ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Na akademii v Prešove. — Študia. — „Napred“. — Literárny spor s redaktorom „Orla“.)

Keď skončil „šťastlive“ štúdia gymnaziálne a s výtečným výsledkom zložil matúru roku 1868, nastal okamih pre nášho básnika: voliť si dráhu životnú. Vlastne v tomto okamihu nebola to ťažká vec. Voľba bola už dávno rozhodnutá. Domáca výchova sama vzbudila v mladom šuhajovi vôľu k bohoslužbe; i najobyčajnejšie býva tak, že synovia gazdovských rodičov idú za kňazov. Túto dráhu si volil i náš básnik už dobre vopred. V jednom verši Študiosus, ktorý mám v rukopise, ešte neuverejnený, datovaný 25. febr. 1868, tedy ako sedmoklasník, píše náš básnik:

Ako túžba a nádej, slová tieto by nemaly veľkého významu. O roku strávenom na theologickom ústave sa vôbec nehovorí a nevie. Keď ale vezmeme, že Hviezdoslav za rok bol bohoslovcom, slová tie majú veľký význam pre nás. Kým som toho nevedel, nemohol som si rady dať s rokami. Chyboval mi jeden rok v živote Hviezdoslavovom, rok 1869 — 70. Tento rok totiž bol Hviezdoslav theologom. Jeho spolužiaci, Botto a Lehotský, ten v knižke, tento slovom, nevedia ničoho o tom jednom roku, spomínajú len dva roky 1870 — 72 spolu na juridickej akademii strávené.

Rok theologický je ináč len domnienka, a citovaný verš, ako i chybujúci rok v živote, by to potvrdzovaly, a vtedy máme i v poezii jeho mnohé objasnené.^[3] Udajne, po roku theologických štúdií ktorýsi učbár ho mal nahovoriť na štúdium juridické. Viac nevieme o tom spomenúť, v dielach básnikových ani stopy toho, ak len nie biblické výrazy i predmety básní jeho.

Ovzdušie akademické, so svojou svobodou, má veľmi blahodarný účinok na vývin mladého básnika. No, nie v zlom smysle berúc svobodu, že by sa bol rozbehol po rozkošiach sveta, že by ju bol využíval k zábavám. Naopak, roky na akademii v Prešove strávené sú roky hlbokého, svedomitého štúdia, vážnej prípravy pre život a pre povolanie, a síce ako životné, tak i národné.

Julius Botto, spolužiak Hviezdoslava, z týchto čias vo svojej práci o Jonášovi Záborskom, dá nám nahliadnuť do života tejto prešovskej študujúcej mládeže. A druhý spolužiak Hviezdoslavov, Gustáv Lehotský, mi zas poslúžil vzácnymi črtami o prešovskom živote samého básnika.

Okrem týchto troch, tam v Prešove v tom čase študovali ešte právo Ján Ružiak, Adolf Kállay, Andrej Halaša, Andrej Hanzlík, Jozef Országh, Ján Zvara, Július Hlaváč; theologiu zas Banšell, Fábry, Lauček. Tvorili spolu dákusi spoločnosť, aká v tom čase ešte v tradíciách Štúrových na každej škole bývala. „Spoločným financministrom“ bol Andrej Hanzlík. Možno mládež táto ani nebola sorganizovaná v nejaký spolok, ale za to držala spolu, a spolu si bránila svoje práva. Tak na pr. — ako mi to G. Lehotský rozprával — mládeži slovenskej prisluhovaná bývala večera Pánova o 9. hodine ráno, maďarskej a nemeckej mládeži včaššie ráno; prirodzene najviac ich bývalo na slovenskej službe Božej; toto slovenské prisluhovanie večere Pánovej chceli v tom čase zrušiť; spomenutí slovenskí mladíci podelili si úlohy: jeden šiel vyjednávať s dekánom ústavu, druhý s farárom, a vystrájali sa jedni menom všetkých. Tak si spoločne predplácali a držali aj časopisy slovenské všetky a knihy. Zdá sa, že každý mesačne prispieval do spoločnej pokladnice, Hanzlík vyberal a opatroval príspevky, zariaďoval predplatné a iné poplatky, a tak gazdoval, že 50 zl., azda keď sa rozchádzali po skončených štúdiách v Prešove, pod menom „Rozpomienka na Prešov“ odovzdali ako štipendiálnu základinu revúckemu slovenskému gymnáziu.

