ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(„Vianoce.“ — „Prvý záprah.“ — „Gábor Vlkolinský.“ — Presťahovanie sa do Kubína — „Po 5O-tich rokoch.“)

Hviezdoslav nevie sa hnevať na svoj ľud. Jeho nevďak vie mu odpustiť a zabudnúť. Koľkoráz si bol už umienil, že prestane spievať národu, že nebude ho dvíhať, že nehá ho tak, a predsa nevie to urobiť; srdce mu to nedopustí; vždy znovu a znovu sa chytá pera, ako ten ľud pluhu. Ba naopak, len tam vie okriať. Veď ten ľud sám v sebe by bol dobrosrdečný, súcitný, sdieľny, keby ho nekazili mocní sveta tohoto, ktorí zneužívajú svoju moc.

Krásnym dôkazom takéhoto smýšľania básnikovho je báseň Vianoce, napísaná roku 1897.

Keď opísal pohanskú spustlosť, a tým odôvodnil potrebu nového ducha kresťanského, podá biblický dej narodenia Krista, potom jeho život, učenie i smrť. Už aj v tejto čiastke môžeme poznávať, ako miluje básnik ten jednoduchý ľud, z toho rozdielu, ako opísal pohanských a židovských mocnárov sveta a s akou láskou opísal pastierov a ľud sprevádzajúci Krista. Ale hlavnou čiastkou básne je to, čo básnik podáva v nej zo seba, čo akoby už dávno bol chcel povedať, čo na rozličný spôsob po čiastkach i v lyrických básňach svojich podal, a k vôli čomu ako úvod, ako milieu si volil práve biblický opis vianočnej udalosti. Poznávajúc v kresťanstve pravom, Kristovom ideál, vrchol dobra, pravdy a krásy, vykazuje, ako ďaleko je ešte svet od jeho uskutočnenia. Prejde historiou, postojí pri každom nábehu k tomu ideálu a zase vykáže podrobne v celom duchovnom, ideovom, mravnom ohľade veliký úpadok človečenstva. Ale verí v možnosť nápravy, pokroku, vo víťazstvo Kristových ideí, jeho lásky, a verí i v moc výchovnú v tomto smere:

A preto končí — akoby na ukážku, že ako možno vštepovať dietkam lásku — milým výjavom učiteľa s dietkami, ktorým onen ako najvyššie prikázanie Božej lásky privoláva na pokon:

U ľudu slovenského vidí ešte básnik najviac pridŕžania sa týchto Božích prikázaní, preto ho miluje, preto vidí v ňom zdravý koreň národa, preto stavia naň svoje nádeje, že tá pravda raz zvíťazí a donesie nový život i jeho ubiedenému národu.

A ten ľud preto si môže žiť tak spokojne, bezstarostne, že žije dľa zákonov Božích. Malé jeho hriechy neškodia tak mnohým, výndu na javo vždy a v neškodnosti svojej rozpľasnú sa najčastejšie v komikum. Preto sa vie básnik v kruhu ľudu svojho tak srdečne pobaviť, preto tam dušou jeho zavládne humor, preto tak jemné komikum sa javí v jeho ľudových kresbách.

Najkrajší doklad tohoto je práve báseň Prvý záprah, napísaná r. 1898. Matky dvoch zaľúbených sú v hneve, a v riadnych okolnostiach by nemožná bola ich ľúbosť. Ale šuhaj nájduc v poli svoju milú, vezme ju na voz, len po dedinu, aby ju ľudia nehanbili. Pri dedine však pes zabreše, mladé volky sa zduria, utekajú i s mladým, hanbiacim sa párom, a zastanú len vo dvore svojho gazdu. Gazdiná sa vyvadí, na dievku nehanblivicu nakríka, konečne sa pomerí a prijme ju za nevestu. Je to chutný obrázok zo života nášho ľudu, v ktorom akoby básnik bol chcel práve dokázať, aké nevinné sú i tie hriechy ľudu, aké pominuteľné a ako v dobro sa obracajú i tie veľké hnevy a zvady jeho.

Tak ho zanesie túžba okriať, pobaviť sa v kruhu ľudu svojho k napísaniu velikej epickej básne Gábor Vlkolinský. Rozpomienky z detských čias, pamiatky básnikom zažitých, videných, počutých udalostí, ako sám básnik hovorí v doslove, ho tlačily, vždy znovu a znovu sa vynorily v mysli jeho, nedaly mu pokoja a pobádaly ho k tomu, aby ich zvečnil. Toto je vnútorná pohnútka, prečo napísal básnik túto báseň.

