ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(„Básnické prviesenky“ — „Vzhledanie“ — „Pomsta“ — Básnikov romantizmus.)

Trocha sme nahliadli už do mladej duše Hviezdoslavovej; aby sme lepšie poznali, čo žilo v nej, čo ňou hýbalo, pohliadnime bližšie do mladistvých tvorieb jeho z tejto doby, sosbieraných vo sväzočku: „Básnické prviesenky Jozefa Zbranského“, ktoré vydalo „Viacej priateľov slovenskej mládeže“ v Skalici, r. 1868. Na knižočke vytlačené je i to, že „Čistý výnos venovaný je ku prospechu základiny evanjelického gymnásiuma v T. Sv. Martine“, ktoré sa práve vtedy zakladalo, a v jaseni 1868 malý byť prvé triedy jeho otvorené. Za tým nasleduje venovanie: „Andrejovi Sládkovičovi, prvému spevcovi slovenskému, — s pocitom hlbokej úcty venuje: Jozef Zbranský“, a nasleduje dlhšia báseň celkom v duchu i forme Sládkovičovej napísaná.

Vyzdvihneme, že keď tlačou vyšla knižočka táto, roku 1868, jej pôvodca bol v 19-tom roku, tedy obsah jej napísal zväčša ako 18. a možno i 17-ročný šuhaj. Nechcem dokazovať v tom nejaký zázrak, len toľko podotknem, že málo podobných zjavov môže vykázať aj svetová literatúra.

Istá vec, že sú to nie prvotriedne veci, ba slabo obstoja pred kritikou, ale čo je hlavné v 18. roku života básnika, najdeme i v nich, totiž básnické vlohy, snahu duchovne tvoriť, a najdeme i pre nás vzácné črty poznať dušu mladého Hviezdoslava.

Nie sú to ľúbostné výlevy, čo zväčša ponúka mladých, zaľúbených šuhajov klepať verše. Sú to vážné, pre 18-ty rok života až privážné myšlienky, výrony hlboko cítiaceho, pravdy, i trpké dojmy života poznávajúceho ducha mladého básnika.

Ideove prezrádzajú „Básnické prviesenky“ vplyv Sládkoviča a Kollára, formálne ale skorej vplyv Petőfiho a Shakespearea. Totiž forme sa mladý Hviezdoslav nemohol učiť od Sládkoviča, ktorému forma opravdová, rythmová tiež chybovala. Vonkajšiu veršovú formu Sládkovičovej „Maríny“ napodobňuje Zbranský vo viac básňach týchto prvostných, ale vnútornej formy u Sládkoviča ešte nebolo. A že Kollárovu vonkajšiu formu sonetu nenapodobňuje, toho príčinu by sme asi v tom mohli videť, že mladý Hviezdoslav-Zbranský sonet pokladá ešte za výlučnú formu výlevov ľúbostných, a on o ľúbosti spievať nemieni.

Formu básnickú vonkajšiu, výraz pre svoje myšlienky a city, hľadá u Petőfiho a Shakespearea. Nie rytmus, túto vnútornú formu poesie hľadá u tých cudzích vzorov, veď slovenský rytmus si na cudzích vzoroch nemohol osvojiť. Ale hľadá tam a nachodí vonkajší výraz pre svoje idey, tam sa učí realizmu.

Lebo zvláštna vec a pútavá otázka, ako sa stáva Hviezdoslav, ba už aj Zbrannký prvým realistom-básnikom na Slovensku. Všetky doterajšie podmienky určujú ho k smeru, ku forme romantickej. I príroda oravská, vrchy a bralá, hory a stráne pôsobia na mladého človeka romanticky; k tomu bájky a povesti ľudu, ktorý ku každému vrchu vie pribájiť povesť o nejakom zbojníkovi-hrdinovi, akými poviestkami chovaná bývala detinská duša básnikova: to tiež určovalo ho k smeru romantickému. Potom i slovenské vzory jeho: Sládkovič, Kollár, pravdepodobne i Hollý, sú vzory romantické. A predsa mladý Zbranský kloní sa už trocha k realizmu, toho príčiny treba hľadať inde, a ja by som ich hľadal v účinkovaní poesie Petőfiho a Shakespearea na neho.

