ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(V školách, doma, — v Miškovci, — v Kežmarku. — Národné prebudenie.)

Keď vychodil domácu ľudovú, cirkevnú školu, pár tried, domáca rada uzavre najmladšie dieťa, poťažne mladšieho syna dať do škôl, vyučiť sa. V zemanskej rodine bolo to prirodzenou požiadavkou. Z takýchto zemanských rodín synovia zaujímaly úrady po stoliciach. Jeden syn ostal pri hospodárstve, spravovať rodinný majetok, aby bolo z čoho školovať druhého syna.

Za rok asi navštevuje školu v blízkej Jasenovej, a za rok školu v Leštinách, kde učil vtedy Adolf Medzihradský, po matke básnikovej pokrevný, znamenitý učiteľ, ktorý pozdejšie prajne vplýval aj na povedomie národné nášho básnika. Za časov patentu mnoho podstúpil za svoju národovosť. Ale napísal prvú maďarskú mluvnicu pre Slovákov, a azda toto bola hlavná príčina, že rodičia k ďalšiemu školovaniu určeného syna svojho k nemu dali, aby si osvojil aspoň začiatky maďarskej reči, aby mu potom ľahšie šlo v školách.

K vôli maďarčine ho dali potom aj do Miškovca na nižšie gymnázium. Slováci, zvlášte Oravci, v tomto čase radi posielavali svoje dietky do Miškovca; nielen do škôl, ale aj na remeslo sa chodilo ta. Dnes žijúci majstri zväčša Miškovec spomínajú, ako miesto, kde strávili svoje učňovské roky, kde sa vyučili garbiarstvu, alebo obuvníctvu. Tento priemysel bol tam vyvinutý. A keď u remeselníkov do ohľadu prišiel aj rozkvet patričného remesla, predsa rollu hral i dôvod, že si tam osvoja reč maďarskú. Ale pri žiakoch slovenských, ktorí do Miškovca zavítali, rozhodujúcim dôvodom bolo osvojiť si maďarskú reč.

Prirodzená vec, aspoň remeselníctvo naše nemuselo odchodiť k vôli vyučeniu sa na také kraje, kde mu hrozilo nebezpečenstvo, že sa odcudzí národu svojmu. Že predsa ta chodilo, za to by som nevedel odsudzovať tých starých, pominuvších sa už ľudí, rodičov, ale pomery. Rodič chcel dopriať dieťaťu svojmu väčšej vzdelanosti, vidieť sveta, naučiť sa reči. Najbližšia príležitosť i nutnosť sa ukazovala naučiť sa maďarskej reči. Neviem si myslieť, že aspoň po dedinách by sa bola započala tak ostrá agitácia za reč maďarskú, že by bola vnikla i do jednotlivých domácností. Rodičom asi všetko-jedno bolo, akúkoľvek reč, či maďarskú, či nemeckú si osvojí ich dieťa, len nech vie aj druhú reč okrem svojej materinskej. A kde sa započalo skôr prebúdzanie národné, tam skorej prestalo aj posielanie detí na kraje maďarské; ale kde národ sa len začína prebúdzať, tam vyprávanie učňov do Miškovca a na kraje maďarské vôbec trvalo do nedávna. V mojom terajšom bydlisku ešte mladí remeselníci spomínajú Miškovec, ako miesto, kde učňovali, alebo tovarišili.

Mladej duše Palka Országhovie, prirodzene, snadno sa dotýkaly nové dojmy, vzdor tým silným vplyvom prírodným a rodinným, s ktorými opustil rodisko. Maďarská reč sa až lepila naňho. Bol dobrým žiakom vôbec, mal zdravú myseľ, slovenský prirodzený rozum, ktorý chytá všetko a bol nadaný aj od prírody. Učil sa dobre, duša jeho len tak vpíjala sa do predmetov. Veď tak zavčasu zrejúca myseľ, od sveta uzavretého, oravského šuhaja vysvetlí nám všetko. Čoskoro si osvojil aj maďarskú reč natoľko, že ako treťo-triedny gymnazista, ako 13 ročný chlapec skladá verše, prirodzene maďarské. Azda na tieto roky mieni, keď pozdejšie hovorí:

Z Miškovca do IV. gymn. triedy odišiel do Kežmarku, možno k vôli reči nemeckej. Kežmarok totiž do nedávna platil za mesto nemecké, kde i v školách predmety sa vyučovaly viac po nemecky. A z terajšej dospelej triedy našej mnohí tam chodili do škôl práve k vôli nemčine.

