ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(„Hájnikova žena“. — „Žalm Cyrillo-Methodejský“. — „Letorosty I.“ — „Sonety“.)

Ako vyšla v „Pohľadoch“ prvá jeho väčšia epická báseň Agar, hneď za tým — r. 1883 — chytá sa do Hájnikovej ženy. Ukázali sme prvej, že nálada, javiaca sa v tejto najkrajšej práci Hviezdoslavovej, je náladou tých prvých rokov zažívania svobody a prírody. Keď básnik potuluje sa tými vrchami a lesami a horami horno-oravskými, už vtedy skrsá v ňom idea: ospievať tie hory v nejakej väčšej básni. Ako sme ho dosiaľ poznali, ide mu o opis hory, vzduchu, voľnosti, vtákov, riav a potôčkov, zelene a vetví, slovom prírody a života v hore. K vôli tomu vymýšľa nejaký dej, dej o hájnikovi a jeho žene.

I sám dej, ač jednoduchý, je zaujímavý. Starý hájnik umrel tak po hájnicky; s puškou pri boku, s pipkou v ruke, u starého pňa vydýchol svoju dušu. Syn jeho, Michal Čajka, ktorý dosiaľ paholčil, odhodlá sa, že sa bude uchádzať u panstva na otcovo miesto; je prijatý. Začne si usporiadať, obnovovať dom, a ožení sa, vezmúc si Hanku, s ktorou sa dávno milovali, ktorú ale ako paholok nemohol dostať a k vôli ktorej prevzal novú službu Hájnika. Sú šťastní, blažení, milujú sa. Ale mladá, zdravá žena pozdá sa aj samému pánovi hôr, Artušovi Villánimu, ktorý dobíja na ňu, zvádza ju rečmi, zlatom, sľubami. Ona ho odbíja. Raz zariadi veľkú honbu na jeleňov, a kým hájnici naháňajú zver, on síde chodníkom do hájnickej chalupy, prekvapí Hanku, a tá v sebaobrane ho zabije. Muž Michal, dobehnúc domov, porozumie hneď položeniu; aby ženu ratoval, prevezme vraždu na seba; žena v nevedomosti a vo vzrušení mysliac, že žiada od nej prísahu ohľadom jej nevinnosti, prisahá za ním, avšak na to, že sa neprezradí. Michal sa oznámi, je uväznený. Na Hanku čakajú ťažké dni potupy. Večer, aby ju nik nevidel, ide k rodičom, tu otec jej nadáva, preklína ju i s mužom; len matka má trocha súcitu s ňou. Ale v mnohom trápení umre jej matka. Ona, otcom potupovaná, ujde z domu, potuluje sa, vše ju vidia otrhanú borievky trhať, je pohnutá z rozumu. Onedlho umre jej i otec. Prijde posledné súdobné pokonávanie vraždy; už-už odsúdia Michala, keď vbehne Hanka pomätená, a skáčuc, vykrikujúc povie, že ona vraždila. Súd vyrieknuc, že „spor Boh rozsúdil!“ pustí Michala na svobodu. Idú smutní domov, Michal vedie si pomätenú ženu; on pretrpel dosť za ňu, ale trpí i ona. Tu Michal raz zachráni koč a v ňom život pánov od istej smrti, a za odmenu pýta si len odpustenie pre seba a pre svoju ženu: obdrží odpustenie, ide spokojný domov, Hanka porodí dieťa, ozdravie a na Podvrší u Čajkov začína sa nový, blažený život.

Toto je na krátko rozprávka Hájnikovej ženy. Dej pekný, ktorý síce bolo možno uložiť aj do iného milieu, ale že ho básnik uložil do toho, v ktorom je, práve v tom musíme vidieť niečo zvláštneho. Práve to nám treba vyzdvihnúť, čo urobil básnik z tejto rozprávky, ako ju spracoval, čo vložil sám do nej, ako ju obživil.

Jej predmetom je, ako sme už povedali: život hory, príroda lesov. Život mladého manželského páru, Michala a Hanky, je pri tom bočná vec. Aspoň za mýlnu by som pokladal mienku, ktorá na život týchto manželov kladie váhu v Hájnikovej žene. Z celej doteraz poznatej povahy Hviezdoslava jasne vysvitá, že jemu išlo v prvom rade o vystihnutie a opísanie života, prírody hôr. Láska k prírode, ktorú i dosiaľ tak mocne ospieval; zvelebovanie svobody, ktorú len les poskytuje: všetko svedčí za to. Ale svedčí za to i sama Hájnikova žena. Ved všimnime si len, že celá báseň začína sa s „Pozdravom“ hôr, a končí „S Bohom!“, privolaným horám. Tedy i na začiatku, i na konci má básnik srdečné slovo k hore. A čítajúc báseň, čo nás upúta väčšmi, či život tých dvoch ľudí a či život samej hory, opis samej prírody? Je pútavý i sám dej, pre toho, kto rád má, keď sa niečo robí, ba neraz dej svojou dramatičnosťou nás aj uchváti. Ale kto rád hľadí na maľby a na živé obrazy prírodné, toho nemožno aby nepojaly sebou tie maľby, tie živé opisy prírody.

Celá doba ročná — celý dej je rozložený asi na tri roky — so všetkými jej premenami je tu ospievaná. Ako sa prebúdza jar, ako jasá hora z jari,

potom doba letná, s jej sprchami, hromami a bleskami, doba jasenná s jej pľúšťami, i zimná s jej nemým tichom. Počujeme šum lesov, lístia, hukot riavy, spev vtače. U hôrneho potoka vidíme Hanku prať, vieme, že pitnú vodu nosí z hôrneho prameňa; potom zas dívame sa, keď sotínajú horu; vidíme maliniarky a počujeme ich spev; prežijeme honbu na jeleňov, počujeme výstrel pušiek a jeho ozvenu, džavot psov; sledujeme po hôrnom chodníku mladý pár, keď prejde po moste, z dvojitého u pňa srasteného stromu spravenom; ešte i hviezdy vidíme jagať sa v noci nad tichou horou. Potom i tú vytúženú svobodu poznáva básnik akoby stelesnenú v hore, a z tohoto ohľadu je zaujímavé, ako často ju spomenie, ospieva, v koľkých variaciach; horská riava preruší vše

A celý dlhý 7. spev je vlastne negatívnym ospievaním svobody, reflexie nad tým, čo je prekážkou vývinu, svobody nášho ľudu.

Jasná vec, že básnik mal pôžitok v tomto malovaní, predstavení celého života hory.

Ale tu vyzdvihnúť nám treba, že ako vedel básnik celý tento život hory do súvisu doniesť so životom ľudí, so životom tých mladých manželov! Život človeka súvisí so životom prírody, paralelne plynú oba, ako by sme vycítili vždy sympatiu, ktorá viaže človeka k prírode. Keď je Michal zaľúbený do Hanky, keď si vykonal službu a ide uradostený domov v povedomí, že teraz už smele môže vypýtať Hanku, tu usmieva sa všade naňho jarná príroda, všetky kvietky, byliny, vtáčky i ten potok akoby sdieľaly s ním radosť a blaho. Keď oblak hnevu, smútku, trápenia sadol na dušu, i nad horou sa vzniesla chmára a vietor zaplače v stromoví. A naopak, celý život hory odráža sa v duši človeka. Tak, ako v druhých prácach Hviezdoslavových budeme vidieť, že hospodár spolu žije, cíti so svojím hovädom, tak vidíme i tu, že hájnikovci spolu žijú, cítia, dýchajú, snívajú s prírodou. Každý ich skutok, pohyb, každé slovo, myšlienka súvisí s horou a z jej života sa dá odôvodniť. Je to krásne umenie, o akom v svetovej literatúre mám známosť len u Flauberta. Je v tom reálné odpozorovanie života, že človek stojí vždy pod vplyvom svojho okolia, pod dojmami, ktoré dôjdu k nemu z obkľúčujúcej ho prírody.

