ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Nová vôľa k práci. — „Sen Šalamúnov.“ — III. sv. Sobraných spisov. — Z kratšej epiky. — „Stesky.“ — Preklady.)

Že najhlavnejším dôvodom ku presídleniu do Kubína bola nová vôľa k práci, je asi isté. Z mnohých miest jeho poezie i dosiaľ sme vycítili, že poezia mu bola nie len útechou v trapných chvíľach, že nie len zabúdať mu pomáhala mnohé údery osudu, ale že mu ona bola hlavným zamestnaním, že v nej poznával svoje jediné, opravdové povolanie životné. Že sa u nás nedá vyžiť zo spievania, že u nás všetci duševní pracovníci by museli hladom pomreť, on za to nemohol. Musel konať aj inú prácu, aby mohol žiť, ako všetci u nás, i on musel otročiť v službe za chlieb. Ale všetka česť mu! Túto službu pokladal len za prostriedok k tomu, aby mohol hoveť svojmu povolaniu a aby tým mohol slúžiť svojmu národu. Počas 20-ročnej služby pravotárskej usiloval sa zabezpečiť si pokojné, svobodné dni k ďalšiemu tvoreniu. Nemohlo byť toho moc, čo si za ten krátky čas odložil; ako vtedy len pri sebazaprení, pri najväčšej skromnosti bolo možno odložiť niečo, tak prirodzene len toľko bolo toho, že len s najväčšou skromnosťou sa dalo z toho výnsť. Len tak, že Hviezdoslav nemal nikdy inej náruživosti, okrem fajčenia.

Nie pohodlie, ale vôľa k práci, k väčšej, stupňovanej práci ho ponúka do odpočinku. Veď v 50-tom roku života muž zachovalý, striezlivý, ako Hviezdoslav, musel cítiť v sebe ešte dosť sily a chuti. Ovšem mnohé údery, mnohé sklamania zlomily jeho ducha. No nie natoľko, žeby nevedel tvoriť. To vycítime, že obsah duše svojej už vyspieval, že sa už vyžaloval, že túžby, nádeje sa mu nesplnily, ani iné novšie dojmy nedošly k nemu, aby mu ju zúrodnily. Subjektívne už povedal básnik, čo chcel a mal povedať. Subjektívne už len v Steskách a Dozvukoch bude opakovať svoje žaloby a ďalej snovať svoje túžby. Ale objektívne, o vonkajšom svete, o svojom ľude ešte nám zaspieva a napíše básnik vzácne veci.

Skoro po usídlení sa napísal dlhšiu epickú báseň Sen Šalamúnov, 1900. Ťažko je vycítiť, čo pohlo básnika napísať túto báseň. Možno bol práve čítal „Pieseň piesní“, a možno tie prvé slová básne:

označovaly by podobnosť presťahovania sa básnikovho, a že i jemu tak ťažko padlo odísť z Námestova, ako kráľovnej Sáby z ríše Šalamúnovej, a táto analogia by mu bola vnukla ideu tejto básne. Kráľovná Sáby, akokoľvek sa sberá odísť, vždy sa dá zdržať; až ľúbostný sen Šalamúnov ju celkom okúzli a ona zostane.

Je to idylla krásna, v ktorej poznávame umenie Hviezdoslavovo v kreslení jemných odtienkov povahových, v utešených opisoch východnej prírody, v bohatej, malebnej, opisovanému primeranej reči.

Túto báseň vsunúc do zbierky už hotovej, oddal III. sväzok Sobraných spisov svojich do tlače. Vyšiel nasledujúceho roku 1901. Ohlasov pramálo sa ozve; sotva že sa v známosť vzalo obohatenie literatúry slovenskej vzácnou sbierkou veľkého básnika. Nie akoby národ bol necitným sa stal; ach, zaradoval sa iste velikému daru; ale akoby sa bol naľakal tak velikého sväzku, akoby sa nebol ani odvážil o ňom prehovoriť.