Síce v tomto čase to práve len vrie ešte v duši básnikovej, odohráva sa v ňom práve boj o výraz, o formu. A „Básnické prviesenky“ sú práve dokumentom tohoto boja o výraz. Ešte najdeme v nich nábehy k romantizmu, básnik — rozvážene — by bol hotový i na spôsob romantický písať, hoc aj od srdca, prirodzene, bezprostredne ľahšie a lepšie mu to ide podať spôsobom realistickým. „Básnické prviesenky“ sú i z toho ohľadu zaujímavé a vzácne, že v nich vidíme práve prípad, keď básnik všetkými okolnosťami vedený k romantizmu, ako by aj sám pocítil, že lepšie mu zodpovedá realizmus. Na dôkaz tohoto len porovnajme na pr. báseň „Podzemné hlasy“, alebo „Kostol“, s básňou „K mesiacu“, alebo „Dedinôčka je to…“, atď., hneď vycítime veliký rozdiel, v prvých nábeh k romantizmu, trocha silenosť, neprirodzenosť výrazu, v druhých nábeh k realizmu a ľahkosť, priamosť a prirodzenosť výrazu. Slovom sme svedkovia práve toho kvasenia, vrenia a boja o výraz. A boj tento v „Prviesenkách“ sa ani neodohrá ešte do konca, budeme ho môcť ešte sledovať a pozorovať i ďalej, kým zvíťazí úplne smer a výraz realistický.

V prevahe za to je tu ešte romantizmus. Sú to nálady z domu rodičovského odnesené, vidiny a obrazy, akými detská myseľ jeho naplňovaná bývala. Hrady staré s ich životom dakedajším, večerné chvíle, polnočné výjavy, tajomné svetlo mesiaca a tiene nočné sa mu predstavujú: príšery, zázraky, noční duchovia naplňujú myseľ jeho.

I keď nejaké subjektívne zažitie svoje opisuje, i vtedy si predstaví nejakú duchovnú bytnosť, a s tou vedie rozhovor. Slovom myseľ jeho obživuje všetko, do všetkého vkladá život, dušu.

Rád zaletí do minulosti, zvlášte slavianskej. A tu popri Kollárovi, môžeme poznať i vplyv Hollého. Ani je nie nič zvláštneho v tom, že mladý básnik, prebudivší sa k národnému povedomiu, chytá všetko slovenské, radom berie práce Sládkoviča, Kollára i Hollého do ruky, a sám sa vnoruje do minulosti národnej a chce tú minulosť obživiť. Tak spomína i on príležitostne Kollárom opísané pomníky niekdajšieho sveta slavianskeho, „brehy Lábe a Balticka“, „Dunaj bolestný“, Vltavu, ba zájde v duchu i ku kolíske celého Slavianstva, do Indie, a obživí kostol Svantovíta. Na východe kostolu tomuto stenu tvorila Himalája, hore na severe „ľadov balvany“, dolu Kaukaz a snehové Alpy, a na západ „Rajny vlny slncové“. A v tomto ozrutnom chráme stála socha Svantovíta. A ako obdivuje túto budovu, sblíži sa k nemu „tieň z polnoci bľadej“, Slávia a vraví básnikovi ako synovi národa:

A tento duch, Slávia, dala básnikovi „oheň národnosti“. — Tu ako by dielam Kollárovým pripisoval väčší účinok na svoje národné prebudenie, než Sládkovičovi.

Ale mladý básnik pozná a pochopuje už aj Kollárovu ideu vzájomnosti slavianskej, a chce ju i sám na základe historickom podporovať. Z minulosti preletí do prítomnosti; vidí, že ten chrám stojí ešte, v ktorom spojené, v jednote svorne žily všetky kmeny slavianske, avšak teraz je „rozdelený na chladné steny, kaplice“, a v každej iný spev zneje, a „svetlo iné schodí a zachádza“, a dejú sa v ňom „nesvornosti hlavnej obrady“. To všetko sú obrazy a idey Kollárovské.

Potom skorej v duchu Hollého básní prinesie celú tú minulosť bližšie do svojej doby, keď postavám starodávnym, všetkým svojím smýšľaním i konaním dávnej minulosti prislúchajúcim, dá vystúpiť súčasne, ako v dlhšej básni „Roztomil“, kde poznávať môžeme v malom — čo do stránky formálnej — „Hájnikovu ženu“, totiž v tom zamieňaní sa dlhších opisných, rozpravných čiastok s kratšími lyrickými, náladovými. Alebo keď podzemných duchov uvedie pre nás, ako v básňach „Na Všechsvätých“ a „Podzemné hlasy“.

Básnik je v prvom rade národovec Slovák a Slavian, na seba, ako na človeka, v tomto čase Zbranský — romantik skoro ani nepomyslí. U vzorov jeho, u Kollára a Sládkoviča ešte o lásku básnika háda sa a delí milá a národ; Zbranský ale celou láskou svojou sa venuje len národu, už aj tu, v tomto mladom veku, keď duša jeho len tak horí ohňom. V básničke „K mesiacu“ dohovára tomuto bratovi a strážcovi milencov, že čo kuká každý večer do jeho oblôčka,

Je zaujímavé toto osvedčenie mladého básnika i pre pozdejšie jeho tvorenie. Poznávať musíme v tom črtu jeho individuality, ktorá sa tak zavčasu začala prezrádzať. Ale vnútorný zápal káže mu ľúbiť niečo, i romantizmus v ľúbosti vidí krásu života, básnik musí tiež ľúbiť, ba väčšmi, než jednoduchí ľudia, nuž celým tým nerozdeleným ohňom duše oddáva sa národu.

Duchom romantickým poznáva básnik i to, že národ jeho sa prebúdza, ožíva k novému životu. To je tá myšlienka Herderom vyslovená, ktorá obživuje všetkých našich romantikov, ktorú aj Zbranský vyslovuje, že Slovák je „jara spevák“, ktorho čaká skvelá budúcnosť, že:

Svetom ozývajú sa heslá: voľnosť, svoboda, a budia v básnikovi bojovnú náladu, aby volal bratov svojich do boja za národ a jeho svobodu:

A v duchu už vidí národ svoj svobodným a jeho víťazstvo:

Tento národ básnikov je celkom zvláštny národ, je to výkvet človečenstva, je to národ najdokonalejší, najcnostnejší, najviac hoden. Láska básnikova k nemu je tedy odôvodnená. A táto bojovná nálada smeruje proti nemeckému svetu. Básnik žije v dobe Bachovskej, a Nemci hrozia národu záhubou. Preto spieva:

I v tom, keď je aj trocha realizmu, predsa poznávať môžeme vplyv Kollárov, ktorý v nemectve videl najväčšie nebezpečenstvo pre národy slavianske. Maďarov sa nebolo čo báť, veď práve tak utisnutí boli ako Slováci.

Za to popri tejto láske svojej k národu pozná básnik aj lásku k milej dievčine, keď aj nie u seba. Romantizmus si žiada i milenku a ľúbosť k nej, i mladý básnik chce tedy vyhoveť, a nemôže vyhnúť tejto požiadavke, a má aj vrelé slová pre ľúbosť — druhých.

A podobne romantickým duchom sú budené aj osobnejšie myšlienky básnikove. Rád má jasennú náladu „žiaľ jasenný“, chvíľky nočné, búrne i mesačné, miluje „Večer tichý“, zamyslí sa rád nad „Pominulosťou“, vidí už „Hrob sveta“, vzdor svojej mladosti, ba rád spomína už i svoju smrť. Slovom hľadá melanchóliu v prírode, v živote

Je v tom i niečo individuálneho, keďže tú istú náladu poznávame i u pozdejšieho Hviezdoslava — realistu; ale je v tom i niečo dobové, niečo z romantizmu.

Miestami mladý básnik dáva výraz aj takým myšlienkam svojim, aké tvorily tiež čiastku duchovného sveta romantizmu, že ľudia krpatejú, že dakedy boli obrami, a stále slabnú, umenšujú sa, ako zvlášte v Byronovom Kaine najdeme vyslovenú túto myšlienku; potom že slnko kedysi bolo ohnivejšie, ale tiež stále chladne, a možno s týmto do súvisu sa prináša i krpatenie človečenstva.

Za to, keď svet aj krpatie, básnik cíti v sebe obrovské sily; je on „žula Tatier“, rád by bol

rád by bol ohňom, aby mohol vypáliť duchov z dedičných potvôr, rád by bol víchrom, aby zronil ohavu, a ked nemôže tým byť, rád by bol kvietkom, ktorý jeho „Milá v nevedomosti nôžkou zmárnila“,

Ale cez tento romantizmus sa prediera už k povrchu i pozdejší realizmus básnikov. Radšej dlie v prítomnosti, a oslavuje „Spokojnosť“. Keď aj zaletel niekedy do minulosti a ku kolíske Slavianstva, jednako radšej posudzuje jeho súčasnosť a hľadí do budúcnosti jeho. Keď aj chváli svoj národ, rád aj posudzuje jeho vady:

Keď sú to aj reflexie na Kollárovu ideu vzájomnosti, jednako sú to už veci reálnejšie.

A tu poukážme i na bežný omyl v životopisoch Hviezdoslava. Obyčajne tak býva podávané, že Hviezdoslav je žiakom Sládkoviča. Ale vidíme, že skorej Kollár bol jeho učiteľom. Kollárovu „pastúchovu chyžku“ poznávame i v tých slovách Zbranského:

Ideove v novej forme prevádza myšlienky Kollárove o vzájomnosti slavianskej. V kruhu týchto ideí azda vplyyom Sládkoviča, slovenského básnika, by mohlo byť to, že Zbranský zvláštne miesto žiada v tej vzájomnosti i svojmu slovenskému národu.

Sládkovičov vplyv musíme poznávať skôr vo vonkajšej forme veršov, že často napodobňuje verš „Maríny“, v tom vycítení a hľadaní hudby rýmov, v bdení o krásu slovného výrazu, v častej aliteracii, atď. Ale i tu musíme vidieť už aj účinok poezie Petőfiho, zvlášte v častej neviazanej rhapsodickej forme verša, a ideove v tom reálnejšom hľadení na svoj vek.

Formálne je tedy Zbranský žiakom Sládkoviča, a tomuto dá výraz, keď celú sbierku veršov svojich venuje ešte živému „prvému spevcovi slovenskému“; ideove ale viac pomýšľa na Kollára, a sám ako by sa mu chcel poďakovať za duchovné obohatenie svoje v básni „K duchu Kollárovmu“. Po stránke formálnej Zbranský si osvojil i chybu poezie Sládkovičovej, jej nerythmickosť, a v tomto ohľade môže byť tiež žiakom Sládkoviča menovaným. Z tejto chyby to vyplývalo, že tak učiteľ Sládkovič, ako i žiak jeho Zbranský plnosťou rýmu a krásou výrazu chcel nahrádzať rythmus, ale práve to starostné hľadanie náhrady za rythmus je zárukou u Zbranského, že čo skoro dobojuje sa aj k rythmu pravému.

Keď mladý básnik tak zahorel láskou k národu svojmu, keď tak všetkou svojou telesnou silou, bojovnou náladou mu chce vydobíjať svobodu a keď i svojou duchovnou silou, svojou poeziou ho chce dvíhať, celkom prirodzené je, že mladá duša jeho rozpína krídla i k letku ďalšiemu. Ambícia mu káže kročiť i na pole spisby dramatickej. A hneď, súčasne, v tom istom roku 1868 predstaví sa nám básnik i ako dramatický spisovateľ, ktorý by pri prajnejších pre dráma pomeroch povolaný bol napísať prvotriedne diela dramatické.

