ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(„Ežo Vlkolinský“. — „Ráchel“. — „Kain“. — I. sv. Sobr. Spisov. — Básnikova skromnosť.)

Ako v Hájnikovej žene išlo básnikovi v prvom rade o to, aby ospieval prírodu, tak v Ežovi Vlkolinskom ide mu hlavne o to, aby ospieval ľud, ľud slovenský, jeho život, jeho radosti a starosti, práce a zábavy.

Vedie nás do domu zemänsko-gazdovského vo Vyšnom Kubíne. Obec táto bola kedysi celá zemianska. A takí nízki zemäni, keď aj výhody dávno prestaly a i samo slovo ztratilo význam, jednako mnoho dajú na to, ako sám básnik hovorí: zemäni

natoľko, že sa rozdiel v odeve zachováva až posiaľ, že domy zemianske zachovaly i svoje zvláštné zemianske zvyky, a ich synkovia usilujú sa i hovoriť odchylne, radi miešajú kde-tu, keď aj v nepravom, často smiešnom smysle slovo latinské, aby dodávali rodu svojmu náter starobylosti. Ba istá nepriazeň naplňuje ich proti jednoduchým sedliakom, a oddelujú sa jedni od druhých i bývaním, tak, že vo Vyšnom Kubíne, ako to i básnik podotknul (str. 307. Sobr. Diela sv. III.) zemäni bývali na vyšnom konci obce, a príchodzí, ktorí sa alebo priženili, alebo po vymretí, úpadku niektorej zemänskej rodiny si v obci majetok kúpili, bývali na nižnom konci. Protivu vonkajšiu i vnútornú, srdcovú medzi nimi nezahladil beh času ani podnes.

Do tohoto sveta nás vedie básnik. Ako Vajanský vo svojich románoch má za hrdinov takýchto predstaviteľov zemianstva slovenského, tak i Hviezdoslav nás vedie vo dvoch najväčších básňach svojich epických do kruhu zemianskeho. Nie je v tom tedy nerealizmus a prehnaná romantika, ako sa to Vajanskému vytýkalo. Už z toho zjavu, že obaja najväčší predstavitelia ducha slovenského, i Vajanský i Hviezdoslav, nám opisujú svet zemiansky, bolo treba zatvárať na realizmus, na to, že skutočne jestvujúcu, ale už vymierajúcu triedu spoločnosti ľudskej, slovenskej opisujú. Ale ovšem nereálna je u Vajanského tendencia, keď on vymierajúci svet slovenského zemianstva chce znovu k životu kriesiť, keď vymierajúcemu slovenskému zemianstvu privlastňuje také slovenské národné povedomie, akého nemal.

Hviezdoslav opisuje nám reálne svet tento, tak aký je, s takým obsahom duše, aký má, na toľko reálne, že vycítime, že svetu tomuto bočné je všetko: národ, reč, slovenčina, len nech zachová aspoň pozostatky, pamiatky svojej niekdajšej zemianskej slávy. Tie pamiatky si bráni, tých sa pridŕža, a keď vidí, že ich väčšmi ctia v kruhoch maďarských, že tam je viac zemänov, s pokojným svedomím povie i to, že je Maďarom, a keď by ani slova prehovoriť v tej reči nevedel.

Starý „pán Beňo Vlkolinský z línaje pradeda Jóba“ umiera. O jeho predkoch svedčí rodostrom, hoc aj v sypárni povesený, hoc aj pavučinou a prachom zatiahnutý, ale predsa opatrovaný. Jeho žena Estera a jediný syn Ezechiel sedia ustarostení pri ňom. Umierajúci ešte robí poriadky s majetkom, manželka, urazená, sa spytuje:

Ale pán manžel sa len smraštil na tie slová, a dá naučenie synovi, a klesá do bezvedomia. Vonká schumelí meteľ marcová, preberie sa, spýta sa, koľko to? A povie:

