ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Deň básnikov. — „Herodes a Herodias.“ — „Dozvuky.“ — Ďalšie preklady.)

Ako v Námestove bol jednotvárnym život básnikov, tak i v Kubíne. Na samotu, opustenosť, chladnosť obecenstva sa básnik práve tak žaluje tu, ako i tam. Len kedy-tedy ak nejaký hosť preruší jednotvárnosť dní. Zawilinski vyhľadáva básnika i v Kubíne každoročne, pri tom nadhodia sa s času na čas návštevníci z Martina alebo i z Čiech. Samotársky útulok básnikov zpríjemňuje jeho manželka pestovaním kvetov, z ktorých kyticou zdobí vše pracovný stôl jeho.

Ináč deň básnikov plynie v samej práci. Ráno, kým dôjdu raňajky, básnik prechádzajú sa izbou okolo stola, spieva si nábožné piesne. Po raňajkách chytá sa do práce. Predpoludňajšie hodiny bývaly mu predtým zaujaté úradnými, pravotárskymi povinnosťami; vtedy nadšenie neprichodilo, i odučilo sa prísť. A keď básnik utiahol sa na odpočinok, v tieto dopoludňajšie hodiny číta a prekladá. Číta noviny a časopisy naše všetky a mnohé české. Zaujíma sa o všetko. Je informovaný o všetkom, čo sa v národe, i v krajine, i za hranicami deje, a duch jeho úzkostlive bdie, kedy, z čoho svitne dáky priaznivejší záblesk pre národ. Odpoludnia o 4-tej hodine ide básnik na prechádzku smerom ku svojmu rodisku, k Vyšnému Kubínu. Cestou každý deň navštívi si svoje dietky, synovca a neter po bratovi, ktorých medzi časom uviedol do stavu manželského, a pobaví sa chvíľku s ich dietkami. Zvlášte sa kochá v synčekovi synovca, ktorý je pokrstený na meno otca i brata básnikovho, Mikulášom. Okrajúc v kruhu tomto, ide ďalej, von z obce, do samoty, kde pomedzi štíhlé topole vedie hradská do Vyšného Kubína. Tadiaľto chodieval básnik kedysi v mladi, ráno i večer, do úradu i domov; tadiaľ ulietal i na vohľady; a vtedy mu tie topole tak milo šuchorily, tak radostne prisviedčaly. Teraz však

Tu, touto cestou, ktorá s tými starými, ošumelými topoľmi tak zodpovedá povahe básnikovej, tu on dumá, tu hľadá nadchnutie, ktoré, ak obrodilo myseľ jeho, ide domov, a vo večerných chvíľach, vo večernom tichu, skladá báseň.

Pri prekladaní Shakespearových dramatických diel a Madáchovej Tragédie človeka začína dobíjať na myseľ básnikovu myšlienka, že národ jeho nemá ešte svojej tragédie, ktorá by bola dielom umeleckým, ktorá by nebola oblečená v rúcho ochotnícke, ktorá by mala sama v sebe cenu, hodnotu umeleckú, vysokú. Myšlienka táto nedá pokoja básnikovi, vždy znovu a znovu ho opanúva, až jej povolí, a odhodlá sa napísať veľkú tragédiu, Herodes a Herodias. Túto látku si volí; veď doba, keď hynie starý duch židovstva a pohanstva a počína víťaziť duch nový, ho vždy zaujímala. Tu bude môcť poukázať na pád hriechom prebratého sveta a na povstanie nového, čistého, jasného.

V tragédii tejto sa vlastne odohráva boj týchto dvoch, starého a nového ducha. Každý z nich má svojich otvorených zastupiteľov; starého ducha zastupujú Herodes a Herodias, nového Ján Krstiteľ. Medzi nimi veľký počet charakterových odtienkov, neistých, klátivých, viac ta, alebo sem sa prikloňujúcich ľudí. Hrdinovia tragédie zastupujú tedy ducha starého, a už aj preto musejú podľahnúť. Odôvodnenie tohoto ich pádu je vlastne obsahom tragédie.

Kráľ Herodes je na ceste, bol v Ríme, aby vyprostredkoval sjednotenie kráľovstva židovského; práve by mal prichodiť. Dvoranínovia robia prípravy k jeho prijatiu, a pri tom si vyprávajú, čo komu donesie. Spolu ale pretriasajú i tie všeliaké zlé chýry, ktoré sa rozširujú o kráľovi; že kňaz Šimon neprijde privítať kráľa, lebo že jeho sídelné mesto, Tiberias, pokladá ešte vždy za nečisté. A Trebonius, hlava rady, prinesie ešte horší chýr, že Herodes bol v Sefforis u bohatého Filipa, a jeho žene Herodiade že zaniesol dary kráľovské. Zpráva táto je ohromujúca pre všetkých. Veď Herodesa doma čaká od všetkých vážená zákonitá žena jeho, Tamar. Ale táto má už akési tušenie o nevernosti kráľovej, a preto je smutná, nepokojná, roztržitá, i keď ju jej dvorné dámy všemožne prehovárajú. A keď sa blíži kráľ, ona sa utiahne, aby posbierala ducha. Kráľ, dôjduc, oznámi, že v Ríme darmo chodil, ale miesto toho že priniesol triumf lásky, Herodias a jej dcéru Salome. On súdi, že keď je Tamar bezdetná, celkom správne pokračoval, odvedúc ženu Filipovu. Ale vo dvore kráľovskom to vzbudí tichú nevôľu, zvlášte keď k tomu kráľ žiada od ľudu i nové dane. Vtedy sa zjaví Tamar, a odohrá sa dojímavá scéna, keď jej kráľ oznámi, že je prepustená. Tamar zronená, volajúc si za sudcu celý národ, odchodí. Utiahne sa v dome dvornej dámy svojej, s ňou sa pripravuje na útek k otcovi do Arabie, keď dojazdí Filip a chcel by sa vrútiť do kráľovského domu a pomstiť sa pre odvedenie manželky a dcéry. Prehovoria ho, aby počkal, že k pomste bude mať mnohých spojencov, otca Tamary i celý národ. U studne, v blízkosti Jordánu, prichodiaci ľudia povrávajú si o nových udalostiach. Prijde ta i Ján Krstiteľ so svojimi učedlníkmi, a na dotazy ľudí hovorí o hriechoch domu kráľovského. Prídu ta za ním i kňazi a levíti, a keď i pred nimi preklína kráľa, povedia mu, že ako burič, velezradca aby čakal následky. Učedlníci sa naľakajú, Ján ich teší a vypráva ich ku Majstrovi, ktorý sa v tom zjaví v palmoháji. Ján a dvaja učedlníci jeho uzrú ho, a druhým, ktorí ho nevideli, Ján radí, aby ešte ďalej zkúšali seba, prečísťali sa, tak raz tiež prezrú k nemu. Ján potom so sprievodom svojím odíde od studne, a príde ta Tamar, prichystaná na odchod do Arabie, príde ta i Filip, a oznámi jej svoje úmysly ohľadom pomsty. Chodiac po krajine, všade poznával preň potešiteľné veci, že ľud sa búri proti Herodesovi; k tomu i Jánovo pôsobenie že má silný účinok, i odíde vyhľadať Jána. Tento na púšti v Judsku sedí na brale v dumách; učedlníci prichodia k nemu a dohovárajú mu, že si dá odorávať, že nie nerobí. V tom začne sa blýskať a hrmeť, Ján poznáva v tom prejav s hora a vyzve učedlníkov k modlitbe. Sotva skončili, dôjdu vojaci a volajú Jána k Herodesovi, že chce počuť jeho radu; učedlníci sa boja oň a idú s ním, i došlý práve Filip, chcejúc videť aspoň dcéru svoju, Salome, pripojí sa k nim. Kráľ pred nepokojnosťou národa bol sa presídlil na hrad Makor a s celým dvorom chystá sa práve na pohon. Len Salome nechce ísť, odporná jej je spoločnosť kráľova. Na pohone neulovia ničoho, ale Herodias, zazrúc v diaľke, že vojsko vedie Jána, ktorého ona bez vedomia kráľovho dala chytiť, urobí koniec pohonu. Dôjdúc domov, celá natešená oznamuje, že veru chytili divého kanca, čo im pôdu prerýval. Ale Ján i tu vykrikuje hriechy kráľovského domu, vytýka Herodesovi cudzoložstvo. Herodias zúri. Manahen bráni Jána. Tento vykričí i to, aby dali Salome jej otcovi. V tom sa prediera i Filip cez zástup ku dcére. Herodias však káže Salome odviesť a Filipa skoliť, čo vojaci urobia, a keď Ján za to preklína kráľa i Herodias, kážu ho vrhnúť do temnice. Ján odoberá sa od učedlníkov svojich, posielajúc ich ku Kristovi, opýtať sa, či on je ten, ktorý prísť mal. Manahen vymodliká sľub od kráľa, že Jána prepustí na svobodu. Má byť veľký hod na deň narodenín kráľových. Herodias na prevedenie svojho úmyslu nahovorí i Salome. Keď je už kráľ podpitý, Salome tancuje divo pred ním, on vo vytržení povie, aby si žiadala, čo chce, dá jej. Salome ide k matke, tá jej pošepne, čo má žiadať, a kráľ po váhaní pristane a vydá tajný rozkaz. O chvíľku donesú žoldnieri Jánovu hlavu. Všeobecný poplach, hnus, v ktorom Manahen prevezme predošlú úlohu Jánovu a vytýka hriechy kráľovi a vykričí i to, že oni, kráľ a kráľovná, dali skoliť i otca Salomy, Filipa. Salome začne vrieskať, až ju odnesú. Kráľ omdlieva, Herodias ho preberá, Manahen vyčituje hriechy. V tom zmätku a kriku vbehne hradník a oznamuje, že blíži sa kráľ arabský, Aretas, otec Tamary, s vojskom. A celá hodujúca spoločnošť dá sa na útek a rozložia šiatre na okolí Gadarenskom vo vyčkávaní. Herodes je v úzkosti, uznávať začína svoj hriech. Vojsko arabské dôjde, a strhne sa bitka; vojsko Herodesovo podľahne. Zas utekajú ďalej. Herodias sa odhodlá ísť do Ríma prosiť pomoc, a ide sa poradiť o tom s Peritusom. Zatiaľ kráľ vyznáva lásku Salome, láská ju a zamdletú od hnusu odnáša na svoje lúžko. Prekvapí ích Herodias; krik, zvada, vyhodia si na oči jeden druhému hriechy. Dosiaľ verní ľudia kráľovi, ho začnú opúsťať, ostanú sami, a utratiac slávu kráľovskú, zlomení, zronení, odchodia preč, zniesť za hriech pokutu.

Idea dobra zvíťazila, kto hrešil, musí znášať pokutu.

Toto je hlavná idea tejto tragédie, a toto je základ tragikumu v nej. Hviezdoslav tedy zastupuje stanovisko, že len hriech má trpeť. Ale požiadavka tragikumu je i to, aby táto hriešna osoba, ktorá hriechami zaslúži svoj trest, predsa bola nám i sympatická. Hriechom Herodesa je jeho veľká ľúbostná vášeň, ktorá ho strhúva k mnohým skutkom trestuhodným, že privolí na zabitie Filipa, na zoťatie Jána. Sympatickým zas robí nám ho jeho dobrota, jeho nežnosť, jeho umelecký vkus. Hriechom Herodiady je zas jej veľká ctibažnosť a slávybažnosť, ale ona sympatie našej nevie si získať ničím, najviac obdiv, že je tak vytrvanlivá vo svojej žiadosti, že je skôr ona kráľom, než Herodes.

A z tohoto charakteru týchto dvoch hrdinov vyplýva i slabá stránka tejto tragédie, poťažne tragikumu v nej. Opravdová tragická osoba je Herodias, i jej koniec je tragický; veď oná si na sláve kráľovskej zakladala, a práve tú tratí. Kdežto Herodes si zakladal na láske, kráľovstvo mu bolo bočné, a práve kráľovstvo utráca, a lásku ide s ním i ďalej sdielať Herodias. Hviezdoslav to nevie dopustiť, jeho srdce to neznesie, aby hrdinovia jeho boli úplne zničení. Radšej urobí ujmu dramatickej požiadavke; a hrdina jeho, keď i všetko, čo mu bolo drahé, utratil, keď aj vo svojej kráľovskej sláve je porazený, predsa s tým, čo mu je najvzácnejšie, odchodí započať nový, možno spokojnejší život. Pravda, že tu viazala básnika i historická vernosť, ale i vtedy mal Herodesa oddeliť od Herodiady, aby práve v tom, na čom si zakladal, bol zničený. Ale práve takýto úplný rozruch sa protivil duchu básnikovmu, ktorý vie odpúšťať a ktorému pokutou za hriech je už aj pokánie a pokorenie.

Charaktery dramatu sú psychologicky dôsledné. Každý ich skutok, každé slovo vyplýva z ich povahy. Sú určite, ostro maľované. Celá galeria rozličných odtienkov charakterových prejde popred nás; nežná Tamar, detinská s východnou zrelosťou Salome, slávybažná a krvežížnivá Herodias, potom vášnivý ale k činu nerozhodný Herodes, zádumčivý Manahen, úlisný Chúza. Na vonok všetky tieto charaktery sú židovské, verné, ale vnútorne majú, okrem Herodiady, viac-menej spoločnú črtu, že viac dumajú, viac hovoria, ale keď príde konať, veľmi váhajú, sú nerozhodní, do seba plní sily, dôvery, na vonok váhaví, ústupčiví, poddajní. Myslím, čosi to pri nich zo slovenskej povahy. A mýlne je z tohoto zatvárať na rhetorský ráz tragédie. Dramatičnosť týmto charakterom osôb netrpí ujmy, veď vezmime len do ohľadu, že pri všetkej nerozhodnosti a nečinnosti Herodesovej skutky jeho samy vyplývajú jeden z druhého a donášajú sebou jeho pád.

Slovenského rázu dodáva tejto tragédii i mystická pobožnosť, ktorá ňou tiahne. Je pravda, že i látka je taká, ktorá sebou donášala i prejavy viery. Ale predsa, keď povážime, ako sa v úzadí v palmoháji zjaví Kristus len pre troch ľudí viditeľne, potom modlitbu Jánovu práve vtedy, keď hrmí a blýska, máme potvrdené vyššie slová.

Scény, jedna krajšia, dojímavejšia od druhej, sa zamieňajú. Spomnime len výstup Tamary, potom scény Jánove, potom prekazené sídenie sa Salomy s jej otcom, atď. K tomu krásu reči básnikovej, hĺbku myšlienok. A môžeme vysloviť náš blažený pocit, že literatúra naša má v tragédii Herodes a Herodias dielo vysokej umeleckej hodnoty, ktoré jej zadovažuje a dvíha česť.

Sám básnik nebol spokojný so svojím dielom. Hovoril o ňom, že „machwerk“, že ho ešte nechcel dať tlačiť, ale že mu ho takrečeno vytiahli zpod ruky. A žaloval sa zvlášte pre nedostatok prameňov, z ktorých by bol mohol lepšie poznať dobu, lepšie sa vhĺbiť do tých pomerov. Ja neviem, či by kto mohol stavať s tohoto ohľadu akúkoľvek požiadavku voči tejto tragédii. Ale básnik je natoľko nespokojný, že sa bol chytil i do prepracúvania diela, zvlášť po stránke, aby doba určitejšie bola podaná.

Tragédia vyšla tlačou r. 1909., v 60. narodeniny básnikove. Sám básnik sa vďačil národu vzácnym darom. Ba tiež v rok tento nás obdaril i prekladom Puškinovej dramatickej básne Boris Godunov. Radosť pri zjavení sa Herodes a Herodias, prvej to opravdovej, veľkej umeleckej tragédie, bola veľká, prevyšujúca i tú pri zjavení sa slovenského Hamleta, a hneď prejavila sa i žiadosť, aby tragédia bola predstavená. Ale u nás, na ochotníckom javisku, je to nemožno; v Čechách malo sa to tedy stať, ale pre ťažkosti technické tiež vystalo.

I prejav úcty, lásky, oddanosti naproti básnikovi pri týchto 60-tych jeho narodeninách bol valnejší. Kde aký spolok literárny sme len mali, alebo i stolové spoločnosti, malý slávnostný večierok s rečnením z jeho poezie, alebo i s prednáškami o ňom. Pozdravily ho i všetky noviny a naše časopisy, a Pohľady venovali mu celé číslo, ktoré prezradzovalo sľub, že väčšia pozornosť bude obracaná v budúcnosti tvorbám básnikovým, že prišiel čas, keď poezia jeho bude predmetom vážnych úvah.

Básnik bol dojatý prejavom oddanosti, natoľko, že ozvala sa v ňom skromnosť, že či a čím si to zaslúžil? Áno, národ sám potreboval tej oslavy, aby sa utužil v národnom cítení, ale básnik

Nevidí zásluh so svojej strany. A cítiac svoju starobu, cítiac, že

a tak že už ani nebude môcť si zásluh nadobyť, trápi sa myšlienkou, že aké hrozné preň na veky, i v hrobe ešte ostať dlžníkom.

Ináče Dozvuky sú i náladove pokračovaním Steskov. To isté zriekanie sa ďalšieho tvorenia, to isté žalovanie sa na starobu, na opúšťanie síl najdeme i tu. Len dokým v Steskoch ešte viac citu, viac srdca, zápalu sme našli, tu poznávame, že prevažuje zas reflexia.

Uvažuje často o svojich piesňach. A z tých mnohých výčitiek, ktoré sebe i piesňam svojim robí, dalo by sa zatvárať, že básnik v celej svojej lyrickej poezii vidí len negatívnu prácu, samé žaloby, túžby, spevy o nesplnených nádejach, vzdychy nad mnohým sklamaním, v jeho očiach nemajú pozitívnej hodnoty. Takú hodnotu by videl v tom, keď by mohol spievať o napredovaní národa, o rozprúdení jeho síl, o uznávaní jeho schopností. Takto spievať ale macošské pomery nedovolia slovenskému poetovi. Oh, vedel by i on ešte zaspievať z plnosti srdca, ohnive, radostne, bez žalovania:

Len nádej keby ho neopúšťala, len keby videl podopretú nádej svoju prejavmi národného života. Keby videl, že národ sám seba sbiera a poberá, že pribúda mu vodcov mužov činných, lebo veď tak verí, že „zhynúť môžme iba — samovraždou“, a že to nechce národ,

Ale nevidí dôkazy tej istoty. Ba naopak, duša jeho poznáva, že všetko, čím ju teší, je len mam:

Pred sebou už nevidí ničoho, čo by budilo nádej v ňom. Staroba ho skľučuje zažíva jaseň duše, žije už len rozpomienkam, a prosí:

Pripodobňuje sa k starému orlovi, ktorý v žiali nad minulosťou, že už nemôže tak lietať, ako kedysi, hodí sa o bralá.

I v národe sa mu len trapné obrazy stavajú pred oči, ktoré podrážajú každú nádej. Reč slovenská je nenávidená, bránia ju deťom, vyhadzujú z chrámov („Chyžnianskemu“), mládež sa odnárodňuje („A otvorili staré hroby —“, krásna ballada o odnárodnenom synovi), a v slavianstve zúri, hreší nesvornosť („Zawilińskému“). Žiactvo síce ide do Prahy, i ďakúva v mene národa Prahe, že je matkou nášmu dorostu, ale bolí ho, že i z chovancov pražských sa nájdu, ktorí zahusťujú oblaky nad národom. Často uvažuje i o ľude našom, a v jeho duši tiež nenachodí ničoho, čo by oprávňovalo nádej na premenu; je primäkký, pridobrý, ľahko popúšťa zo svojich zásad, zrieka sa i presvedčenia. Na prechádzkach tiež len trapné dojmy potvrdzujú jeho beznádejnosť: z jednej obce odchodia ľudia do Ameriky, v druhej deti sa maďarčia.

A predsa nevie sa zrieknuť nádeje. Všetky zákony prírodné a Božie, zdravý rozum a zdravý koreň národa mu len vravia, že národ slovenský, ak len sám nebude chcieť, nemôže zahynúť nikdy.

Uvažuje, čo robiť, ako vzkriesiť národ, ako mu pomôcť. Volá všetkých do práce, vytýka spozdilcom, obzerá sa a nachodí trocha potešenia, trocha základu pre nádej v tom, že čuje nové hlasy, že prebúdza sa mládež. A keď tie hlasy mládeže sú tiež len žalostné a žalobné, a nie radostné, uspokojí sa i s tým, len žiada, aby mládež z rodnej pôdy čerpala, o rodnej zemi spievala. Potom už nech je akýkoľvek ten spev, len nech ním ožijú naše nivy a hory.

Starec ustatý skladá všetkú nádej v mládeži. Ak sa chytí ona do práce, ak pôjde za ideálom, ktorému básnik slúžil v celom živote, vtedy sa uspokojí, vtedy vďačne jej prepustí miesto, a utiahne sa na pokoj.

A básnik zatíchne. Len kedy-tedy sa ozve ešte pri nejakej príležitosti, keď národ svätí pamätné dni svojich vodcov a otcov, Hodžu, Licharda, Chalúpku, Záhorského, a zaplače „U hrobu Pavla Mudroňa“, alebo pozdraví Kantátou 40-ročného „Tatrana“. A prekladá ďalej Goetheho ballady a lyrické básne, Lermontova „Dämona“, Schillerovu „Pieseň o zvone“, Slowackého báseň „Vo Švajčiarsku“, Puškinovho „Kavkazského zajatca“.

Pritom čaká, kedy výnde hviezda národa…