Pavol Országh-Hviezdoslav. K 70-tym jeho narodeninám

(Rodisko. — Prvé dojmy.)

Narodil sa 2. febr. 1849 vo Vyšnom Kubíne v Oravskej stolici, z rodičov zemianskych Mikuláša Országha a Terézie Medzihradskej. Narodenie a prvé mesiace života jeho spadajú do búrnych čias, keď uhorská revolúcia skláňala sa už ku koncu. A keď aj tieto búrne časy nemohly pôsobiť ešte na vývin jeho mladej duše, jednako hodno zaznamenať, že Rusi chodili Oravou, mali tábory po rovinách, ubytovaní boli po domoch, a malý chlapec iste neraz bol postrašený chlpatou čiapkou a bradou kozáka. Ale kozák bol tak milý, že daromné bolo ním strašiť, on vše i zakolísal dieťa. Tieto prvé významné udalosti v živote jeho, prirodzene nemohly urobiť dojem a nemohly zanechať stopy. Ani Hviezdoslav sa nerozpomína na ne; na svet slaviansky pozdejšie sa stane pozorným.

Ale rodnú viesku jeho nemôžme tak ľahko pominúť, preto, že nechala i hlbšie stopy v jeho poézii, že i sám ju oslávil v básňach svojich.

Takto si ospieval 18-ročný šuhaj svoju rodnú dedinku, Vyšní Kubín. Ňou hadí sa malý, plytký jarček, práve poza rodný dom básnikov. Ešte ďalej za domom, ako by na záhumní, o pár sto krokov začína sa dvíhať strmý „driečny“ Choč, ktorý ako by v stráži večne čakal a bdel nad rodiskom slávnym. Pred domom zas malá, na dlaň záhradka; veď rozprestierať sa niet kde v malej úžinke. Obloky domu hľadia na „Vyšnokubínske Skaly“, tiež len na pár sto krokov vzdialené to dve ozrutné skaliská, skalné bralá, čnejúce strmo do neba, z ktorých jedno menuje ľud Ostrou skalou.

Na jednej strane, za domom Choč, na druhej, pred domom Skaly, a medzi nimi úzka dolinka. Obzor to malý, úzky, stiesnený, ktorý núti človeka vždy do hora, k nebu hľadieť, tam hľadať, tušiť, veriť život a svet iný.

K tomu si pomyslime, že tam na tých vrchoch dlho, po Jáne belie sa sneh; i dolu v doline dlho trvá zima, po ulici blato, mokro dlho do jari. A človek nútený je sedieť dnu, pri teple, u krbu. Vyzre oblokom, vidí skaliská, do okola vrchy; široká strecha, v zime, zabráni i výhľad k nebu. A človek hľadí do seba, myslí, dumá, snuje plány a opanúva ho melanchólia, chytá sa ho úzkosť, prestane myslieť i na širší svet a stavia v duchu svoje blaho na základoch úzkych, rodinných.

I na vývin duše mladého šuhaja maly účinok tieto prírodné pomery; ale maly zvlášte na dušu jeho rodičov, ktorí dopomohli svojím bezprostrednejším vplyvom prírode k tomu, aby tak hlboké stopy zanechala v celom živote a v celej poézii svojho syna.

Otec hospodárstvom zaujatý, prirodzene menej sa staral o dietky a jich výchovu; preto ho málo spomína i básnik vo svojich dielach subjektívnych, ale zato iste nejednu črtu otcovu si požičal na vytvorenie svojich epických postáv. Starať sa o dietky, bolo úlohou matky, a v jej duši tuho sa zakorenila a celú do svojich krážov dostala zvláštna príroda tamejšia. V jej duši bola sústrednená celá láska, viera, starostlivosť, ktorou dýcha jedna domácnosť. Jej duša dodávala rázu celému domu.

O krátkom lete, ktoré dovolilo prácu i mimo domu, na poli, nemusíme prehovoriť. Ale v dlhej zime, ktorá vo Vyšnom Kubíne, pod Chočom, trvá vyše pol roka; cez dlhé zimušné večery, ktoré i samy v sebe toľko poézie znamenajú, vtedy ona, duša, matka domu u teplej peci shromaždila okolo seba svoje dietky, vzala kúdeľ do ruky, priadla, a rozprávala poviedky prostonárodné, alebo príklady biblické. Alebo kým ona priadla, čítaval otec rodiny nahlas čiastky z Biblie. Aká to vzácna škola bola pre dojmom prístupné dietky, vidíme i na pozdejšom Hviezdoslavovi. Tento rodinný kútik, dojmy z neho odnesené, rozpomienky naň, sú vážnym, veľmi dôležitým činiteľom v duševnom živote nášho básnika.

Keď sama príroda a prírodné okolie, milieu má účinok na utvorenie povahy básnikovej, na zbarvenie, šatirovanie jeho citov a smýšľania, rodinný kútik, v ňom zažité chvíľky svojim poučením dávajú myšlienkový obsah duši jeho a určujú ideový smer a chod jeho ducha.

Z troch dietok rodiny náš básnik bol najmladším. Láska rodičov i brata a sestry asi stupňovane sa zjavovala voči nemu. Zvlášte matka musela až visieť láskou na tomto najmladšom synovi svojom, a práve tento najmilší syn robil jej aj najväčšie starosti. A táto láska matkina k synovi a synova k matke, potom láska k sestre ostaly sprievodčími básnikovi na celý jeho život a staly sa mocnými momentami jeho poézie.

Celé toto milieu, ktoré tu opisujeme, prírodu s jej vplyvom na smýšľanie, i rodinný kruh opísal nám básnik za mladi, v 18. roku svojho života, v básničke „V nedeľu“:

Celá poézia pozdejšieho Hviezdoslava je tu na krátko, programovite vyslovená. Tento veniec, ktorý už v detinstve začal viť, vije ďalej až podnes, vždy po kvietku prikladajúc k nemu, s tým rozdielom, že kým prvej vil ešte veniec z kvetov živých, dnes ho už vije len z kvetov rozpomienok. A v tých rozpomienkach tiež je najviac kvietkov venovaných matke a sestre; otca a brata spomína menej, preto, že týmto životné záujmy nedovolily natoľko sa venovať citu a láske rodinnej. Ale matka a sestra vždy láskou, so stupňujúcou láskou sa chovaly k básnikovi, a láska tá v citnej duši jeho nechala stopy na celý život.

Tieto tri momenty: miestna príroda so svojím vplyvom na povahu, rodinná výchova so svojím vplyvom na obsah a smer myšlienok a láska matky ostanú rozhodujúcimi spolučiniteľmi celej poézie Hviezdoslava, sú kľúčom k porozumeniu jeho povahy, jeho ducha, jeho individuality.

A láska k matke, k rodu a národu, a k prírode ostane navždy hlavným motívom jeho básnického nadšenia.