„Štipendia nemal z nás ani jeden, ale asketické žitie umožnilo nám ostať bez dlhov, poskladať zkúšky a zachrániť si v živote neodvislosť a samostatnosť“, píše Botto.

Žili skromne, utiahnute, a zpomedzi všetkých najskromnejšie a najutiahnutejšie Hviezdoslav. Len zriedka kedy vyhľadal spoločnosť súdruhov, aby sa pobavil s nimi, leda-kedy odišiel s nimi na pohárik piva alebo vína, čoho ináče i ostatní si len zriedka dopriali. Každý sedával doma, pohrúžený do štúdií vážnych. Byt Országha-Hviezdoslava bol na hlavnej ulici, naproti srbskému biskupskému kaštieľu, u vdovy Lubomirskej, sestry srbského kanonika. Mal malú izbietku, dosť jednoducho zariadenú, ale veľmi čistú, a v nej veľký poriadok. Domáci jeho vidiac ho pracovať, a vediac i o jeho básnickom tvorení, šetrili ho, tichúčko chodili okolo neho. A podobne i jeho priatelia, vediac s čím sa zapodieva, hľadeli ho čím menej vyrušovať. Len kedy-tedy ho navštívili. Ale tým väčšmi sa tešili, keď sám prišiel medzi nich.

Bol utiahnutý, málo sdielny, do seba uzavretý, zádumčivý. Možno i touto povahou svojou budil úctu, ale viac ešte svojím básnickým tvorením, takže súdruhovia jeho boli až pyšní naňho, ctili si ho, s reverenciou ho vítali v kruhu svojom a úctou a oddanosťou svojou ho vyznačovali. Dušou, hlavou tohoto študentského, štúrovského krúžku, ktorý ináč nemal vodcu — Štúra, bol on, Hviezdoslav. Jeho slovo, práve že tak vážne a zriedkavé bolo, vážilo najviac.

Akademickú svobodu v tom pravom smysle využíval Hviezdoslav. Študoval. Právnické štúdium akademické dovolilo mu dosť času i pre štúdium svoje zvláštne, ktorým sa chcel národu svojmu venovať, pre štúdium poézie. Áno, vzdor tomu, že sa chystal na dráhu právnickú, musela žiť v ňom už v tomto čase vážna snaha, že sa stane básnikom slovenským. Lebo nie dilettantsky sa oddáva štúdiumu poezie, ale tak, ako by v tom videl už teraz svoje životné povolanie. Číta Byrona, iste v českom, alebo v nemeckom preklade, lebo anglicky ešte nevie. Číta ho oddane, vytrvanlive, a študuje v ňom nie natoľko obsah, ako skôr poetický výraz. Aspoň nemožno poukázať ani v toho časových tvorbách jeho na nejaký hlbší, obsahový vplyv poezie Byronovej. Popri tom oboznamuje sa i s poeziou nemeckou, poznáva Schillera a Goetheho, a časté annoncy v novinách a časopisoch slovenských upozorňujú ho i na poeziu českú.

A nie menej sa oddáva i štúdiumu slovenských vecí. Poznáva dejateľov národných. K svojmu národu, k svojej dobe obracia myseľ. Pretrhne úplne styk s tradíciami: z toho národ nevyžije. Nie snívať, ale pracovať treba. Táto myšlienka naplňuje nie len jeho ale i všetkých prešovských súdruhov. Chcú pracovať, chcú ďalej, napred potisnúť koleso stroja národného.

Hviezdoslav oboznámiac sa s činnosťou Hurbana, Štúra, Kalinčáka, Palárika, prežíva roky kriticizmu. Na vážky kladie všetko, čo títo, i Kollár, Sládkovič a Hollý vytvorili. S hlbokou úctou pomýšľa na to, čo títo otcovia a dejatelia národa vykonali za národ svoj. Ale väčšmi si cení činnosť Hurbana, Štúra, Palárika, ktorí mali bezprostredný účinok na svoju dobu, než Kollára a Hollého, ktorí ten účinok docielili len ospievaním zapadlej minulosti, alebo než Sládkoviča, ktorý spieva o láske. Hurban, Štúr i Palárik kriesia a budia nový život na rumoch starého, a v mladej duši básnikovej horí túžba po svobodnom, opravdovom národnom živote slovenskom.

Oči jeho sú otvorené na dostač, aby videl, čo sa deje do okola. Všetko, čo je slovenské, čo upomína na slovenskú minulosť, kultúru, je vysmievané, nohami šliapané. Už prvej spozoroval, že hrdé odvolávanie sa Slovákov na kráľovstvo Svätoplukovo, je predmetom posmechu. Ba poznáva, že idea Kollárova o vzájomnosti stáva sa nemožnosťou, keď každý národ, duchom romantizmu zobudený, hlása a chce uplatniť svoju zvláštnu národnú hodnotu a individualitu. Pretrhne s minulosťou; všíma si dobu, a myslí, že v budúcnosti je život. Budiť a tvoriť nový život, novú kultúru: Stane sa heslom jeho.

A táto myšlienka oduševňovala i ostatných druhov jeho. A každý chytá sa pera. Iná možnosť práce sa neponúkala. Myslia síce, že také sľubné časy, ako boly roky povstania národného, ešte raz sa vyskytnú, a oni mladí, plní ohňa, oduševnenia budú si môcť zastať do radu za národ svoj milený. Preto predbežne len oduševňujú seba i druhých v ohnivých básňach rodolásky. Každý píše verše alebo rozprávky, takýmto zápalom rodolásky hrajúce.

Je zaujímavé pozorovať, že skoro každý člen tohoto prešovského krúžku pracuje perom. Banšell, Fábry, Országh píšu verše, ešte aj Lehotský sa pustí raz na toto pole. Lauček píše zas rozprávky. Každý má povedomie, ako ho vyslovia v „Slove napokon“ v „Naprede“, že „národ bez literatúry nemôže mať budúcnosti; zkädial že očakávať ďalší vývin spisby, jestli nie od voždy nových a nových síl?“ A prechovávajú nádej, že oni sú tieto nové sily, že dajeden z nich skutočne prispeje k ďalšiemu vývinu spisby. Ináč vzdor všetkému zápaľu sú skromní. Ľutujú, že zaniknul „Junoš“ a „Sokol“, kde redakcia „pre počiatočné sily odsek ,Spisovných prvotín‘ otvoriť láskavá bola“. A len preto sa odhodlali vydať zábavník „Napred“, že ešte vtedy nebolo ani chýru o „Dennici“, že svoje prvotiny nemali kde uverejniť. A aj prosia, aby na mladušké „výtvory múzy našej nikto merťuk absolútnej dokonalosti“ neprikladal.

Vodcu nemajú, ktorý by im radil. Na seba sú odkázaní, spolu sa radia. Tieto porady, zvlášte pred vydaním zábavníka „Napred“, musely bývať živé a obsažné. Neišlo tu len o hmotnú stránku podniku, ale ako z výšuvedených slov sa dá zatvárať, v prvom rade o stránku obsahovú a i formálnu. Dejú sa hlboké štúdia; každý sa usiluje, že keď už ide pred verejnosť svojimi „mladuškými výtvorami“, aby sa aspoň priblížil ku „absolutnej dokonalosti“. Banšell svojím článkom pár mesiacov po oddaní „Napreda“ do tlače v „Dennici“ uverejneným: „Dľa čoho sa má súdiť báseň?“, a článkom „Rozbor 95. Kollárovej znelky“ tiež v „Dennici“ uverejneným, prezrádza vážne štúdia esthetické, o akých mohlo byť rokované i na spoločných poradách. Podobné štúdia mohol asi konať i Hviezdoslav.

Z týchto štúdií a porád zkrsla veľmi vzácna myšlienka v hlave Hviezdoslava. Začne poznávať potrebu rythmu v slovenskej poezii. Tak si myslím, že štúdiumom Byrona a Shakespearea, potom Petőfiho a Kollára i Schillera privedený je na myšlienku, že poezia je nie len čítanie slabík a rýmy, ale niečo hlbšieho, hudba reči, rythmus, slovom myšlienka, cit, obraz, vidina v rythmickej, hudobnej reči vyslovená. Banšell píše v spomenutom už článku „Dľa čoho sa má súdiť báseň?“, že „Na koľko mi známo, s myšlienkou touto medzi mladšími prvý vystúpil Pav. Országh, ako to básne jeho v „Dennici“ a „Naprede“ uverejnené svedčia.“ Slová jeho „na koľko mi známo“ pochodia len z tej skromnosti, aby svojho súdruha mladého netiskal na tak významné miesto, ak že by, bez jeho známosti, niekto zo starších už bol prišiel na tú myšlienku. Je tedy jasné, že rythmus v slovenskej poezii je novotou, prinesenou mladým Hviezdoslavom. A slovo Banšellovo je ohlasom tých porád, na ktorých Hviezdoslav mohol odôvodňovať potrebu rythmu pre našu poeziu.