Pochovali ho so všetkou poctou, aká zemänom prísluší. Kňaz pospomínal jeho zásluhy „o dobro obce, cirkve, vidieka“. Vdova žila vedno so synom, v zdanlivej shode; dom spravovali, ako prvej. Ale prišla jar, svätodušné ráno, a mladý Ežo, po zvyku mládeneckom, zasadil máj pred dom milenky svojej. Matka berúc ho na otázku, kde chodil v noci, vypovie prísny, ostatný ortieľ, že Žofku Bockovie, kým ona žije, nikdy si nesmie vziať, lebo je — sedliačka. Ežo zarazený odpovie:

Ežo je tvrdohlavý, zemianska krv, „črepa z ocele je síce, zato srdce má čo vosk“, nepopustí, vo veciach ľúbosti má jedine on právo voľby,

Rozišli sa s hnevom. Ežo odišiel rovno ku strýkovi Eliášovi Vlkolinskému. Tento nemálo sa zadivil, vidiac vo svojom dome syna nenávideného brata. Totiž, že brat jeho viac študoval a jeho zas hneď ku pluhu privreli, a tak že hoc aj zemän, predsa len navždy „krpčiarom“ musel ostať, kým ten i so slúžnym si tykal, za to sa hneval s bratom až do jeho smrti. Ežo mu rozpovedal príčinu svojho príchodu; začas hmkal, odpľuval, ale v tom mu blysla myšlienka, že sa môže pomstiť, keď aj nie na umretom už Beňovi, ale na jeho vdove Estere, proti ktorej začal obracať všetek svoj hnev. Zadrží Eža s radosťou; ten tam ostane, pracuje celé leto, i cez zimu, za to z ďaleka riadi svoj majetok, stará sa, dáva rady sluhom, keď sa zíde s nimi. Medzi tým matka vše ľutuje svoj prísny krok, vše zas sa prebudí v nej zemianska hrdosť a zatvrdí srdce. Prichodia súsedky, prinášajú klebety, dráždia ju i napomínajú, aby volala nazpät syna. Prijde i farár po kolede a tiež sa usiluje uviesť mier do domu; prehovára ju, pripomína jej srdce materinské:

Ale márné všetko prehováranie, ostane zatvrdilá. Jej hnev, jej zatvrdilosť využíva Eliáš len k tomu, aby ju ešte väčšmi dráždil, aby jej všetko na protiveň robil. I on je hrdý zemän, i on opovržlive hľadí na sedľač; ale aby sa pomstil na Estere, posmeľuje Eža a odhodlá sa ho on oženiť, on mu zariadiť svadbu. U Bockov sa tuho chystajú; Žofa síce sa mrzí pre ten hnev budúcej svokry, je útla, nežná, jemná, a bojí sa toho kroka bez požehnania rodiča. Prehovoria ju, a svadba sa zadrží, skvelá, aká sa patrí na zemänov, akú si Eliáš žiada, aby totiž víno tieklo potokom, koláče aby tvorily lavičky ponad potok, a pečienky aby boly ako skaly u potoka. Básnik nám opíše pytačky, reči starejších a družbov, obleky svadobné sedliakov i zemänov, a celý slávnostný pochod. Keď sa blížia k domu Beňovmu, Eliáš na protiveň vystrelí, aby vzbudil pozornosť a hnev Estery; táto otvorí oblok a prekľaje všetkých a zvlášť Eliáša. Svadobná hostina trvá dlho až do príduceho rána, a básnik nám opísal jedlá, prípitky, reči, obyčaje, žarty, tance svadobnej spoločnosti. Estera sa pomstí, pošle na posmech klopty, zarazenie trvá okamih, a zábava ide ďalej, až do tretieho dňa, keď sa pokračovalo v dome Eliášovom. Konečne sa utíšila svadba. Mladým manželom prepustili Bockovci svoju kúriu a oni utiahli sa zas na nižný koniec. A po pár rokoch synček Ezechov, Beňo, smieril matku so synom i nevestou:

Keď tvorbu túto s tej stránky uvažujeme, že básnikovi tu išlo v prvom rade o ospievanie a opísanie ľudu, o znázornenie jeho života celého, tak zase nebudeme môct básnikovi vytýkať estetickú, kompozičnú vadu, že štyrdňovú svadbu nám tak obšírne a podrobne opísal. Veď to bol práve úmysel básnikov, to chcel on práve: znázorniť celý ten život so všetkými jeho odtienkami. Preto najdeme tu pramálo reflexií. Preto je tu samý dej, vždy dačo koná pred nami ten ľud, a už či rečami, či skutkami tak ostro, určite vystupuje pred nami. Preto v básni tejto sa premele popred nás takrečeno celá obec, mladí i starí, mládenci a dievky, zemäni i krpčiari, farár a rechtor. Preto sa odohrá celý život obce pred nami: pohreb, pytačky, ohlášky, sobáš, krst, priadky, páračky, poľné i domáce hospodárske práce.