Ale keď takto, s tohoto ohľadu hľadíme na Hájnikovu ženu, že totiž básnikovi hlavnou vecou je opis hory, tak cele inakšie budeme súdiť celé dielo a spoznáme ho bezvadným, dokonalým. Preto hovoríme v úvode, že opravdove pochopiť, posúdiť a oceniť diela Hviezdoslavove je možno len so stanoviska jeho života; preto píšeme o dielach jeho v kruhu jeho života. Boli totiž kritikovia, ktorí odsudzovali dlhé opisy, reflexie, alebo ktorí našli chybu v kompozícii. Ja sám upadol som do tej chyby, že som bol odsúdil dlhé opisy prírody. Dnes, so stanoviska života básnikovho súdiac, poznávam svoj omyl, a neviem viac vidieť v tom chybu. Tie opisy sú práve najpodstatnejšou čiastkou básne, veď básnik chce nám opísať život hory, ale pri tom sú ony aj náladou, ktorá nás pripraví k tomu, čo sa bude diať. Prvý spev na pr. opíše nám horu, v ktorej stojí domček hájnika Čajku. Ale opis ten je úzko spojený s dejom, je vzrušujúci, je dramatický; po smrti starého Čajku mladý hájnik obnovuje si nádejné hniezdo, a chalupa povstáva pred nami. Alebo opis jarnej nálady v prírode v 3. speve pripraví nás zasa na to, aby sme vedeli i my precítiť velikú blaženosť mladého manželského páru. Najviac vytýkaná býva dlhá reflexia v 7. speve o spustlosti panského sveta; ale ako to úzko súvisí s tým, čo sa bude diať, je to psychologickou prípravou, odôvodnením k ďalšiemu vývinu vecí.

A týmto vlastne dotkli sme sa už otázky kompozície. Keď po stránke kompozície hľadíme na báseň túto, poznáme reflexie ešte odôvodnenejšími. Básnik dramatický stavia svoj dej. A tie reflexie môžeme tak považovať, ako čas medzi jednotlivými dejstvami. Keď nás v dramate jedno dejstvo rozčulilo, spadne opona, aby sme sa trocha utíšili a k ďalšiemu si posbierali sily, a za ten čas za oponou sa robia premeny. Básnik epický robí tieto premeny javiska pred nami; utíši našu vzbúrenú hruď a zase nás pripraví k ďalšiemu. Celú Hájnikovu ženu veľmi ľahko môžeme podeliť na päť dejství: prvé expozícia, básnik nás oboznámi s hlavnými osobami s ich nerušeným blahom v zátiší hôrnom, a končí sa s piesňou blaha, lásky manželskej; druhé dejstvo, od 7. spevu, príprava k porušeniu toho blaha. Artuš Villáni stretne sa prvý raz s Hankou a pokúša ju; blaho je pomýlené, Hanka má už nepokoj v duši, ktorý utajuje pred Michalom; búrka sa ale ešte utíši, a maliniarky radostným spevom, akoby na znak umiernenia, zakončia dejstvo; tretie dejstvo začne sa piesňami poľovníkov, a hon za zverom využije Artuš k tomu, aby prepadol Hanku, ktorá ho v sebaobrane zabije; to je vrchol dramatu, katastrofa; štvrté dejstvo je úpadok, poníženie Michala, smrť matky a otca Hankinho a jej pomätenosť; piate dejstvo od 13. spevu, keď Michal zachráni pánsky koč, obdrží odpustenie; spev hviezd, akoby na znak, že i s hora príde smierenie, odpustenie; uzdravenie Hanky a počiatok nového blaha.

Po stránke kompozičnej tedy všetko to, spevy, reflexie, má svoje miesto, a potrebné je tam a dvíha krásu diela. Len toľko sa môže pripustiť, že reflexia v speve 7. je pridlhá; je na mieste, je odôvodnená, potrebná, ale že by bola mohla byť kratšia. Tu ale sám básnik si bol povedomý toho, čo robí, i sám cítil, že pridlho odbočil od predmetu a ospravedlňuje sa:

Aj v tom rúbaní hory vidíme akoby prípravu, náladu k tomu, keď rúbať budú, keď ako ten les, padať a rútiť sa bude i šťastie domu Michalovho.

