ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miloslav Rojko precitol zo svojich hviezdnych letov.

Otvoriac oči uvidel zvláštny obraz.

Dno podzemnej siene, kde ležal, bolo samá voda. Chodby boly zakladené posteliami.

Čo sa vlastne stalo, Miloslave Rojko?! Prepadol si sa s pol Prahou do kanála? Či utiekol si pred divokou teutonskou zlobou do hlbokej pivnice, do ktorej presakuje teraz zo všetkých strán dažďová voda?

A či si sa zachytil v priepasti spojujúcej velechrámy?!

Vyhľadal si tieto nevľúdne priestory z vlastnej vôle, zachraňujúc sa pred pomstou germánskych dobyvateľov? Či uvrhlo ťa sem zemetrasenie, spojivšie pivnice pražských činžiakov s velikým betónovým podzemným kanálom, vyvŕtaným pre podzemnú tramway či za útočište pred nepriateľskými leteckými bombami?! Alebo si sa prepadol v tieto podzemné siene, kľačiac na kolenách vo svätovítskej kathedrále a tešiac sa zbožne na okamžík slávnostného zasvätenia veľchrámu celého?!

Čo je s tvojím vesmírnym letom?! Čo to prežívaš?! Rad preludov v hypnotickom spánku u prezidenta, lúštiac záhady prítomnosti a budúcnosti?!

— — —

Zvečeralo sa. Svetlo elektrickej lampy šírilo sa dlhou izbou, zakiaľ vonku dĺžily sa tmavé nočné tiene. Mladý kučeravý muž v zelenavom plášti priviedol do izby vysokú, chudú postavu s pinklíkom v ruke.

„Vyspi sa tu,“ ukazoval príchodziemu na železnú posteľ, pokrytú hnedými dekami. „Koľko rokov máš vyslúžených?“

„Jedenásť,“ vzdychol si chudorľavý chlap zhlboka, sobliekajúc sa a vyťahujúc z uzlíka nočnú košeľu.

„Čo tak vzdycháš?“

„Ako by nevzdychal?! Mám ženu a troje detí.“

„Neboj sa. Sotva tu budeš dlho.“

„Myslíš, že skoro zgegnem, čo?!“ z hlasu príchodzieho ozvala sa dusená horkosť.

„Tak to nemyslím. Prejde ti to, a pustia ťa domov.“

„Veď keby len to; ale keď pľujem krv,“ chudorľavý chlap zakašľal. „Čo bude s nimi, ak natiahnem brká?!“

„Nerob si starosti. Pretĺkli by sa, keby museli, aj bez teba. Ale čo sa máš hneď opúšťať. Oddýchneš si, hneď ti bude lepšie. Doktori ťa pošlú do dákeho dobrého sanatória. — Odkedy ti je zle na hlavu?“

„Ale iba od pár týždňov.“

„No, vidíš. To prejde.“

„Pochybujem.“

„Prečo?“

„To sa mi iste dávajú tie tuberkule na modzog.“

„Alebo si len namýšľaš.“ — — — „Ulož sa. Uvidíme, čo povedia zajtra doktori.“

„Len aby človeka nevyšmarili zo služby!“

„Ty si strachopúd! To sa môže stať z nás každému. Dosť času na to myslieť, až keď sa stane.“

— — —

Miloslav Rojko sa zamyslel nad tým, čo počul.

Kto sú tí dvaja? Ľudia či diabli? Zatratenci nútení i po smrti myslieť na svoje ľudské strasti? Blázni, ktorí myslia na lekára tu, v podsvetí?

A či by snáď — — —?!

— — —

Doviedli mladého brüneta v športovných šatoch, v krátkych nohaviciach. Vykázali mu posteľ v kúte pri obloku. Nový príchodzí sa sobliekol a sadol si na posteľ, vietiac ustrašene okolo seba.

Prišly k nemu dve postavy v bielych plášťoch. Zavalitý lekár zdravých líc a vysoká bľadá lekárka v okuliaroch.

„Aké máte školy?“ začali sa spytovať.

„Obchodnú akademiu.“

„Zamestnanie?“

„Bankový úradník.“

„Čo ste čítavali?“

„Najviac filozofické veci.“

„Divné, pri vašom obore…“

„Hľa!“ obrátil sa lekár ku kolegyni. „To je u pacientov tohoto druhu príznačné.“

„Čo takého ste čítali?“

„Spinozu, Descartesa, Schopenhauera, Nietzscheho. Aj sociologické veci, Wernera Sombarta, Lenina.“

„A Nový zákon, čo?“

„Ten tiež.“

„V Lenina veríte?“

Mladý človek chvíľočku zaváhal. Potom zažmurkal očima a zašeptal presvedčive:

„Verím.“

Na tvári lekára a jeho kolegyne objavil sa veselý úsmev.