A všetko to tak prirodzene, tak reálne nám opisuje. Tu fantázia básnikova akoby bola ustúpila, v samom vypravovaní jej nieto; hladko, pokojne tečie jeho rozprávka. Fantázia najviac len v kompozícii diela sa uplatnila.

K umeniu básnikovmu podotknime jasné charakterizovanie osôb. Nemôžeme sa tu púšťať do podrobného rozboru charakterov; ale vo všeobecnosti hovoriac, tak sú určite, tak ostre, tak plasticky maľované, že každý sa líši od druhého, že vidíme skutočné, živé postavy chodiť popred nás. K tomu Hviezdoslav je hlboký psycholog: každý skutok jednej osoby vyplýva z jej vnútra, z jej povahy. Hviezdoslavove osoby konajú vždy z vnútornej pohnútky: každé ich slovo, každý ich skutok je taký, aký len tá jedna osoba mohla urobiť a povedať. Takže vlastne samy tie reči a skutky charakterizujú svoje osoby, a čo o vonkajšku niektorej osoby povie básnik, patrí skôr len tomu opisu ľudu, jeho krojov, jeho života telesného.

A konečne podotknime i to, že ako sme to i dosiaľ videli, aj tu srdce básnikovo nedovolilo, aby syn s matkou ostal v hneve, aby sa tvorba disharmonický končila. I tu mohol básnik zastať tam, kde mladý pár začína nový, blažený život manželský. Esteticky je tu síce odôvodnená scéna smierenia, len s ňou tvorí báseň esteticky zaokrúhlený celok. Predsa nie menej srdce básnikovo je to, ktoré mu káže, aby preskočiac v deji päť-šesť rokov, počkal, kým odrastie trocha chlapec Ežov, a tak smieril protivy a uviedol harmoniu.

Keď sa básnik pokochal v ľude svojom, keď životom i humorom ľudu okrial i sám na duši, zaletí zas do dávnych, biblických čias, aby sa pokochal zas v orientálnych barvách, aby sa potešil dojmom, myšlienkou, že i dávno trpeli ľudia, a napíše báseň Ráchel roku 1891. Napísať túto báseň vedie ho síce i vonkajšia pohnútka. V týchto rokoch to bolo asi, keď maďarizátori vyhútali nový plán na pomaďarčenie ľudu slovenského a začali vábiť deti, nahovárať rodičov, aby dávali dietky svoje na Maďary. I sami rodičia sa zopreli tomu, a celá akcia čoskoro zaspala. Ale zvlášte svedomie národa, básnici strnuli, zhýkli a zdesili sa nad tým, a básnicky prehovorili k národu, predstaviac mu strašný obraz hynutia dietok, hynutia národa. Vtedy asi napísal Vajanský svoju báseň Herodes, vtedy Hviezdoslav svoju Ráchel. Z jednej pohnútky pošly obe, jeden je aj ich predmet.

Herodes sedí v dumách; mudrci od východu zrušili mu kľud duše, čaká ich návrat, ale darmo. Dievčatá ho ovievajú palmovým listom, alebo mu hrajú, chcú ho zabaviť. Ale Herodes je mrzutý, ani sna nemá. Váha, premýšľa. Svolá radu, nik mu však nevyhovie. Sám sa rozhodne k desnému skutku. Hviezdoslav psychologicky odôvodní rozhodnutie Herodesovo. Druhý spev je žiaľ a plač matky Ráchele nad jej zavraždenými dietkami; samá vražda, shon po uliciach, krik a nárek. I tretí spev je posvätený bôľu matky. Básnik vie cítiť s ňou, vie pochopiť všetky žaloby a ťažoby, všetky bôle a výkriky materinské. Ráchel až blúzni vo svojom žiali, a básnik hlbšie opisuje jej duševný stav:

Je bez seba, zúri a preklína. Čoskoro začne sa povrávať i o zúrení kráľovom, ako vraždí i dospelých jemu podozrivých, potom i o jeho nemoci. Ráchel sa teší, že už plní sa jej kliatba. Kráľ o rok na to umre; ako satira znejú o ňom chvály úradného posla, ktorý vyzýva národ, aby smútil za tak dobrým, slávnym, spravodlivým kráľom.

Báseň by sa mohla i tu zakončiť, veď kliatby Ráchely sa splnily, ona mohla sa uspokojiť. Ale takéto nekresťanské a neslovenské uspokojenie básnika neuspokojilo. On žiada úplný mier v duši. Za čím túži Ráchel, musí obdržať aspoň v istej nádeji. Vystúpi Ján Krstiteľ (IV. spev) a Ráchel zatúži tiež po „duše hodoch“, chce ísť, volá i muža na jordánske brody pokrstiť sa, cíti, že v tom najde to pravé potešenie. Avšak Ján len vodou krstí, a za ním ide už ten (V. spev), ktorý ho predišiel, kráča s malým húfikom „zlato-klasným poľom“.

Ľud ešte nedôverive ide za ním, viac zo zvedavosti. Ale keď zastane u „mohyle mláďať“, tu mnohých potiahne i zbedované srdce k nemu. Predre sa k nemu i Ráchel, vyžaluje sa, a obdrží potešenie:

Udalosť, ktorá pohla napísať básnika túto báseň, obrátila pozornosť jeho zas inam, ďalej od seba, a zvlášte k národu. Za to tu, v tejto básni vycítime ešte úzky súvis medzi obsahom básne a obsahom duše básnikovej. V obraze Ráchele matky poznávame, že básnik pomýšľa ešte na obraz svojej matky, zvlášte tam, kde ospravedlňuje jej nepokoj, plač, zúfalstvo. A zase v obraze Ráchele vidí a maľuje básnik i seba, vlastne v jej citoch svoje city, keď ako ona, i on ztratil to, čo najdrahšieho mal vo svete. Zato tak prevláda v básni cit, srdce básnikovo akoby bilo v nej, a touto citovou stránkou svojou opanúva i nás, viac než reliefnými charaktermi, zvlášť Herodesa, Ráchele a jej muža Šimona, alebo než malebnými opismi, ktoré tu dosť skromne nachodíme. Cit, srdce prevládalo tu v básnikovi.

Ale, hovorím, báseň táto znamená už úľavu na duši básnikovej, keďže vzdychy, utrpenie aj druhých ľudí došly k nemu.

Nasledujúcej jasene napísal báseň Kain, túto veľkolepú báseň s rúchom dramatickým, s hĺbkou mysterie a s ideovou výškou dramatických básní.

Keď umiestniť ju chceme do života básnikovho a odviesť z jeho nálady duševnej, je to — vzdor všetkej opačnej zdanlivosti — veľmi snadno. Otázka, ktorú si bol predložil v „Žalme žaloby“, že totiž prečo sa valí toľké utrpenie naň, tá sa prebúdza v ňom znovu. U seba, vo svojom živote, ani v živote ľudu nenachodí patrnej príčiny, ktorá by tie údery odôvodňovala; hriech je príčinou, ale ktorý, aký zvláštny hriech by bol u básnika? A vynoruje sa pred ním problém utrpenia ľudského. Prečo nemôže byť svet bez utrpenia, prečo nemôže žiť spokojne a blažené? A básnik, hľadajúc odpoveď, ide do minulosti až k prvej smrti, až k prvému utrpeniu. Nie metafyzický chce básnik riešiť problém tento, nedá sa strhnúť k pesimizmu Schopenhauerovmu; jeho viera ho zachráni od toho. Takto prijde ku Kainovi.

Sám básnik akoby označoval predmet básne slovami: „Čo Kainovi zbudlo?“ Kainovo utrpenie, pôvod toho utrpenia, jeho prvý prejav: toto je, čo básnika nášha v prvom rade zaujíma. Ač ostro, určite kreslí charakter Kainov a vyzdvihuje jeho vzdorovitosť, jednako nie táto povaha Kainova ho upúta, ako Byrona, ktorý práve k vôli tomu vzdorujúcemu charakteru napísal svoje mysterium, ale upúta ho Kainovo utrpenie, jeho útrapy duševné, a to nie len Kainove, ale i všetkých osôb, útrapy rodičov i sestár. Akoby básnik náš nachodil úľavu pre seba v opísaní útrap všetkých týchto prvých ľudí.

Po vražde, po prvej smrti,

Kain pobral sa preč. Otec Adam zúri v hneve, preklína Kaina; matka Eva čupí u šiatra, viac mrtvá než živá; dcéry tešia rodičov. Ale Adama je ťažko tešiť,

Adam už začína chápať pôvod boľasti. Ale Eva berie všetku vinu na seba; je matkou, ktorá miluje dieťa svoje, i keď je vrahom, a bráni ho svojím telom, na seba vezme jeho skutok. Zo všeobecného utrpenia dostáva sa i jej; ba ona, matka, dobrovoľne sama prejíma na seba najviac z neho. Sestry donesú telo Ábelovo, zadržia pohreb, obsypú ho kvetami a v chóre spievajú nad ním, a po každej strofe, keď sestry chválily Ábela, ozve sa Dina na obranu svojho brata-muža Kaina. Bôľ Diny sa mocne prezrádza v jej slovách, a pohreb preruší „matkin múci hlas“. Po pohrebe Dina odišla hľadať muža. Ide tými cestami, k tým miestam, kde rád meškával; celou cestou myslí naň, všade jej zíde na um, aký rozhovor tam mali spolu kedysi; túžba rastie v nej s kroka na krok, žalostne-túžobne vše volá: Kain, Kain, až sa jej hlas ozýva, a zas len rúša ďalej. Konečne pri preblesnutí mesiačka uzre vysoko na strmej skale sedeť Kaina. Krásny, malebný, dojímavý výjav. Volá ho všetkými dôvodami milujúceho srdca; Kain dlho vzdoruje. Konečne ide k nej, smiera sa v nádeji nového života. Tu prijde Lilita, padlý anjel a zvedie Kaina.

Toto je jediná tvorba Hviezdoslavova, ktorá sa končí rozchodom sebe patriacich, milujúcich sa ľudí, disharmoniou. Ale, ako sme už podotkli, básnikovi išlo tu o znázornenie pôvodu utrpenia ľudského. Preto tie záverečné slová básnikove, v ktorých — keď už sám dej končil sa disharmoniou — tiež videť môžeme taký vyšší súlad, také hľadanie uspokojenia vo vyššom riadení. Odvtedy delí sa človečenstvo na dva prúdy: prúd dobrého a prúd zlého tiahne svetom, Kain sa dal zviesť, primerane svojej povahe; ale medzi riadkami básnika možno je čítať myšlienku jeho, že človek by mohol aj odolať pokúšeniu padlých anjelov, a zvíťazil by prúd dobra.

Popri tej mysterióznej stránke a ideovej hĺbke, hodnotu tvorby tejto dvíhajú krásne výjavy pohrebu Ábelovho, síjdenia sa Diny s Kainom, potom jemne vypracované charaktery Adama, Evy, Kaina i Diny, a konečne dramatický ruch, živý dej, aký vidíme v nej. Na základe všetkého tohoto by som chcel pomenovať tvorbu túto epicko-dramatickou básňou. Neviem, či má niečo podobného literatúra svetová; ale keď môže byť dramatická báseň, keď môže byť lyricko-epická báseň, iste môže byť i epicko-dramatická báseň. A nech je akokoľvek, verím, že keď nás svet pozná, táto tvorba Hviezdoslavova práve tak bude prekladaná do všetkých rečí, ako je preložený Kain Byronov. V hĺbke ideí vyrovná sa mu, v charakteristike ho prevyšuje, len pohnútkou a námetom stoja veľmi ďaleko jeden od druhého.

Medzi časom, čo básnik tvoril tieto básne, chystal pod tlač I. sväzok Sobraných spisov svojich. Ako sme aj prvej mohli videť, že totiž opravoval viaceré práce svoje, i teraz revidoval svoju tvorbu, usporiadal rukopis. Je to veľká vec, chystať prvú knihu do tlače. Koľko radosti i strachu, koľko nádejí sa k tomu pojí! Skutočne, vo „Venovaní“, ktoré v septembri 1891 napísal k tejto sbierke tvorieb, a ktorým sa k Vajanskému obracia, akoby sme vycítili takýto stav duše básnikovej. Je síce to i veliká skromnosť básnikova. Keď vyzdvihol literárne zásluhy Vajanského; keď mu akoby zablahoželal ku šťastiu, že toľko už vytvoril, že tak požehnane bol účastným rozkoší tvorenia; keď si pripomenul, ako sa poznali a sdružili navždy v Hlbokom v deň Jozefa: vyhovára sa náš básnik, že sa zameškal, že premrhal tie včasné chvíľky nadšenia, a preto skromne označuje svoju prvú sbierku „mrvou“:

Tak smýšľa básnik, že keby nebol premeškal chvíľky jara duševného, spev jeho by bol jarý, ľahký, veselý. Takto len smútiť vie. I hľadá príčinu toho zameškania. V prvom rade matka mu napadne; či azda ona by bola tou príčinou? Nie, veď ako archanjel strážila nad ním, žičila mu sen sladký, tá „nanajlepšia matka“, a ešte aj dnes bdie nad synom svojím, a s výšin blaženstva, od Božieho stola volá naňho „v reči ľúbej materskej“. Čo tedy príčina? Slabá hrivna? či sklamanie, ztraty, alebo „duší chlad“, „bezozvennosť rodných brál, nesúcitná vrava zemských spolupútnikov“, alebo že básnik svoju túžbu nevie „ľahkým vtipom primerane ľudí“ sdeliť? Či nešťastie národa? Nevie odpovedať ani sám básnik. Jednoducho, je

Aké to priame sebazapretie, zatajenie! Či oprávnené sú takéto slová básnikove, slová sebevýčitky vzhľadom na jeho tvorbu? Čo vyššieho, čo vzácnejšieho, čo dokonalejšieho nám mohol básnik podať? A čo zameškal, kedy? Nevidíme nikde medzeru, nikde hlivenia. Dosiaľ poznali sme život jeho tak, že plynul v neunavnej práci, v stálom tvorení. Ba tak môžeme povedať, že nieto v živote básnikovom nijakých zvláštnych udalostí, neobyčajných príhod, dobrodružství, len práca a práca, len samé tvorenie. Veď životopisec Hviezdoslavov tiež nemôže barvistým opisovaním príhod urobiť pútavým život, v samej práci uplynuvší. A práve preto je to prílišná skromnosť tak hovoriť, a také výčitky si robiť. Áno, čo nepodáva opis života básnikovho, to tisícnásobne nahrádza hlboký obsah, menivá forma, duchovná krása jeho tvorieb.

A jednako, príčinu, — nie opozdenia, ale — žiaľu básnikovho by sme mohli videť v národe, v jeho nešťastí, v jeho ubitosti. Sám básnik túto príčinu spomína naposled, a trocha vyššie vyprával o tom, ako inakšie zneje pieseň v svobodnom kraji, v svobodnej duši. Preto hovorí, „už len otrocky hliviem“. Je básnikom zotročeného národa. Jeho túžba smerovala vysoko. A iste, v inom, šťastnejšom národe i básnik by bol našiel viac uznania, i jeho pieseň by bola mohla byť veselšia. Akoby myslel na blažené chvíľky, keď bezstarostne skladal verše maďarsky, a akoby potom prebudiac sa k národnému povedomiu, bol ztratil všetku veselosť. Áno, krivdy, neprávosti, páchané národu, pôsobily mu vždy bôľ, a nech sa tak ztratí pre náš národ, bol by býval spravedlivý, tak, ako to radil ešte v Prešove „Dánielovi V....i“. A k tomu bôľu družil sa smútok, ktorý pôsobily rodinné udalosti: pocit samoty, a nie v malej miere i povedomie bezdetnosti.

Ale, chvála Bohu, že ostal naším, a tisíc ráz chvála Bohu za to, že je taký, aký je! Bôľ, smútok, melancholia len dvíhajú krásu jeho poezie. V pravde veselej krásy ani nieto. Ak nič iné, aspoň tá myšlienka sa mieša i do požívania veselej krásy, že sa musíme raz rozlúčiť s ňou, a táto myšlienka len zmocňuje dojem krásy. Je to konečne individualita básnikova, tá melancholia: a slovenský básnik, ak že tak spolucíti s národom, ak tak sa ho dotknú krivdy národu páchané, ako Hviezdoslava, ani nemohol dosiaľ veselo spievať. Nie, nesúhlasíme v tomto s básnikom; melancholia životná, ak neupadá v pessimizmus, len dvíha krásny dojem umenia; a pohľaďme po veľkých literatúrach, po veľkých dielach, všade poznáme kus melancholie, ako spolutvoriteľa krásy umeleckej.

I v doslove „A prvý voz“ stretneme sa s velikou, ale neoprávnenou skromnosťou básnikovou. S prvým vozom potichu „bez tresku-plesku“ tiahne, hanbiac sa, že druhí už siať idú na podzim, keď on ešte len sbiera. I tá úroda ho neuspokojuje:

Myslí, že škoda bolo k vôli tomu i voly priahať, i drabiniak skladať. A čo povie obecnosť? Pri myšlienke tej „zmŕza obavou“, čaká však i prísnych sudcov, a len o to sa bojí, že pre tých mnohých sudcov čoskoro nebude hostiteľa. Akoby i týmto sa ospravedlňoval, že len preto vypravil svoj prvý voz, aby bolo čo pre tých hostí — posudzovateľov,

Preto prepúšťa tento prvý voz pokrmu. Len hlad utíšiť. A keď už snížil, odsúdil, znevážil sám svoju prácu, obracia sa k mládeži, aby tá pospiešila na pole práce a nahrádzala národu mnohé zameškané.

On uspokojil sa už s tým, keď piesňou svojou posmelovať bude mládež, keď jej chuti bude dodávať k práci národnej.

Skromnosť, až chúlostivosť, akú nenájdeme u básnikov druhých. Skromnosť Hviezdoslavovská a slovenská. Veď často, v celej poezii a v celom živote Hviezdoslavovom sa stretáme s ňou. I pozdejšie (Letorosty III.) volá:

A mohli sme ju stopovať dosiaľ v ústupčivosti básnikovej, v jeho uťahovaní sa s bojišťa životného, keď ako osnovník v okresnom súde ustúpil pred vyšetrovaním. Z tejto skromnosti básnikovej stávajú sa nám lepšie pochopiteľnými i také slová jeho:

Ale skromnosť básnikovu tvorby jeho naskrze neoprávňujú. I tí najprísnejší hostia-sudcovia dosiaľ len pokloniť sa museli pred básnikom a uznať jeho veľducha, krásu, hĺbku citovú i myšlienkovú bohatosť, životnú pravdivosť a úprimnosť jeho tvorieb.

V tom však bolo nové sklamanie pre básnika, že tých hostí sa nedostavilo toľko, že neprišlo tak mnoho sudcov, ako ich on čakal. Síce v Národných Novinách Vajanský, v Slovenských Pohľadoch Škultéty vykonali všetko možné, aby počet „hostí“ rozmnožili a známym urobili. Vajanský svojimi „Poznámkami literárnymi a kritickými“, Škultéty i svojimi referátmi a uvádzaním českých a horvatských mienok o Hviezdoslavovi hovel tejto požiadavke.

Jednako básnik by si bol prial živší ohlas v samom národe. Veď jeho skromnosť nedovolila mu nazierať za chotáre národné; on myslel len na svoj národ, jeho osud, len jeho prebudenie mal na srdci, a pieseň a prácu svoju vždy tak považoval, ako prostriedok, liek na zobudenie národa. Ďalej ambícia jeho nesiahala. A keď práve tento národ neprebúdza sa a neponáhľa kojiť svoj hlad, to pôsobí nový žiaľ a sklamanie básnikovi.