Podobne vytýkané býva zakončenie básne, obnovenie blaha manželského. Vytýka to na pr. Škultéty,^[12] hovoriac, že keď Michal z vyšetrovania na svobodu prepustený, odvádza si pomätenú ženu, že tam sa mohla báseň zakončiť, a vtedy báseň s „umeleckej stránky možno bola by len vyhrala.“ Možnosť tú dopustím aj ja. Ale čo vyzdvihnúť chcem pritom, je, že umiernenie na konci, utíšenie búrky, obnovenie blaha nie je vadou, je len zvláštnou známkou ducha slovenského, ducha Hviezdoslavovho. Podobné vidíme radom i v gréckych tragédiach. Grécky duch tiež nevedel sniesť úplný rozruch; milujúc nadovšetko harmoniu, súlad, žiadal i v tragédii na koniec usmierenie roztrhaných protív, a preto každá grécka tragédia končí sa uvedením nazpät mieru, súladu, harmonie. Hviezdoslav túto vlastnosť ducha mohol si osvojiť aj od gréckych tragikov. Ale skôr by som chcel videť v tom prejav slovenského ducha, a to tým viac, že takéto usmierenie, takéto harmonické zakončenie najdeme v každom diele Hviezdoslavovom. Videli sme to už prvej v tragédii jeho, v Pomste, že duchu Hviezdoslavovmu zodpovedá theoria: pokuta za hriech, že cit spravedlnosti mu káže len toho trestať, kto zaslúžil, a toho, kto nevinne trpel, zas uviesť v pokoj, odmeniť. Videli sme to i v básni Agar, že táto nezaslúžene potupená, ponížená, vyhnatá žena obdrží na konci odmenu, zasľúbenie. A budeme to vidieť, aby som len jedno ešte spomenul, i v tragédii Herodes a Herodias, kde tiež títo hrdinovia po prestátom ponížení začnú nový život, a náš duch sa usmieril, uspokojil, nová harmonia nastala i v ich živote, i v dušiach našich. Duchu Hviezdoslava je odporný rozklad, prieči sa mu každá krivda; on vie odpustiť previnenie, ako i ten ľud slovenský

vie zabudnúť krivdy, urážky, rád má pokoj, mier, súlad, harmoniu. Duch Hviezdoslavov nevedel by sniesť, aby kto nezaslúžene trpel, ba i keď si zaslúžil, radšej odpustenie, smierenie. A ako on vie odpúšťať, tak prichodí mier, odpustenie i s hora. (Spev hviezd.)

V tejto túžbe po harmonii, po usmierení, po súlade by som chcel videť prejav ducha slovenského. Že by to bol následok tisícročného otroctva, možno; ale hnetený, bitý, krivdený národ skôr by túžil po pomste. Možná vec, zachoval sa duch tento v ľude našom, a dostal výraz v diele básnikovom ako dedictvo zo spoločnej kolísky s národom gréckym. Veď duch národa nemení sa tak chytro, a čo tisíc rokov utláčalo, ubíjalo, to v svobodných chvíľkach básnika, v chvíľkach tvorenia vyderie sa na povrch, a keby celý národ dožil sa tej svobody, takým súladom, takou harmoniou by jasal celý jeho život. Veď odkiaľ prijde porušenie manželského blaha Michala a Hanky? So strany otročiteľov, krivditeľov ľudu, národa.

A spomnime ešte vzhľadom na Hviezdoslavovo básnické umenie tie mnohé trópy, porovnania, ktoré reč jeho robia básnickou. Načokoľvek pohliadne, to všetko budí obraz v jeho mysli. A dokým prvej v básni Agar látku, črty ku svojim obrazom bral z prírody orientálnej, len pomyslime si na opis Agary, tak teraz v Hájnikovej žene môžeme poznávať, že všetky trópy, obrazy, porovnania vzaté sú z toho milieu hôrneho, v ktorom sa odohráva dej.

Hájnikova žena čoskoro získala meno, vehlas básnikovi i za hraniciami nášho národa. Tu doma odrazu Hviezdoslav a Vajanský stali sa najjasnejšími hviezdami národa. Medzi nimi utvorila sa láska, priateľstvo. Umenie ich spojilo a od týchto čias ako dvaja bratia, spolucítiaci, o sláve národa rovnako snívajúci súdruhovia zachovávajú najvrelšiu, najúprimnejšiu sympatiu. Vo svete slavianskom zas Vajanského Suchá ratolesť a Hviezdoslavova Hájnikova žena získa priazeň národu slovenskému, a začnú sa ozývať hlasy, že šťastný národ, ktorý má také dve jasné hviezdy. A s Hájnikovou ženou začnú sa zapodievať české, ruské, poľské a horvatské časopisy možno viac, než naše slovenské.