Básnik náš však už tomu uvykol; nedal sa mýliť. Veď nikdy nedostalo sa mu toľko uznania, toľko vďaky a pochvaly, žeby z toho bol mohol čerpať chuť k ďalšiemu tvoreniu. On, keď by si toho bol i prial, jednako nehľadel tak na to. Zo seba čerpal chuť, vôľu a silu k ďalšiemu tvoreniu. Tvorenie samo v sebe bolo mu životnou potrebou. On práve všetky žiale svoje, i tie z malej ozveny pochodiace, tíšil, kojil poeziou tvorením. A čím tichšie bolo do okola, tým väčšmi sa mu žiadalo hovoriť a svojím hlasom, svojím spevom zabiť hluchotu.

Obrátil myseľ svoju zas k ľudu a z jeho nevyčerpateľného života berie látku k básňam: Z kratšej epiky. Sú to zvláštne básne; starú formu naplnil básnik novým obsahom. Mohly by sa pomenovať balladami zo života nášho ľudu; celý vnútorný dej, jeho dramatický priebeh by oprávňoval na to. Ale mýli nás látka realistická básní týchto. Nie je tu reč o vílach a vodných pannách, nie o raráškoch a Lenorach, nie o poverách ľudu nášho. A ballada, táto par excellence romantická forma, takú látku vyžaduje. Hviezdoslav berie látku zo skutočného života ľudu. Výprava o matke vdove, ktorá troch synov utratí, o sirote Zuzanke Hraškovie, ktorú bije macocha, až v potoku mlynskom zahynie a jej macocha odvtedy nemá pokoja, vždy počuje desný huk vody; hovorí o Anči, ktorá neposlúchne matku, ide na tanec, a tam odpadne, mrtvú ju donesú domov; o umierajúcej matke a jej troch dcérach, ako si ju ošetrujú; o bohorúhavom gazdovi Jánovi Garazdovi, ktorého pokorí nehoda; o mlatbe troch synov a ich láske k umierajúcemu otcovi. To je látka celkom reálna, bez zvláštnych zvratov, bez nečakaných prekvapení, bez pošmúrnych, desivých postáv; látka z každodenného života ľudového. Azda preto i sám básnik nepomenoval básne tieto balladami, ale jednoducho kratšou epikou.

Látkou druží sa sem väčšia epicko-dramatická tvorba básnikova Na Luciu, napísaná roku 1903—4, označená ako „zlomok“. Jadro jej, základnú myšlienku tvorí Luciová povera nášho ľudu. Ale čo z toho vybájil básnik, plní nás až obdivom. Vsnoval do toho milú rozprávočku o dievke-priadke, pospájal v celok krásne epizody, aké pôverčivú obraznosť ľudu nášho naplňujú, obživil to celou mythologiou slovansko-pohanskou. Vôbec vytvoril veliké dielo bujarej, mladej fantázie, ktorej hravosť tu vyrovná sa s detinskou fantáziou Shakespearea v jeho „Sne noci svätojánskej“.

A keď prvej v Gáborovi Vlkolinskom poznali sme istú ustatosť ducha, tu opravujeme sa, že to bol len oddych, po ktorom cit, obraznosť básnikova znovu vzlietly do vysoka. I v kratšej epike, i v básni „Na Luciu“ ako by bol našiel básnik nové pole pre tvorivú silu a vôľu ducha svojho.

A práve tak i na svojej lyre najde básnik novú strunu, na ktorej nám ešte nehral. Strunu hlbokého tónu, ustatej rezignácie, novej melancholie jasennej. Melancholia a rezignácia opakuje sa síce, ale v nových barvách, s novými odtienkami. K tomu i cit básnikov akoby bol novej hĺbky dostal, cit to síce žalostný ako prvej, ale bez tej trpkosti sklamania, miesto toho s tichým uspokojením, s hľadaním harmonie v sebe samom.

V básni „Len či ty, Muso…?“ básnik síce vyslovuje obavu, že ho opustí sila tvorivá, a prosí ju, aby mu ostala potechou až do posledného dychu. Ale už v Steskoch tvorivosť básnikova javí sa v novej sile.

