral s nemým úžasom k vysokým malým zamrežovaným oblôčkom, v ktorých svetle javilo sa mu byť najnovšie javište jeho utrpenia hlbokou podzemnou pivnicou.

Čo stalo sa s velikým kúzelníkom Miloslavom Rojkom?! Či by bol ozaj tak biedne stroskotal na svojich závratných letoch?!

Alebo sa to jeho duch oddelil už definitívne od tela a každá polovica jeho drievňajšej bytnosti žije už existenciou samostatnou?! A on prežíva striedave skľučujúce pocity zmŕtvelej telesnej schránky i jásave blaživý rozmach ducha rozbehnuvšieho sa k zázračne nádherným letom?

A či je to, čo prežíva tak boľastne teraz, iba malá zastávka mdloby na jeho skvelej kozmickej púti?! Letmý záchvat slabosti, ktorá pominie čoskoro kúzelným prílivom nových síl?!

A ukonejšený touto myšlienkou usínal znovu.

— — —

Zobudil sa malátny, jakousi nákazou hniloby ranený. O sluch zavadily mu veliteľsky prísne, úsečné nemecké zvuky.

Natiahol s boľasťou hlavu k hraniciam svojej katanskej cely.

Užasol. Hlboké pivničné priestory boly plné Lazarov, ranených šliakom či prikovaných mdlobou bezmoci či zrady o potupné žobrácke lože.

Konečne svitla v jeho, príšernými dojmami otupenej mysli iskra jasného poznania.

Áno, stal sa s množstvom nešťastných druhov hroznou obeťou príšernej katastrofy!

Za desnej nočnej búrky a slabého zemetrasenia prepadol sa do hlbokej pivnice automobilovej garáže rovno s teplej postele svojho bytu, omráčený hromom. Veď dosiaľ cíti vo zmalátnelom tele šľah hroznej elektrickej iskry, čo ho ochromila.

Ba nie! Výbuchom benzínu klesol bezmocne do podzemných hĺbok tajného nemeckého kanála, projektovaného v smere potrubia večne rozvŕtaného pražského vodovodu a plynovodu.

Stal sa žalostnou obeťou zákerného veľkorysého manévru Nemcov, ktorí podminovali Prahu, aby ju, preniknúc podzemnou cestou do skulín tatranských brál, vyhodili do povetria a, vyraziac ohromnou silou z centrálnej slovanskej prahory, zarazili prudký vývoj Slovanstva, chystajúceho sa zmocniť primátu nad Europáziou.

Lebo vedz, ó, slabo informovaný zpytateľu hviezdnych sfér, že deň tvojich závratných kozmických letov, omamne slastných tanečných rejov a príšerne krásneho pádu do podzemia, vedz, že tvoja nádherná kozmická púť stala sa súčasne chvíľou osudných prevratov v živote zeme a ľudstva.

Zpupný Germán zavŕtal sa jako jedovatý červ do temných útrob slovanskej zeme, aby vložil do nej výbušnú bombu zkazy a znemožnil tak sjednotenie troch slovanských štátov v jedinú slovanskú veľríšu.

Spustili sa v ohromných plynových balónoch na starodávnu českú zem a otravili jej útroby bombami jedovatých plynov, omračujúcich v českých modzgoch mohutné záblesky geniality už v zárodkoch.

A zaľudnili podzemné kanále záplavou svojich teutonských barbarov, ozbrojených od hlavy k päte, neznajúcich bázne ani sľutovania.

Na užaslú zem zaľahlo hlboké temno zpupnej teutonskej moci. A do tohoto temna stroskotal si aj ty, šialene trúfalý merateľu oblačných dráh!

— — —

Pohrúž sa teda, vidiac nezbytie, do hlbín rezignácie a smier sa s osudným neodvratným pádom, giganticky velebným koncom.

— — —

V hlbokej pivnici zaľahlo šero. Počaly sa ozývať stony a boľastné výkriky ranených. Podzemné siene plnila úzkosť a hrúza.

Zpupní teutonskí mineuri či letci počali behať chodbami či medzerami medzi posteliami jako posadlí, prezerajúc vo zmätenom spechu drôtené perá a objemné matrace nafúknuté jakoby plynami, olejnate vlhké, jakoby boly naplnené benzínom, ktorého zápach šíril sa po smrákajúcich sa priestoroch.

