ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Modlitba básnikova. — Rodinné údery. — Skryté i nájdené poklady. — Spln nádeje.)

Večité túžby, o ktorých spieval básnik v celom živote, stávaly sa uňho až prosbami a modlitbami. Ich nesplnenie rovnalo sa básnikovi so zúfalstvom. A nádej na ich splnenie vždy znovu a znovu vzpružila sily jeho k novému letku, k novému spevu, k novým modlitbám. A čím väčšmi sa blížila staroba, čím väčšmi cítil básnik, že ho opúšťajú sily, tým úzkostlivejšou sa stávala jeho prosba a modlitba, až v starobe, v Dozvukoch našla vrúcny výraz:

Prosbu túto akoby vyslýchal Otec nebeský. Básnik vzdor starobe, ustatosti, i vzdor úderom, žije ďalej. Boh praje mu života, dáva mu sily prenášať všetko, čo mu ťažké roky vojny priniesly.

Strašné údery sú to! V prvý rok vojny, 24. júna r. 1915 umrela mu neter, zanechajúc po sebe štyri siroty, a o mesiac na to, 22. júla 1915, umrel mu i synovec, zanechajúc dve siroty. Aké to boly rany pre srdce básnikovo, ktorý si odchoval tieto dietky, zaopatril ich! On, ktorý všetku radosť nachodil v mládeži, v dietkach, musel videť tieto dietky svoje padať do hrobu! Odchoval ich bol, ako dve siroty bratove, a oni mu nechali teraz šestoro sirôt. My tešíme sa, že básnik prežil údery tieto, ale vžívame sa do jeho citov a myšlienok, a tak pomýšľame na to, ako ťažko mu to muselo padať, jemu, starcovi, videť, ako ho opúšťa mládež jeho pokrevná! Zronilo ho to veľmi, upadol vtedy i na tele, a kto ho videl vtedy so zalomenou hlavou navštevovať drobné sirôtky, tomu stislo srdce bôľom.

A k tomu prichodily aj iné bolesti na básnika, ktoré len trpkejším robily jeho sklamanie v slovenskom ľude. Keď ľud až zdivel za grošom počas vojny, básnik vtedy sa presvedčil, aký nevďačný je ľud. Básnik darmo sa mu prosil, darmo mu chcel platiť, aby mu doviezol fúru dreva, ľud, i prebudenejší mešťania, šli radšej poslúžiť Židovi. A básnikovi, ktorý celý svoj život venoval službe národa, odopreli poslúžiť. Aké to trpké zkúsenosti, aké horké potvrdenie myšlienok jeho, ktoré bol vyslovil v Dozvukoch o našom ľude.

Počas vojny chytala sa ho vše úzkosť, beznádejnosť. Vše i horká nechuť ho nadišla. A vtedy zas len v práci tvorivej hľadal zabíjanie trapných, o osud národa ustarostených myšlienok. S potešením spomenul vše: hľa, vzdor všetkému ešte pracujem. Pre okriatie bol odišiel do Prahy k národnej slávnosti 50-ročného trvania Národného divadla, a obodrený, s novými nádejami vrátil sa domov, a vďačnejšie prenášal i útržky, ktoré mu za to maďarské vrchnosti tropily.

Hneď na začiatku vojny napísal vznešené „Krvavé sonety“, v ktorých vylial všetek hnev svojho šľachetného srdca na mocných sveta tohoto, ktorí tak ľahostajne ženú národy do smrti. Potom usporiadal V. a VI. sväzok Sobraných spisov svojich pod tlač, jeden lyrický a druhý epický, v ktorých veľké miesto zaujmú básne, dosiaľ ešte netlačené. Popri prepracúvaní tragédie Herodes a Herodias zamýšľal napísať ešte jedno dráma, pravdepodobne s hlavnou osobou Máriou Sečanskou. I zo Shakespearea mienil ešte preložiť niečo, najskorej Romeo a Juliu, alebo Leara. V preklade skrýva i Goetheho Fausta, a ešte čosi, ak sa nemýlim, Iphigeniu.

Posledné desaťročie života básnikovho stojí v znamení uznania zásluh jeho básnických. Dožil sa druhého vydania I. a II. sv. svojich Sobraných spisov, čo vzhľadom na naše pomery mohlo len potešiť básnika, poznávajúceho, že má komu spievať. Maďarská spoločnosť Kisfaludyho, na znak odmeny za prekladanie Petőfiho, Aranya a Madácha, zvolila ho za svojho člena. 18. decembra 1913 na výročnom zasedaní i Česká Akademia ho zvolila za svojho člena, odrazu s chýrnym Francúzom Rodinom. Z tejto príležitosti „Prúdy“, revue mladého Slovenska, venovaly Hviezdoslavovi dvojité číslo s článkami o jeho básnickej tvorbe, z čoho mohol čerpať nádej, že mládež nedá viac zahynúť dielu a menu básnikovmu. Konečne r. 1918 výbor, spravujúci základinu českú na odmieňanie vynikajúcich literárnych diel, pririekol jednu cenu Hviezdoslavovi, odmeniac takto prvý raz básnika za jeho dlhoživotnú bezžistnú prácu.

Niet pochyby, že básnik okrial pri týchto prejavoch uznania. Ale nebol to, a nie je vrchol jeho túžob. Čo gloriolou radosti ide oviať hlavu básnikovu, je spln jeho nádejí ohľadom národa prechovávaných. Kto by bol myslel na taký potešiteľný obrat vojny? Sám básnik, po toľkých sklamaniach, ktoré ho naučily neveriť žiadnym sľubom a pochybovať v stálosti každého prajnejšieho prejavu, iste nemyslel. Veril v obrat, tak, ako v Boha veril; ale že ako sa stane, že ho táto vojna prinesie, že ho dožije, na to nemyslel. A hľa, dal Boh, že dožil splnenie toho, za čo tak úzkostlive prosil, o čom sníval, prečo prežil nejednu trpkú chvíľu. Bude videť národ svoj svobodným! Ó, či môže byť krajšej odmeny za mnohoročnú neúnavnú prácu, za stále túžby, prosby a motlitby, ako splnenie tých túžieb, prosieb a modlitieb! Nie národ odmieňa si básnika svojho, veď národ spolu s ním trpel, vzdychal, prosil a modlil sa. Sám Boh, Otec nebeský odmieňa národ za tisícročnú porobu a v nej zachovanú vieru, a s národom sám Boh odmieňa jeho spevca-proroka vyslyšaním jeho modlitieb!

Ó, daj Bože, by básnik náš, ako si Ty splnil nádeje jeho, i on mohol nám splniť ešte svoj sľub: