ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Opustenie úradu. — „Zpomienky“. — Pravotárstvo v Námestove. — Iné básne.)

Služba štátna, podsudcovstvo v Dolnom Kubíne, bola otroctvom pre dušu básnikovu, túžiacu po lietaní. Akokoľvek bol obľúbený a obdivovaný i pre svoje sudcovské pôsobenie, on necítil sa dobre tam. Tmavé chodby, nízke klenby, mrežové okná okresného súdu, a v zadnej čiastke staviská skutočne väzenie, to všetko tlačilo jeho dušu, budily v ňom dojem, že je i sám otrokom. K tomu i sama služba bola ťažká; každý prepúšťal prácu mladej sile, a básnik nemal pokojnej chvíľky ani doma, ani večer; aktá donášal sebou i domov, a často do pozdnej noci musel pracovať. A sebe, svojej poezii nestihol chvíľky venovať.

Potom i na jeho národný cit a „obraz slávy“ vial smrtný van; jemu žiadalo sa vše dať výraz i tomuto citu. A konečne i jeho cit spravedlnosti je tam často urážaný.

Nevie tam vytrvať. Len preč, von do svobody, bližšie k horám, k súcitnej prírode, do samoty ho ženie túžba.

I rozlúči sa s úradom svojím z jari r. 1879. Túžba sa mu splnila. Oh, aká to radosť pre básnika, nevie si rady so svojimi citmi od radosti.

Ako zacíti voľný vzduch, pozabudne sa o všetkom, obrazotvornosť jeho sa rozletí, ani nevie jej úzdu priložiť. Tisíc a tisíc obrazov voľnosti a svobody sa mu predstavuje, hneď v podobe potoka, hneď zas v podobe kvietka, alebo vtáčka, alebo vetra, alebo i slnka. Len tak jasá, blýska okolo básnika samá radosť, samý ples. Je k tomu i krásné jaro a to stupňuje cit radosti v ňom. Aké pravdivé sú tu slová jeho:

V tej voľnosti takým svobodným sa cíti, že chcel by byť škovránkom, aby zaspieval „pieseň svojmu rodu: že by razom hupnul z loža na svobodu!“ Keď zazre stehlíka zobať na bodláči, i on by chcel byť stehlíkom, aby vyzobal ôstie i mozole z dlaní svojho ľudu, i všetky škvrny z duše jeho, i krupaje potu s jeho čela; keď vidí havrana, chcel by byť ním, aby ďobnul katom, vrahom v oči, i do srdca, v ktorom sa zrada skryla; a keď orla uzre, chcel by byť ním, aby naháňal jastraby, krahulce a kane. Takéto bujné, divné túžby budí v ňom okúsenie svobody.

A na tejto prvej svobodnej ceste upúta ho všetko. Prvej „samý odpor, hate, prieky“. Pred tým myseľ okovaná nespozorovala ničoho. Teraz ho teší všetko. Malé dieťa plače, má k nemu slová potechy i on, ktoré prvej sám potreboval; s vtáčkom letí i on. Je sám, ako dieťa, raduje sa všetkému, najmenšiemu daru slnka, prírody. Požíva vzduch, teší sa svobode celým srdcom, chodí, potuluje sa stále.

A tam i zraku a duchu svojmu popraje svobody. Slnce ako „zlatá ruža morskej na hladine“, alebo ako by „ostrov brodil“. A z temena Babej hory zahľadí sa na západ a volá o pomstu:

ale pomsta

Od západu pozre na sever; tam Krakov, tam rozpoltená krásna zem Mickiewicza, a privoláva jej:

Potom na východ pohliadne

A konečne pozre na juh, vidí bezprostredne v blízkosti svoju zem a veniec vrchov: Tatry, Lomnicu, Gerlach, Choč, Hrdoš, Rozsutec, ale tu všade ticho, tu „všetko zemou lezie“. I zvolá:

A v tú výš volá za sebou i národ svoj:

Tam by sa naučil národ pevnosti a tvrdosti, aby snášal rany, aby v búrach stál nepohnute; tam by sa učil hrdosti, že by vzdor všelijakej tiesne zachoval „zvuky reči, piesne, šat otcov, dobrý otcov zvyk!“ Ale vytrezvený básnik po letku svobodnom vzdychne:

Aký to pôžitok pre básnika tak svobodne lietať! Ako si polieta duch jeho po všetkých končinách zeme, obzoru! A všade sa vie potešiť: na západe myšlienkou pomsty; aké to poznanie svetových dejín, a hlboké nazieranie do ducha dejín; iste vycítime, že básnik myslí tu na vojnu balkánsku i na všetky dlhoročné hate a prekážky, stavané od západných mocností vývinu slavianskemu; a tá doba pomsty, básnikom súrená, ako by sa bola blížila! Na východe zas teší sa úsvitu nového slnca slavianskeho. Len na sever hľadiac, sa zarmúti, pohľadom na Poľsko, a ešte väčšmi ho kormúti pohľad na svoju vlastnú zem. Už tu máme sľúbené ako by, že keď vráti sa básnik zo svojho svobodného výletu, do spevu jeho zas miešať sa bude rmut a žiaľ.