Hovorím, základný tón týchto Steskov je ten istý, ako bol v Letorostoch: melancholia životná, bôľ, vzdych ubolenej duše básnikovej. Veď ako sám hovorí, nezmenilo sa nič, z nádejí a túžob jeho nesplnilo sa nič, čo by oprávňovalo iný, veselší tón. Tá istá chladnosť, bezcitnosť dookola, tie isté krivdy na národe páchané, tá istá nečinnosť v národe; len cit staroby, bezvýslednosti prác a snáh vystupuje ostrejšie pred myseľ básnikovu. Preto, keď básnik hľadá seba a nenachodí sa, keď vyznáva

my dopúšťame, že na vonok zmenil sa básnik, zmenil sa i tón jeho, iné barvy, ešte smutnejšie, ešte tmavšie vzal na seba; ale v základe poznávame toho istého básnika, to isté citlivé, priveľmi cítiace srdce, tú istú lásku k svojim, hoc aj pod zemou hnijúcim a nad zemou žijúcim, tú istú lásku k národu; tie isté, len možno ešte horúcejšie túžby a nádeje. Vzdor tomu, že básnik spieva o chladnúcom srdci svojom, my cítime šľahať z neho plam lásky horúcej, blkot citu vrúceho. Chladnosť srdca, pre ktorú sa žaluje, je vlastne nie v ňom, ale vo svete, v národe, a odtiaľ doráža i k básnikovi a chladí i jeho srdce. V tej svojej skromnosti tak úzkostlive volá:

Ó, len toho trocha tepla by si žiadal, aby poznal, videl, že ešte je predsa dačo hoden, že nespieva len sebe, ale i druhým, že aspoň zohreje srdcia druhých, a zohrialo by sa i jeho srdce, stalo by sa zas mladým, spievalo by o láske, o teple, o vôli k životu. Ale niet ani toho trocha tepla. A nasledovne vždy ostrejšie dolieha na básnika trapná myšlienka, že bol zbytočný, že nevykonal nič osožného; ako prvej, robí si výčitky, že upustil pluh, že tak mohol byť osožnejším, a vytýka si:

Ale keď prvej myslel pri tom viac na seba, na svoje šťastie, že pri pluhu mohol byť spokojnejším, šťastnejším, teraz vystupuje pred jeho myseľ národ, a zhrýza sa myšlienkou, či osožil niečo národu, či pomohol mu trocha napred. A od národa nepočuje mienky, ani ktorá by ho potešila, ani ktorá by mu istoty dodala.

Zato kedy-tedy preblesne mu hlavou myšlienka, zvlášte ženu svoju potešuje tým, že slúžil duchu, a tak služba jeho nebola marná, a sotrvá i potom, keď jeho už nebude. Oh, by dožil sa ešte tej istoty, toho poznania, že dielo jeho básnické získalo slávu národu! Vtedy by pocítil lásku, teplotu, srdce, o ktorom toľko, tak túžebne spieva, vtedy by sa začal preňho nový, veselý, radostný život, o akom vždy sníval!

Tu spomína básnik i to, prečo zatúžil bližšie k rodisku; tiež len pre viac lásky a teploty. Tam, v Námestove, keď „nudou zostudela doba“ obom, začali sa cítiť, ako „dlhom vo vyhnaní.“ Básnik šiel ta, mysliac, že „jednou piesňou lichou“ zmelčí hroznú ťarchu ľudu, že ho bude viesť po apoštolsky, tešiť ho, učiť, prebúdzať; ale poznal len to, že

poznáva nezdar svojich snáh, bezvýslednosť svojich prác. Cudzím sa mu stal ten ľud, pre jeho ľahostajnosť, zatúžil prísť bližšie ku svojim:

Preto mu vidiek ten vidí sa cintorom. A predsa si chce tam básnik zpríjemniť život. Ponavštevuje všetky z detinstva a mládenectva známe, milé miesta, ku ktorým sa viažu jeho pamiatky. A tu, keď si básnik tak znovu všetko pripomenie, miesta i udalosti, poznávame, ako vždy ospevoval len vlastné, skutočné zažitia. Tak, keď navštívi znovu a spomenie

poznávame, že je to tá istá studnica, pri ktorej ležal a zažíval dojmy, opísané v básni V žatvu a poznávame, že nie je to studnica len vo fantázii básnikovej, ale skutočná, reálna a reálné i každé zažitie pri nej.

Práve tak reálnosťou je i to, že ho vrstovníci nepoznali, chladno prijali, že básnik i tam, blízko rodiska, sa cítil cudzím.

Častým motívom Steskov je vlastná poezia básnikova, a čo s tým súvisí: poezia vôbec, reflexie o piesni ľudovej a nábožnej, o básnickom nadchnutí, o tom, čím jemu bola vždy poezia. Roku 1903 v Nár. Novinách bol napísal Vajanský článok „Dôkazy, že Hviezdoslav nie je ,ťažký‘“. Z tohoto článku sa dozvedel básnik o verejnej mienke, aký úsudok má o jeho tvorbách. Že je to hanba povedať, že kto to povie, sebe vydá svedectvo chudoby, o tom teraz nehovorme. Ale básnika nášho sa to zle muselo dotknúť. Ešte väčšmi sa utvrdila v ňom mienka, ktorú si už i dosiaľ utvoril z tej bezozvennosti, že spieva len sebe. Aké to horké, trpké sklamanie pre básnika, zvlášť pre takého, ako Hviezdoslav, ktorý hlboko precítil holotu a nahotu a prázdnotu národnú, a chcel ju aspoň trocha odstrániť, chcel i on, ako to Vrchlickému napísal:

po takomto sklamaní si myslí, že najviac ak na rubáši pracoval! Horké, smutné je i potešovanie, ktoré piesňam svojim, vlastne sebe privoláva:

Aké to trpké slová bôľneho sklamania! S týmto súvisí trocha, keď cieliac na svoje preklady, hovorí, že ako celkom inakšie, živšie, teplejšie v iných literatúrach.

Nábožné piesne bývajú mu pravým potešením. Keď si tak vše v nedeľu o nešpore zaspieva z nich, prijde mu na um drahá matka, ako mu vše kázala nájsť pieseň a predčitovať ju. Tie piesne mu pripomínajú rodinný kruh, a keď sa v ňom cíti, zabúda na všetky útrapy. Ba tomuto priúčaniu matkinmu privlastňuje i svoju túžbu po skladaní spevov, po básnení.

Alebo uvažuje nad tým slovom Biblie: „A sezpívavše písničku…“, chcel by vedeť, ktorá, aká to pieseň bola, i domyslí si ju, a vsunie do úvah svojich pravé modlitby vo forme žalmickej.

Zas zadumá sa o tom, že čo je človek a načo je tu? A vycítime, aký zunovaný, zpríkrený je život básnikovi. On v básnickom tvorení poznal svoje povolanie, a hľa, jeho práce nevšíma si nikto.

Ale najčastejším motívom týchto Steskov je oplakávanie mladosti, túžba po novom živote, po novom vzpružení síl, po novom roznietení srdca. Na ten najrozmanitejší spôsob sa javí tento žiaľ za mladosťou a túžba po novom omladnutí. Hneď v duchu prežije na novo celú mladosť svoju, duša jeho skáče ako vtáčik s konára na konár, šantuje, hneď zas upovedomí si svoju starobu, skľúčenosť. A na označenie tejto staroby a skľúčenosti svojej má tisíc a tisíc obrazov.

Nemožno chladným ostať pri týchto smutných výlevoch srdca sklamaného, doráňaného. Ale nemožno ani neokúzleným ostať tou melancholiou staroby, rezignácie, zriekania sa života. Jeho život predchodí mu, ako

a ako túži len po jednom lúči jara, slnka!

Z mnohých obrazov, tropov, ktorými predstavuje svoju skľúčenosť: z nesčíselných prejavov a foriem túžby po mladosti vidíme, že i cit i obraznosť básnikova neutrpely nijakej ujmy, že básnik sa v ňom neumenšil, že duch jeho ostal sviežim. A toľko musíme priznať, že ako prvej, keď zažíval jaro v Letorostoch, tak i teraz v jaseň života, v Steskoch, vie nás okúzliť, a vie vzbudiť v nás lásku k prírode a ku životu. Tá melancholia jasene je práve tak živá, práve tak život, ako i melancholia jara.

Ale že básnik je i z jari, i v jaseni melancholicky naladený, je zvláštnosťou jeho poezie. Veď zaujímavé je, že kým my v poezii básnikovej po stránke náladovej nevidíme rozdielu v Letorostoch a v Steskoch, zatiaľ básnik žiada si znovu prežiť dobu mladosti. Zabudnul na všetky trpkosti. Život je predsa len pekný! Len pomery životné keby iné boly! Doba, do ktorej prišiel, bola krušná, ubíjala život v človeku, ktorý by tak bol chcel žiť, zažiť niečo z pravého, jasného, svobodného života!

Stesky sú vzdychy, náreky sklamanej, zurážanej, samotárskej duše, ktorá sa zhrýza, trápi so sebou, ktorá si robí a hľadá vždy výčitky, žaluje na neprajný život a túži po teple. A dokým básnik v Letorostoch hľadel do budúcnosti, tu v Steskoch pohľad jeho zaslzený hľadá potešenie v minulosti, teší sa rozpomienkami na teplé hniezdo rodičovského domu. Tam ešte i tá nádej mala možnosť uskutočnenia, tu básnik už zrieka sa všetkej nádeje.

A básnik za tým odkladá lyru, vyznáva:

Pri tom dáva sa na prekladanie cudzích plodov; keď u nás niet čo ospevovať, keď u nás tak smutno všade, hľadá inde potešenie:

Duševnou potrebou stane sa básnikovi zabávať sa s inými duchmi. Zabúda pri prekladaní na svoje bôle. Pri tom ale vyznačí si i vysoký cieľ. Chce vyprobovať slovenskú reč svoju, ktorú tak veľmi miluje, či hodí sa i pre skvosty svetovej poezie, a s radosťou volá, keď preloží Hamleta, že hľa, slovenské rúcho hodí sa i pre princa.

Hneď po presídlení do Kubína priberá sa prekladať. Bol svobodný od povinností úradných, svobodný čas tedy venuje prekladaniu. Prekladá z Puškina, Goetheho, Mickiewicza (Krymské sonety), Slowackého, Lermontova, Schillera, Petőfiho. Vyberá najvzácnejšie veci. Až vycítime snahu jeho, preniesť všetko drahé k nám, do reči našej. Tak mu prijde myšlienka, preložiť Hamleta, sliezť

A ide sa učiť reč anglickú na starobu, 50 — 52-ročný. A potom už bez všetkých pomôcok, opierajúc sa len o mluvnicu a slovník, vnoruje sa do zvláštneho ducha anglickej reči a do hlbokého ducha Shakespeareovho. Kto čítal niečo z anglickej poezie po anglicky, bude si vedeť predstaviť, aké ťažkosti pôsobí prekladať z angličtiny. Jednoslabičné slová umožňujú celý svet myšlienok vysloviť i v jednom riadku. Tieto ťažkosti premôcť je často skoro nemožno. No taký básnik, ako Hviezdoslav, ktorý vládne takou bohatou rečou ako i Shakespeare, o ktorom som bol kedysi čítal, že s 15 tisíc slovami narába, skvele premohol ťažkosti tieto, a jedine on mohol ich prekonať.

Zjavenie sa slovenského Hamleta 1903 pôsobilo velikú radosť u nás. Vajanský vítal ho úvodným článkom v Národných Novinách a obecenstvo — na naše pomery — dychtive ho bralo.

Potom hneď prekladá druhý významný kus Shakespeareov, Sen noci svätojánskej (1905). Zas básne Aranya, jeho ballady a roku 1906 preloží Madáchovu Tragédiu človeka, o ktorej sme už podotkli prvej, že ho bola upútala.

Tedy z piatich rečí prekladá, pri čom vedie ho snaha, všetko to najlepšie poprenášať i k nám. Tak bol raz vyslovil i žiadosť, že bolo by treba preložiť i Moliérove veselohry, keby mal kto, že je to veľká ujma, že tohoto veľkého ducha plody nemáme v reči našej.