Opravdový dej básne dá sa v pár slovách shrnúť. Gábor Vlkolinský, bratranec Ežov, vyzvaný týmto, aby proboval šťastie lásky u Marky Tomášovie, ktorú rodina proti srdcu chcela Ežovi dopriať, začne jej dvoriť. Je pekný šuhaj, urastený i z dobrého domu, takže je akoby vodcom mládeže; ale pri dievkach v ľúbosti možno práve preto nemá šťastia. Takže čoskoro stane sa predmetom výsmechu, že všade dostáva kôš. Poniektorým by sa aj páčil, ale srdce jeho je nerozhodné. K tomu i domáce prekážky sa stavajú do cesty jeho šťastia. Matka začne piť, toto je príčinou, že matka Markina rozhodne zabráni sa jej vydať za Gábora. V žiali nad hynúcim gazdovstvom začne piť aj otec Gáborov. Pekný majetok ide po troche na predaj, Židovi, pozdejšie aj úradné písma, na dlh upomínajúce prichodia. Všetko to Gábora uráža, zarmucuje až do hĺbky srdca. K Marke Tomášovie chodí Aladár Farkaš. Otec nebadá ničoho, matka je hrdá na to; len keď už ľudia povrávajú zlé chýry, urobí otec lomoz v dome. Marka, nevedeť prečo, ač fyzicky je odôvodnená jej nemoc, upadne do suchôt a umre. Či nevedela zabudnúť ešte Eža, či milovala Gábora, alebo Aladára, nedá sa vedieť. Vôbec jej dušu tak záhadne, nejasne nám podal básnik. Gáborovi by sa triafalo i druhé šťastie, ale domáce udalosti, pustnutie gazdovstva ubíjajú jeho myseľ. Raz ide ráno kosiť ovos, spolu s Ežom, ktorému sa vytúži; ale prijdúc na zem, nájde už ovos skosený; i tej kúsok úrody otec ešte na koreni predal; je mu do zúfalstva, chcel by sa vrhnúť do kosy, aby koniec urobil svojmu smutnému životu. V tom mu prekazí Ežo, predstaviac mu novú budúcnosť, ak sa prižení do Blažkov.

Táto najväčšia epická báseň je spolu najslabšou prácou básnikovou, z estetického ohľadu. Dej veľmi kúskovaný, charaktery nevypracované, nejasné. Jednotu celej básne tvorí tá dosť malá, jednoduchá rozprávka. Ale čo takto ujmu robí básni z estetického ohľadu, to mnohonásobne nahrádzajú mnohé episody. Úzadie básne je historické: doba patentu, potom vojna s Talianskom, a jej ovocie: svoboda, rovnoprávnosť. Tieto historické udalosti, idey, heslá, ako sa odrážaly v mysli ľudu: to sú i z poetického, ale zvlášť kultúrno-historického ohľadu veľmi cenné čiastky básne. A také úsudky

potom o odnárodňovaní, o prekážaní toho, o vzdelávaní ľudu v „nedeľných školách“ dodávajú básni aktuality. Pri výjavoch poľných prác, keď „robia sená“, keď prijde hrmavica, príval dedinou, krajinských volieb, kde-tu poznávame pravého Hviezdoslava, keď ho cit unesie vysoko.

Ináč pred nami sa odohrá celý život dediny: letné i zimné práce, služby Božie, trojičný jarmok, škola, majáles, shromaždenie u rychtára, pohreb, voľba, tanec na krčme. A keď celú báseň vezmeme do ohľadu, vidíme, že vlastne úmyslom básnikovým bolo práve podať tento celý život dediny, ba ani to, ale len podať svoje pamiatky, rozpomienky. Len k vôli tomu vymyslel rozprávku, aby na ňu, ako granátky na motúz, mohol postýkať jednotlivé scény a dodať im tak akéhosi súvisu. Sám básnik sa ospravedlňuje:

Preto ju písal za tri roky (1897/9), vše pretrhnúc, vše sbierajúc chuť a nadpriadajúc nitku rozpravy. A skoro by sa dalo sledovať, kde, kedy bol básnik naladený a kedy akoby na silu písal. Miesty ho unesie básnické nadšenie, kde-tu ho uchytí složiť prvú granátku, perlu, ľudovú pieseň, alebo balladu, inde zas stáva sa púhym kronikárom. Ale, či je len kronikárom, alebo či zo seba tvorí básnik, idey jeho vždy sú cenné, vzácne.

Pri slabostiach a vadách estetických spomnime i prednosti básne tejto, ktoré mnohonásobne nahrádzajú ujmu. Za jedno, že vari v žiadnej druhej práci svojej, popri „Ežovi Vlkolinskom“, nepodal básnik tak verne dušu ľudu nášho, tak hlboko nenazrel do nej, ako tu; a po druhé, že opisom všestranného života ľudu nášho uviedol do literatúry i bohatstvo reči našej. Tá prvá vlastnosť poezie Hviezdoslavovej ešte ako-tak býva spomínaná; ale táto druhá vlastnosť je akoby nevšímaná, kdežto myslím, že dakedy naši filológovia budú sa od Hviezdoslava učiť, a ako urobili u Shakespearea, Miltona, Biblie atď., uňho budú počítať, koľko slov má v zásobe. A bohatstvo to poslúži nám ku chvále.

Báseň zakončil básnik 15. mája 1899. A všetko akoby nám vyprávalo o rozháranej mysli básnikovej. Nie je spokojný s ničím, a ako sme uvykli uňho, v prvom rade sám so sebou. Aká túžba sa vzbudí v ňom, či bližšie prijsť k rodisku, či chceť môcť viac pracovať, nedá sa vedeť. Dosť na tom, zaoberá sa myšlienkou nechať pravotársku prax, a ísť požívať ovocie práce svojej na odpočinok. Veliká básnická činnosť, ktorú za tým vyvinie, hovorila by pri tom, že chcel ešte viac pracovať. l. októbra presťahuje sa do Dolného Kubína.

Svoje dojmy zažitia duševné z tejto doby sťahovania sa, opísal nám v pár básňach. A čo básnik spieva z tejto príležitosti, to zväčša potvrdzuje naše slová o jeho poezii, vyššie uvedené. Keď odchodia lastovičky (Už idete…?) básnik pomýšľa už tiež na svoj odchod, i on odíde smerom k juhu. A aj v inom sa im prirovnáva; leto ako pre lastovičky, i pre básnika „malo zväčša slzy v oku, zriedka slnný jas“ a básnik, ktorý tak vždy túžil po teple rodinnom i národnom, žiada bližšie k rodnému hniezdu, bližšej i k národnému životu; veď „svoje jaro, svoje leto“ básnik tam pochoval. Ale lastovičky idú hrave v ústrety novému letu, básnik však:

Za to miloval básnik ten chladný kraj, celé jaro a leto jeho života ho ta viaže; v tej prírode tam zažíval on mnohé chvíľky blaha, chvíľky tvorenia, vysokého vzletu. A preto ťažko mu je lúčiť sa (S Bohom!). Hoc aj má vrátiť sa po dlhých rokoch „v drahé rodisko, ku hrobu detských i zlatých pamiatok“, predsa mu je ťažko opustiť ten preňho tak úrodný kraj Babej Hory; ten kraj obživoval jeho ducha, ten mu dával vnuknutie, z neho čerpal idey, obrazy svoje:

A kraj ten aj preto bol potechou básnikovou, že tam je ľud „zdravý v koreni“. A básnik, môž byť aj s tou nádejou bol šiel ta, že bude konať v tom ľude missiu národnú, že ten v koreni zdravý ľud budú zapaľoväť jeho básne k rodoláske; teraz ale vyznáva svoje sklamanie, že ačpráve básnik ako Samaritán s ním si delil celú hotovosť ducha svojho, predsa ostal chladným a hladným. Možno preto zatúžil básnik po viac teple, chcel nájsť viac súcitu, porozumenia. Preto bližšie k rodnej vieske. Ale ako sa blíži, ako uzre Choč, zas ožívajú v ňom staré bôľne pamiatky Cestou); tak sa prihovára Choču:

A prvá cesta vedie ku hrobu svojich drahých (U hrobov.) Akoby hľadal pramene svojho bôľu. A my už poznávame, že nerozjarí sa srdce básnikovo ani teraz. Pamiatky smutné ho neopustia, naopak, každý krok, každá cesta, každý kút bude ho upomínať na niečo, čo zažil, a keď to i nebude žalostné: myšlienka, že to už dávno bolo, že je to už minulosť, bude ho upomínať, že leto svoje už prežil. Tam u hrobov hneď také ťažké dumy padnú na mysel jeho:

Tohoto roku bol zaplnil básnik svoj 50-rok. Ako to zaznačily Pohľady, národ sa ozval, s mnohých strán došly básnikovi slová pozdravu, lásky, úcty, oddanosti, tak, že telegrafický úrad v Námestove azda nikdy nemal toľko práce, ako vtedy. Môž byť, i tento prejav lásky a oddanosti ponúkal básnika, aby šiel bližšie k tomu súcitnému národu, aby opustil chladných, necitných, jemu nerozumejúcich Goralov. Sám básnik, ale len v novom domove, v Dolnom Kubíne, si upovedomí svojich 50 rokov. V novembri r. 1899 napíše báseň Po 50-tich rokoch. Tedy len o mesiac po svojom presídlení, keď ešte ani sa doma nemohol cítiť, už ho ťahá túžba tvoriť.

Je to veľká vec: pol storočia za chrbtom! A básnik drží súd nad sebou. Najprv pováži prítomnosť, že

Potom posúdi minulosť, svoju tvorbu. Bol by chcel mať „súhrn dobra“, bol by chcel spievať o šťastných výpravách „o nadšenia zápal“, o smelých prívratoch s ciest mýlnych ku pravde; a vidí, že toho niet nikde nič,

A pozrúc do budúcnosti, i tam vidí, že

V zúfalstve poteší sa básnik veľkou ideou, že všetka ľudská práca sú len kúsky, zlomky, rhapsodie, že len

V tom sľub, že básnik, keď i zlomky, rhapsodie, bude tvoriť ďalej. Túžba v ňom nevyhasla ešte, a keď celého národa život je len samá túžba, bude i básnik jeho túžiť ďalej…