Takto pripravení, odhodlajú sa, vydať sbierku svojich prác: „Napred. Národní zábavník mládeže slovenskej na rok 1871.“ Sostavili dvaja najpopulárnejší členovia literárneho krúžku Kolman Banšell a Pavol Országh. Sbierka je v decembri r. 1870 oddaná do tlače Škarniclovi v Skalici.

Medzi časom, kým je „Napred“ v tlači, výnde koncom januára 1871 prvé číslo „Dennice“, poučnozábavného časopisu pre slovenskú mládež, pod redaktorstvom Jozefa Nedobrého, a prešovskí redaktori „Napreda“ posielajú v podobe „Slovo napokon“ do tlačiarne skalickej ospravedlnenie, že rukopis „Napredu“ bol už v tlačiarni vtedy, keď „o Dennici nebolo ešte ani chýru ani slychu!“

Kým „Napred“ výnde z tlače, až v auguste, jeho sostavitelia a spolupracovníci pilne prispievajú prácami do „Dennice“. Už do tretieho čísla posiela Pavel Országh „právnik v Prešove“ báseň „Dennica vyšla…“, a v nej prezrádza vrelú žiadosť, aby „Slovák, ten toľme chudý, zbiednený muž“, sa posbieral, a dokázal svetu, čo môže:

Potom v augustovom, 8. čísle má báseň „Moja mať“, kde na Byrona upomínajúcimi slovami začína:

hľadal svoju „mať“, svoj národ, či niekde v sveta cintoroch nie je pochovaná, a radostne poznáva, že neumrela jeho mať, že

V 10. č. redaktor odkazuje „P. P. Or. (-ovi) v Pr. Dlho čakal som na zásilku!“ A v 12. č. výnde jedna báseň: „Trpezlivý len…“, kde básnik žiada len trochu trpelivosti, za ktorou vidí už, ako

Odkaz redaktora „Dennice“, tak sa zdá, nevzťahuje sa na túto báseň, ale na článok, ktorý je hneď v nasledujúcom čísle uverejnený, „Pl. t. p. redaktorovi „Orla“,“ o ktorom ale ďalej prehovoríme.

Začiatkom augusta roku 1871 mohol výnsť zábavník „Napred“. V ňom väčšiu polovicu zaplňujú práce Pavla Országha, a síce 13 básní a jedna činohra.

Ideove sa tu náš básnik v tom istom kruhu pohybuje, ako sme videli prvej. I tu spieva zväčša o národe, o jeho budúcnosti a nádejnej sláve; lenže pojem národa sa stal užším. Všíma si nie veľké deje minulosti, a nie svet slaviansky, ale svet slovenský a jeho prítomnosť a chce budiť jeho budúcnosť.

Z tohoto ohľadu sú zaujímavé myšlienky, v básni „Napred!“ na čele zábavníka vytlačenej vyslovené. Slovo napred je rodinou tomu Božiemu slovu „buď!“ a je vstave „prerodiť v celom živote“, „rozjätriť oka žiar, rozpáliť bľaď líc, rozbúriť sadlú krev;“ či ale aj na Slovákov bude mať taký účinok?

A na ospravedlnenie „mladuškých výtvorov músy“ dokladá:

A tento duch národného napredovania veje i z ostatných tu obsazených básní jeho. Alebo v „Lapenom orie“ podáva allegoriu národa:

Básnik s pozornosťou sprevádza každú udalosť v národe. Sám poznáva a zkúma základy národnej kultúry, prácu otcov, a venuje rozpomienku uznania „blahej pamiatke Štúra“, složí báseň, veniec úcty pri odumretí Palárika; alebo ospieva „desaťročie Memoranduma“ v „Dennici“, kde porovná desať storočí poroby s tým desaťročím úsvitu, a zvolá:

A nachodíme v tomto čase u mladého Hviezdoslava aj cenné napodobnenie ľudovej poezie. Predtým Kalinčák bol prízvukoval tohoto potrebu. V tejto dobe zas teoretik tejto vrstvy mládeže, Banšell, píše v spomenutom už článku: „Nech báseň nosí na sebe vyrazený znak svojho veku; nech je z ducha národnieho vyrostená. Študovať treba prostonárodnie piesne, povesti, reč ľudu i zo života i zo spisov cielom obznámenia sa i so spôsobom myslenia, cítenia prostonárodnieho i so zvláštnymi uhybami mluvenia.“ A systematickejšie študovanie ľudovej reči a napodobňovanie ľudovej poezie začne sa na novo. Banšell, Dumný, Kráľ, Graichmann sú dôkazmi toho. A nie menej šťastlive pustí sa i mladý Hviezdoslav touto cestou. V „Naprede“ takéhoto jeho všímania ľudovej poezie svedectvami sú básne „Postava…“, „Siroty“, „Čí som ja?…“, „Keby tie hviezdy vedely!“ a „Piesne“.

A tu môžeme podotknúť, mladý Hviezdoslav prvý raz pocítil i cit ľúbosti ku deve. Na vyslovenie tohoto citu mu zodpovie najlepšie verš ľudový. Je pravda, že ľudovej poezie predmetom najčastejšie je tiež ľúbosť. Ale neviem veriť, že by básnik len k vôli ľudovej forme bol si nanútil spievať o deve a o ľúbosti. Naopak, ten pocit ho tak opanoval, že aj mimovoľne volí preň zvučné, ľahké verše ľudové.

Hľa, aké to milé zvuky, aká lahodná reč, ako sa to ponúka zaspievať. Oj, bol by vedel spievať Hviezdoslav i o ľúbosti, ale možno, že tak „pochodil“, ako nám to dá pocítiť v tejto piesni, a možno i za to prísne okríknutie, ktorého sa mladým spolupracovníkom „Napredu“ dostalo od rigorozného, na mravy národa pedantne dohliadajúceho redaktora „Orla“, Sytniansky-Trúchleho, r. kat. farára, dostalo, rozlúčil sa s týmto ľúbostným smerom citov a myšlienok na veky.

Ale čo nás tu vzhľadom na básnický vývin Hviezdoslava najviac zaujíma, je najdenie pravého výrazu pre svoje city a myšlienky, a najdenie slovenského rythmu. Aká je snadná jeho reč, aký ľahký výraz proti tomu, aký vidíme ešte v „Prviesenkách“! Ako ovláda reč, ako ju prinúti prispôsobiť sa k myšlienkam! Poznávame tu už pozdejšieho Hviezdoslava. A tá hudba veršov ako lahodí uchu! Ešte bojuje trocha, ešte sa trápi s uvedením rythmu, ale už ho poznal, už ho požaduje.

Našiel výraz pravý pre svoje tvorenie, výraz zovnútorný. Ale ešte nenašiel seba. Upustil síce od romantizmu, nehľadí už do diaľky ani do minulej, ani do budúcej. Keď aj napred hľadí, do bližšej budúcnosti, usiluje sa podopreť svoje nádeje posudzovaním prítomnosti. Kriticky sa obracia k svojej dobe, otvára oči pre to, čo sa okolo neho deje. Blíži sa k realizmu. Síce ten národ je ešte vždy čosi zvláštneho, v ňom ešte vždy predpokladá obrovské sily, s ružovými okuliarmi hľadí naň, a keď aj nie od východu, alebo z modrej diaľky, predsa od tých tajných síl národných čaká divy. Blíži sa realizmu, ale ešte nie je v ňom. Ešte nenašiel seba samého a pravého. Zato nachodíme už i tu dosť takého, čo charakterizovať bude i tvorbu pozdejšieho Hviezdoslava, menovite zvláštnosti rečové, bohatstvo slovného výrazu a nadovšetko motívy biblické tu uvádzané len k vôli porovnaniu, k vôli analogii, ktoré pozdejšie stanú sa základom celých tvorieb.

Ač slovom týmto sme ako by zatvorili túto dobu vývinu básnikovho, predsa musíme ešte postáť a prehovoriť aj o jeho činohre „Otčim“ v troch dejstvách, ktorá tvorí najvýznamnejšiu prácu „Napredu“.

Spoločnosť, s ktorou nás v „Otčime“ oboznamuje, je nám už známa, je to tá istá, akú sme poznali aj v „Pomste“, totiž zemäni a poddaní, páni a želiari. Ale tá protiva medzi nimi je už nie tá istá. Tu už protivu medzi nimi tvorí nie spoločenské postavenie samo v sebe, ale otázka hmotná, majetková, ktorá tak hlboko zasahuje i do srdcových záležitostí. Otčim Roďaj bol kedysi majetným, ale premárnil majetok a musí zas vstúpiť do služby ku pánom veľkomožným Žarnovským. Ožení sa; vezme si za ženu tiež želiarku s dcérou Ilonou. Žena mu čo skoro umrela, a dievča nemá vedomia o tom, že otec jej je len otčimom. Roďaja trápi dakedajšie pohodlie a dobrobyt, a aby to dosiahol, hotový je obetovať aj svoje nevlastné dieťa. Mladému pánu Žarnovských sa páči veľmi Ilonka Roďajova, dobíja na ňu, a keď ho ona, pre úprimnú ľúbosť k Tomášovi Javorovie, vždy odbije, začne vyjednávať s jej otčimom, obdarí ho majetkom, domom, urobí ho slobodným, za čo mu Roďaj ochotne prisľúbi dcéru. Roďaj teraz už sám núti Ilonu, aby dala ruku pánovi, prijde na prudkejší výstup, v ktorom sa Roďaj prezradí, že je len otčimom. Tým skôr má právo Ilona vzdorovať vôli jeho. Konečne, keď Ilona vytrvá pri svojom Tomášovi, a keď pani Žarnovská svojmu synkovi opatrí druhú nevestu v osobe Ružky Žarnovskej, popustí zo svojej tvrdosti i Žarnovský i Roďaj, a každý pár sebe primerane stane sa svojím.

Keď sa básnik i dotknul tu otázky majetkovej, urobil to bez všetkého zámeru. Nemožno v tom poznávať tendenciu rovnoprávnosti romantickej, ani tendencie modernej majetkovej. Ešte v „Pomste“ uplatnil sa trocha takýto zámer romantický, idea urovnoprávnenia ľudí. Tu je to len dobová charakteristika, akoby úzadie deja, trocha realizmu, opisujúceho ľudí po zrušení poddanstva, čoho potvrdením je i stavom primerané rozuzlenie.

Pokročil tu veľmi básnik i v technike dramatickej. Osvobodil sa cudzieho vplyvu; usiluje sa všetko duševne i logicky odôvodniť, a vytíska zpomedzi prostriedkov dramatických prekvapenie.

Činohra „Otčim“ je málo, alebo vôbec nevšímaná, čoho si nezasluhuje. Nie len vo vývine nášho dramatu značí niečo a zaujíma významné miesto, ale možno ju postaviť i ku boku novším našim činohrám, a ochotnícke naše divadlá mohly by si ju všímať skôr, než mnohé romantické práce druhých pôvodcov.

Celý „Napred“ ale veľmi pobúril rigorozného, nad slovenskými mravmi otcovsky bdejúceho redaktora „Orla“. Až surove sa osopil na mladých sostaviteľov a spolupracovníkov „Napreda“, takými slovami: „Či to nenie satyra, venovať „Otcom národa“ takéto „sprosté a v barine materialismu shnité fantasie““:

„My s dobrým slovenským svedomím i pri najlepšej vôli knihu už i len pre tieto a podobné „škváry“ mládeži našej na žiadon pád odporúčať nemôžeme. My chceme mať národ mravný, kresťanský! Nech si páni sostavitelia — bo oni sú zodpovední za všetko — myslia, čo chcejú, my inak nemôžeme.“ A v poznámke pod čiarou ešte dokladá: „Keby sme chceli nudiť naše ct. obecenstvo, rozpísali by sme sa široko, jako básniť počína nejedon z našej mládeže. Aní pravopisu, ani mluvnice, ani skladby, ani ľúbozvučnej reči nešetria. O dákej prosodii, dokonalých rýmoch, plastike atď. atď. ani reči. A Bože chráň, opraviť jich práce!“^[4]

Redaktora „Orla“ asi najväčšmi pobúrily slová „Povrhnem účasťou spásy“, keďže ako r. kat. kňaz slovo „spása“ bral len v náboženskom smysle, a nie v širšom smysle životného šťastia, v akom smysle ho ľud náš skutočne berie. Ináče ani táto, a myslím ani ostatné výčitky netýkaly sa nášho básnika. Mali sme príležitosť sa presvedčiť v poezii jeho v „Naprede“ podatej i o prosodii, možno inej, novej, redaktorovi „Orla“ ešte nepochopiteľnej, i o dokonalých rýmoch, i o plastike, i o pravopise, skladbe a ľúbozvučnosti reči, ktorej si básnik už v tejto dobe počína veľmi dbať. Naňho sa to tedy nevzťahovalo. Ale redaktor „Orla“ nemal ani slova uznania ani pre básne, zpod všednosti ostatných sa vymykajúce, ani pre, zvlášť v tom čase prosto senzačne pôsobiť povolanú, činohru básnikovu. Nevidí v tom talent, u nás tak zriedkavý, ktorý nie ohlušiť kameňom opovrhnutia, ale do náručia vziať bolo treba a pritúliť. Keď aj nenapáda doprosta sostaviteľov, berie ich na zodpovednosť, týmto chcejúc rozdiel robiť medzi vinníkmi a zodpovednými.

Že mladému nášmu básnikovi, doma od rodičov, od matky laskanému, od maďarských kruhov — kým maďarsky básnil — hýčkanému, od spolužiakov váženému, ako mohlo padnúť takéto hrubé osopenie, ako ho mohlo raniť v jeho citlivej duši, to vieme si domysleť. Aká to trpká zkúsenosť musela byť pre neho, ktorej pamiatka sprevádzala ho ďalej. Poznal už vtedy, ako poznal i pozdejšie, že stárež nerozumie mládeži, že jej zazlieva tých trocha živších, pružnejších žíl a slobodnejšieho smýšľania.

Ten istý zjav to bol, aký sa vždy opakuje v literatúrach, pri novotách, uvádzaných mládežou, či u nás, či u druhých národov. Ale Hviezdoslav azda preto, že to i sám zažil, vedel pochopiť i pozdejšie snahy mládeže.

Skutočný priateľ mládeže, Nedobrý, redaktor „Dennice“, vzal do obrany i plody v „Naprede“ uverejnené, i všetkých spolupracovníkov. Napísal odpoveď „Orlovi“: že „mimo tých „škvár“ nachádzajú sa v „Naprede“ i pekné veci, že i v iných dosiaľ vyšlých slov. zábavníkoch našly sa „škváry“, pre ktoré ale celý zábavník zatratiť nikomu nenapadlo“, a že miesto zatracovania skôr upozorňovať, napomínať, viesť mládež káže mu práve „kresťanská výchovoveda“.^[5]

Konečne, na čo túžobne čakal redaktor Nedobrý, došlo do novembrového čísla i osvedčenie samých sostaviteľov „Napreda“, a ich odpoveď redaktorovi „Orla“. Osvedčenie ich je dôstojné, chladnokrevné; s bodu na bod podvracajú ničím neodôvodnené výčitky „Orla“. Čakali, že na slová „Dennice“ redaktor „Orla“ odôvodní svoju mienku, že dokáže, kde hlásajú mladí nemravnosť, nekresťanskosť, kde sa vzpierajú prijať dobrú radu starších a múdrejších, kde je nanič slovosklad, mluvnica, pravopis, prosodia a metrika. Právom očakávali od redakcie „Orla“, že tvrdenie svoje dokáže, a „čo hneď po diktátorsky“ ukáže mládeži i pravú cestu. A keď darmo čakali, odpovedajú. Výrok, že by oflinkovali zásady otcov, vyhlasujú za nepravdivý; z jedneho príkladu nemožno zatvárať na celý obsah „Napredu“; a pri tom jednom príklade mal si redaktor „Orla“ pomysleť: „Je to myšlienka nezralá, ergo uvädne, zapadne, alebo je prehnaná, výstredná, ergo neujme sa.“ Na slová, že je to satyra venovať otcom národa taký veršík, odpovedajú, že „Vaším výrokom napísali ste sami na seba satyru, lebo čo Cirk. Listy povedaly len o tamtom veršíku, to prejali ste Vy do „Orla“ poťahom na celý „Napred“.“ Že nemajú pravopisu, na to žiadajú, aby im bola ukázaná auktorita, a pôjdu za ňou, ináč poukazujú na pravopisné chyby „Orla“. O mluvnici hovoria zaujímavé slová: „Že nemáme mluvnice? Pravda že nie, keď slovenskej ani niet! Niet, bohužiaľ! jednej slov. mluvnice. — Hattalova líši sa od Viktorinovej a táto zase od Mrázovej. Dľa ktorejže písať? A u Vás sa to tiež všelijako deklinuje.“ Na výčitku o prosodii, rýmoch odpovedajú: „Toto je už primoc! Presvedčení sme, že Ste ani len nečítali „Napred“, v ktorom každý už na prvý pohľad uvidí, že veľká časť jeho prác je metrická!“ Pri tom osvedčujú, že takýmto osočovaním nedajú sa ubiť, a že „v tej rezkosti vždy viac a viac rásť chceme za príkladom opravdových otcov národa a len ku sláve našej drahej slovenskej otčiny.“ Podpísaní: Koloman Banšell, Pavol Országh, sostavitelia „Napredu“.^[6]

Ak sa nemýlim, celé osnovanie tejto odpovede je prácou Országha; poukazovala by na to skromnosť, umiernenosť, povedomie dobrých čiastok, i juridické podvrátenie každého bodu.

Ale vzdor osvedčeniu, že takým neodôvodneným osočovaním nedajú sa ubíjať, muselo sa to bôľne dotknúť duše nášho básnika, keď videl také nepochopenie dobrých snáh mládeže, keď okúsil také bezohľadné krivdenie a urážanie. To bolo prvé jeho popálenie sa v živote, prvé sklamanie.

Redaktor „Orla“ viac na vec nereflektoval. A mladý Országh vo svojej pokojamilovnosti, smierlivosti a ústupčivosti si myslel, že je už všetko v poriadku, že je vec zabudnutá. Ale nebolo tak; redaktor „Orla“ držal hnev ďalej; a keď nemal príčiny hnevať sa ani prvej práve na tohoto spolupracovníka „Napreda“ pre jeho plody, tým väčšmi sa hneval teraz pre jeho odpoveď, a nevedel zabudnúť hanbu, ktorú mu spravedlive vyčítala mládež. „Kto sa hnevá, nemá pravdy.“ A v tomto hneve svojom zašiel až po pomstu. Keď mladý básnik, po zaniknutí „Dennice“ nemal kde uverejňovať svoje plody, a keď si myslel, že redaktor „Orla“ sa len poteší príspevku, poslal mu báseň, neuverejnil ju do konca svojho redaktorstva. Ako mu neposlúžilo ku cti jeho napadnutie „Napreda“, tak mu slúži ku hanbe, že nepoznal opravdový talent a k vôli nemu že nezaprel seba, ale dal sa strhnúť i ku pomste.

Že mladý Országh, takto na vlastné oči zkusujúc hriechy otcov, dedičnú nesvornosť, krivdenie nevinným, nezanevrel, ale vytrval pri svojich predsavzatiach, to pripísať a ďakovať musíme jedine jeho citu spravedlnosti, tej okolnosti, že pravde zasvätil svoj život, že čo pravdou poznal raz, od tohoto neodstúpil, a keď nevedel presvedčiť o pravde druhých, utiahol sa do samoty, ale v srdci ani tam nepopustil. Cit spravedlnosti, odpúšťanie a zabúdanie krívd, shovievavosť voči krivditeľom, ktoré vlastnosti sú tak charakteristické i pre celý život jeho, nájdeme už tu, v jeho mladej duši. S tohoto ohľadu zaujímavé je, ako smýšľal vo veciach národnostných v tomto čase. Istému odrodilcovi V......i, do pamätníka píše:

A vidíme už tu, že pozdejší Hviezdoslav nebude tým, čím bol mladý Zbranský-Országh. Zápaľ v mladých tvorbách jeho, keď aj úprimný a pravdivý bol, nebol predsa pravým výlevom duše, ale daňou prinesenou duchu doby, romantizmu. Krivdy od svojich, a tým viac od cudzích mu robené učia ho shovievavosti, ústupčivosti, smierlivosti. To bojište sveta nie je preňho. Jemu zodpovie tichý úkryt, samotný kútik. On posvätil život svoj službe ducha. Pravý Hviezdoslav bude ten, ktorý spieva: