ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(„Bútora a Čútora.“ — „Na obnôcke.“ — „V žatvu.“ — „Poludienok.“ — „Večera.“)

Básnik náš v samote smúti. Oj, možno, tak by bol vedel zabúdať svoje žiale, údery osudu, keby tak dietky vrieskaly kolo neho. Veď že bezdetnosť je jedným, večným prameňom jeho smútku, sme už podotkli. A že v bratových dietkach hľadal náhradu za všetky ztraty, svedčí tiež za to. A všimnime si i toho, s akou láskou spomína dietky — cudzie — tak často v svojich dielach, či lyrických, či epických!

Áno, samota ho tlačí, tá — keď aj nebudí, ale — množí, zväčšuje jeho smútok a žiaľ. A akoby básnik obchodil ten smútok, akoby chcel ujsť pred ním, akoby utekal od svojich útrap, žiaľov, od samého seba, rád zaletí medzi ľud. Keď ožije ľud, keď sa začnú jeho poľné práce, vtedy žije si opravdu spokojne, hoc i v práci mnohej, predsa bezstarostne; a vôbec ľud nemá trapných myšlienok o budúcnosti národa. Ľudu sa tedy oddáva básnik, s ním a pri ňom zabúda na svoje útrapy, vie sa i trocha rozveseliť, zdravý humor ľudu prejde i naňho.

Táto, udalosťami rodinnými, smútkom s jednej strany a jasnejšími dojmami leta a života ľudového s druhej strany poprerývaná, rozvlnená, raz k radosti sa dvíhajúca, raz zas v smútok padajúca nálada a duša básnikova akým pochopiteľným nám robí, že po veľkej epicko-lyrickej Hájnikovej žene v týchto rokoch píše len úryvky zo života ľudu, maľuje len črtové obrázky, trhane, úlomkovite, vychytí jeden výjav života ľudového. Až keď sa úplne utíši duša jeho, o pár rokov, chytí sa do napísania Eža Vlkolinského, Rachely, Kaina, Gábora Vlkolinského a Sna Šalamúnovho.

V týchto rokoch bezprostredného žiaľu zodpovedá duši jeho len chvíľku sa pobaviť pri tom zdanlive bezstarostnom ľude, potešiť sa, okriať s ním Na obnôcke, V žatvu, pri Poludienku, alebo pri Večeri. Dlhšie nevie vytrvať ani pri týchto milých obrazoch, veď smutné pamiatky ešte priveľmi ho tlačia.

Takýmto milým, i látkou svojou obodrujúcim obrázkom je báseň Bútora a Čútora. Dvaja gazdovia, ktorým zeme súsedia, sú znepriatelení. Bútora je upachtený po bohatstve; i keď sa kochá vo svojej zrejúcej úrode, neteší sa tomu plnému klasu, ale už v duchu vidí a ráta zlato, groše, ktoré bude ukladať do truhlice v sypárni. Táto mrzká vlastnosť vedie ho až k tomu, aby si vše odtrhol aspoň klas zo súsedovej, Čútorovej zeme, vymädlil ho na kôrnatej dlani a žuval ako liek proti kašľu; pozdejšie začne i závidieť susedovi, začne mu odorávať a odkosievať, ba preloží i metál. Keď kosia oba gazdovia, skoro-skoro sa pobijú, ale u Bútoru jeho žena, u Čútoru jeho syn uchlácholí zúrivý hnev. Básnik vám už dá šípiť, že tento zlý pomer sa ešte udobrí. Prijde na súd medzi nimi; hriech Bútorov výnde na javo, je zahanbený. Ale po tejto pokore, keď aj zaslúženej, prijde zas odpustenie skrze deti. Čútorov syn, Ondrej, prijde si vypýtať Zuzku, dcéru Bútorovu. Rýchle privolenie Bútorovo je odôvodnené jeho pokorením a teraz nádejou, že zas obdrží predošlú úctu. Aby zabudnuté bolo na všetky spory, vyhodia metál, zeme k vôli dietkam sjednotia.

Je to obrázok z ľudu, aký sa mohol odohrať i viacráz v advokátskej praxi básnikovej, až po súdobné riešenie sporu. Ale už srdcovú záležitosť mladých, vypracovanie charakterov, zvlášte Bútorovho a jeho ženy, ako i celé to poetické ovzdušie, dodal k tomu už básnik. Nad celou básňou rozlieva sa jemný humor, a v základe, s vyššieho stanoviska celá látka je humoristická. Sám básnik akoby sa bol zabával pri tom, že pre aké malichernosti si strpčujú ľudia život, a aká maličkosť vie dať obrat sporu. Akoby mu bolo ľahodilo pomysleť na to, že kým jeho tak veliké príčiny zarmucujú, ľud vie si robiť i z malých príčin veľké roztržky, ale aké malé boly príčiny hnevu, tak i malé veci ho utíšia. Tak ľahodí básnikovi i pieseň, ktorá, keď i jedni sa hnevajú, predsa len zneje v čas žatvy:

Ako z duše nám vysvetlí básnik spev dievok, a v ďalších slovách podáva nám akoby príčinu, prečo utichuje spev v našom ľude:

Takéto úvahy okrašľujú vypravovanie, ktorého krásou ináč sú ostré charaktery, jemne zachytené črty zo života ľudového a z ohľadu kompozície stavanie deju vždy na základe psychologickom.

Bez úvodu, hneď in medias res nás uvedie básnik v diele Na obnôcke. Akoby sa mu protivilo uvažovať a opisovať teraz, akoby ho práve len obraz, len dej upútal. A aký to zvláštny dej! Mládenci idú na koňoch na vrchy, hole na noc. A kým sa kone pasú, oni rozložia vatru, skáču okolo nej ako čarodejníci, preskakujú, žartujú a v pekelný huriavk premenia celú velebnú tichosť nočnú. Vžijú sa do úlohy zbojníckej, nepoznajú prekážok, ich bujná myseľ, plná podivnej fantázie, vymýšľa najrozličnejšie dobrodružstvá; na salaši pojedia, čo si valasi odložili, sídu do dediny, a každému domu, kde majú dievku, niečo na protiveň vyparatia.

Porozumieme, ako dobre padlo básnikovi s nimi sa v duchu pobaviť, ako okrial i sám v tom bezstarostnom mládeneckom bujnom živote na obnôcke.

Pri tom je báseň táto vzácnym príspevkom k veľkolepému obrazu, ktorý nám básnik maľuje o celom živote ľudu na dedine. Báseň Na obnôcke predstavuje nám práve tento život dediny v noci, s celou jeho poeziou a krásou.

Ale to, čo hovoríme o pôvode básní týchto, ako vznikly v duši básnikovej, čo bolo pohnútkou k ich vytvoreniu, najlepšie potvrdené vidíme v utešenej, nádhernej, čarokrásnej tvorbe V žatvu. V tomto roku, 1890, keď napísal túto veľkolepú báseň, tak sa zdá, nie len v duchu, ale skutočne odišiel do svojho rodiska, navštíviť svoj rodný dom, obzreť hroby svojich najmilších. Mal ich už všetkých štyroch pod zemou, a z celého domu ostal len on sám. Čo zažil v duši pri tejto návšteve, o tom nevypráva nám báseň V žatvu, ale tiež tohoto roku napísaná Pustý dom. Aké pravdivé sú slová básnikove, ako na bezprostrednom dojme sú založené!

A práve tak bezprostredným zažitím básnikovým je i obsah básne V žatvu. Súc už tam, vyšiel do stráne pod Skalky.

Najde známu malú čistinku, ponad ňu „šiator lôhu“, na blízku pramienok. Básnik utiahne sa tam do tône, a pozoruje život okolo seba, život prírody a ľudu v žatvu.

Počuje cveng kosí v stráni, a k dojmu tomuto pripojí sa duma básnikova, že zná i on takú požehnanú stráň, ktorú päť riek viery (rodičia a troje dietok) vlažilo, a úroda boly plné klásky najčistejšej lásky; ale prišiel strašný kosec ľudí, a

a trávička už iba ak na mohyle sa zavdá. A pramienok na blízku akoby spolucítil s básnikom, prisviedča jeho dumám: „pravda, pravda…“ Zasa stesk cvrčkov a prepelíc upúta pozornosť básnikovu, a k dojmu tomuto pripojuje básnik zvláštnu, hlbokú, o boji životnom, s podivnou myšlienkou, že keď niekto má žiaľ, tým stáva sa príčinou, aby sa druhým mohla dostať radosť. Akoby tej radosti len istá zásoba bola, a Boh, chcejúc ju spravedlive dopriať každému, musí na jedných dopúšťať žiaľ, kým druhí požívajú radosť, aby potom zas premenil úlohy.

Hej, tak je; a príčinu toho poznáva básnik v tom, že nieto srdca v ľuďoch, že cit stuhnul na skalu; jedine srdce by riešilo života harmoniu. A prameň prisvedčí. Zas kosci a žnice upútajú jeho pozornosť, a k tomu sa viaže ďalšia duma jeho. Keď žnice zaspievaly o chlebe, básnik pomýšľa na duchovný hlad svojho ľudu, a chcel by mať slovo Mojžišovo, rameno Samsonovo, struny Dávidove, zápal Izaiášov, aby rozptýlil mračná lže, aby vlial ľudu síl rekových,

Sám básnik, hľa, označuje tu obsah svojej poezie: ľud a Boh. A prameň zas prisviedča. — Nasleduje milý zjav detí, ako sa hrajú, ako ich matka volá skubať strkáč. A básnik zadumá sa o detskom veku, šťastnej, zlatej dobe, o krásnych, nevinných snoch, o velebájoch, ktoré tak nevinným robia detský vek, a ktorá doba tak krátko trvala pre básnika, skončila sa s prvým odchodom jeho do škôl; keď zavrely sa za ním dvere, tie zavrely mu aj „raj detského blaha“. Všetko to, blaženosť, nevinnosť, nevedomosť sa pominulo,

A nie len tie pamiatky detské sa pominuly, pominula sa i rodinka milá:

stojí i krb ešte, i stôl, ten domáci oltár, okolo ktorého vďačne kľakali všetci k modlitbe; ale pustne a zahynie i to všetko,

Zas začuje spev dievčiny a mládenca, a zadumá sa o ľúbosti; sám to už prežil, ľúbosť mu posvietila v tmavom živote; ale teraz je už básnik „kvet, ktorý odkvitol a už hlávku kloní“; za to praje mladým, aby sa milovali vytrvalou, čistou ľúbosťou. — Zas ozve sa trávnica „Nebanovala bych“, a básnik pripúta k tomu krásnu dumu o pôvode, význame, hodnote trávnic, spevu ľudového:

Pieseň tá robí divy, v nej veliká sila, s ňou, aj nevedomky, sú obri Slováci, a preto nám ju závidí každý.

Každá radosť, každý žiaľ vyráža sa v piesni u básnika; poezia podvečer plaší mu únavu, rozlad upravuje, protivy mieri, nádej i vieru obživuje, a preto môže povedať:

A povzbudzuje národ, aby spieval; matky, keď uspávajú dietky, mládež keď je v práci, nech len spieva, aby vrah nemyslel, že sme zanemeli, že nás niet. A prameň prisvedčí dume básnikovej.

Zas kríže snopov vedú dumu jeho ku krížom utrpenia, avšak i tie sa raz premenia, len nech národ zachová vieru v ich premenenie, ale v premenenie Božie. — Vyletí škovrán so spevom, a básnik dokladá, že tak nech spieva Bohu chválu i národ. V tom pretrhne ho ruch ťažkého voza. Poberie sa, pripojí k ľudu, s poľa domov idúcemu; spozná mnohých známych, vrstovníkov z mladosti. Shovárajú sa, či prišiel hľadať svojich, a vyslovia poľutovanie, že chytro sa pominuli, zvlášť ten brat ešte v mladom veku, a že ako ho radi mali. Básnikovi i dobre padnú slová tieto, i bôľne ho preniknú, a preto na iné obráti reč, že ako sa majú, čo robievajú; požalujú sa básnikovi, a že nežiaľ tým, čo narábajú perom, a básnik odpovie:

Keď ich takto obodril, keď im milšou urobil ťažkú prácu, rozídu sa. A básnik ostanúc sám, končí žalmom, aby Boh žehnal tomuto ľudu a chránil ho od zlého.