Ešte nebol zakončil Hájnikovu ženu, — s prestávkami písal ju za tri roky, a až 1886 ju zakončil, — keď aj po inej stránke sa prejavila jeho mocná individualita básnická. Roku 1885 svet slaviansky svätil tisícročie svojho pokresťanenia, a Hviezdoslav k takejto príležitosti napísal prvý svoj „Žalm k tisícročnej pamiatke vierozvestcov sv. Cyrilla a Methodeja.“ Žalm tento — poneváč Hájnikova žena nebola ešte úplne hotová, uverejnená, — hneď obrátil pozornosť i sveta širšieho na básnika slovenského, ktorý tak mocne a dôstojne vedel zaspievať a osláviť významné výročie. Vajanský vo svojej oduševnenosti a radosti na žalmom týmto vyslovil: „Neverím, žeby niečo podobného len bolo vzniklo v celom Slavianstve ku oslave našich apoštolov. Báseň táto bez sporu je prvou perlou celej cyrillo-methodejskej poezie slavianskej.“^[13]

A skutočne perlou poezie robí Žalm tento mohutný pathos, vzlet citu, velebnosť reči, dôstojnosť myšlienok, vrúcnosť národného cítenia a hĺbka viery, ktorá sa v ňom zračí.

K Bohu, ktorý sa zjavoval v minulosti, koho „zákon vševládny dlie, milosť praje nad zákonom“, ktorého milosť sa zjavila i v poslatí k nám vierozvestov, k tomuto Bohu letia mocné vzdychy z duše básnikovej. K vzývaniu tohoto Boha volá i národ, aby sa rúšal „z tmy dolín vesele na vrchy“, ku Tatre, k tomuto Sionu, kameňu uholnému. A tam sám básnik, ako velekňaz na čele národa vykonáva službu Bohu, káže národu svojmu: tí vierozvestovia

A keď teraz i podlosť slávi hody, tupí národ bez trestu, predsa

A keď takto potešil národ, zas vyzve národ, aby velebil Boha; a na konec zas prosí Boha v mene národa, aby nás udržal spolu svorných, ako doprial stádu rozptýlenému sa uspolčiť, tak národ ten

Óh, koľko krás v tom, aká veleba! Ako vystihol básnik výšku, vzlet, velebnosť, silu žalmov starozákonných! Žalm tento uchvacuje nás práve tou bezprostrednosťou citu, tou úprimnosťou a silou viery, ktorá v najhlbšom kúte našej bytnosti nás priamo zastihuje a sebou bere.

Ináč to isté smýšľanie, ktoré bolo úzadím, duchovným podkladom celého deju Hájnikovej ženy, totiž vieru vo víťazstvo zmučenej pravdy a v potrestanie najmenšej krivdy, najdeme tu vyslovené bezprostredne.

Tieto isté myšlienky, lenže subjektívne vyslovené, najdeme i v jeho Letorostoch I., ktoré tiež v tomto roku, 1885, tedy v dobe písania Hájnikovej ženy, povstaly. A zaujímavé je poznávať, že tá istá idea, zažitá objektívne ako prejde najsubjektívnejší život básnikov. Letorosty chcú vlastne znamenať takéto subjektívne vzdychy, myšlienky, nápady básnikove, ktorým v ústredí je on sám, so svojimi nádejami a túžbami: sú to, ako sám hovorí

tak úprimne, tak bezprostredne a doprosta podatý, ako práve vzniknul v jeho duši. Chvíľkové dojmy, rozpomienky na svoj detský vek, myšlienky o sebe, o svojom speve, o svojom povolaní v národe.

Básnik chce spievať; v básnictve väzí živel jeho žitia. A tým väčšmi chce spievať, že dávni básnici slávy zamĺkli. On tiež by chcel spievať o sláve, a kedysi, keď bol mladý a nepoznal ešte svet, i on spieval veselo o splne slávosnenia. Ale poznajúc svet, precítnuc k povedomiu, spolucítiac s národom, nemôže spievať veselo. Je rodu členom i básnik, a keď rod trpí, trpí spolu i básnik. On prežíva najtrápnejšie múky, keď poznáva, ako závidia národu všetko, i zdravú tvár, i pekný šat, i krásu reči. Či div, že piesne jeho sú večné žalovanie, že „horkom razia tiesne,“ že „na varite čierny flór…?“