Bol pilným, svedomitým žiakom, ako nám ho opísal Bysterský vo svojich rozpomienkach; bol vážnym, konal svoje povinnosti. Ako za najlepšieho žiaka všeobecne uznaný, bol aj inštruktorom u jednej z najlepších rodín, u Demianich, a keď jeden obľúbený professor išiel na odpočinok, žiaci pripravili mu ovácie, pričom rečníkom bol Országh, a na otázky zvedavých, že kto to reční, odpoveď bývala, že Országh, „miskolci fiu“, charakterizujúc tým jeho príchod z Miškovca a jeho bezvadnú maďarskú výrečnosť.^[1]

No, o napredovaní Hviezdoslava v nemeckej reči nemáme údajov. Tým viac ale o jeho napredovaní v reči maďarskej, a zvlášte o napredovaní v tom odbore duchovnom, ku ktorému cítil už tak zavčasu povolanie a vlohy, v poezii. Je horlivým, činným členom vzdelávacieho spolku gymnaziálnej mládeže. Skladá verše, zasiela na posúdenie, predbežne obdržiava uznanie, pochvaly, potom i odmeny, dukáty, a ako Jozef Škultéty poznamenáva, ešte r. 1869 videl v orgáne maďarskej študujúcej mládeže „Tanulók Közlönye“ vytlačenú maďarskú báseň s podpisom Pavla Országha, s poznamenaním, že v kežmarskom vzdelávacom spolku bola dukátami odmenená.^[2]

Vzorom mladého básnika bol tu Petőfi, ktorého básne už v tom čase mohly byť uvádzané do učebných kníh. Už tu tedy sa obznamoval Hviezdoslav s poeziou Petőfiho, a obľúbil si ju, vhĺbil sa do nej. A môžeme povedať, vzhľadom na to, čo pozdejšie vyvedieme, že poezia Petőfiho mala hlbší, mocnejší účinok na ducha mladého básnika Hviezdoslava. V duchu poezie Petőfiho mohly byť písané maďarské básne jeho.

Tieto maďarské básne počínaly dobývať uznania už aj v maďarských kruhoch, zvlášte oravskí páni začali sa zaujímať o mladého, nadaného šuhaja. Pomýšľali aj na vydanie jeho básní. Matka rástla materinskou hrdosťou nad zdarným synkom svojím, keď odrazu sa stala veľká premena s mladým básnikom.

Ako sa odohralo národné precítenie u Hviezdoslava? Kto prežil to, bude vedieť, s akými dlhými vnútornými úvahami, bojami je to spojené. Čo všeličo prijde pri tom do ohľadu! Ako musí mladý človek pomýšľať na to, či si nezkazí krokom tým svoju budúcnosť! Ako tomu primerane si musí voliť i budúcu dráhu životnú, a neraz i zrieknuť sa k vôli tomu azda dráhy takej, ku ktorej by bol mal viac chuti! Či každý, kto prešiel cez ten boj a premohol všetky námietky, odolal pokušeniu slávy a priazni svetskej, nie je pravým hrdinom? Koľká zrelosť, rozvažitosť a sebazaprenie, koľko slovenského idealizmu sa žiada k tomu!

Myslím, u každého veľkého človeka najväčšmi nás zaujímajú roky vývinu, a v živote Slováka-národovca k tomu najväčšmi nás púta, a pre nás samých je najpoučnejší práve ten prechod do radu národovcov, to precítnutie, preporodenie. Preto sa zastavme tu trocha.

Obyčajne to tak čítame v životopise našich národných otcov, že náhodou prišla mu do ruky slovenská knižka, zaradoval sa a stal sa Slovákom. Ale to sú veľmi nepravdepodobné, povrchné, psychológii nezodpovedajúce údaje. Kniha, akákoľvek znamenitá, môže najviac utvrdiť Slováka už hotového v jeho národovectve, môže podoprieť novými jeho dôvody, ktoré si v duši uvádza pri svojom národovectve. Ale ak je v duši ešte nie Slovákom, prebudeným, sotva siahne po knihe slovenskej, a keď mu ju podajú do ruky, sotva sa zaraduje, a najviac kritickým a k tomu opovržlivým pohľadom ju premeria.

Áno, knihy robia divy, ale predsa nezobúdzajú k novému životu. Len nový už život môžu šíriť, rozpalovať, udržiavať a pružiť. Nový život budiť možno je len slovom živým, vplyvom bezprostredným.

