ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(„Agar“ a menšie básne.)

Vysvobodenie sa z úradu, tá „svoboda“, básnikom tak ohnive ospievaná, znamenala vlastne len možnosť pracovania. Mal vôľu k väčším koncepciam. Už prvej sme mohli povedať, že báseň lyrická mu krátka bola pre jeho dych. Má mnoho povedať národu svojmu. Už v lyrických básňach rozplýva sa jeho duch, reč jeho plynie, tečie. A prvej chybovala mu možnosť, vysloviť sa úplne. Táto túžba ho hnala do svobody a samoty: sostaviť báseň širšieho rozmeru, väčšieho slohu; nebyť vyrušovaným, nemuseť pretrhávať prácu, nemuseť písať len kratšie vzdychy, dojmy, ale môcť sa rozpísať, môcť naraz hojnejšie vyliať obsah duše.

Skoro po jeho zavítaní do Námestova zrodí sa v mysli jeho idea veľkých epických básní. Tak „Agar“ píše už r. 1882, a čo skoro zatým pomýšľa už aj na „Hájnikovu ženu“.

Básnik chce trocha zabudnúť na seba, chce sa oddialiť od tých myšlienok, ktoré sú s jeho osobou spojené, a keď takto do sveta sa zahľadí, ako sme videli, zaujíma ho Boh, príroda a ľud.

Je zvláštné, že básnik to, čo ho vo svete zaujíma, nehľadá v minulosti národnej a slavianskej, ako to robil romantizmus. Síce romantizmus rád zabehúval i do biblických čias, a že náš básnik tiež tak rád zabehne do doby biblickej, možno nie v malej miere treba odôvodniť z jeho romantizmu v mladšom veku. Ale nie menej má to svoj základ v domácej výchove a potom i v tej samote a odlúčenosti od sveta v Námestove. Rodinná výchova básnikova diala sa na základe pobožnom, a v dome rodičovskom biblia bývala častou lektürou básnikovou. Ba v domoch našich a rodinách slovenských biblia bývala tak rečeno jediným a výlučným čítaním natoľko, že sa jej obsah slial s minulosťou národnou, zabudlo sa na to, že iný národ je v nej ospievaný, a v biblii sa poznávaly ako by činy našich predkov, našich národných hrdinov. Zvlášte Starý zákon má taký charakter, že takúto domýšľavosť umožňuje. Viera, pobožnosť je tam nie natoľko v popredí, a uplatnia sa národné pohyby, skutky mužov, a tá ich pobožnosť ako by len dodávala poetičnosti tým historickým opisom. A naša minulosť národná, tak chudobná súc na veľké hrdinné činy, duch ľudu nášho po čítaní po takých hrdinstvách túžiaci, nachodil uspokojenie v biblii. Že pri tom i viera hrala zástoj, ba možno prvý, rozumie sa samo sebou. Ani nechcem tým umenšovať pobožnosť našich otcov. Ale akonáhle prijmeme, že Starý zákon je vlastne anthologiou literatúry židovskej, musíme prijať i to, že takúto službu konal i v našom národe, ukojoval túžbu nielen po pobožnom, ale aj po literárnom čítaní.

A takto máme odôvodnené biblické, zvlášť starozákonné predmety v poezii Hviezdoslava. Ako v gréckej literatúre tak zvaní homeridi a cyklickí básnici, i pozdejší tragici čerpali látky svoje z národných eposov Homerových, malú epizodku jednoho hrdinu rozviedli na samostatný nový epos alebo tragédiu: tak môžeme chápať i počínanie Hviezdoslavovo, že zo starého zákona, z tejto epopey deďo-národa nášho čerpal látku, jednotlivé epizody spracúva, básnicky gruppuje dej biblický okolo jednej osoby, jedneho hrdinu. Veď že Hviezdoslav v biblii hľadal nielen ukojenie svojho veriaceho srdca, ale že hľadal v nej i poeziu, že hľadel na ňu aj ako na básnický produkt ducha židovského, to uvidíme i ďalej pri jeho Žalmoch.

Z takejto potreby a z takého hľadenia na bibliu pošla i jeho väčšia epická báseň „Agar“.