Ale v svobode vidí básnik budúcnosť, celé blaho národa. Sám pocítil to bezprostredne na sebe, že

a skutočne, v tom prvom požívaní svobody len tak plynie, tečie pieseň z úst jeho, fantázia jeho bujne hrá, barvy tancujú, formy sa menia. Sám spieva:

Takto by znela pieseň z úst celého národa, keby pocítil tú voľnosť, akú zažil básnik po svojom vysvobodení sa zo služby úradnej. A takáto voľná pieseň povzniesla by celý národ, aby sa zúčastnil závodu svetového.

Takýto účinok malo na básnika samého okúsenie svobody. Že aké sú pravdivé, úprimné tieto slová, tieto pocity a dojmy, ospievané v „Zpomienkach“, ako od srdca plynú básnikovi, netreba ani spomínať. Zažil to všetko sám; poznal otroctvo, zakúsil i svobodu. Každé slovíčko čerpané je z vnútra duše, každý pocit je zažitím jeho vlastným.

Mohli by sme síce podotknúť podobnosť, ideovú príbuznosť týchto „Zpomienok“ s „Písněmi otroka“ od Svatopluka Čecha, kde tiež v rozmanitých formách točia sa myšlienky okolo jednej idey, idey otroctva s výhľadom k svobode, kým u Hviezdoslava idei svobody osobnej slúžia všetky obrazy, myšlienky, s nádejou k svobode národnej. A mohli by sme pátrať i po zovnútornej, veršovej podobnosti s Byronom; aspoň tá hudba reči, tá hra rýmov by nás upomínala naňho.

Ale daromné je to. Hviezdoslav podáva tu úprimne obsah duše svojej. A všetko, i myšlienky, i obrazy plynú z jeho položenia, z jeho vysvobodenia sa zo služby a zakúsenia svobody, z jeho kraja, z jeho bezprostredného zažitia.

Tieto „Zpomienky“ svoje písal už v Námestove, kam sa utiahol, opustiac svoje podsudcovstvo v Dolnom Kubíne. Odíde za advokáta do tohoto malého mestečka hornooravského, pod Babiu Goru. Dojmy, ktoré si priniesol, dojmy svobody, ktoré podopiera i doba jarná, trvajú dosť dlho uňho. Veď len po tom otroctve v Dolnom Kubíne zažitom, a len v tých prvých rokoch zažívania svobody vieme pochopiť, totiž z duše básnikovej vysvetliť i také slová, akými sa začína jeho „Hájnikova žena“:

Lebo ináče, tam pod Babiou Gorou, tam v Námestove je tá jaseň ešte dlhšia, než v Dolnej Orave. A tam, kde na planine skučia vetry stále, kde je sychravo, mokro, dáždivo a sňažno skoro za tri štvrte roka, a kde potom slnko, za ten krátky čas, ktorý mu zbýva, ako by nahrádzať chcelo, čo zameškalo, hreje, a jasom plní pláne, stráne a hory: tam ten pocit svobody sama príroda nemohla tak dlho poskytovať, tam aj sám básnik nemohol ju dlho požívať.

Síce jemu svobodou bolo: môcť spievat, môcť nehatene vylievať, vyznávať svoje túžby a žiale, svoje techy a nádeje. A i v tej svobodnej prírode nachodil súcit, porozumenie i pre radosti, i pre žiale, i pre nádeje svoje.

Ale jemu, básnikovi, tú svobodu skôr znamenala samota. Námestovo je mestečko malé, povinností s chlebom vezdejším spojených bolo menej, a básnik v tom čase vyše tridsaťročný, budiaci „dojem energického, velmi pilného muže“, odbavujúc si poriadkom záležitosti advokátske, má svobodu, má čas hoveť i múze svojej nadostač.

Nemá tam nikoho; len svoju družku života, ktorá svojím porozumejúcim, súcitným srdcom sdieľa jeho „svobodu“, a dáva mu zabúdať samotu, opustenosť; v dlhé jasenné a zimné večery cez jej čelo, cez jej modrý oka svit, cez súmrak jej vlasov, cez zánet jej líc hľadí v diaľku nedohľadnú, nepoznatú, a spieva jej o svojich krásach, o krásach duchovných („Moje krásy“). A nemá tam nikoho, len svojich súdruhov, skoro všetkých básnikov svetových v krásnych väzbách, v peknej knižnici; s tými sa zabáva, shovára, v ich kruhu, v ich ovzduší necíti samotu, cíti sa svobodným; a má tam i hviezdnaté nebo nad sebou, pod ktorým sa zamyslí o tom druhom velikom svete, pod ktorým sedáva s obnaženou hlavou, v dumách, v letné večery. „Hvězdy nad hlavou — tak sedává často osamělý Hviezdoslav“, opisuje nám ho Rudolf Pokorný, vo svojich „Potulkoch po Slovensku“.^[11]

Totiž Pokorný cestuje po Slovensku práve v tomto prvom roku svobody básnikovej, v lete 1879, a navštívi básnika v Námestove, a prenocuje uňho. Išlo mu o poznanie slovenských kultúrnych pomerov. Vyhľadá každého významnejšieho Slováka. Vyhľadá i Hviezdoslava, veď naňho stali sa už pozornými i v Čechách. Tie jeho mladistvé práce budily pozornosť, budily nádej. A ešte väčšiu pozornosť vzbudily u Pokorného, tiež básnika, básne, ktoré Hviezdoslav nebol ešte uverejnil, ktoré písal a ukladal v stole svojom a ktoré Pokornému ukázal i prečítal. Medzi nimi „Zpomienky“, „Moje krásy“, už spomenuté, i druhé. Pokorný, majúc vyššie úmysly vzájomnostné, chcel uverejňovať produkty ducha slovenského, vyžiadal si a obdržal i väčší sväzok básní Hviezdoslavových. I vydal svoju česko-slovenskú knihovnu s dvoma sväzkami: „Literatúra na Slovensku“ od Jaroslava Vlčka, a „Básne od Jána Bottu“; tretím sväzkom maly byť básne Hviezdoslavove. Ale podnik, prvej ako by vydal plody mladého Hviezdoslava, zaniknul.

Iste, bolo to novým znechutením básnika mladého. A keď už nemohol videť svoje básne vydaté v osobitnej knihe, upokojí sa tým, ked Jozef Škultéty prevzal sväzok rukopisu, a obsah jeho začal radom uverejňovať v novo započavších sa „Slovenských Pohľadoch“.

Z básní týchto dýcha ešte tá radosť nad poznatou, zažitou svobodou. Básnik ju požíva; chod vrchami, blúdi lesami, sníva pod hviezdami, dá voľný let svojej obraznosti, svobodný výraz svojim citom. Kochá sa v tých slovenských vrchoch, horách, lúkach, nivách; i tie skaly, ktoré „Roľník“ musí pluhom obchodiť, ho tešia, veď sú slovenské, veď sú naše. A v tomto svojom rozjarení volá:

I obracia sa „Na kolenách“ s prosbou, s otázkou ku Tatre, v ktorej vidí prestol i kazateľňu, s ktorých Boh „vše hromom karhá, vedie, káže, reční“, spytuje sa, kedy svitne i národu tá svoboda, kedy povolá národ „z hrobu zdania ku životu!?“ A v hromomluve začuje odpoveď celkom pravú, reálnu:

Ale čoskoro pozná i mnohých „Nikodemov“ v národe, ktorí sa uťahujú od práce, ktorí zatajujú seba, ukrývajú sa, boja sa zastať si za národ, a najviac ak modlikaním chcú vybaviť svoju národnú povinnosť. Takto, ak množiť sa budú Nikodemovia, a hynúť mužovia práce národnej, musí prísť záhuba.

Čo ďalej, tým viac bledne básnikova nádej, že by národ zo svojich vlastných síl obstál. Čím dalej, tým viac sa obracia básnik ku velikej rodine. Teší sa tým, že Slovák, ten na púšť vyvržený syn, ani na púšti je nie opustený, že Slovák k bralám prikovaný nie je ani v bralách uschovaný, že Slováka, bité dieťa neviny, obráni polsvet rodiny! A prichodí až k tej závierke:

A čím diaľ, tým s väčšou hrdosťou si privoláva, ako potechu, posilu pre seba: „Som Slovan-Slavian“, synom „najväčšieho v svete národa“.

Odohráva sa premena v duši básnikovej. Tratí vieru v osobné činy, v osobné hrdinstvá. Ovšem, vyznáva, že bez osobného hrdinského sa obetovania, bez mučeníkov nieto národného života, svobody, „osud na rod smrť vyrekne“; natoľko, že volá

Ale takejto ochoty nevidí nikde v národe. Ztratil tedy vieru jednu. Už-už, oddávajúc sa práve tejto viere v osobné činy, v moc umu, ztratil skoro i vieru tú vzácnejšiu, vieru v Boha, keď privolal mu duch v podobe matky:

A básnik „užasnul a onemel“, a pustil radšej tú prvú vieru svoju v osobný čin, v moc umu. A vždy väčšmi obracia sa v nádeji a vo viere k Bohu.

Tri pôdy môžeme rozoznať, do ktorých sa zachytáva básnik kotvou nádeje svojej: jedna je svet slaviansky, druhá je príroda sama a zdravý koreň národa, ľud, a tretia je Boh.

Prvá nádej, vo svet slaviansky složená, je dedictvom mládeneckých čias, doby prebudenia. V tomto čase ešte mocný zástoj hrá v mysli básnikovej. Ešte i teraz, ako sme to už prvej vyzdvihli, prechováva tú nádej, že doba Slavianstva sa len blíži ešte, že ako Herder predpovedal, XX. storočie patrí Slavianom. A básnik už vidí v duchu svitať dobu túto, tak smýšľa, že kým druhé národy sa už vyžily, už idú v hrob, Slaviani práve:

Ale nádej postupne bude miznúť u básnika.

Tým väčšmi avšak bude silnieť nádej sklamaná v slovenskú prírodu a v slovenský ľud, a nádej v Boha.

Vajanský, tiež asi takými zjavmi Nikodemov sklamaný, ako i Hviezdoslav, bol zatíchol, lýru odložil na bok. Ale mocný, nový hlas poezie Hviezdoslavovej, pevná nádej ňou vyslovená, vzbudí i v ňom starú nádej, znovu chytí lutnu a zaspieva o „Novej vesne“. A Hviezdoslav mu odpovie na srdečný pozdrav, že v ľude je sila, prameň novej viery, že k tomu ľudu sa priblížiť treba, prihovárať sa mu, s ním obcovať. Poznáva, že národ slovenský je národ roľnícky; vyznáva, že je dieťaťom poľa, ľudu, prírody, a volá svojmu druhovi Vajanskému: „Do poľa, poet!“ Tam v poli, v ľude ožije, tam vykvitnú jeho nádeje nové, tam najde novú posilu. A Hviezdoslav od tohoto času začne si všímať ľud, roľníka, začne sa s ním shovárať, všímať si jeho starosti, jeho prác, jeho mozoľov, začne vykonávať „drobnú prácu“ v národe, a celú poeziu svoju začne pokladať za takúto drobnú prácu národnú.

Básnik si zamiluje ľud, ako jadro národa. Jemu chce spievať, jeho chce tešiť spevom svojím, ako škovrán ho zobúdza, ponúka, teší pri ťažkej práci jeho. A vyznaním básnikovým sa stane:

Tu už oznamuje básnik, že každý zvyk, každý pohyb, každá práca tohoto ľudu mu bude básnickým, umeleckým pôžitkom, že s tým ľudom bude spolu žiť, s ním spievať, že všetko-všetko v tom národe bude ho tešiť, jeho radosť, jeho žiaľ bude sdielať, že on i

Tu, v tomto zamilovaní si ľudu, máme základ budúcich jeho epopejí zo života ľudu slovenského.

A tretím prameňom viery jeho v budúcnosť je Boh, viera v neho, v jeho spravedlnosť. Už bol chcel básnik v mladých rokoch vrenia odhodiť vieru túto od seba, ale práve tá slabosť, ktorú vidí všade okolo seba v jednotlivých, k národným činom povolaných mužov, zosilňuje v ňom vždy viac vieru v Boha. Chytal sa i nádeje tej, ktorá plynie z príkladu druhých podmanených, ale šťastnejších národov („The Island of Sorrow“), ale i k tomu je potrebná povaha výbojná, hotovosť k mučeníctvu, a tej nieto u nás. Konečne zvíťazí výchova domu i prírody, viera v Boha. Básnik čím diaľ, tým viac bude sa oddávať študiumu biblie, a z nej bude vyvádzať pravé skvosty ku potešeniu seba i národa a k posilneniu ľudu. Tu máme zasa základ jeho biblickej poezie.

Ľud, príroda, Boh stanú sa a ostanú motívami poezie Hviezdoslavovej. A nakoľko ho nálada vedie k lyre, pripojí sa k motívom týmto básnikovo subjektum, jeho pomer k ľudu, prírode a Bohu.

Že básnik nezakúsil bližšie z víru svetového, že výchova, túžba i osud viedly ho do malého mestečka hornooravského: v tom vysvetlenie, že moderné prúdy duchovné sa ho nedotknú, že vždy viac sa oddáva tým trom nádejám svojim, že stane sa vždy viac reflexívnym, subjektívnym, zádumčivým poetom, ktorý zrieka sa veľkého sveta, ktorý vidí len svoj národ, v ňom seba, okolo neho prírodu-Boha, a nad ním samého Boha.