Tak môžeme čítať v životopisných črtách Hviezdoslava, že dostal do rúk básne Sládkoviča, a tie že prebudily v ňom Slováka. Myslím, že vtedy, keď obdržal Sládkoviča, bol už dobrým Slovákom. Ako odrodilec nebol by sa vhĺbil do poézie Sládkoviča natoľko, ako to vidíme už v „Prviesenkách“. Ako básnika bolo by ho zaujímalo dielo iného básnika len s jeho básnickej stránky, zvlášte keď mal už pred sebou vzor Petőfiho. Zatvárané býva na takýto blahodarný účinok poézie Sládkovičovej práve z prvej básne „Prviesenôk“. Ale všimnime si, že Hviezdoslav v tej prvej a tak včasnej sbierke básní pozná už aj Kollára, aj svet slaviansky. Oboch týchto básnikov čítal už s prebudeným slovenským duchom.

Znovuzrodenie jeho odohralo sa asi, keď raz zo VI. alebo VII. triedy gymnaziálnej z Kežmarku prišiel na prázdniny do Oravy. Jeho maďarské veršovanie muselo byť už známe v kruhoch oravských, jeho nadanie čoskoro stalo sa známym, povestným, a reč mohla byť o ňom v spoločnosti. Takto upozornení Slováci začnú sa zaujímať o mladého, nadaného, vážneho Országha. Oravskú, zvlášť dolnokubínsku Slovač reprezentujú vtedy Samuel Novák, Adolf Medzihradský, Anton Nádaši, dom Radlinských. Na Hviezdoslava má vplyv živé slovo bývalého jeho učiteľa leštinského, Adolfa Medzihradského, a potom i slovo budúceho tesťa jeho, Samuela Nováka. Ako mi to hovoril bývalý prešovský spolužiak Hviezdoslavov, Gustáv Lehotský, Samuel Novák by bol mal prebudiť v Hviezdoslavovi Slováka, povediac mu: veď ste vy Slovák, nože píšte verše tak, po slovensky, aby to i váš otec a vaša matka porozumeli. A odvolávanie sa na matku mohol byť najsilnejší dôvod, že maďarský veršovec začal po slovensky básniť.

Za týmto mohol už dostať do ruky Sládkoviča, mohol sa s celou dušou vrhnúť naň, vhĺbiť do jeho reči a ducha, a mohol siahnuť už aj po Kollárovi. Ba mladý, prebudený národovec mohol si asi smelo počínať. Subjektívne cítil radosť, veď našiel svoju opravdovú životnú postať, pocítil pevnú, opravdivú pôdu pod nohami; pocítil, že je svoj. Objektívne ale ešte čakaly ho boje. Nie boje myslíme tu, ktoré vedie stále v celom živote svojom za udržanie svojho výdobytku, svojho slovenského povedomia; ale myslíme na boje, ktorými si ešte len vybojovať musel slobodu cítenia a povedomia slovenského.

Odišiel takto prebudený nazpät do Kežmarku, do VII. triedy. Bojuje najprv so sebou. Číta Sládkoviča, Kollára. Otvárajú sa mu oči, poznáva pravdu. Duševné preporodenie odohráva sa v ňom. Srovnáva dva svety: slovenský a maďarónsky. Poznáva mravnú holotu a prázdnotu sveta maďarónskeho. Trocha sa mu odporným stane aj jeho predošlý miláček, Petőfi; umenie jeho básnické síce obdivuje, ale zato tento z matky Slovenky, z otca Srba pošlý odrodilec mu je odporným, opovrhuje ním jeho čistá národná duša. Len hodne neskoršie, v úplne zrelom veku, sa zase sblíži k tomuto miláčku a vzoru mladých liet svojich.

Na miesto blízkych, maďarských vzorov hľadá si iné. Hodí sa na Shakespearea. Ľahko si nám je predstaviť, s akou náruživosťou ho číta:

opisuje seba z tejto doby asi v pozdejšej básni „Blízko si, Pane!“ Shakespeare ho okúzli, stane sa mu novým vzorom. I doma, keď je na prázdninách, už či vianočných, či veľkonočných, či letných, číta Shakespeara, „brúsi po výšinách iba,“ a ako by v horúčke dákej, vnoruje sa do jeho diel. Sníva o ňom, uvažuje, poznáva, aký malý je sám oproti tomuto velikášovi, malý je voči nemu i Petőfi. Čím ho kŕmia, nadájajú v škole, je „jed“, sú maličkosti, ktoré v „Slováčka sa hrudi vytučily“. Ideálom, vzorom sa mu stane Shakespeare, a utvorí si mienku, že:

A začne básniť po slovensky, pod vplyvom Petőfiho a Shakespearea, Sládkoviča a Kollára.

Pravdepodobne, z potreby, básni ešte i maďarsky pre vzdelávací spolok; je nútený, žiadajú to od neho, ako od horlivého, činného úda svojho. I napíše; uzná sa to, ale nejde to už tak od srdca. V izbietke svojej, pre seba, skladá verše slovenské. Hrubý sväzok rukopisu, skrývaný básnikom, obsahuje možno niečo z veršov tejto doby. A niečo z nich uzre svetlo tlače v „Prviesenkách“.

Boj v duši básnikovej sa odohral, zvíťazila pravda, zavládla dušou jeho radosť, že našiel seba a našiel postať svoju životnú. Očakával ho druhý, preňho ťažší boj, ku ktorému skutočne potrebné bolo také obrnenie ducha, totiž presvedčenie a získanie matky. Keď zavŕšil gymnaziálne štúdia, keď rodič mohol už stavať plány o budúcnosti svojho syna, vtedy matka, poštvaná hadom-súsedom, s výčitkami privíta syna, složivšieho matúru. Krásne opísal sám básnik pár rokov pozdejšie tento boj v básni „Mať moja dobrá…“ Matka plakáva často pre svojho syna, a keď sa jej zpytuje syn po príčine plaču, neodpovedá. Len raz, keď už tuho dobíja a prosí o dôveru, vtedy začne matka z ďaleka cieliť, že snahy a túžby synove veštia mu nešťastie. Syn nechápe, prečo by mal byť nešťastným, veď nemá ešte volenú dráhu, práve že pustil sa na krídla, či snáď v tom básnictve by malo byť nešťastie preňho?

Alebo sú to nejaké povery, z ktorých matka zatvára na budúce nešťastie synovo? Azda, že ho „kozák zakolísal“, za to by ho malo stihnúť nešťastie? Tu matka prikročí bližšie ku predmetu, povie, že preto ho dali učiť, aby sa povzniesol nad stav rodičov, stav roľnícky, od rodičov ďalej, „ale k blahu bližšej“, a tu hľa, syn nechce sa odtrhnúť od stavu rodičov úplne, nechce si osvojiť cudziu, panskú reč, a vypovie opravdovú príčinu svojich sĺz a starostí:

Poznal príčinu sĺz materských, nepodľahol im, ale pustil sa v boj proti ním. Tie isté dôvody, ktorými prebojoval boj znovuzrodenia vnútorne, subjektívne, tie uvedie teraz i v boji proti slzám matkiným, a dôvody tie i tu zvíťazia. Uveďme ich i tu pre ich pravdivosť a vernosť, pre krásu, vznešenosť toho boja, i pre ten mravný príklad, ktorý je v nich, a ktorý by tak mnohým mohol poslúžiť k dobrému. Ba najdeme v nich i črty k pochopeniu pozdejšieho Hviezdoslava. Tak dôvodí matke:

Oh, aké to dojímavé, aký hrdinský to boj, ktorý prežil azda aj iný, ale ktorému tu Hviezdoslav dal tak krásny výraz! Obdržal požehnanie matky i pre slovenské snahy svoje! Vodičom na celý život stala sa mu „stála hviezda“, národ, služba národná, a nie bludička, nie pôžitky, rozkoše, nie klamy a zvody sveta tohoto!

Spomnime len ešte, ako zavčasu sa odohral tento boj znovuzrodenia v Hviezdoslavovi; sotva bol 17-ročný. Báseň síce, v ktorej to opísal, je trocha pozdejšie napísaná; dľa toho, kedy vyšla tlačou, by ju bol napísal 30-ročný. Ale i tak vo vernosti podaného — práve vzhľadom na Hviezdoslava, ktorého celá poezia je vlastne čerpaná zo svojho, prežitého, skutočného života — niet príčiny pochybovať. Tak dôvodil matke svojej i ako 17-ročný. Aké to hlboké nazieranie na život musíme videť v tom! Koľko v poznania trpkých stránok života, koľko sklamania horkého už v mladom veku, a aká zrelosť, vyspelosť duchovná v tom u mladého šuhaja!

S tým požehnaním matkiným začína sa nový odsek v živote nášho básnika. Pred ním stála hviezda národa a služby vyššej, duchovnej v prospech národa. Túto hviezdu majúc vždy pred sebou, odíde pripraviť sa pre povolanie životné.