Pred stánom Abraháma sedí sama Sára, v stínu paliem, schýlená na prútia sviežej sikomory. Okolo nej povieva vietor a v listí paliem ako by harfa zunela, v diaľke ale videť stĺpy piesku. Zamyslí sa. Síde jej na um, že opustila Cháran, odišli z Ur Kaldejských, kde im dobre bolo, rozlúčili sa i s Lotom, a to všetko preto, že veľký Boh Zebaoth sľúbil ich zaviesť do Kanaánu, a tam sľúbil im veliké potomstvo. A ona je ešte vždy sama, bez potomka; je nešťastná a dohovára Bohu, že nesplnil sľub, že začo mu má byť povďačná. V tom dobehne k nej Ismael, synček slúžky Agary od Abraháma. Ona mrzko hľadí naňho, proti nemu, a s ním i proti Agare sa obracia celý hnev jej nešťastného srdca. Nenávidí ich. A keď jej chlapec ubližuje, nadáva do starých báb, ona ho schytí, v tom uletí vtáčik z ruky chlapca, ktorému sa tak radoval, i začne vrieskať, volať za matkou, až sa táto dostaví videť, zastať milovaného synka, a radšej na seba vziať všetku pokutu a zlosť panej, než aby jej dieťaťu ublížené bolo. Aký krásny je zjav Agary, ako plno, sýto, plasticky ju namaľoval básnik! Nemôžem sa zdržať, aby som tu nezopakoval opis tento:

Všimnite si, že celý tento obraz, všetky barvy jeho, všetky prirovnania vzaté sú zo sveta Orientu, že v nich máme couleur locale, že sú charakteristickými črtami toho sveta, toho miesta, kam nás básnik zaviedol svojou rozprávkou.

Sára sa vyvŕši na Agare. Ba vidiac ju tak mladú a krásnu, len tým viac ju zožiera, trápi jej staroba. Večer sa zatemní nad krajinou Gerar, blíži sa búrka, hrmavica, dážď, víchor, že len tak otriasa stánom, a dookola práska, puká všetko. Abrahám spí pokojne, ako človek, ktorý je pobožný, vždy s Bohom obcuje, ktorý má povedomie, že Boh svojho sluhu nezabije. Ale Sára nevie spať, cíti, že to hnev Boží za jej rúhanie a šomranie. Zobudí Abraháma, a ten, aby ju uspokojil, ide pred stán, urobí oheň, prinesie obeť, a búrka zatíchne, zjaví sa posol Boží a zvestuje mu, že obdrží syna o rok, že Boh splní svoj sľub o veľkom potomstve. Abrahám rozjarený vojde do stánu a rozradosti aj Sáru. Keď sa splnil sľub Boží a Sára porodila Izáka, na jej žiadosť Abrahám vypovie Agaru z domu i s jej synom Ismaelom; už majú dediča, vyženú týchto. Druhá čiastka básne je venovaná opisu tejto cesty Agary a Ismaela. Putujú rozličným, krásnym krajom, ale poblúdia, prídu na púšť. Chlapec je smädný, vždy len vodu pýta, konečne klesne bezvládny. Agar je bez seba, nevie mu pomôcť, už by chcela si žilu pustiť, ak by tým mohla zahasiť smäd dieťaťa a život mu zachrániť. Vo svojom zúfalstve začne preklínať Sáru, už aj sama klesá bezvládnosťou, keď zrazu zjaví sa posol Boží, vyvedie vodu zo zeme, ktorou je vzkriesený Ismael, a sdelí Agare zasľúbenie, že aj Ismael bude velikým v národe.

Čo chcel básnik podať v tejto básni svojej? Agar je nešťastná matka, ktorá z nádeje slávy klesá do vyhnanstva a zúfalstva. Básnik má súcit s takýmito ľuďmi. Svoje citné srdce si chce podeliť s nimi. Láska ku takýmto bedárom, tulákom obracia myseľ jeho k ním. Trud, útrapy ľudí, domova, vlasti, pokoja a pohodlia i nádejí zbavených, ho zaujímajú, ako to uvidíme i ďalej v jeho básni „Kain“. S druhej strany ale tým opisovaním potuliek, blúdenia svojich hrdinov hovie i tej túžbe svojej, aby mohol opisovať prírodu, aby sa mohol i sám kochať v jej krásach. Len si všimnime obrazu zapadajúceho slnka alebo vstávajúceho mesiaca na púšti, obrazu sparna, horúčosti na púšti, keď sa trasie povetrie, alebo ešte prvej obraz údolia, ktorým idú, „háj terebint“, atď. A práve táto snaha po opise prírody ho vedie i v tom vernom opísaní charakteru orientálneho-židovského. Tu v básni Agar, keď aj v tom utrpení a blúdení Agary chce nám podať niečo všeobecne ľudského, predsa hlavným cieľom mu je podať spôsob života židovského, orientálneho, predstaviť nám v prvom rade charakter židovský. K vôli tomu i sám sa vžije do toho života, poznáva ho dôkladne, študuje ho, ako by celé predpráce konal o náčiní, náradí, šatstve starých židov, prvej ako by sa prichytil do písania svojej básne. Také podrobné črty najdeme v tejto básni, že to u básnika-kresťana až podiv budí.

Metrum pre túto báseň svoju volil básnik päť i pol stopový iambus, primerane rozprávke deju, ktorý sa v nej odohrá. Tomu pomalému a pokojnému priebehu udalostí, opisu orientálneho života, prírody, putovania Agary zodpovedá takáto rozsiahlejšia forma, pohodlnejšie sa vprace do nej pokojný opis pováh života, cesty, prírody. A práve v tejto shode formy s obsahom záleží pravé poetické nadanie; tu poznávame básnikovo jemné estetické vnímanie a cítenie, ako budeme môcť naň ešte i ďalej poukázať.

Báseň Agar zjavila sa prvý raz v I. sošite Slovenských Pohľadov r. 1883. Keď ju ale básnik chystal pre III. sväzok svojich sobraných spisov (r. 1901), pozahládzal, pourovnával ju zvlášť po stránke rečovej, kde-tu doplniac, vyzdvihnúc, zaokrúhliac i myšlienku. A budú to dakedy vzácne odborné štúdia, ktoré na základe podrobného porovnania takýchto novších spracovaní s ich pôvodnými pendantmi poukážu na Hviezdoslavov vývin v reči, vo výraze a v estetickom názore.

Na vážné ponimanie svojho básnického povolania poukazuje u Hviezdoslava táto starostlivosť jeho, ktorou opravuje Agar, i druhé, menšie básne. Lyrická činnosť jeho v tomto roku je totiž dosť malá; skôr prepracúva poniektoré veci už prvej uverejnené. Lebo že lyrické básne v tomto roku v III. ročníku Pohľadov uverejňované patria ešte k tomu sväzku, ktoré od Pokorného prevzala redakcia Pohľadov, to je asi jasné z nálady básnikovej, ktorá sa v nich zrkadlí a ktorá sa srovnáva s tou už opísanou. I tu najdeme cyklus lyrický „Z jasenných zvukov“, v ktorých básnik spieva, že je hrobárom kvietkov, že keď hynú, ich oplače, s nimi cíti, lebo vie, že raz budú zdobiť hrob jeho. To je myšlienka tá istá, s ktorou sme sa už stretli i v Prviesenkách, i v predešlých jeho Jasenných zvukoch, to je idea mladého nášho, ešte nevyvretého básnika. Ale i spôsob veršovania tu je ešte nie ten, aký vidíme už u Hviezdoslava v rokoch 1883. a nasledovných, a podobne na včašší pôvod týchto básní poukazuje i jich reč, trocha odchylná, trocha menej vytríbená, vzdelaná, od reči Hviezdoslava z tejto doby.

Za to najdeme medzi nimi i také, ktoré básnik pozdejšie mohol složiť a vsunúť medzi ne. Keď umre bratovo malé dieťa, oplače ho a poteší svojho brata (Bratovi). Alebo teší rodičov, aby sa neľakali ešte vráskov na tvári a strieborných vlasov, nemusí to znamenať ešte blízkosť hrobu (Dobrým mojim starým).

Bližšieho dátumu k tejto dobe vývinu básnikovho môžu byť básne ojedinele uverejňované, ako Chalúpky, Bohoslužba, V nočnom tichu, Pochyby, a druhé. Aspoň pochopiteľnejšie sú vtedy, keď predpokladáme, že v Námestove boly napísané. Tam vidí chalupy ľudu, aké videl i v rodnej vieske svojej, a o ktorých tak rád a tak často vyznáva, že ony sú hradbami, základom budúcnosti národnej, že v ľude je sila národa, ktorá myšlienka obracia myseľ jeho k ľudu, a robí ho básnikom ľudu, „slovenským Burnsom“, ako sám pozdejšie hovorí. Tam vidí krásnu prírodu, ktorá ho ponúka vždy konať bohoslužbu, ráno, na poludnie i večer, pripomínajúc mu moc a lásku božiu. Tam zažíva opravdove i nočnú tichosť, keď duch jeho básnicky ulietne oknom, zablúdi do hviezdnatého neba a vráti sa nad ránom, a básnik počúva výčitky, že je bladý, nevyspatý, že zas prebdel noc.

Báseň V nočnom tichu patrí síce ku tým druhým z tejto doby, ktorých obsahom sú rozpomienky rodinné. Taká je i Na rozhraní, v ktorej sa stretáme s myšlienkou, akú sme videli aj v básni „Mať moja dobrá“, ale tu shovára sa básnik so svojím vlastným svedomím, tak ako to robieva často z príležitosti svojich narodzenín, keď vstúpi do seba a skúma seba. Alebo jeho rodinnému blahu sú venované na novo zpracované v máji roku 1879: Keď teba uvidím, V zahradke. S rodinnými vecmi sa zaoberá i v básňach Prez tento prah! a Pochyby.

A tu vidíme, že básnik postupne vždy viac sa uzaviera do seba, vždy užším sa stáva jeho kruh myšlienok, vždy viac sa oddáva svojim rozpomienkam rodinným. Zaujímavá je z tohoto ohľadu báseň Pochyby. Básnik je už pár ročným ženáčom, a potomka nieto. Rodičia a príbuzní sú ustarostení. I staršieho syna synček umrel a mladší syn ešte nemá dediča. Chce tešiť rodinu, ale sám pochybuje:

Je to vážny moment v živote básnika nášho, táto bezdetnosť, ktorý moment veľadí prameň jeho osobného, životného žiaľu a smútku, ktorý moment ale zväčša ukrytý, utajený ostane aspoň pre poeziu básnikovu, ale s ktorým prameňom osobného smútku čím diaľ, tým častejšie sa stretneme — keď aj nie v poezii, tým viac — v živote básnikovom.

Život básnikov stáva sa vždy jednotvárnejším. Z vonkajšieho sveta nedojde k nemu ničoho. Potešenie pre seba nútený je hľadať vo svojom najužšom okolí. Až teraz vidíme, vycítime, ako sa spriada, srastá jeho život s prírodou. S ňou žije v najužšom spojive, spolucítení, a len cez tú prírodu pomýšľa i na svoj národ, ako na taký, na celok. Musíme totiž urobiť tento rozdiel medzi ľudom a národom. Ľud, s ktorým žije básnik, svet ten najbližší, ktorým je obkľúčený, ostane i na ďalej predmetom jeho básnických myšlienok a vidín. Ale národ, celok toho ľudu slovenského, vždy viac — akoby tratil na význame — ustupuje do úzadia. A básnik v tejto dobe ešte akoby cez prírodu myslel len na národ, akoby analogiou od prírody prechodily myšlienky jeho k národu. Akoby sme videli všade allegoriu v týchto obrázkoch, z prírody vzatých.

Všimne si každej premeny v prírode. Keď sa blíži jaro, ožíva i básnik, teší sa novému životu, novej piesni, a zaspieva:

Pieseň svoju považuje za zbraň, ktorou on bojuje za nový život, za obživenie národa, a teší sa nádejou, že prebúdzajúci sa národ skoro pozná z piesne, že začo žije, začo spieva a bojuje básnik. V takejto jarnej nálade volá:

A keď aj nejeden strom v tom lese vyschne, nahradí ho druhý, mladý, a tak bude i v národe: omladne, nevyhynie… Tam v lese si pomyslí, že keby sme tak zhusta, ako smreky, popri sebe stáli, vtedy neuškodil by nám nik (Prípitok v lese). A keď príde leto, vtedy vie i tak spievať:

A keď prijde zima, vtedy básnik hľadá poeziu, uspokojenie pre seba v domácom kruhu, pri kozúbku. Vtedy sa zamyslí nad osudom ľudským, vtedy chváli pokoj, tichosť, spokojnosť s osudom, vtedy hľadá útechu vo viere a v nádeji v Boha:

a tu zas akoby tí všetci okolo kozúbku bol — národ: málo nás je, ale okolo kozúbku, s vierou a nádejou sme istí, bezpeční. „U stola“ zas pomýšľa na ruky, ktoré vyrobily ľan, plátno, obrus, a chcel by ich pozlátiť.

Kedy-tedy pomyslí básnik i na nepriateľov národa, a teší sa nádejou, že tým „Zpupným“ raz zapadne deň a klesnú dolu v hanbe, alebo ďakúva duchu Hollého, že zachránil reč slovenskú, a tam hore stráži nad ňou, a prechováva úfnosť, že budeme ju vedeť obrániť i my, že „ju vrazi nedostanú!“ (Ján Hollý.) Pomyslí si i na to, že národ slovenský je bitý, krivdený, že vo vlasti nemá žiadnych výhod, kým protivníci hodujú, plesajú, výskajú; ale tá vlasť je ako loď, a básnik tuší na nej deravé dno; slovenský národ z nej vytisli na skalnaté brehy, ale tomu je práve potechou, lebo keď víchre zničia loď, Slovák sa má aspoň kde — do brál — zachytiť. A keď človek hore hľadá svoju vlasť odvekú, vtedy je šťastný v tých bralách, vtedy šum pralesa, hudba potoka, spev vtáčka, dá mu zabúdať na otroctvo, vtedy cíti sa všade svobodným. („Sonety“, Slov. Pohľady 1884.)

Vidíme, ako sa pretvoruje myšlienkový svet básnikov. Ten národ, ako celok, je biedny, bitý, ničený. V sebe nemá dosť sily. Básnikovi je do zúfania nad tým dobrovoľným umieraním národa. Ani to nevie pochopiť. Aké horké, trpké sú to slová, z akého uboleného, sklamaného srdca plynú:

Oj, aké to horké slová „Slovákom“ privolané! Básnik sa sklamal; jeho mladistvý zápal, ktorým tak smelé pošiel vydobýjať svobodu národu, bol daromný, marný, nebudí sa nič, národ si hovie v otroctve, v poníženosti zahanbujúcej, až sa pýri i jeho básnik a daromné všetko volanie k nemu. Žiaden zápal ducha, žiaden meč slova tu nepomáha. Spí všetko, ani sa nehne. Tu inde treba hľadať pomoc, a básnik akoby s poslednou nádejou volá:

A ztratí rozkoš i vo svojom speve, a zaspieva už „Dozvuk“:

Úplné sklamanie u básnika. Sklamal sa v národe, sklamal i v budiacej sile svojho spevu! V čom hľadať útechu? Áno, tá príroda večne živá je krásna, a v nej tak mocne pôsobí Boh. I keď niet ničoho dookola, i keď len pusté, nemé bralá sú okolo človeka, básnika, ak len má vieru, má i nádej, a krásnym potešením mu je i šum pralesa i hudba potoka i spev vtáčka…

Nadobudnúc si smutnú zkúsenosť, sklamanie, že svojím spevom neprebudí národ, prestane si básnik všímať národa ako celku, vždy viac bude spievať len sebe, o svojich žiaľoch a útechách. Prameň citov stane sa, vždy menším, obzor myšlienkový vždy užším. Básnik vhĺbi sa do seba, do tajností bytu: reflexívna lyrika jeho má tu svoj pôvod, svoju vonkajšiu príčinu.

Po takomto obrate duchovnom, či div, že básnik začne spievať žalmy a hymny, že sa obráti k hviezdnatému nebu a napíše svoje „Sonety“, že sa vhĺbi do biblie, kde Boh tak bezprostredne pôsobil, a že vždy väčšmi sa ponorí do svojho vnútra, do svojej duše a bude spievať o mládnikoch, o myšlienkach, o „Letorostoch“, ktoré vyženú na strome jeho duše!?

Národa akoby nebolo. Je len ľud, ten, ktorý žije okolo básnika, medzi ktorým vyrástol, v ktorom tak mocná je viera v Boha, v ktorom tak zdravý je koreň života. K tomuto ľudu prilne básnik celou láskou svojho horúceho srdca, v ňom nájde náhradu za národ, v ňom pozná i silu ducha božieho a z neho bude čerpať vieru a nádej na ďalší život ľudu slovenského. V tomto ľude on sám okraje, ožije, v ňom sa bude kochať, v ňom tešiť, a cez ten ľud bude trocha jasnejšie hľadieť i na celý svet.

Tu máme prameň, základ, tu dôvod jeho epickej poezie ľudovej i biblickej, jeho poezie hymnickej, i jeho subjektívno-reflexívnej lyriky.