Óh, ako pekne sa bol rozbehol národ, ako loď na hladkom mori, vzdmuly sa vetrilá túžbami slávy činov. Ale prišly nepohody, skaliská, vetry. Už-už chytá sa básnika pochybnosť, v ktorej volá:

To je sila, to je zvuk žalmov, ktoré sa rodia z umučenej duše jeho. Básnik prežíva muky, boj so sebou, viera a pochybnosť ním sviera. Ale keď takto premohol všetky zlé myšlienky, keď zdrvil všetku pochybnosť, v tisíc a tisíc spôsoboch zvíťazí viera jeho. Boh číta „neprávosti vlny,“ ziera „v kalich, jak sa súdbou plní“ a viera táto dosahuje vrchol, víťazstvo v nádeji, v presvedčení, že prijde sudca prísny, a prijde doba odmeny.

Ako starozákonný žalmista bol obdarený duchom prorockým, i duch básnika nášho dakedy akoby jasne videl do budúcnosti. Toto jasné videnie dáva mu viera jeho. Ale do tej sa mieša zavše i pochybnosť. A preto básnik padá zas v beznádejnosť a zúfalstvo. Už zrieka sa toho, aby ako Juvenal vysmial, stepal spupnosť a pýchu, chce byť len Tibullom, aby v elegiach žalostil nad zkazou a hynutím. Ďaleko sme od Kanaánu, a nemáme Mojžiša. Ešte trocha nádeje v mládeži, ak sa nespustí ideálu.

Básnik cíti sa zle, je smutný, trápia ho pochyby, mučí beznádejnosť, keď je sám so sebou. Jedine vierou vo víťazstvo pravdy sa vie potešiť, ač i túto vieru najčastejšie zatemňujú škvrny, mračná. Keď i nájde sa Mäcenáš (Jozef Ščasný), bárs i zkvitly znovu rodné stráne, keď si i predstaví, aké Uvítanie by sme pripravili svobode, to rozjarí básnika len na chvíľku, a upadá zas vo svoje trapné myšlienky.

Z týchto smutných, tmavých nížin vyberie sa do výšin hviezdnatých na krýdlach poezie, aby tam hľadal rozkoš, a toto svoje utíšenie podáva nám v Sonetoch (r. 1886). Akoby v pochybnostiach, v trapoch svojich sám sa chcel presvedčiť, či je tam ten večný, spravedlivý Boh!

Keď blíži sa hviezdnatá noc, básnik vyberá sa na ďalekú púť, túžba ho vedie do výšky nedohľadnej. Opúšťa zem, kde len trampoty; a čím vyššie zašiel, tým lepšie sa cíti, tým je spokojnejší, blaženejší. Vojde do výše hviezd, pokochá sa v nich, prejde mliečnou cestou. Ale túžba jeho nutká ho ešte ďalej, chcel by po stupňoch hviezd, by

Tu však je zavrátený. Počuje hlas: „Zpäť, bluznivče!“ A hlas mu káže zrieť na hor i na dol; básnik uzre hore hviezdny, jasný kríž, a dolu vidí tiež kríž, však zastínený, tmavý. Len keď i on niesol kríž, pretrpel rany, priniesol obeť, zaplatil mzdu, len vtedy bude môcť patriť vo tvár všeslávy a lásky.

Básnik presvedčil sa, že keď i nevidel tvár Božiu, predsa žije Boh, dôkazom toho práve kríž, utrpenie a uspokojený sa vracia domov, prinášajúc sebou zas pevnú nádej, že

V súvise s duševnou povahou básnikovou práve táto stránka Sonetov sa nám ponúkala, aby sme ju vyzdvihli. Ináče tento cyklus 21 sonetov je symbolickým vyobrazením básnického povolania Hviezdoslavovho, je to apotheoza básnického umenia vôbec. A krásy, ktoré nás tu okúzlia, už či ideove, či kompozičné, či veršové, je nám tu nemožno opisovať, to treba zažiť vlastným čítaním a vhĺbením sa do Sonetov. Len toľko podotknem, že ak by možno bolo prednosť dávať jednotlivým dielam Hviezdoslavovým nad druhé jeho básne, ja by som na predné miesto postavil tieto Sonety.

Z výletu svojho priniesol si básnik pokoj duše, silu viery a nádeje. Týmto pokojom, touto vierou a nádejou dýchajú slová, ktorými pozdravuje martinské augustové slávnosti r. 1887: