ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Pravotársky osnovník. — V Prahe na Jungmannovej slávnosti. — Ženba. — Kráľovské podsudcovstvo. — „Jasenné zvuky“. — „Oblaky“.)

Z Prešova študenti Liptáci, Oravci chodievali domov zväčša pešo. Cestou oddychúvali po pohostinných domoch národovcov slovenských. Pri jednej takejto ceste dotlačilo nohu nášho básnika tak, že sotva vedel kráčať s druhými. Pomáhali mu, pridŕžajúc ho za rameno jeho súdruhovia, ktorí si už aj vtedy tak veľmi ctili v ňom slovenského básnika. Prišli do Trnovca, a so synom domácich vďačne boli uvítaní od farára Jána Lehotského, ktorý nášho básnika tými slovami vítal: „Vy ste to, ktorý tie verše píšete?“ A rozprúdil sa rozhovor o literatúre, o túžbach a nádejach národných. Tomuto vďačnému hostiteľovi je venovaná pár rokov pozdejšie báseň „Pieseň na pokál, venovaný k 50-ročnému jubileumu kňazského úradovania pána Jána Lehotský, ev. farára v Trnovci“, v X. ročníku „Orla“, r. 1879. Náš básnik prenocujúc tam, na druhý deň pobral sa ďalej do svojho rodiska, ku svojim rodičom.

Bol skončeným juristom, bola treba už len prax a zkúška advokátska.

Vstúpil na prax blízko rodičov svojich, v Dolnom Kubíne, ku Antonovi Nádaši. Bol to národovec, ktorý s vyššieho stanoviska hľadel na veci národné, žiadal dvihať kultúru národnú. Mladý Országh mohol zažívať príjemné chvíle pri jeho boku, mohol nachodiť uňho porozumenie pre svoje vznešené snahy a obdržiavať len posmelovanie, len obodrujúce slová.

V Kubíne mohol byť dosť čulý národný život v tom čase. Dejstvoval i spevokol „Lýra“, a mladý básnik poznajúc jeho význam pre národné prebúdzanie ľudu, aj poctil ho básňou „Spevokolu ,Lýra‘ v D. Kubíne“, ešte roku 1871. Mimo spevokolu majú kubínski Slováci i „Meštiansku Besedu“, a mladý koncipient advokátsky zapíše sa medzi členov. Beseda takáto korporatívne vystupovala pri vyskytnuvších sa príležitostiach, tak i na pohrebe jasenovského farára Cyrilla Zocha bola zastúpená, a v jej mene predniesol náš básnik svoju báseň: „Nad hrobom Cyrilla Zocha dňa 8. decembra 1873.“ K tomuto pobytu jeho v Kubíne viažu sa i jeho básne: „Ľud môj, nedaj sa oklamať!“, „Rozhľadím sa“, a „Mám nádeju“, uverejnené r. 1873 v Bobulových Slovenských Novinách, ktoré ale nie sú mi prístupné.

Keď Bobula zaprel svoj národ, a keď na miesto „Pešťbudínskych Vedomostí“ v Martine vychodily „Národnie Noviny“, Országh začal ta posielať svoje básne.

Ale v Kubíne u Nádašiho neostal dlho; čoskoro odišiel i sám do Martina, do kancellárie Žigmunda Melfelbera. Literárne ovzdušie martinské, s Maticou, s profesorským sborom gymnázialnym dobre pôsobilo na mladého básnika. Našiel porozumenie. Dušou literárneho života v Martine bol vtedy podpredseda Matice, Viliam Paulíny-Tóth, ktorý sám súc básnikom a redaktorom, vedel oceniť práce mladého svojho súdruha a dal im ochotne miesta vo svojich novinách.

Tohoto roku mal príležitosť mladý básnik výnsť prvý raz aj za hranice vlasti, do sveta, videť velebný prejav národného cítenia a okriať vo svojom národnom povedomí. Národ český riadil 13. júla 1873 velikú slávnosť pamiatke Jungmannovej, odhalujúc pomník jeho. Slovenské zastupiteľstvo viedol Paulíny-Tóth, a zúčastnili sa ho Závodník, Mudroň, Sčastný, Bencúr, Országh, Černo, Trnkóci, E. Meličko, I. Meličko, Augustíni a Pastorček. Slováci došli do Prahy už 11. júla.

Celú slávnosť podrobne opísal sám náš básnik.^[7] A z tohoto opisu jeho poznávame, čím bol preňho celý ten výlet do Prahy, to videnie veľkolepej slávnosti slavianskej, to poznanie slavianskej rodiny! Ako ho zaujíma všetko! Ako prekypuje mladá duša jeho národnou hrdosťou! Ako nevie zavše utlumiť radostný výkrik údivu! „Stisk tu bol, o akom som ani pochopu nemal“, píše, a všetko to rovnako cítiaci ľudia, Slaviani, bratia, rodina! Pochod bol taký dlhý, že kým došiel koniec jeho ku soche, uplynuly dve hodiny. „Nemožno slovmi opísať plamenné nadšenie, ktoré tu naraz zachvátilo“ obecenstvo, keď Sokolské čaty prešly okolo pomníka Jungmanovho. Na tribúnach sedely dámy, zastupiteľky početných ženských spolkov, a básnik volá: „Slovom, bol to utešený veniec krásavíc, v jichžto cudných hruďach bijú tie najvernejšie srdcia k vlasti a národu. Ej, milé naše Slovenky! bol bych Vám poprial tohto veľkolepého vidoviska, že by Ste sa pohľadom na oduševnenie úšlechtilých českých dám i Vy utužily boly vo vrelom milovaní svojej reči, svojho národa a jeho slavných pamiatok.“ Takýto účinok mala tedy slávnosť i naňho, utužil sa vo vrelom milovaní svojej reči, svojho národa a jeho slávnych pamiatok.

Poznal i všetkých vynikajúcich mužov Česka: Palackého, Riegra, hudobného skladateľa Bendla, poznal českú aristokraciu, grófa Harracha, grófa Clam. Martinica, knieža Juraja Lobkovica, i druhých zastupiteľov sveta slavianského, ako Jána Šafárika z Belehradu, Jagiča z Odessy, Kostiča z Novosadu, Hornika z Lužice, ešte i amerikánskych Slavianov, i anglických a francúzskych novinárov. Počul národným zápalom kypiace reči týchto mužov. V mene Slovákov hovoril Paulíny-Tóth a prízvukoval nakoľko sme utisnutí na Čechov, aby sme kráčať mohli za vyššou kultúrou, že keď aj peknú literatúru v slovenskej reči ľudu píšeme, aby sme ho lepšie mohli prebúdzat, vo vede vždy väčšmi a väčšmi budeme odkázaní na Čechov, a prosil o lásku, o zabudnutie trpkostí, spôsobených rečovou odlukou. Stanovisko toto Paulíny-Tóthom označené sdielal Országh i vtedy, lebo až po dnes sa ho pridŕža. A videl a poznal i produkty českého umenia. Večer v divadle videl českú herečku-hviezdu toho času, Otiliu Sklenárovu-Malú, a videl Kollárovu tragediu „Monika“.

Že všetko to ako účinkovalo na mladú, vnímavú, doma ale utlačenú, nič vyššieho nezažijúcu dušu básnikovu, ktorý doma ani len snívať nemohol o takom mohutnom prejave národného cítenia, ktorého doma čakali len „sváry a spory za veteš“, to netreba nám bližšie opisovať. Vrátil sa domov rozjarený, okriaty, v slavianskom cítení posilnený. A matička Praha ostala preňho pamätnou; s láskou pomýšľal na ňu, ako by bol tušil, že ešte raz tam, uprostred tých najväčších úzkostí duševných, zažije blažené chvíľky národného jara, oživenia, o ktorom toľko spieval túžobne.

Poznal svet slaviansky z bližša, videl brieždiť sa dobu Kollárovej vzájomnosti, pochopil, čo by znamenala. A zvlášte vzbudený bol v ňom záujem o veci české, o literatúru českú. Od tohoto času sa bude datovať jeho bližšie oboznamovanie sa s dielami českých básnikov, menovite Vrchlického a Svatopluka Čecha.

Príduc domov, do svojej izbietky, opíše obšírne, dopodrobna priebeh celej slávnosti, v ktorom opise rozprestre sa i na najnepatrnejšiu maličkosť, na dekorácie, i rovnošaty spolkov, i kostýmy žien, podá doslovne slávnostnú reč pražského mešťanostu, aby oboznámil i Slovákov s významom Jungmanna, i reč Paulíny-Tóthovu, aby ním tam vysloveným ideam robil i u nás propagandu. Opis všetkých podrobností prezradzuje nám i tu už pozdejšieho Hviezdoslava, ktorý vidinu svoju predstaví nám so všetkých strán. Opis slávnosti pošle redaktorovi „Orla“, ktorý vzhľadom na veľký kultúrny a slovensko-politický význam súčastnenia sa Slovákov na pražskej slávnosti, aj uverejní ho, hoc ho napísal aj Pavel Országh. Len práve básne neprijme a neuverejní od neho.

Ale tu doma, aká to protiva s tým, čo zažil v Prahe. Tam život, nový, stupňujúci sa život, ožívanie národa; tu doma pustnutie všetkého národného, tu odumieranie. „Anjel zhubca“ chodí slovenským krajom; cholera žiada v obeť i mnohých našich synov, medzi nimi aj viacej predstaviteľov ducha slovenského, alebo nádej národa. Ňou zahynie Petor Hostinský, o tri mesiace pozdejšie náhle umre Ľudovít Žello, pri jehož oznámení smrtného pádu za potrebné uznáva redakcia „Orla“ doložiť tie mnoho znamenajúce slová:

A mimo toho vznášajú sa čierne mračná nad národom slovenským. Už v apríli r. 1874 s Grünwaldovým návrhom vo zvolenskom stoličnom výbore začal sa pohon na slovenské kultúrne ústavy, v prvom rade gymnázia, ktorý čo skoro má pokračovanie vyšetrovaním bystrického, revúckeho, zniovského i martinského ústavu a skončil sa ešte toho roku jich pozatváraním. Ešte počas vyšetrovania písal báseň „Nazdávajú sa…“, ale čoskoro pozná, že majú i silu previesť svoje zhubné zámery, a koncom roku už napíše báseň „Duma na rumoch“. Niet viac slovenských škôl, gymnázií! Aký to úder, sklamanie, pád pre dušu, ktorá práve zažila a ešte v živej pamäti má slávnosť slaviansku, národnú v Prahe!

Ako básnik dal tomu žiaľu výraz v básni; ako človek mladý, Slovák musel i sám z toho úderu niečo na sebe pocítiť. V dňoch 11 — 14. augusta roku 1874 odbýval sa konvent preddunajského dištriktu v Dolnom Kubíne. V tom čase bol Országh osnovníkom kráľ. sedrie dolnokubínskej. Superintendent Geduly bol sa už prvej zastal slovenských škôl. Keď tedy prišiel do Kubína na konvent, vďační Slováci vítali ho so srdečnou láskou a radosťou, a v predvečer konventu pripravili mu poctu, usporiadali faklový a lampionový pochod, popri Gedulymu i dvom otcom národa, Hurbanovi a Paulíny-Tóthovi. Superintendenta pozdravil náš básnik, Pavel Országh, štátny úradník, rečou slovenskou. Reč táto^[8] plná nadšenia, smelého vyznania národného, kde rečník otvorene vykričal pravdu do očí násilníkom a katom ducha národného, a v ktorej rečník prorockým duchom volá: „Tu týmto ľudíkom za mňa vehlasný spisovateľ Viktor Hugo odpovie; jedno to, že krádež na národe nikdy sa nepremlčí; protestácia práva proti púhemu udaju potrvá večne; a za druhé to, že „z národu nelzä tak snadno vypárať znamenie ako z ručníčka“,“ — „alebo duch není vzduch“ — reč táto urobila hlboký dojem na poslucháčov, veď pri tom večernom svetle fakiel, v takú slávnostnú chvíľu dvojnásobne ťažko dopadalo každé slovíčko na dušu poslúchajúcich. V nej hlásaná pravda kresťanská a pravda národná siahala prosto na svedomie tých, ktorí v krivde a v krádeži národnej mali alebo ešte len chceli mať účasť. Veď konvent na druhý i tretí deň, ako ho opisuje svedok,^[9] bol veľmi búrlivý; senioráty mošonský, prešporský a prešporsko-stoličný maly mocných vyslancov naladených proti Slovákom a proti gymnáziam slovenským, a títo našli si spojencov i medzi liptovskými a oravskými konventuálmi, v Szentiványovcoch, Csillagovcoch, Cancrinovcoch, Csepcsányich, Zorkóczych a iných. A predsa boli premožení, nemali sily úplne ubiť pravdu.

Ale reč slovenská mladého sedriálneho osnovníka, reč o takom mocnom národnom duchu a cítení svedčiaca, mala účinok i samej osoby a postavenia Országhovho sa týkajúci. Zavedené bolo trestné vyšetrovanie proti nemu. On prvej, ako by sa bolo skončilo, opustil úrad svoj dobrovoľne.

Aký to zvláštny charakter! Čo raz za pravdu poznal, od toho neopustí, nech by bol kdekoľvek, a nech by ho to stálo čokoľvek, i ztratu úradu. Bezohľadne hlása každému do očí pravdu, nepoddá sa, nevyjednáva, — ak chcete, príjmite ju. Ale sám ten boj, i tak nerovný, v jeho očiach, a s jeho stanoviska malicherný, vedený proti osobám pravdu hlásajúcim, proti duchu, mu bol odporný. Veď ducha nezničia žiadne vzteky a besy protivníkove. „Bláhoví! Nazdávali sa, že jestvovanie naše a právo k vzdelanosti, svetlu a vývinu podmienené je od týchto troch ohnísk“, volá v presvedčení o víťazstve ducha a pravdy. Jedna chvíľka duchu a pravde zasvätená viac mu znamenala, než pustiť sa v nerovný a bezvýsledný zápas s usurpátormi moci.

Ustúpil s bojišťa, vyhnul súdu. Nahliadol, že s tými ľuďmi nemožno jednou cestou ísť, ani pri takej miernosti a ústupčivosti, akou sa choval on. Poznal, že čím viac im popúšťa človek, tým sú bezohľadnejší vo svojich požiadavkách. Utiahol sa s tým úmyslom, že zasvätí život svoj tej krivdenej pravde a duchu, že nedá si predpisovať svoje vyznanie, ale svobodne bude hlásať svoje presvedčenie.

Oh, aké v tom šťastie pre nás! Krivdy páchané budia lásku k pravde. Takéto utrpenia potrebné sú, aby duch národný mocnel, aby sa ľudia silnejšie oddávali ubitej pravde národnej. Keby tak tento prejav národného smýšľania bol býval prehliadnutý mladému úradníkovi, keby pominutím aspoň ako by po tichu boli prisvedčili, že mal pravdu, a že pravdu je svobodno hlásať, bol by ostal tam v službe štátnej, myšlienky jeho by boly utratily svoju silu, svoju barvu, a keď by aj bol ostal básnikom slovenským, predsa nebol by sa stal dnešným Hviezdoslavom.

Pred zakončením vyšetrovania odišiel do Senice, ku pravotárovi Štefanovi Fajnorovi, zakončiť svoju prax. Oddá sa úplne svojím štúdiam advokátskym, aby bol samostatným, aby nemusel záviseť od milosti vrchností, ktoré nedovolia slúžiť národu. Ledva stačí v tomto čase kedy-tedy hoveť i svojej múze. Učí sa, a dôkladne pripravený v júni 1875 složí v Pešti zkúšku advokátsku, aby mohol zaujať postať životnú, postavenie neodvislé. A 12. okt. tohože roku začne advokátsku prax v Dolnom Kubíne.

Chce prísť čím skorej do poriadku aj v inom ohľade; chce si založiť svoju domácnosť. Voľba jeho padne na dcéru Samuela Nováka, seniora oravského, Ilonu. A tu, tak sa zdá, pôsobením svojej snúbenice a svojho tesťa odhodlá sa vstúpiť zas do služby štátnej. Následkom priateľských spoločenských pomerov, aké v tom čase v Orave panovaly, stalo sa možným Samelovi Novákovi vyprostredkovať jeho vymenovanie za kráľ. podsudcu, vzdor tomu, že pred poldruha rokom bolo zavedené vyšetrovanie proti nemu. Ale s druhej strany, že on sám, vzdor tomu vyšetrovaniu a za tým nasledovavšiemu duševnému obratu a rozhodnutiu, predsa sa dal znovu do štátnej služby, to jasne týmto zovňajším okolnostiam treba pripísať. Dosť na tom, 30. apríla 1876 prevezme úrad podsudcovský pri okresnom súde v Kubíne, a 15. mája za tým sa ožení.

Pár básní označuje jeho poetickú činnosť v tomto čase štátneho úradovania. A poneváč štátna služba by mu mohla byť na vadu v prejavovaní svojho slovenského smyšľania, volí si básnické meno Hviezdoslav, ktoré je povolané stať sa hviezdou na oblohe kultúrneho života slovenského. Od tohoto času Hviezdoslav je jeho meno nielen v literatúre, ale i v povedomí prebudenejšieho ľudu oravského.

V básňach svojich z tejto doby, ktoré uverejňuje v Národných Novinách, všíma si udalostí národa slovenského sa týkajúcich. Zaspieva nad rakvou Viliama Paulíny-Tótha (1877) alebo v básni „Serenáda“ ozve sa jeho slovenské a slavianske povedomie proti illuminácii maďarskej na oslavu tureckého víťazstva nad Slavianmi vo vojne balkánskej. Vôbec takéto, národného života sa týkajúce básne posiela Národným Novinám i pozdejšie.

Ale už v tejto dobe stáva sa subjektívnejším, vždy viac obracia myseľ svoju do vnútra svojho, z duše svojej vynáša na javo pocity. A tieto osobného obsahu básne skrýva predbežne u seba.

Ešte prvej bol poslal redaktorovi „Orla“ cyklus takýchto subjektívnych básní „Jasenné zvuky“, ale tie zaležaly tam v redakcii, redaktor z príčiny vyššie uvedenej nechcel ich uverejniť. Ale Trúchly-Sitniansky už po 3. čísle ročníka 1878. „nútený nepredvídanými, mimo jeho vôle a sily ležiacimi okolnosťami“ opustí redakciu, a prevezme ju Ferjenčík a Zachej so všetkými rukopismi. Tu nájdu i zaležané verše „Jasenné zvuky“ a hneď na čele najbližšieho čísla ich uverejnia. Týmto obodrený básnik o krátky čas pošle ďalší cyklus „Jasenných zvukov“, a redakcia mu odpovedá: „Tie ostatné „Jasenné zvuky“ v budúcom čísle. A viac?“ A básnik na to pošle i tretí cyklus tých básní, a pošle aj iné básne, a tak sa zdá, sľubuje stále prispievať, čo redakcia berie „s povďačnosťou v známosť.“

Básnik je naladený smutno. A čím bližšie prichodí k sebe, čím viac sa vhlbuje do svojej duše, čím je osobnejším, tým je smutnejší. Videli sme i prvej pri „Prviesenkách“, že si básnik obľubuje melancholiu, jasenné chvíle, nočné stíny, že spomína svoju smrť i hrob sveta, a poznali sme v tom kus romantizmu; ale vzhľadom na to, že i pozdejší Hviezdoslav realista je v základe smutný, zádumčivý, podotkli sme, že je v tom i niečo individuálneho. A tu už vidíme potvrdenie toho.

Skutočne základným tónom lýry Hviezdoslavovej vždy väčšmi stáva sa smútok a žiaľ; a tak môžeme povedať, že kým ešte tomuto svojmu žiaľu, tejto svojej smutnej nálade hľadá primerané predmety, zodpovedavú náladu mimo seba, v prírode, zatiaľ je ešte trochu romantikom, práve z tej príčiny, že hľadá žiaľ mimo seba, že ako by ten „svetobôl“ chcel ospievať; akonáhle ale ostane pri sebe a do seba sa vhĺbi, a svoj osobný bôl ospevuje, zo svojej duše načiera, stáva sa realistom. I tak možno povedať: to najdenie širšieho seba, totiž národa, i najdenie seba samého vedie ho k realizmu.

Má tento smútok a žiaľ, tento bôľ básnikov i vonkajšie príčiny životné, ktoré s rokami, so životom básnikovým stále len pribúdajú, ako to postupne uvidíme. Ale tu práve to chceme vyzdvihnúť, že duša básnikova je od prírody smutne naladená, a základ tejto smutnej, temnej nálady privlastňoval by som prírode oravskej, tomu úzkemu obzoru, tým vysokým vrchom, tým temným horám, ktoré v diaľke robia dojem večného smútku; častá hmla ako by závoj na nich, a raňajšia rosa v tej hmle, ako by slzy pod závojom. Oh, pamätám sa, v tých rokoch vývinu ako i na mňa smutne pôsobila táto príroda, ako som rád mal samotu, ako hľadal melancholiu v prírode a potuloval sa vrchami-horami celé dni. Takáto nálada ma viedla k tomu, že začal som si vypisovať „melancholické miesta z prác Hviezdoslavových“; tie ma okúzlily najväčšmi v tom čase.

Tej nálade Hviezdoslavovej, tam v Orave, tiež všetko len smútok a žiaľ pripomína:

Hľa, to je sám básnik: v dumách nad velikým hrobom stojí, v tom šere, ako by zvesený čierny flór vlajúci prez náhrobník! A vždy viac toho smútku, vždy viac toho bôľu príde do duše jeho. Tu ešte sa len prirovnáva k smutným predmetom prírody, čo skoro podá nám seba samého tak smutného, tak uboleného, že sviera to i srdcom našim.

Nepovedomá túžba vedie ho za jasenného večera do cmitera, chodiť pomedzi „smutné hroby“, pozerať na zvädnuté kvety. Bolí ho videť to pustnutie, to vädnutie, jemu „ukrutná jaseň“ je:

a predsa to ľahodí jeho duši, lebo zodpovedá jej nálade.

Ale prečo ten smútok, ten bôľ, a to v tejto dobe? Mladý ženáč, doma tichý kútik, v ktorom bdie múza, a básnik sa oddáva jej službám, doma súcitné, porozumejúce srdce manželky: a predsa toľko smútku všade. Básnik hľadá súcit; i s múzou, i so ženou, predsa je len sám so svojím bôlom. On cíti ten smútok celý, on snesie celý ten žiaľ; ženu svoju chce uchrániť toľkého bôľu:

Básnik mal dakedy nádeje „prebujné, jak háje Tatier“, ale prišiel kosec úsvitom letným, a skosil ich, ako „kapraď škodnú, zelie divé“. Ako by tu básnik vyznával, že kým prvej, ako romantik, bezstarostne, nevšímajúc si skutočnosť, spieval pokojne i radostne, zatiaľ teraz, keď sa stal realistom, keď hľadí na skutočnosť, tratí nádeje, poznáva len pominuteľnosť, a spieva smutne, žalostne.

V jeho smútku zdá sa mu, že i ten oblak je smutný, a ako ten oblak, i básnik by rád vyplakal slzy, v hrudi jeho veľký žiaľ, a volá k oblaku

A všetko upomína ho na pominuteľnosť. Strom, keď mu padá ovocie, je ako rodič, keď ho opúšťajú deti, a vietor vymetá hrob pre tie deti, pre ovocie. I vetvy, keď padajú, sú smutné, ale tie sú predsa šťastné, veď kvitly, ovievaly sladkým stínom, rodily, úlohu svoju tedy splnily, a šťastný, kto takto vyplnil svoje povolanie, lebo

A aký iný, smutnejší dojem robí i to modro nebeské v jaseni, než z jari; i tam mrk, mračná polnoc, a básnik vzdychá:

Iný je aj vetiev šepot; prvej počul v tom básnik „túžby lásky“, teraz v jaseni

I tá spevná vtač odchodí, bo tam jej hrozí smrť, a básnik ju vyprevádza, v nádeji, že ho z jara „zas sladkým spevom oblaží“. I tie víly, ktoré bývaly v kvetoch, utiahly sa do teplých kútov, a

Aký to bôľ a smútok! Áno, jaseň, tá oravská jaseň je taká. Ale že ju mladý básnik tak ospieva, že práve tá dlhá, pomaly umierajúca jaseň oravská tak lahodí jeho mladej duši, to musí mať aj iné príčiny. Z čiastky sú tie príčiny v samom básnikovi: svetobôľ romantizmu, zanecháva v ňom melancholiu, a sám súc duchom privčas zrelým, hoc telo mdlé aj cíti vôľu života, ten duch poznáva len márnosť, hynutie, odumieranie a lúčenie sa s osobami milovanými.

A toto hynutie, odumieranie milovaných osôb je príčina vonkajšia bôľu básnikovho.

Veliký úder ho stihol už v tomto mladom veku, ktorý hlboko ranil jeho srdce. 26. novembra 1876 umrela mu sestra, mladá, pár rokov staršia od neho, ako mladá, rozsobášená žena. Sklamala sa v láske:

a preto chorela, klesala. Tak sa zdá, i ona mala také citné srdce, ako i básnik, dar to ich matky. Básnik ju navštevoval často; keď pustil ho úrad, už utekal z Dolného do Vyšného Kubína, a „durí, súri, náhli nohám bez prestania, bez oddychu.“ Keď dôjde k sestre nemocnej, uzre „krupäje na čele i v oku“, hoc ich aj pri vchode brata chytro utiera, aby nezbadal ničoho. Tají svoj žiaľ a bôľ pred ním, poznajúc citlivé srdce. A básnik pozoruje

a vidí to stále klesanie, hynutie sestry, ako keď klesá „nemocný plamienok“. Ako musela rozorvať smrť milovanej sestry dušu básnikovu, tak citlivú, tak jemnú! A ako si to žiadala nemocná sestra, navštevuje jej hrob, slzami kropí „hrobovú zel“, azda od toho času miluje tak veľmi i kvety, a volá nad hrobom, ale to volanie „osamelý bôl“ budí len v ňom,

a daromné všetko prihováranie, všetko volanie:

Jedinou potechou mu je, že je v nebi jej duša:

Táto smutná udalosť (Mária, v Orle 1878) je jedna z tých mnohých, ktoré ako trapná rozpomienka, ako čierny stín ho sprevádzajú celým životom. Čo sa ho bôľne dotklo, nevie zabudnúť nikdy. A tie bôľne dojmy sa množia v duši jeho, ukladajú sa jeden k druhému, kopia sa, a vždy smutnejším a smutnejším robia básnika. Smrť sestry nezabudne, i po 10-tich rokoch ju spomína, pripomenúc si všetko, ako chodil ta, o čo ho prosila, čo sám zažil vtedy, a rozpomienka nové žiale budí v ňom.^[10]

Smrť sestry ostane na dlho jedným motívom jeho poezie. Ako by sa tejto smutnej rozpomienky nevedel zbaviť. Je so svojou ženou, blažene dumajú spolu v chvíle podvečerné, odrazu napadne ho tá smutná spomienka; je jaseň, sichravo, myseľ jeho zaletí do cintorína a už je zas pri sestre. A tak všetko — všetko ho vedie k tejto smutnej pamiatke. Celá duša jeho je smutná. I chce priučiť i svoju družku života, aby porozumela týmto žiaľom, aby mu nezazlievala, keď sa tým trapným dojmom oddáva,

Takto si priúča mladú ženu, aby rozumela jeho smútku, jeho trudom, jeho ťažkým, mračným chvíľam.

Na začiatku dráhy taký zármutok naplňuje srdce básnika, ktorého príčinou sa údery života, trápne pamiatky, i spustlosť, neprávosť, krivdy vo svete. Tak volá na jednom mieste:

Tu je už básnik svoj; našiel seba. Načiera z duše svojej, ktorá je citlivá veľmi, a tisícnásobne pocíti každý úder, každý dotyk. A našiel už básnik i pravý výraz pre svoje city a myšlienky. Je pánom nad rečou, nad vnútornou i zovnútornou formou, nad výrazom. A básne plynú bohate z duše jeho citnej. Ukladá ich predbežne do stolíka, posielajúc čo-to z nich „Orlu“, alebo Národním Novinám.

Z doby tejto musíme spomenúť ešte pár básní, ktoré nie natoľko k poznaniu jeho myšlienok a citov nám podávajú vzácne črty, ako skôr po stránke jeho básnického vývinu majú význam pre nás. V ních poznávame snahu básnikovu: rozpísať sa na širšie, napísať básne širšej koncepcie.

Už v básni „Pastieri“ môžeme vybadať takúto snahu. V básni tejto básnik vyhľadá pastierov, bačov a valachov, takých dákych hrdinov, Jánošíkov a prihovára sa im, chcejúc vzbudiť v nich povedomie národné, hrdosť rodnú; a ako sme videli aj prvej, v nich by chcel videť zdravý koreň národa, v nich skladať nádej na telesnú silu, udatnosť, keď bude toho potreba.

Väčšmi poznávame túto snahu básnikovu v básni „Ilona Žltovlas“. Je to úvod k väčšej „prostonárodnej povesti“. Básnik vedie nás do svojho rodného domu. Bol 4 — 5-ročným, keď detský zrak videl všade duchov, príšery a mátohy. Súsedy sa sišly na priadky, malý chlapec — budúci náš básnik, už drieme v lone matky svojej, keď dôjde hlásny, a sľúbi rozprávať rozprávku novú o Ilone Žltovlas, načo mu prejdu driemoty, ožije a načúva celou dušou. Túto v detskom veku počutú rozprávku by chcel spracovať a podať nám. Ale ostalo to pri tomto úvode; že by i ďalej bol pokročil v básnení povestí, na to nieto stopy. Jednako je zaujímavý pre nás i tento úvod. I v opise tých priadok, i v opise toho, ako príde hlásnik, aký rozhovor sa začne medzi ním a ženami-priadkami, poznávať môžeme už pozdejšieho nášho básnika ľudových kresieb.

Pozdejšieho Hviezdoslava môžeme poznávať v básni „Návšteva“. Žena básnikova je vzdialená; on čaká návštevu múzy. Zahľadí sa do hviezdnatého neba, keď vzchodia radom Luna, Orion, Herkul a iné, a vyčkáva. Ale múza príduc, čo skoro opustí básnika, a básnik vlastne to nám chce povedať, že jeho žena mu je múzou, že keď je nie doma žena, opúšťa ho i múza:

Že básnik miloval hviezdnaté nebo už v tomto čase, poznávame z básne tejto. Tak sa zdá, bývalo to najmilšie jeho privátne štúdium, zahľadeť sa do tichého i mnohomluvného nekonečna, poznávať nadzemské svety. Pozdejšie sa ešte viac vhĺbi do tohoto štúdiumu, keď dlhé jasenné večery v Námestove mu budú hoveť v tom.

Snahu po vyprávaní vidíme zvlášte v dlhej básni, vlastne v cyklu básní „Oblaky“. Oblaky blúdia nebom, nad rozličnými krajmi, sídu sa a rozpráva každý, čo skúsil, rozpovedia, „čo ich teší a čo desí“. Jeden šiel ponad more a uzrel hrdú loď a na nej zputnaných otrokov, a hrozí sa nad tým, že kto dal právo jedným otročiť druhých. Iný oblak videl bitku, keď vrah napadol vlasť, a radosť pôsobilo oblaku hromami a strelami zahnať vraha. Zas druhý oblak vypráva, ako v nedeľu sa korí všetko Bohu, len poľovník ide strielať, ale oblak mu to prekazí, zapríčiniac hustú hmlu, a má radosť, ako prinútil strelca z dlhej chvíle ísť i do chrámu. Iný bludil horami a zachránil jahniatko pred vlkom; iný chodil v pralesoch brazilských; zas druhý videl starenu šiť plátno a hneď zakryjúc, hneď odcloniac slnko, mal radosť, ako ťažko bolo starene navliecť do ihly. Mladšie oblaky zas: jeden túži za hviezdami, druhý prekazil chlapcovi vyberať vtáčky, tretí pokazil veselosť svadby, štvrtý stráži deti, keď matky plejú ľan, odháňa sparno; zas iný videl prosebné púte ľudu za dážď v čas suchoty, a radosť, keď sa zjavil. Potom jeden prešiel okolo zeme a opisuje dojmy, druhý bol nad Saharou, videl oasy, karavány, palmové hory, piramidy; iný zas chodil okolo polárnej hviezdy, iný nad cintorom, kde pochovávajú a posledný opíše rozklad jednoho kráľovstva.

Mohlo by sa bolo zrodiť z tejto básne niečo takého, čo býva obsahom básní dramatických, to večne ľudské pod rozličným spôsobom a zjavom života, keď by tie oblaky boly opísaly všade život človeka, jeho prácu na rozličných krajoch, v rozdielnom okolí. Ale toto nebola snaha básnikova. On chcel len jednoducho vyprávať, mnoho, dlho nám rozprávať. Pritom, ovšem, zaujímavé sú i myšlienky básnikove, ktoré sa viažu k jednotlivým zjavom, a dávajú nám poznávať, čím sa zapodieval básnik, čím bola trápená myseľ jeho v tomto čase. Ba poznať môžeme v ních prechod ku pozdejším myšlienkam básnikovým. Rozličné zjavy ponúkajú ho k reflexii, ktorá sa stane pozdejšie tak mocným žriedlom jeho poezie. Obraz otroctva sa mu stavia pred oči najčastejšie. I pyramida ho upomína na otrokov, ktorí ju stavali:

Alebo zaujíma ho otázka budúcnosti človečenstva a sám problém života; o pyramide hovorí:

A oblak, ktorý chodil okolo polárnej hviezdy, uvažuje:

Myšlienky to hlboké, s akými sa často stretáme v „Oblakoch“. V práve uvedených je snadno poznať príbuznosť s myšlienkami Shakespearea, vyslovenými v Hamlete, a to tým snadnejšie, že i vo vyprávaní posledného oblaka najdeme dlhšiu stať o Shakespearovom Leare. A zase pri reflexiach o pyramíde, o otrokoch a faraonoch mimovoľne sa ponúka pomyslenie na patričnú scénu v Madáchovej Tragédii človeka. Mohlo by sa azda povedať, že celú báseň svoju „Oblaky“ napísal básnik pod dojmom tohoto diela Madáchovho. Na to by poukazovalo striedanie sa rozličných scén, ktoré tam spojené sú osobou Adama, tu zosobnenými oblakmi. Len práve tú ideu večne ľudského ešte nepojal náš básnik v Tragédii človeka, preto je slabší súvis uňho medzi vypravovaním jednotlivých oblakov, ako v diele Madáchovom, kde tento súvis tvorí práve idea večne ľudského, a z ktorého diela práve táto jednotná idea robí dramatickú báseň.

Možno už tu opanúva básnika nášho žiadosť preloziť Shakespeareovho Hamleta a Madáchovu Tragédiu človeka. Ako positivum ale zaznamenať môžeme, že básnik náš v tomto čase číta, študuje ešte vždy znovu a znovu Shakespearea a číta i dielo Madáchovo.

Popri vrodenej snahe vyprávania ale vedie tu básnika i snaha umelecká; poznávame to zo stránky formálnej týchto „Oblakov“. Medzi vypravovaním jednotlivých oblakov prerečie celý sbor, zamieňajúc takto dlhšie vypravovanie kratšími, ako by chórovými intermezzami, a potom i vyprávanie každého oblaka je v inej veršovej forme podaté.

Je to veľká vec, keď v básnikovi prebudí sa snaha umelecká. Veď povedať má čo, má toho mnoho, ale chce byť pri tom nielen jednoduchým básnikom, veršovníkom, ale i básnikom-umelcom. V Hviezdoslavovi sa v tomto čase zobúdza táto snaha po pravom umení básnickom. Krýdla má rozopäté, lieta vysoko, lietal i dosiaľ, ale priveľmi svobodne, bezúzdne, bez rozvahy, teraz bude brať sebou na výlety svoje i myseľ proti fantázii, i rozvahu, bude viac uvažovať o prostriedkoch umenia, o hrádzach obraznosti. Zaúzdi svoju fantáziu, nedá jej toľko svobody.

Ale k tomu, aby do svojej služby pojal fantáziu, potreboval viac svobody telesnej. Chce lietať básnik na krýdlach obraznosti, veď hodlá sa vždy ďalej, na ďalšie výlety, cesty; chce písať básne obšírnejšie, väčšej koncepcie, básne epické a lyricko-epické; ale chce sám kontrollovať svoj let, chce sa sám posudzovať: k tomu si žiada viac svobody.