„Vzhledanie“, prvá dramatická práca Zbranského, zaslúži si povšimnutia nie len ako prvá práca básnikova, nie len ako tvorba 18-ročného šuhaja, ale aj s čisto dramatického ohľadu.

Totiž nie je to len jednoduchá idylla, obrázok v rozhovore osôb podatý, ale opravdový dramatický dialog a dej vidíme i v tomto maličkom dielku, kde prezrádza pôvodca vzácne schopnosti dramatického charakterizovania osôb a stavania vonkajšieho i vnútorného, duševného deju, i vystavenia dojímavých výstupov.

Ale tu v kruhu životopisu básnikovho, kde podať mienime vlastne duševný vývin jeho, má táto prvá dramatická báseň pre nás veliký význam. I tu poznávame básnika ako romantika ešte. Romantické je i úzadie, do ktorého ukladá vlastný dej, totiž vojna, doba revolúcie, povstania národného za slobodu, pri tom však odrazu je to i dobové a nasledovne realistické, a romantický je i celý dej. Hrdinovia len tak horia vôľou bojovnou, všetko to, rovno so samým básnikom chce žiť i umreť za národ, a národ je im viac, ako milá, ako ľúbosť, ako všetko iné na svete.

„Vzhledanie“ bolo by len predprácou, len pokusom na poli dramatickom, lebo už nasledujúceho roku, 1869, v Sokole uverejní Zbranský velikú, na širokých základoch založenú tragédiu „Pomsta“.

Aká to ohromná, veľkolepá práca od 19-ročného šuhaja-básnika! Aká smelosť, pustiť sa na tak ťažkú cestu! Aké vzory mal pred sebou Zbranský v ohľade dramatickom? Doma málo, alebo skoro nič: Dramatické kusy Chalupkove, Palárikove, Záborského; čomu sa mohol učiť z nich? Čomu sa môže učiť začiatočník od druhých začiatočníkov? Keď aj Chalupkove a Palárikove dramatá boly viac dačo, než prosté začiatky, jednako nezodpovedaly žiadosti mladej duše básnikovej, ktorá sa rozletela do vysoka, ktorá si stavala ďaleké, veliké ideále. Mladého básnika, celú myseľ jeho, opanoval Shakespeare; stal sa mu vzorom. Podobné niečo veliké by chcel mať i vo svojej reči a literatúre. Nie len rad výstupov, ktoré by nás zabávaly, on chce mať veľkú tragédiu, akej nemá ešte literatúra slovenská. Ani nedbá, nepomyslí na to, či to bude možno predstaviť u nás; ba asi tak myslí, že len chybuje práve takáto veliká tragédia, aby aj predstavovaná bola, a že akonáhle budú takéto tragédie, hneď budú sa stavať i divadlá a javiská. Lebo javísk ešte nebolo.

Nemá domáce vzory, nemá javiska. Čisto snaha umelecká, ambícia mladého, za všetko sa oduševňujúceho básnika, ho vedie. A táto snaha, ambícia a chtivosť bola nesmierna, bez hraníc u neho. Odvážil sa na všetko, i na napodobnenie Shakespearea, 19-ročný mladík!

„Pomsta“ je napodobnením Shakespearea, najviac jeho „Romeo a Julie“; pri tom najdeme podobenstvo jednotlivých výjavov „Pomsty“ so scénami aj druhých kusov Shakespeareových, menovite „Hamleta“. Je napodobnením, ale akým! Samo v sebe slúži len ku chvále 19-ročnému mladíkovi, že si za vzor volí Shakespearea, toto „stredoslnce v človečenstve“ a že ho napodobňuje. Ale napodobňuje ho len v stavaní deju, v jednotlivých výjavoch a v technike dramatickej. Pri tom vymyslí sám dej celý, ktorý keď sa aj podobá deju „Romea a Júlie“ predsa je iný, a vloží do diela i dosť osobného, subjektívneho i časového.

Bohatý zeman Malvinský zdieral ľud, zvlášte mešťana Tatranského priviedol na žobrácku palicu, a potom ho ešte i otrávil a usmrtil. Za krivdy pretrpené Tatranský na smrteľnej posteli zaprisahá syna svojho Karola, že sa pomstí na Malvinskom a jeho rode. Ale Malvinský má peknú dcéru Lauru, a mladý Karol Tatranský sa stane lekárom. Raz, keď Laura onemocnie, volajú ho na pomoc. Sľub pomsty ho síce mýli, ale svedomie lekárske mu káže ísť pomáhať, a zaľúbi sa do Laury. O ruku Laury uchádza sa i jej bratranec Vojtech Hurlachy, o čom do Tatranského zaľúbená Laura nechce ani počuť, ale celá rodina je s tým usrozumená, keďže Laura nesmie sa vydať za syna nenávideného domu, za syna meštianskeho. Práve sa chystá oddávanie Laury Hurlachymu, keď Tatranský so svojimi priateľmi mešťanmi spraví vzburu proti zemanom, zapália dom Malvinských. Z blčiaceho domu Tatranský vynesie v náručí Lauru, ľúbosť sa stane nepremožiteľnou medzi nimi. Ale Tatranského, ako pôvodcu zločinu, chytia, uväznia, a odsúdia na smrť. Keď vypomstil sa Tatranský na dome protivnom, teraz vypomstí sa na ňom Hurlachy. Ide k nemu do väzenia, aby počul, že zrieka sa Laury, pobijú sa a v šermovaní padne Hurlachy. Laura teraz by už išla vysvobodiť svojho Karola Tatranského z väzenia v noci, ale na rumoch zhoreného domu duch v ohni zahynutej matky vyzýva ju, aby sa pomstila na páchateľovi Tatranskom. Ide do väzenia vykonať pomstu, žiadosť matkinu. Ale nájde už Tatranského mŕtveho, ktorého medzi časom usmrtil strážnik žalára; Laura v ľútosti, že nemohla previesť pomstu, usmrtí seba.

Toto je na krátko dej, rozprávka tejto velikej tragedie. Samá smrť, samé vraždenie. Dákych deväť osôb je usmrtených v priebehu deja. Toľko smrti mohla sniesť len mladá duša, ktorá si tak zahráva so životom, ktorá sama — ako sme videli v Prviesenkách — bola hotová bárskedy obetovať život svoj za národ. Rozprávka tedy to pôvodná, básnikom mladým vymyslená, sostavená, ale ktorého myseľ nevedela sa ešte ubrániť, aby ho nadšenie a obrazotvornosť nezaniesly ku velikému vzoru, a aby tejto pôvodnej rozprávky jednotlivé výstupy nepripodobnil scénam Shakespeareovým. Vplyv tohoto velikáša naňho je tak veliký, že nevie sa ho osvobodiť, že aj mimovoľne stavajú sa mu pred oči výjavy z jeho diel.

Ale ako sme povedali, vložil mladý básnik i niečo dobového, časového do tejto tragedie svojej. Najprv hrdinovia tragedie jeho nie sú králi a kniežatá, ale jednoduchí zemania a mešťania. Predtým, ba aj dnes, veľká tragedia musí mať veľkých ľudí za hrdinov. Shakespeareova tragedia tiež len máličko sa uchýlila od tejto požiadavky, keď nie síce kráľov uvádza za hrdinov, ale dietky najprednejších, aristokratických rodín. Zbranský nedal sa mýliť týmto pravidlom. Zdalo sa mu to príliš nereálnym, voliť si za hrdinov nejakých panovníkov z minulosti národnej. Vôbec nejde ani do minulosti pre látku. Vezme ju zo svojej doby a takých ľudí volí za hrdinov svojej tragedie, akí žili v jeho dobe, alebo krátko pred ňou, a akých na dostač mohol ešte poznať i sám mladý básnik. To je jedno dobové, a nasledovne realistické v tejto ináč veľmi romantickej tragedii jeho.

A druhé, čo z doby svojej uvádza básnik do tohoto diela, je politické úzadie, revolučné pohyby, ktoré sa odohraly v detinskom veku, a ktoré sa ešte dohrávaly i v mládeneckom veku básnika. U Shakespearea v „Romeo a Julii“ vidíme tiež takéto búrlivé, bojovné úzadie, a síce pouličné srážky dvoch aristokratických od dávna sa nenávidiacich domov. U Zbranského v „Pomste“ toto bojovné úzadie tvoria boje a srážky medzi pánmi a poddanými, medzi zemanmi a mešťanmi, keď títo poslední začali sa prebúdzať k povedomiu a žiadať uznanie svojich práv od pánov a zemanov.

Uvedenie tohoto dobového, keď aj samy v sebe tie revolučné boje sú niečo romantické, poukazuje na vždy väčšie klonenie sa mladého básnika ku smeru realistickému.

A zo seba podal tu mladý básnik, okrem rozprávky v celku tiež niečo zaujímavého: totiž osudovosť tragikumu, ktorou sa vyznačuje celá „Pomsta“. Je pravda, že i v Shakespeareovej „Romeo a Julii“ veľkú úlohu hrá osud, ale tu javí sa len v podobe vlastných omylov. V „Pomste“ avšak celé tragikum je stavané na osud. Mladý básnik ako by bol chcel illustrovať slovenskému duchu veľmi sympatické mravné pravidlo, že „pokuta za hriech“. A v spojení s týmto pravidlom osudovosť „Pomsty“ v celku je v tom, že i Tatranský i Laura strpia pokutu vlastne za hriechy rodičov. U Shakespearea i Romeo i Julia svojou náruživou, hranice neznajúcou ľúbosťou pritiahnu na seba vyšší súd; u Zbranského i Tatranský i Laura vzdor ľúbosti dajú sa viesť nie ľúbosti, ale jedine myšlienke pomsty, a tak nie z vnútorných príčin padajú, ale sú obeťami pomsty.

V tejto osudovosti tragedie „Pomsta“ nemôžem videť výplyv tragedie gréckej. Básnik nemohol sa s ňou v tomto čase natoľko obznámiť. V gymnaziálnych triedach najviac ak by bol poznal Antigonu, ale i to je ťažko mysleť. A poneváč ani u svojho anglického vzoru nemohol nájsť osudovosť v takej prehnanej forme, a keďže také osudové smýšľanie veľmi hlboko je zakorenené i v smýšľaní slovenského ľudu: môžeme prijať, že to podal zo seba, a s tým podal niečo v základe slovenského, so slovenským smýšľaním sa srovnávajúce, slovenskému duchu zodpovedajúce.

Je pri tom pravda i to, že osudové drama zodpovedalo veľmi aj romantizmu, a že moderné osudové drama zkvitlo práve v dobe romantizmu; preto, že romantizmus rád mal prekvapenie rozličného druhu a pomýšľanie na rozličné neznáme, tajomné sily, medzi nimi i na osud. Ale akokoľvek, už či ľud slovenský je náchylný k romantike, či aj bez všetkého romantizmu verí v osud, práve tá osudovosť, popri časových revolučných myšlienkach dodáva „Pomste“ rázu slovenského.

Touto tragediou sa končí prvá doba vývinu básnikovho, jeho duchovného vrenia. Básnik hľadal seba, hľadal spôsob, ktorým by sa najlepšie mohol vysloviť, ktorý by bol najprimeranejším tomu obsahu, ktorý dušu jeho naplňoval. Videli sme, že prevažoval uňho dosiaľ romantizmus, a len nejisté nábehy poznávame k realizmu.

Smer duševného vývinu nášho básnika deje sa od sveta vonkajšieho vždy bližšie k sebe samému; preto hovoríme, že hľadá seba. V tejto prvej dobe vývinu ešte nenašiel seba; ešte hľadí na svet, mimo seba, na národ, ktorý pokladá ešte za veľmi veliký! Ďalej budeme môcť pozorovať, ako sa súži pojem národa v mysli básnikovej, ako s poznatím dejateľov národných vždy bližšie pristúpi básnik k sebe, až konečne nájde seba. Na začiatku trocha objektívna poézia jeho stane sa vždy subjektívnejšou.