Odkiaľ ten zmätený spech?! Veď naskrze nepodobá sa radostnému jásotu víťazov ani ich bezstarostnému kľudu, ale skôr desivej obave pred osudovými obratmi budúcich hodín, blížiacim sa nebezpečenstvom, alebo úzkosti pred nastávajúcimi zúfalými bojmi, ktorých výsledok je neistý, klamný jako bľadý srp luny.

Stroskotanca sférických letov počala príjemne zahrievať blažená nádej. Prečo zúfalá malátnosť prehry?! Boj neni skončený, a v najbližšie dni alebo hodiny môže nastať konečný súmrak šialene trúfalých germánskych smelcov.

— — —

Tmavá Noc zaľahla na zatichlé stánky zúfalstva a utrpenia.

— — —

A zrazu zmenilo sa kúzlom všetko. Kozmický pútnik našiel sa na palube jakejsi obrovskej vzducholodi, preťatej dlžiznou chodbou, z ktorej sa otváraly na pravo i na ľavo skvejúce sa rady bielolakovaných kabín.

Vzducholoď brázdila závratnou rýchlosťou svištiaci vzduch, vrhajúc do oblačných priestorov — kozmický pútnik videl to zreteľne, dívajúc sa von zamrežovaným oknom — nádherné široké pásy svetelnej žiary.

Chvíľami počaly hučať motory vzducholodi, ozvalo sa tiahlé, jakoby poplašné zvonenie či varovný signál v okamžíku hroziacej srážky či poruchy strojov, poháňajúcich vzdušný kolos.

A razom stíšilo sa všetko, nastala hlboká tma, v ktorej zasvitlo tlumené svetielko. A na príšerných hrobových ložiach počaly sa dvíhať jedna za druhou osmahlé a žlté i bezkrvne biele hlavy umrlcov.

— — —

Ach, šalobný prelude života! — zaupel Miloslav Rojko v hlbinách duše, — prečo si lial ešte pred chvíľou do sklamaného srdca jed klamnej nádeje?!

Žiadon zápas, prehra ani víťazstvo! Rozišiel sa jako ľahký obláček modrého cigarového dymu vzrušujúci fantom nemeckých dobyvateľov. A objavila sa realita príšerná, nahá: chladná tma vlhkého hrobu.

— — —

Našiel sa v tmavej sieni. Okolo drevených stolov na dlhých laviciach sedely záhadné postavy. Na posteliach popri stenách trepali a svíjali sa kŕčovite, vzdorne neznámi nedúživci.

V kúte ozval sa príšerný výkrik. Pár temných postáv skočila ta jako falka kopovov. Na jakéhosi diabolstvom posadlého vystriekla dvojitým prúdom voda, iste studená, lebo cekal zubami a triasol sa na celom tele, keď srazili ho jeho trýznitelia, obaleného plachtou, na posteľ a ukrúcali.

Veľmysliteľu, chráň sa vykríknúť! - hovoril Rojko sám k sebe, — lebo by si bol hneď počítaný medzi šliakom ranených, diabolstvom posadlých a vychrstol sa na teba ľadový tuš a udusila tvoje stony veliká biela plachta.

Tajomné dvere sa otvorily, a prekvapený kúzelník našiel sa razom v neveľkej miestnosti s podiom, zaliatej jasným svetlom. Na podiu okolo stola belelo a černalo sa pár skoro priezračných duchov. Sedeli a stáli, hľadeli pred seba vážne a chladne alebo sa ľahúčko usmievali. Okolo nich, popri stenách leskly sa samé zasklené škrine, napchané sklenými priezračnými nádobami s bielymi, striebristými, zelenavými a zlatistými tekutinami. V niektorých nádobách belely a ružovely sa záhadné hmoty, pomedzi ne ligotaly sa nevídané inštrumenty. Ba vo dvoch priesvitných vázičkách červenaly a modraly sa sviežie hyacinthy, jediný to pozdrav Zeme v podzemnej strygôňskej komore.

Univerzálny filozof uprel oči na okno. Zadíval sa von.

Zbľadol razom od veľkého prekvapenia. Lebo veď v úžasnej hĺbke modrala sa, jakoby zahalená temnými parami, Zem. Sklenený zámok, v ktorom sa našiel, visel v oblakoch a žiaril radami svojich svetiel v ústrety ligotným hviezdam.

Nie, nie si to, zmámený, zomdlený Miloslave Rojko, v temnom podsvetí! Visíš medzi nebom a zemou, mučíš sa v očistci a či na dákej inej prvej stanici duší, opustivších biednu schránku telesnú.

Sbor veľduchov-čarodejov pokynul mu, aby pristúpil k nim bližšie.

Vystúpil na podium a sadol si na ponuknuté mu misto. Duchovia podávali mu ruky.

„Viete, kde ste?“ ozval sa duch s najmenšou postavou, holohlavý, vľúdne. Z velikej lebky svietil pár čarovne lesklých očí, ozbrojených velikými skly. Vše rozplynulo sa ostatné telo v hmlistú bielu paru, iba veliká lebka sa žltla a hľadela svojimi magicky žiariacima očima uprene ma Rojku.

„Viem.“

„Kde?“

„Na prvej prechodnej stanici medzi časnosťou a večnosťou,“ odpovedal univerzálny filozof s presnosťou, ktorá vykúzlila na bľadé tváre duchov výraz hlbokého obdivu.

„A kto sme my?“

„Duše, ktoré sem prišly predo mnou.“

„A ja som kto?“ veľká holá lebka uprela veliké lesklé sklá na hosťa.

„Ty si Einstein, filozof relativity.“

„Podľa čoho ste ma poznali?“ divil sa hlaváň skoro s úsmevom v tvári.

„Podľa suverénnej prevahy modzgu nad nad ostatnými substanciami tvojej bytnosti, profesore Einsteine,“ vysvetľoval veľmysliteľ, oplácajúc Einsteinovo vykanie dôsledným tykaním. Darmo je, ani títo genovia necítia sa byť s ním, veľmysliteľom rovnocennými.

„A kto som ja?“ obrátil sa k univerzálnemu filozofovi vysoký mladý muž červenej tvári. Nad nápadne vysokým čelom týčily sa do hora sčesané bľadogaštanové husté vlasy. Z mierne škuľavých velikých modrých očí šľahal záblesk vášne a divokej ženiality, hraničiacej až so šialenstvom.

„Si Dostojevskij v podobe svojich mladých liet,“ ozval sa veliký čarodej rozvážne.

„Po čom ma poznávate?“ Prísné tvrdé črty tvári zkrásnely na okamžik radostnými úsmevom.

„Po ženiálne klenutom čele a kostenných oblúkoch nad očima. A po očiach hlbokých ako jazero a blýskavých.“

„To je veľkolepé!“ ozývaly sa prejavy obdivu.

„A kto som ja?“ ozval sa asi tridsaťročný neveľký muž, plných ružových tvárí, s blúznive tekajúcimi veľkými očima.

„Si Nietzsche,“ hlásaly rty veľmysliteľa kľudne. „Z očí ti šľahá nadzemský idealizmus a sväté šialenstvo,“ analyzoval veliký čarodej užaslú filozofovu tvár.

Ruky kúzelníkovej zmocnil sa na okamžík duch s hustými čiernymi, skoro úplne srastenými obrvami a riasnatými mihalnicami, s preriedlymi čiernymi vlasmi a podlhovastou bľadou tvárou. Zadíval sa hosťa dobrácky vľúdne.

„Si rabbi Ben Akiba,“ odhaľoval čarodej nové incognito bezohľadne.

„Máš v tvári niečo zo vznešenej blúznivosti plemena, ktoré zrodilo Ježiša Krista…“

Zrak veľkomysliteľa skĺzol sa na tri postavy ďalšie, utiahnuté skromne na stranu.

„A kto ste vy?“ uprely sa na hosťa zpod vysokého klenutého čela fanatické oči Dostojevského.

Bľadou tvárou preletel blúznivý úsmev. Zamatovohnedé oči sa zanietily blahom a sebavedomím.

„Som univerzálny filozof Miloslav Rojko, som dovŕšiteľ smyslu života, centrálny riaditeľ sveta.“

Veľmysliteľ, veliký čarodej kochal sa pohľadom na sedmoro zduchovnelých tvárí, žiariacich hlbokým obdivom.

„Ako ste sa sem dostali?“ vykĺzla otázka z červených šťavnatých rtov rabbi Ben Akibu.

„Dostal som sa sem cestou ohromnej zemskej katastrofy, unášaný dravými živly. A predsa nie. Ocítol som sa tu, medzi vami suverénnou mocou svojej vôle,“ poučoval veľmysliteľ slabých nedoukov.

„Čo to bola za katastrofu?“ ovládla situáciu veľká holá lesklá hlava Einsteinova.

Veliký čarodej šibol okom po spoločnosti. Oči všetkých prezrádzaly zjavne, že osudná katastrofa nie im je naskrze neznáma.

„Ohromným vulkanickým výbuchom, sprevádzaným katastrofálnou búrkou, hromobitím, prepadla sa Praha.“

„Aha! zemetrasenie!“ ozvali sa so dvaja.

„Áno.“

„Čo ďalej?“

„V tom zemetrasení zahynul som i ja. Vlastne prepadol som sa do ohromného dlhého kanála a našiel som sa v podsvetí.“

„Interesantné,“ nezdržal sa poznámky Nietzsche s tekavýma očima.

„Povedali ste, že ste univerzálny filozof“ vplietol sa do reči zase Dostojevskij s vysokým klenutým čelom. „V čom záleží vaša filozofia?“

„Predpokladáme, že taký duch ako vy“ ozval sa rabbi Ben Akiba „umožní nám už pár vetami pohľad do svojho systému.“

Veľmysliteľ pohliadol sa po vzdušnej sieni, kde boly opatrované v škriniach jako v muzeu zkapalnené výpary zemských prvkov, zachytené podivuhodnými rúrkovými prístrojmi. Čarodejnícko — vedecké laboratórium v oblačných výšinách! Ozaj dôstojné milieu pre prednášku o vrcholnom filozofickom systéme kozmu.

„Všetek život, všetek pohyb javiaci sa vo vesmíre“ ozval sa univerzálny filozof so slávnostnom výrazom v tvári, v ktorej zračila sa nadľudská povýšenosť, „redukujem na vírenie atomov.“

„Niečo o pohybe!“ zaprosil Dostojevskij.

„Každý pohyb, javiaci sa v kozme, je spirálovite vlnitý, počínajúc kľukatou čiarou blesku a vlnovkou kreslenou krýdlami letiacich vtákov až ku klátivej ľudskej chôdzi, plazivým pohybom hada a pružnému vymŕšťovaniu a smŕšťovaniu sa ľudských čriev.“

„Veľmi pekne!“ ozývaly sa hlasité projavy nadšeného súhlasu.

„Nakoľko vidím odohrávať sa nejaký pohyb na príklad v podobe priamej čiary, kruhu atď., je to zavinené púhou nedokonalosťou našich zrakových smyslov. Ide o optický klam. V rovnočiarnu výslednicu splývajú nášmu slabému oku nekonečné rady vlnoviek, ktorých každý nepatrný kúsok je vlastne celým systémom vlnoviek ďalších.“

„Ďakujeme. Na dnešok stačí!“ stískal veľmysliteľovi rozochvenú pravicu holohlavý Einstein, ktorý zdal sa byť pod dojmom odlesku velikých skiel úplne slepý. „Zajtra lebo pozajtre môžeme pokračovať!“

„Odpočiniete si. Ste vyčerpaný“ lúčil sa s ním Ben Akiba vľúdne. „Do videnia!“

Veliký čarodej sa vzpriamil, uvedomujúc si až teraz, že je zahalený do dlhého belasého ľahunkého plášťa. Sostupoval s podia ľahkým, letúňsky potácivým krokom, opätujúc slabúčkym prikývnutím hlavy iskrenný pozdrav siedmich párov nezapomenuteľne výrazných očí.

— — —

Kozmický pútnik našiel sa na hnedolakovanej železnej posteli, stojacej v rade podľa lesklých stien. Elektrický zvonec zazvonil, motory zahučaly a ohromná vzducholoď zdvihla sa do výšin a počala za bzučivého zvuku brázdiť krýštálove jasný vzduch, v ktorom trblietaly ligotné hviezdy. Nemeckí leteckí dôstojníci, s bielymi a modrými čiapkami na hlavách, behali po chodbách a z kabíny do kabíny, od letúňskej postele k posteli. Z očí žiarila im výbojná energia, odhodlanie na život a na smrť.

Vznesú sa nad nové mestá, otrávia jedovatými bombami kanále, vyhodia do povetria kasárne, paláce i domy, ničiac železničné koľajnice, telegrafické i telefonické drôty, aby učinili odporu neschopnou vlasť a jej slovanských spojencov a súsedov.

Nešťastnou shodou okolností dostal si sa na ich svetobornú palubu i ty, najväčší slovanský filozofe, Miloslave Rojko.

Čo, dáš sa zjarmiť, zneužiť k ich vražedným protislovanským zámerom, slúžiac im otrocky svojou ohromnou vedou a kúzelnou mocou?!

A či sa odhodláš k vzbure a urobíš všetko možné, aby si zmaril ich diabolský plán? Dáš avizo našim, vyšleš im poplašný signál? Prezradíš teutonských smelcov mihajúcich sa tíško jako netopier tmavou nocou v šíru diaľ, šíriac okolo seba záhubu, zmar?!

Popudíš ich proti sebe, aby sa vrhli na teba jako zúrivé sršne?! Pokúsiš sa zmariť ich dielo, aby ťa, chcejúc sa na tebe pomstiť, prepadli, morili, dusili, ťahali na škripec, srazili na zem a šliapali?! A budeš kričať z posledných síl — sebe na zmar, národu na spásu?!

„Aký zmar?!“ zarazil sa veliký čarodej vo svojich vzrušujúcich myšlienkach. „Vtelíš sa, zázračný kúzelníku, hravo v nové a nové formy, jako sa ti to podarilo dosiaľ po toľkých katastrofach a krkolomných skokoch do šedej Nirvány.“

Okamžík zaváhal. Ale už vymŕštil sa do výšky jako fénix vstávajúci z mŕtvych z vlastného popola. Prehol sa nazad k vysokému polootvorenému oknu, aby tým ľahšie naplnil ozvenou svojho nadľudského hlasu vzdušné priestory. A už ozval sa príšerným vysokým hlasom, ktorý zachvieval sklom okenných tabúľ a splýval s ich jemnúčkým rinčaním. A hučal záhadným apokalyptickým hlasom, odrážajúcim sa od kostolne vysokej povaly až k dunivým zemským hlbinám.

Chvíľami upadal do bezvedomia hrúzou, že hlas jeho zanikne bez ozveny, alebo zapadne, preniknúc až k ušiam kormidelníkov slovanskej velelodi, nepovšimnutý, nevyslyšaný. Zahynie rafinovanými mukami sverepých Teutonov márne, bez toho, aby splnil svoju osudovú misiu, zabudnutý tými, za ktorých bil sa do posledného dychu, posvätiac im posledný záblesk vedomia vo svojej zmučenej mysli.

— — —

Našiel sa, napolo v mrákotách, v teplučkom čistučkom bielom loži. Okolo neho chodili mužovia slávnostne vážnych tvárí tíško, po prstoch. Šeptalo sa o nastávajúcom examene, o zprávach, čo sa budú podávať, o „starom“, ktorý sa na všetko vypytuje, o komisii a prednáškach.

Univerzálny filozof spadol razom s nadoblačných výšin. Čo to bolo s ním dosiaľ? Videl to rad preludov, či to bol veľkolepý sen, plný hrúznych krás a vzrušujúcich zázrakov?

Utkvieval pohľadom na premávajúcich sa sluhoch. Zadíval sa oknom do rozľahlého parku. A pochopil všetko.

Áno, je na Hrade, prezidentovým hosťom. A produkuje sa pred ním a jeho družinou. Odhaluje svoje úžasné vedomosti a báječné kúzla hlave štátu a sboru najväčších kapacit republiky.

Produkuje sa už tretí či štvrtý deň a noc. Dáva sa hypnotizovať a hypnotizuje sa autosuggesciou sám. A v tranze odpovedá jasne na komplikované otázky, ktoré mu dávajú, a lúšti ľahko, ba až hravo najťažšie problémy doby a ľudstva. Ba nevyhýba ani najohromnejším kozmickým záhadám.

Vžíva sa so zázračnou ľahkosťou do najfantastickejších situácií a koná im primerane.

Predvádza chladným skeptikom, ohromne bystrým kritikom čary a kúzla všetkých dôb a národov, uskutočňuje čarokrásné výmysly povestí a bájí.

Produkuje sa jako najväčší učenec sveta, jako oslňujúci spevák, zázračný hudobný virtuoz, letec veslujúci vo vzduchu jedine silou svojich ramien. Predstupuje pred najvyššiu komisiu jako okúzlujúci herec, jako zpytateľ nadhviezdnych tajov. Udeľuje jej rady jako štátnický genius, maľuje, kreslí a modeluje jako jedinečný výtvarnícky fenomén. Oslňuje ich, uvádza v úžas, omamuje i ohromuje, triumfujúc nad závistníky i pochybovači, srážajúc v prach podlých intrigantov, ktorí sa pokusili zaraziť mu v poslednej chvíli skvelú karieru.

Lebo veď po neprestajných skvelých úspechoch prvých dňov je osud jeho rozhodnutý.

Povedie predbežne Národnú banku jako dezignovaný nástupca ministra financií, alebo ho postavia v čelo ministerstva školstva a národnej osvety, aby aplikoval na praktický život svoje úžasné vedomosti a čarovné kúzla a vychoval za pár rokov národ kúzelníkov a geniov, jakýsi sbor zázračných detí sveta.

A či zostane už stále na Hrade jako prezidentov spoločník, radca, dôverník, miláček a dezignovaný nástupca, obávaný a zbožňovaný Kronprinz?!

A prv, než by sa ujal pridelenej mu vysokej funkcie, bude privatizovať dva—tri roky na trovy štátu, aby vtelil v obsiahle kompendia svoj jedinečný filozofický systém, uviedol v úžas celý vzdelaný svet a získal svojím menom slávu národu a vlasti.

Škoda len, že je taký slabý, vyčerpaný, zomdlený. Iste málo spal — vyžadoval to asi program produkcií — a ešte, menej jedol, bičujúc až k najzazším medziam svoje sily a schopnosti, aby triumfoval tak jako ešte nikto na súde dejín.

Vyčerpáva sa, aby pripravil iným najveľkolepejšie divadlo, do úmoru, upadajúc znovu a znovu do smrteľných mrákot. A prezident mu neposiela čiašu tajomného elixíru, ktorý by ho razom osviežil a nalial mu novej sily do vyprahlých žíl.

— — —

Nová produkcia nenastáva. Povala zvlhla a zhnedla, zbrázdila sa sieťou jarčekov a mokrých žíl. Stmieva sa, nastalo ticho. Iba v bráne, vedúcej k súsedným priestovom, objavuje sa kučeravá čierna hlava — diablova. Nakláňa sa vše k nim, jastriac čiernyma jako uhol očima sliedive, haliac sa do čiernozelenavého plášťa, ktorý mu splýva s pliec jakoby nadnášaný vetrom.

Vše skláňa diabol ostrorezaný svoj profil, upiera oči pátrave do hĺbky, jakoby čítal z nejakej velikej tajomnej knihy. A chvíľkami jakoby čmáral či písal, prizerajúc sa asnáď do registru hriechov zatratených duší, ktoré sú mu sverené.

Miloslavovi Rojkovi počal vyvstávať na čele vrelý pot. Áno, — preblesklo mu hlavou — varí nás, úbohé duše, prikované k železným klietkam. Roztápä našu podstatu bez milosti, uškŕňajúc sa posmešne, pasúc sa na našich mukách.

„Ako som sa sem len dostal?!“ počal sa úbohý korešpondent súžiť mučivou otázkou.

Vzhliadol k vysokému nahnedlému, jakoby spotenému stropu. Ba nie, — videl to až teraz jasne — nie je to žiaden strop, ale premoklá zemská kôra, cez ktorú presiakujú dažďové kvapky, kropiac úbožiakov v hrobových jamách.

Premokne do niti, cítil to. Premokne a bude hniť tu, pod Olšanmi, kam ho pochovali. Oplače ho žena, dcérka, i uspokoja sa, čas zahojí rany ich srdca, zabudnú naň priatelia, známi. Iba on bude sa zožierať pod žltou olšanskou prsťou, pri plnom vedomí, bezmocný, prenasledovaný mučivými výčitkami svojho zbičovaného, ztýraného Ja.

Bude hniť, rozkladať sa s pálčivou túžbou v srdci za životom a jeho radosťami, trpiac nad pomyslenie hrozne. Ba, bezpríkladné utrpenie už začína! — počal sa svíjať na svojom katafalku v boľastiach, zakrývajúc si zažmúrené oči rukama a snažiac sa preniesť silou svojej vôle do inej, menej bezútešnej situácie a napínajúc všetku svoju energiu až k extáze.

Márne. Vzduch v nadhrobných priestoroch stával sa čo raz dusnejším, telo mučenníka zalieval pot a počala páliť pálčivosť nesnesiteľná.

Jak o to skončí?! Smierlive. O krátky čas musí ztratiť v tej dusivej páli vedomie, a bude po utrpení. A oddávajúc sa tichej rezignácii, pociťujúc v drevenejúcich údoch smrteľnú slabosť, smieroval sa s neodbytnými driemotami smrti, ktoré mu počaly klížiť víčka a obostierať zrak a myseľ jakousi ohromnou šedou mrákavou.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.