„Tak do videnia! Zajtra sa ešte poshovárame,“ — podával lekár ruku čitateľovi filozofov. Odchádzajúc dvermi podotkol ku svojej sprievodkyni:

„Moc počítal, málo strávil.“

— — —

Bola by to tedy predsa pravda, čo kdesi čítal?! — počal hĺbať veľmysliteľ. — Zatratenci trápia sa i naďalej, i v prepasti pekla svojimi malichernými ľudskými starosťami?

Alebo sú tí dvaja v bielych plášťoch — diabli, vyzvedávajúci sa od nešťastníka jeho slabiny a viny, uškŕňajúci sa, jako ho podviedli svojím falošným hávom?

A či je vôbec nie v pekle, ale iba — v očistci, kde po hodinách múk a súženia nasledujú prestávky ochablosti, pokoja?!

A či mení štácie a javištia posmrtných hrôz?!

Alebo sa to vracia iba na poldni, hodiny do hlbín, vracia iba v mysli, súc pritom sám na ceste k novým, radostnejším formám života, omladlý, titánsky silný, vznášajúci sa k ligotným hviezdam?!

Zažmúri tedy oči. Usne. A fantasticky príšerné obrazy zapadnú v hlbiny minulosti, zaviaté hmlami zabudnutia.

— — —

Rozovierajúce sa oči zpytateľa záhrobnej ríše utkvely na zlatých lúčoch slnečných valiacich sa dnu otvoreným oknom a odrážajúcich sa od sklených dverí, lesklých stien i jasnohneej podlahy.

Miloslav Rojko sa nadvihol s postele, zahľadiac sa na jasnú belasú oblohu. Hlboký rozľahlý park zelenal sa tak zvláštne svieže, stromy čnely k výšinám obalené mladým lístim, v diaľke mihal sa spenený vodotrysk a v popredí hlbokého dna objavilo sa veľké hnedé kolo.

Ozval sa štebot, džavot, pískot, trilkovanie vtáctva.

Kozmický pútnik sa zarazil. Čo zelená sa to, jása, spieva pod ním v hlbinách?!

Ach, ty si to, blaživá, čarovné krásna zahrado Eden! Prvé dni zázračného diela stvorenia uplynuly.

Ráj v plnej svojej kráse čaká zas na svojho Adama. Tam niekde v hmlistej diaľke, schovaná za hustou clonou révovou precíta k sladkobôľnym túžbam, haliac si obnažené telo aspoň trochu bujnými prúdmi nesputnaných dosiaľ vlasov, plachá, nerozhodná Eva.

Miloslave Rojko, ach, aký to velebný pocit, ak ti je súdené byť nastávajúcim Adamom!

Bum! Niečo zachlopilo sa s rachotom.

Nastávajúci Adam klesol poľakaný na lože.

Muž v zelenavom plášti otváral velikú žltú truhlu pri obloku a vyňal z nej belasý plášť, rozťahujúc ho a strkajúc hlavu do obloka.

Zrazu zachlopil truhlu, vyňal z plechovej tabatierky cigarety, zapálil si a počal púšťať pomaly, labužnícky biele obláčky dymu. Na cvikri zakväčenom na nose ligotala sa mu zlátená obruba.

Prišiel dlhý brünet peknej ružovej tvári, odený v modrý plášť. Pristúpil k mužovi s pozláteným cvikrom s kamarátskou dôvernosťou a počal mu niečo vykladať, živo pri tom gestikulujúc. Oba dávali úzkostlive pozor, aby mali tváre obrátené stále k oknu. —

Vyťahovali si z vesty hodinky, obzerali si prstene na rukách, cerili zuby, usmievali sa, natriasali hrivami, nadvihujúc široké rukávy do malebných záhybov a púšťajúc dymové obláčky.

A prichodily a odchádzaly postavy nové. Jedna s veliteľským postojom a tmavomodrou čiapkou na hlave, druhá so zlatými kučerami umelca. Utvorili malebnú skupinu, otvárajúc a privierajúc dvere, ktorými vnikaly efektné svetelné prúdy, odrážajúce sa o obločné tabule, barevné obrázky na stenách a biely lesklý strop.

Čo to dnes hrajú v izbe tak podivne všetky barvy, čo tak efektne žiari slnečné svetlo a tvoria tak malebné skupiny tieto bludné postavy, známe človeku až do omrzenia?!

Pripravujú sa k neznámej orientálnej bohoslužbe?! Chystajú sa to vzývať Slnce, či nejaké čudné božstvo sídliace snáď v dyme kúzelných cigariet?!

Ba nie, nemýl sa, prenikavý mysliteľu, Miloslave Rojko! Nehľadaj v tých skupinách a pohyboch nič tajomného. Čo tie barevné rúcha a svetelné efekty?!

Nevidíš, že tvoja ponurá spálňa zmenila sa v improvizovaný pestrobarevný filmový atelier, dýšúci jarom a jasom?!

Áno, natáča sa film.

— — —

Do izby pribehli dva statní, nezvykle pestre oblečení chlapi, akiste kinoherci, nesúci preložené cez ruku barevné kostýmy. Zamierili k Rojkovmu ložu.

„Oblečte sa!“ ozval sa jeden z nich, zpola veliteľsky, zpola jakoby na povzbudzenie, podávajúc mu šaty.

Miloslav počal naťahovať na seba hnedé široké nohavice. Prepásal ich remeňom, čo ležal na vysokej truhle. Navliekol zelenavý kabát, a kinoherci kládli mu už na plecia ľahučký belasý plášť.

Vidno, že pôjdu natáčať film inam, do nejakého väčšieho sálu, kde vytvoria väčšie scény v hromadných skupinách. Akú bude mať ozaj úlohu? Azda len nie dačo podradného? — počal sa obávať.

„A čo sa bude vlastne natáčať?“ spýtal sa filmového personálu, čo mu pomáhal v obliekaní.

Čiernovlasý, vyholený chlap s vypuklou bradou odvrkol nevrle:

„Netrepte! — Radšej sa ponáhľajte!“

Iste ho chcú prekvapiť — utešoval sa. — Len aby v tom nebol zas nový germánsky úskok!

Natiahli mu na nohy tvrdé pantofle, na hlavu vrazili mu okrúhlu čiapku. Vyšli s ním na chodbu, sprevádzajúc ho s oboch strán.

„Hýbajte sa!“ durili ho, obzerajúceho sa na všetky strany.

Uháňal s nimi skoro rád. Len bežať, bežať ďaleko, ďaleko!

Lebo veď to, čo videl na začiatku nového výletu, ho veľmi zronilo.

Stretali samých nedúživcov, krútiacich divoko očima, tváre ponorené do seba alebo zversky surové, zamračené, stuhlé v odporné grimasy. Záhadnepríšerné postavy plnily tmavú chodbu, ožiarenú radostnými slnečnými lúčami iba z jednoho konca.

„Kde sme to?!“ zaupel zronený. „V krčskom sanatoriume doktora Šimsu? A či medzi pokúsanými od besných psov?!“ vykoktal zmätene, mysliac s hrúzou na osud, ktorý mohol zastihnúť jeho a ostatné obete zpupných germánskych výbojníkov.

„Sme, kde sme,“ odpovedal jeden zo sprievodcov lakonicky.

Čo sa to s ním deje?! — trápné záhady vírily slávnemu kinohercovi hlavou. Áno, prepadol sa do pivnice či kanálu, kde vybuchol benzín, zapálený stroskotanou nemeckou vzducholoďou či nemeckými mineurmi vovŕtavšími sa tajne pod Prahu. A on, slávny sekulárny filozof upadol ranený exploziou do — pazúrov Nemcom.

Hrúza! — pod veľmysliteľom podlamovaly sa kolená — teutonské bestie zneužívajú ho — patrne už celé týždne — k veľkolepým filmovým produkciam!

Zarábajú na ňom miliony, na ňom, ranenom, obeti svojich imperialistických podkopov!

Bežali dolu schodmi do úžasných hlbín, medzi ošarpané šedé múry, kde černelo sa trochu holej prsti a trčal z nej rad okýptených gaštanov. Po čiernej prsti hemžily sa jako obrovské mravce shrbené zasmušilé, tupozraké postavy v hrubých šedých a hnedých háboch.

Vazňovia, trestanci?!

Pozrel na seba, na svoj podivný kostým.

Beda, úbožiaku! Nie si trestancom ty sám?! — počalo sa mu zotmievať v očiach hrúzou. — Neusmrtil si ty v zúfalých bojoch celé tucty sverepých Teutonov?! A konečne premožený upadol si v ich moc a vädneš, biedny rab, v plesnivej vlhkej temnici!

Slnce ožiarilo bezútešnú hlbinu so smetiskom ľudských vydedencov.

Zjarmený slovanský heros kráčal pomedzi okýptené pne popri vyhaslých ľudských tvárach v ústrety svojmu osudu.

Zrazu zažiarily mu oči radostným ohňom.

Zem počala sa hýbať a krútiť čo raz rýchlejšie okolo nejakého blízkeho strediska.

Germánski pochopovia vzdiaľovali sa unášaní preč tajomnou silou.

Miloslav Rojko zahľadel sa na zázračné dielo s úľubou. Čo, veliký kúzelníku, či žije ešte tvoja čaromoc?!

Zachytil sa blízkeho pňa. A rozhliadnuc sa okolo seba, zamieril k blízkej lavici a spustil sa na ňu. A hľadal stredobod, z ktorého vychádza oná tajomná sila!

Lebo veď mu bolo jasné, že sú tu sily vlastne dve: on, veliký čarodej, hýbe zemou a otáča ju zázračnou silou svojej vôle. A druhá sila diriguje bezmocné figúrky behajúce sem i tam po slncom ožiarenej kyprej šachovnici či lútkovom javišti.

Čarodej točiaci zem je tu! — nadmula sa mu hruď sebavedomím. — Kde je však režisér velefilmu?!

Počal ho hľadať očima. Sledoval každú tú zsínalú i zhnedlú, rovnú i nahrbenú postavu, celé tie roje nalomených i bystrejších chodcov, sledoval ich pátrave, očima detektíva.

Čo to?! Skvelý kinoherec zazrel muža, ktorý stál v otáčajúcich sa kruhoch, pevne a iste, jako fixný bod, podľa ktorého sa merajú mapy, určuje poloha okolia, jako zelenavobelasá polárna hviezda na ožiarenom nočnom firmamente.

Muž sedel na lavici za dreveným stolom medzi skupinou gaštanov. Bol malý, oblečený v čiernom, naklonený do predku. Tváril sa jakoby nevidel nič, čo sa okolo neho deje. Iba keď sa naň čarodej zadíval, všimol si, že vše šibne okom zpoza knihy, do ktorej zdal sa byť celý pohrúžený.

Okrem neho sedely na lavici a okolo stola bezvýznamné šedé a hnedé postavy, fascinované zrejme blízkosťou epochálneho kinorežiséra.

Kúzelník Rojko pocítil túžbu podívať sa záhadnému mužovi tvárou v tvár.

Zamieril k jeho gaštanom pomalým rozhodným krokom, avšak plný rozrušenia.

Cítil, že ide sa stretnúť s partnerom skoro rovnocenným. Alebo s titánom, ktorý ovláda i jeho, s černokňažníkom, jehož vôľa riadila po celé dni a noci i jeho kinoherecké pohyby?!

Kráčal skoro váhavé, pociťujúc vše tajomnú bázeň, vše zas blaživú, ach, tak povznášajúcu prevahu!

Mocný hýbateľ dejov, vysielajúci okolo seba na všetky strany neviditeľné papršleky svojho tajomného vlivu, obrátený bol k Miloslavovi chrbtom, zarývajúc sa do svojej čierne viazanej knihy jak o červ, chcejúci sa zavŕtať chytro do mokrej prsti, aby ho niečo nezbadalo a nevrhlo sa naň, alebo čírou náhodou nezašliaplo.

Bojí sa ma! — zajásal čarodej Rojko. — Dúfa, že ma okabáti svojou nenápadnosťou a nehybnosťou, že zostane nespozorovaný. Ale, sklameš sa, chlape.

Prikročil mu až za chrbát, uprel zrak na jeho páter, aby si ho čo najviac podmanil, a oslovil ho neočakávane:

„S kým mám česť?“

Mladý muž v čiernom žakete vyskočil. Nohy obuté do huňatých papučí nútily sa do postoja.

„Som Ladislav Pěnkava“ predstavoval sa skoro rozpačite, hľadiac tázave na rušiteľa svojho kľudu.

Čarodej fľochnul do knihy, ktorú svieral jeho proťajšok, roztvorenú kŕčovite prstami. Červené okraje knihy a pravidelné čierné rady písmen oživly, roztančily sa, prezrádzajúc kŕčovitými pohybmi kúzelnú silu v nich utajenú.

Veleskúmateľovi bolo všetko jasné. Záhadný kinorežisér ovláda svoje okolie zo svojej knihy. Čítajúc dej filmu, utajený v zázračných literných produktoch čierneho umenia, vyvoláva v diaľkach filmové predstavenia, riadi hry kinohercov, ktoré sa natáčajú v tom okamžíku dľa záchvevov jeho suverénnej vôle v jedinečne skvelých filmových atelieroch.

Uprel pátravé oči s pocitom rozhodnej prevahy na kúzelného hýbateľa dejov, až ztemnelo hlboké dno priepasti, na ktorom stáli.

„Vy to dirigujete, režírujete, čo?!“ odhalil utajenca tvárou v tvár pološeptom.

Kinorežisér Pěnkava sa zadíval prekvapený, zmätený. „Ja — ja“ zakoktal rozpačite. Oči sa mu však stretly so suverénne posmešným pohľadom velekúzelníka, cediaceho tlumeným hlasom cez zuby:

„Azda len nechceš tajiť?! Viem dobre, kto si, čo si. Znám ťa.“

A otočiac sa vracal sa nazad k múru.

Schlíply kinorežisér sa utiahol za stôl, skloniac hlavu do tajomnej knihy.

Rozpálená slncová guľa vykukla zpoza mračien a zaliala prúdom svojich lúčov gaštanv posiatu hlbinu.

Pásy hnedej prsti vrúbené okýptenými stromy počaly sa i so zakliatymi ľudskými mravci čo raz rýchlejšie otáčať okolo stolu záhadného muža v čiernom žakete! K zakliatym ľudským mravcom pribudly nové roje druhov, vychŕlené čajsi zo zeme. Vtom zatmel sa hlbočizný dvor znovu.

Zez sa zatriasla. Príšerná priepasť s gaštanmi zmizla jako zázrakom. Veľmysliteľ našiel sa zase v tygrích germánskych spároch, ktoré ho unášaly v diaľ a uzavrely do posteľnej klietky.

— — —

Noc byla búrlivá, hlučná. Hrmelo, blýskalo sa, zem sa triasla, ba chvíľami otvárala a vyliezaly z nej divoké príšery. I tajomný kinorežisér dobíjal sa k nemu znovu a znovu, zakaždým v podobe inej strašnej obludy, púšťajúc naň des a hrúzu, chcejúc ho premôcť aspoň s pomocou pekelných potvor, keďže mu vo dne podľahol sám.

A zdrevenelého hrôzou, zomdleného od stáleho vzrušenia, ovanutého jedovatým dychom príšier podsvetia, ponorili Miloslava Rojku ráno zákerní Teutoni do sírnatej smolnatej käde, trúfajúc si ho konečne usmrtiť a či aspoň znovu prehnať mukami smrti.

— — —

Našiel sa v mrákotách na bielej posteli, vychladlý, nehybný.

Až potom ho počali, nevedno, kým inštinktom hnaní, trieť bielymi plachtami. A naraz otvorily sa na súsednej sieni vysoké dvere, železnú posteľ s umdlievajúcim herosom popadly za nohy oceľové ramená a preniesly ju ľahko jako pierko do vedľajších priestorov.

Neviditeľné ruky šteklily mu nos záhadnými výparmi. V jednom okamžíku ležal ešte natiahnutý na bielom loži. V tom však čosi húklo, zafučalo.

Miloslav Rojko zmenil sa razom v drobučkú perlu potopenú do lavóra vody.

Ale ani tak nevymizly, ba ani nezakrnely v ňom ľudské hnutia.

Nad lavórom objavila sa jako v zrkadle ženina tvár, uplakané nezábudkove modré oči. Počaly sa hýbať drahé mu, boľasťou sa chvejúce rty a rinúť z nich slová, čo ho prenikaly do hlbín duše.

Žena sa mu prihovárala láskave, nežne, dohovárala mu, prečo sa jej neozve, neprihovorí, jakoby ju nepoznával, na ňu zabúdal.

Tak, ach, tak rád by sa bol ozval, tak zaplašil slovami lásky slzy rinúce mohutným prúdom z tých smutných, boľastne vyčítavých očú! Tak rád by bol jej ovinul ramená okolo útleho krku, vybozkával tie nežné rúčky!

Ale namáhal sa márne. Cítil sa nemou perlou pod vodou. Maličkou, okrúhlou, bez moci a bez údov. Len tie boľastné, vyčítavé uplakané oči prenikaly k nemu i cez vodu, otriasaly jeho vnútrom, utkvievaly mu v mysli, srdci, nervoch neodolateľne.