ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Nový život básnikov. — Hymny. — Letorosty III. — „Prechádzky jarom.“ — Básnikova melancholia.)

Doba veľkého smútku básnikovho je týmto uzavretá. Utratil všetko, čo mal drahého: sestru, rodičov i brata. Z rodu ostal sám a bratove dve siroty. S ním sdieľa osud súcitná manželka. A trochu pozdejšie, r. 1895 v januári, sám básnik označuje tento nový odsek svojho života básňou Nový život, venovanou „Svojej žene“:

Básnik prestál už „próbu srdca krvavú a vydobyl si diplom s pečaťou“, a odetý je v pancier pokoja už, berie život, ako je. A preto k novému životu, k vzpruženiu síl povzbudzuje i svoju ženu.

Áno, nový život započne náš básnik, aby strom svojej poezie pútnictvu vzácnym mohol urobiť. A skutočne, už tu sa začína, a sám básnik ako by na to pomýšľal, že dom jeho stáva sa vzácnym cieľom návštev: „hostia“ sa začínajú hrnúť do toho skromného príbytku Múz, aby tak slávneho ich priaznivca nielen z jeho tvorieb, ale i bezprostredne poznali.

Vyhľadá ho Zawiliński, professor krakovskej university. Neviem, kedy sa utvorila známosť medzi nimi. Ale myslím, že asi po výndení I. sväzku Sobraných diel. Z uvedených slov básnikových dalo by sa na to zatvárať. Dosť na tom, utvorí sa medzi nimi srdečné priaťeľstvo, natoľko, že Zawiliński odtedy každého leta, ešte i v najnovšej dobe, počas vojny, vyhľadáva návštevou dom Hviezdoslava, nielen v Námestove, ale i v Dolnom Kubíne. Ba napísal následkom týchto svojich návštev u Hviezdoslava i knižku „Slowacy, ich życie i literatura“. (Warszawa, 1899.)

A ktorý Čech ide do Tatier, ktorý Poliak a Slovák na výlet, alebo do kúpeľa Zakopane, neobíde dom ten Múz.

Nový život básnikov začal sa už prvej. Nie akoby bol zapomnel na údery osudu, tých pamiatka ho sprevádza vždy, a zavše sa vynorí pred ním. Ale nie je to už viac plač, srdcom svierajúci smútok, nie viac hľadanie súcitu, opory. Ako tichá resignácia, uspokojenie sa so životom, spriatelenie s jeho údermi, nežná melancholia zavládne srdcom jeho, ten vonkajší, fyzický bôľ zatíchne a premení sa v duševný svetobôľ. Ale popri tom si básnik zasa viac všíma prírody a národa.

Už v hymnách jeho poznávať môžeme tú premenu. Hviezdnaté nebo (1893) prezradzuje, že básnik našiel nové potešenie pre seba, že našiel, kam obrátiť svoj pohľad zarmútený o trocha jasu. V hymne S temena hôr (1893) už aj tak spieva:

Zaspieva i Hymn jarný (1894), v ktorom v nádeji pozdravuje nový život. Alebo v hymne Blízko si, Pane! (1895). Keď i rozpomína sa na svoje mladé roky, keď i spomenie si matku, a všetko, čo mladému šuhajovi v živote hrozilo nebezpečenstvom, jednako celý hymn dýcha usmierením, vnútorným pokojom, vďakou k Bohu, že bol mu vždy blízko. Aký to iný hlas, aká iná vďaka, než sme poznali v Žalme žaloby. I Pred Madonnou Sixtinskou obdrží básnik dojem, že hodno je žiť, hoc aj v prach sa má vrátiť človek, ale i za ten krátky život v tvorení umeleckom môže okúsiť niečo z božskej, večnej bytosti. A v Žalme života (aug. 1895) už obracia sa básnik i k národu; akoby hlásal, že keď aj jednotlivec trpí mnoho a hynie, keď aj jednoho človeka život je tak krátky, jednako národ žije a žiť musí, a v tejto myšlienke, že žije národ a v ňom a s ním žiť bude na veky i jeho básnik, najde utíšenie, znovuzrodenie duše jeho a zvolá:

Nová viera, nová nádej, nový život to u básnika. Túto vieru kedy-tedy podopre niečo i v národnom živote. Tak s pozornosťou sprevádza pohyb naších Amerikáncov, teší sa ich slobode a prechováva nádej, že oni pomôžu i národu tu doma. (Našim v Amerike, Neprajníkom, Na oceáne.) Alebo keď Slovenský Spolok v Pešťbudíne svätí 25. výročie svojho trvania, pozdraví ho Prologom, v ktorom vyslovuje radosť nad prejavom života národného:

Poteší sa i listu redaktora Pohľadov, Škultétyho, v ktorom pýta od básnika príspevky do časopisu. Vidí v tom prejav úľuby na jeho poezii (Redaktorovi). Síce žaluje sa, že opúšťajú ho sily duchovné, že už nejde tak ľahko nadchnutie, že počína starnúť, že dostáva srieň na spánky, vrásky na čelo, a nenachodí nič, ani v minulosti, ani v prítomnosti, ani v budúcnosti, čo by ho mohlo nadchnúť. Báseň táto je ešte z r. 1893, a tak označuje asi vrchol doby básnikovej, keď radosť a vôľa životná bola v ňom najmenšia. Ale zato i táto báseň, poťažne list Škultétyho, prispel niečim ku básnikovmu novému obrodeniu.

Veď ináče i tie radostnejšie prejavy života národného boly veľmi skromné. A keď sa im aj potešil básnik, to nebola čistá radosť; bola to len radosť s nádejou spojená, že bude lepšie, keď sa národ začína prebúdzať; a preto básnik i vtedy, keď prezradzuje radosť nad tým, čo je, skôr ešte povzbudzuje k tomu, čo by malo byť.

V takejto nálade píše Letorosty III. v rokoch 1893 — 95. Básne tieto sú z čiastky prejavom vôle básnikovej k novému životu, k novej práci. Sám si dodáva chuti, sám seba povzbudzuje. Je v ňom silná vôľa, aby sa zmôhol:

A celá úvodná báseň týchto Letorostov je dôkazom vôle básnikovej k novému životu. Upovedomí si, že „v pravde srdcom mladí sme“, a natoľko sa vžije do myšlienky nového života, že i pocíti v sebe nové sily:

Ale jednako netečie ten cit už tak, ako prvej. I sám básnik hovorí, že úmyslom jeho je už len hasiť smäd národa, len natrhať „rodnej biede do podolka“. Už nenachodí taký pôžitok v lietaní, už nespieva preto, akoby ten spev mu radosť pôsobil sám v sebe. Lebo keď i okrial sám básnik na duši, keď z vnútra jeho pokoj dýcha, pred ním a okolo neho, vonku ešte vždy moc toho, čo blenom padá na dušu jeho, čo ho trápi. Nevie dosiahnuť úplnej spokojnosti, ktorá by ho blaženým robila. Jeho duša je s vonkajším svetom v disharmonii.

A táto disharmonia hľadá svoj výraz poetický. No, nejde to tak ľahko. Pokým harmonia medzi vnútorným svetom básnikovým a vonkajším trvala, piesne boly síce žiaľno-smutné, ale plynuly prosto z duše básnikovej, vzdor tomu, že by si sám bol prial viac veselého tónu. Keď ale prestala harmonia, prestaly piesne tak prosto plynúť z duše, a básnik viac tvorí mysľou, než srdcom. Viac reflexie, viac úvah sa mieša do jeho spevu.

Nie, azda zle som sa vyslovil vyššie; tá nová, pokojnejšia doba, tá doba vnútorného uspokojenia, nebola šťastím pre básnika. Keď aj, ako človeku veľmi citnému, ho doprajeme, ale vnútorný pokoj ubil v ňom básnika. Tak sa zdá, Hviezdoslav je básnikom žiaľu, bôľu; keď ten tíchne v ňom, tíchne i spev, tratí silu, vzlet, aký má spev jeho, z bôľneho srdca prýštiaci. Hviezdoslav je len v žiali, v trápení svoj. On vie spievať s jasotom o sláve, vie snívať o nej (č. 33.), vie následkom takej predstavy, takého sna ožiť; ale aby sa vedel tak radovať, potrebuje najprv súžby a muky. Aj tak možno povedať, že najčastejšie ho inšpiruje výhľad zpomedzi súženia ku sláve, z prostred žiaľu nádej na radosť. Skutočná sláva, skutočná radosť ho nenadchne. Akoby pozitívum bol len žiaľ a trápenie. A nech nie tá nádej vždy na obrat, na slávu, na radosť, na polepšenie, ktorá je vlastne múzou jeho, museli by sme povedať, že je pessimistom. Ale nie. Práve, hľa, tá nádej, tá pevná viera v obrat k lepšiemu: to je jeho optimizmus slovenský.

Hľadá smutné stránky života. Sám hovorí, že mu lepšie lahodí jaseň, než jaro. A vôbec mohli sme i dosiaľ poznať, že básnik tomu sa vie tešiť, to ho vie nadchnúť, čo bude, a nie, čo je. V zime teší sa jaru, v jare letu, v lete jaseni, a v jaseni zime, alebo zas už budúcej jari. Je básnikom večnej nádeje, večných túžob, večného „slávosnenia“. Sám básnik skúma seba, svoju povahu v Letoroste 44., a tieto, vzhľadom na povahu jeho tak veľmi významné slová, uvediem i tu:

K príčinám večného smútku, túženia, večnej melancholie básnikovej, ktoré sme hore udali, v tej večne jasennej prírode oravskej, v romantickej výchove básnikovej, v jeho osamelosti, opustenosti a bezdetnosti, doložiť môžeme tu ešte jednu. Sám básnik dosť málo hovorí o nej, akoby ju ukrýval. Predsa kde-tu, skôr medzi riadkami, dá sa vycítiť, že básnik náš ťažko sa rozlúčil so stavom roľníckym, že ho srdce ta ťahalo, že naveky si v srdci výčitky robil, prečo neostal pri rodičoch. Preto i ten nepokoj na dráhe životnej; preto tá nerozhodnosť pri volení postati; možno, ako kňaz by bol býval šťastnejším, spokojnejším. A keď skončil jus. preto neostane podsudcom, preto nezotrvá do konca ani pri pravotárstve. Nenašiel si pravú postať životnú. Sám hovorí:

A túto domnienku potvrdzovala by aj jedna prvostná báseň, ktorá ešte nebola tlačená nikde, ku ktorej som šťastlive prišiel. Napísal ju básnik 31. mája 1868. A že tak mnoho hovorí k pojednávanej otázke, a že nebola ešte tlačená, podávam ju celú:

Toto by boly príčiny žiaľu básnikovho, ač on sám si ich neupovedomuje. Lebo čo on udáva, že vždy len pominuteľnosť ho upúta, pominuteľnosť v prírode, alebo hynutie národa, to je už len následok tej jeho povahy. Táto smutná, melancholická povaha hľadá si vždy primerané predmety, a len to sa jej dotkne, len to ju upúta, čo jej zodpovedá. A takého najde básnik vždy dosť. Tak lístie stromov, keď v jaseni padá; rodičia pod rovom; bezozvennosť jeho spevu; krivdy, malicherné boje, pýcha, bezprávie. A z takejto nespokojnej povahy plynú i jeho nedosažiteľné túžby, že by chcel byť víchrom, morom, sopkou, aby rozdrtiť mohol ten svárlivý, nežičlivý svet; alebo by chcel byť topoľom, aby s vysoka mohol hľadieť na škriepky nízkych krov. A keď je to nemožné, vše len päste tisne k pobúrenej hrudi, v žiali, ktorému nevie priechod dať.

Ináče básnik tu v Letorostoch III. dosť málo spieva a žaluje o sebe. Keďže ztratil vieru v súcit ľudí, keď spoznal, že na žalostné spevy jeho neprichodí ozvena, že je hlasom volajúcim na púšti, prestane sa žalovať. Skôr pozoruje prírodu, ľudí a život okolo seba. A čo myseľ jeho upúta, vkladá do verša. Nie srdcom hľadí na svet, ale okom kritickým; nie cit je prameňom, ale chladná myseľ, úvaha týchto básní. To veľké, citlivé srdce básnikovo akoby bolo prestalo biť. A len tam, kde sa zamyslí o sebe, o svojom osude, o svojich drahých, tam sa povznesie, tam vzlietne ešte na krýdlach citu.

Najradšej pozoruje prírodu. Žiadna čiastka roku, už či prírodného, či cirkevného, neujde jeho pozornosti. Všetkého si všimne

Pozdraví „Dohviezdny večer“, „Nový rok“; zastane „Siedmeho januára“, vo výročie smrti matkinej, zamyslí sa „2-ho februára“, v deň svojich narodenín, zas „Na Dorotu“, alebo v pôste. A, povedzme si, čo prirodzenejšieho v malom, v tichom, odľahlom mestečku?

V tej kontemplácii, v tom pozorovaní prírody nepomýli nič básnika. Len ak zprávy novín mu poslúžia iným dojmom. Tak pozdraví Vajanského, keď opustí väzenie v Sihotine. Alebo si všimne, keď maďarské kruhy chystajú sa zasvätiť millenium. Ináče, robí, ako napísal v Letoroste 34:

A značí dojmy, ktoré sám rok sebou donáša; alebo ide na prechádzku, a vše zaznačí svoju dumu, svoju myšlienku. Zväčša sú to kratšie, aforismatické poznámky. Len zrnká, hoc aj ťažké, plné, len napadlé myšlienky, ale hlboké. A keď básnik sám posudzuje seba:

vtedy iste myslí i on sám na trhanosť, kúskovanosť týchto myšlienok, na to, že neplynuly mu tak od srdca, ako vtedy, keď ono preplnené bolo žiaľom.

Po stránke formálnej hľadiac na tieto Letorosty III., tiež vidíme potvrdené, že u básnika v tejto dobe myseľ prevážila city. Najrozmanitejšie tvary básnické sa tu zamieňajú od antických až po najmodernejšie. Najdeme tu formu hexametrovú, sapphickú, alkaickú, nájdeme moderné formy sonetu, terciny, sestiny, ľudovej piesne, blanc versu, v rozličnom metrume. Akoby básnikovi potešením bolo bývalo hrať sa, zabávať na týchto tvaroch, akoby v nich samých bol nachodil útechu, radosť. Na takúto umeleckú radosť musíme mysleť pri slovách básnikových, keď i „venci ratolesti“ hovorí:

I keď roku 1895 do tlače chystá II. sväzok „Sobraných spisov“, napíše v úvod báseň Asyl, kde ďakúva poezii za chvíľky blaha, ktoré mu ona skytala v žiaľoch, za tie „nie jedny duše zore“, ktoré rozžala nad ním, keď pomáhala mu hasiť „trampotných dňov žížeň“. A v Doslove zas ku gazdovi „preúbohému“ sa prirovnáva, a len tým sa vie potešiť, že

Asi kým je II. sväzok v tlači, napísal básnik tri básne V úprimnosti ducha, kde nám dá nahliadnuť trocha do svojho rodinného kútku. Už zavčas jari jeho žena prpre v chladnej zemi, presádza kvietky, robí prípravy k jaru a letu. Básnik najprv odrádza družku od prenáhlenej práce, ale čoskoro i sám dostane chuť a odkrýva ruže, vkladá ku nim kolíky, a nakladá manželke, aby nezabudla nasiať tých, čo „koja dušu, rezedky, fiál“. A teší sa práci, spieva „práci tichú hymnu“, sám ožíva pri tom. Ale pri tom je čosi, čo i do tohto blaha-kútku zasahuje nemilo:

Za túto újmu dal im Boh siroty. A básnik primlúva sa družke svojej, že súdené im je obetovať sa, „v otca nedostatku byť otcom sirôt; nahradiť i matku“. I prosí ju, aby tejto úlohe vyhovela, veď tým vrchol lásky, Himalaju ľudskosti dosahuje.

Potom opisuje básnik svoje Prechádzky jarom (1898), kde ako 49-ročný muž spomína svoju starobu, že s palicou chodí. Možno to telo cítilo ustatosť, i myseľ, duch; ale srdce básnikovo je ešte vždy jaré, mladé, ako srdce dieťaťa. Poteší sa škorvánku, keď vyletí pred ním, zaraduje sa kvietkam, shovára sa s nimi, on im a ony jemu porozumejú; vysmievajú sa mu, starcovi, len sirôtka ich zahriakne:

Raduje sa potoku, vie celé chvíle stráviť pri ňom, skoro mu závidí jeho skok, šant a tanec, chce sa mu tiež prihovoriť, ten však ide ďalej, ani sa nepúšťa do reči, a básnik si vzdychne, či je už tak nepotrebný? Zájde do lesa, v nádeji, že mu tam myseľ zaplesá, ale i les na jeho prívety zsviští: „ss-sivý“, a zšumí „šš-šedivý“. Splesá, i keď „tŕne kvitnú“, a pomyslí si, že „tak vzkvetať musí i stárež“, však jej kvet vonia

V deň Žofie sa rozpomenie na svoj sobáš, na deň slávny, radostný, keď slnko sálalo, keď hrialy nádeje. Alebo si spomenie, ako rád mal kedysi „noci mesačno-hviezdne“, ako tam v kruhu víl prebýval, a teraz sovy húkajú. A keď slnko jasá, básnik chcel by „v chorál slávy ten môcť zamiešať svoj hlas“, chcel by zapomenúť

a keď už preňho nieto milosti, prosí o milosť aspoň pre ľud svoj.

Alebo upútajú myseľ jeho svätojánske ohne po vrchoch, a básnik trpko zvolá:

Zas zazre minuloročný list na bučine, a o tom sa zadumá, že ako ten chtiac-nechtiac musí prepustiť miesto výhonku novému, tak i básnik ustúpi, — ochotne, len nech prijde za ním spln túžob, snov jeho s mladým pokolením.

Sú to letorosty tej istej nálady ešte, akú vidíme v Letorostoch III.

Medzi časom očakával ozveny na II. sväzok, ako prvej ich očakával na sväzok I. svojich sobraných prác. I prvej tá bezozvennosť spôsobila v ňom sklamanie; tormu dal výraz v Letorostoch III. Ale myslel si, že tieto srdcové výlevy skôr budú pôsobiť bezprostredne na srdcia ľudské, a národ ozve sa, aspoň aké-také uznanie prejaví a básnik bude sa môcť tešiť aspoň myšlienkou, že neboly daromné trudy jeho, že aspoň kde-tu zapálily srdce jedno. Redaktor „Pohľadov“ sľuboval, že najde si spôsob, aby stále uvádzal v pamäť národu prácu básnikovu. Ostalo to pri sľube. Uviedol dve pochvalné mienky české; ale vlastný národ čuší, neozve sa; ani vďaka, ani pochvala, ani uznanie z nikadiaľ. Básnik konečne prednesie svoj horký Ponos. A ako sme tomu uvykli uňho, ani v takomto prípade nemá ťažkých slov na národ, ale všetek ten žiaľ i hnev obráti proti sebe, sám zľahčuje, unižuje význam svojej práce, sám seba haní v trpkosti, celú svoju životnú prácu by chcel v nič obrátiť. Subjektívne sa vie potešiť ešte ako tak:

ale objektívne nieto potechy preňho:

A nie sama tá sláva osobná mýli básnika, ale i vtedy myslí na národ; ten je hlucho-nemá skala, ten nevie si oceniť „hodváb mysle“, ten len o vozdajší chlieb stojí,

Óh, iste, slabo sa ozval ten národ na prívet básnikov, slabo mu ďakoval, ani len dľa svojich síl a možnosti. Však môžme ho ubezpečiť, že národ mu nezabudne nikdy vzácnu službu v dobe trudu, pokory, otroctva mu konanú. Blíži sa chvíľa, keď bude sa môcť i národ odmeniť svojmu Tešiteľovi a Buditeľovi!