Koľko to krásy, kúzla, veleby pohromade! Kto nepozná ešte Hviezdoslava, nech si prečíta túto tvorbu jeho, a bude očarovaný. A padne k nohám básnikovým s pocitmi úcty, obdivu, lásky a oddanosti! Tu má Hviezdoslava celého s jeho bôľmi i radosťami; tu najde jeho horúce srdce, ktoré miluje všetko pekné: Boha a ľud, prírodu a národ, deti a spev, pravdu a cnosť; tu najde jeho porozumejúce srdce, ktoré tak spolucíti s každým a vie porozumeť a vie i odpúšťať. Tu najde jeho „jarkú pieseň“ i jeho hlbokú dumu; tu najde jeho hravú, blýskavú fantáziu i jeho trudnú myseľ. Tu môže poznávať jeho bohatú reč, s ktorou on pravé divy robí; prispôsobuje ju najrozmanitejšej nálade a núti ju verne zobraziť všetko. Tu je celý Hviezdoslav, a kto ho poznal takto celého, ten cele sa mu oddá s pocitom blízkym zbožňovaniu.

Poludienok a Večera, ktoré napísal v nasledujúce dve letá, súvisia spolu, a sú aj doplnením obrazu v básni Bútora a Čútora maľovaného. Keď títo nepriatelia sa pomerili, ich dietky Ondrej a Zuzka žijú v najkrajšej láske. Zuzka prinesie Ondrejovi do poľa poludienok; trocha nedorozumenia povstane medzi nimi; ale voly, ktoré akoby spolucítily so svojimi gazdami, a akoby ich napodobňovaly, tiež sa trochu pobúria, ale tým odrazu pomeria i mladý pár. Zuzka potom poháňa voly Ondrejovi pri oraní, preto sa oneskorí, a domov príduc, musí počúvať ostré výčitky svokrine. Až prijdú chlapi na večeru, práve dosahuje vrcholu jej hnev, keď klopú na oblok a dovedú dve kravy čo opozdené veno Zuzkino, a nastúpi zas mier, shoda a láska medzi starými a mladými, a po večeri sa pomodliac, idú všetci k telesnému pokoju.

Krásne veci sú to, milé obrázky. V nich popri celkovom dojme upúta nás zvlášte básnikovo umenie, ako charakterizuje svoje osoby, ako im do srdca hľadí, ako s nimi cíti, a každú z nich ako nám vie sympatickou urobiť. A zas, čo sme už i prvej vyzdvihli, mierom, usmierením všetkých protív, súladom, harmoniou, duševným i telesným upokojením sa zakončia.

Sú to ako mozaikové kamienky, krásne, barvisté, s ktorých skladá sa veľkolepý obraz, na ktorom básnik celý svoj život pracoval, obraz ľudu slovenského.

V tom istom roku, keď napísal V žatvu, r. 1890 prichytil sa básnik napísať i väčšiu epickú báseň, Ežo Vlkolinský. A keď by sme len na jej obsah hľadeli, túto sme mali vradiť sem, medzi tu spomínané; obraz, ktorý spomíname, ona by mocne doplňovala. A obsahove i formálne sa báseň V žatvu vymyká z tohoto kruhu. Ale keď uvažujeme o nálade básnikovej v najbližších rokoch po rodinných úderoch, tak žiadalo sa nám ju tu uviesť, práve pre mnohé vzťahy k osobe básnikovej, pre dumy, nálade jeho primerané, a náladu jeho obsahujúce. Báseň V žatvu obsahuje akoby bezprostredné dojmy, v tom roku, tam na mieste, v rodisku zažité, kdežto v básni Ežo Vlkolinský dojmy sú akoby staršie, už aj dávnejšie zažité, z diaľky miestnej i časovej, s chladnejším srdcom, s uspokojenejšou mysľou písané, a vôbec vymyká sa zpod toho, čo vyššie o týchto práve pojednaných menších epických tvorbách hovoríme.