ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raduj sa, mládenec, vo svojej mladosti, lebo môžu prísť také dni, o ktorých povieš: Nemám v nich žiadneho zaľúbenia. — Milovaná mládež, privolávam ti tieto slová jedného starovekého mudrca, pretože nemyslím natoľko na túto školu, ani nie na nás, tvojich učiteľov, ale jedine len na teba. Posledný raz v tomto školskom roku si sa zhromaždila pred nami. Že si sem prišla, je svedectvom toho, že sa chceš rozlúčiť s nami, a to niektorí z vás na celý čas svojho života a iní aspoň na čas dlhých dvoch mesiacov. Nuž a raduješ sa, pretože budeš oslobodená spod tých rúk, ktoré ťa na tejto škole viazali cez celý rok.

Milovaná mládež, my ti dožičíme túto radosť, lebo je ona prirodzená, nevinná a čistá. Pokoj, ktorý budeš mať cez prázdniny, je len prechodom k zvýšenej činnosti a k ešte namáhavejšej práci. A verte mi, moji priatelia, krásne roky vášho rozkvetu zmiznú tak rýchlo ani obraz vo sne, takže zanechajú stopu iba v rozpomienke. Kto by vám preto zazlieval, že ste inštinktívne na to pobádaní a že si želáte podľa možnosti zhromaždiť čím viac podobných rozpomienok zo svojej mladosti, aby ony boli schopné zahriať vám raz srdce a osviežiť vašu myseľ.

Milovaná mládež, keď raz dosiahneš svoj mužný vek, vtedy uvidíš, že je život omnoho vážnejší, než aby ti mohol poskytnúť toľko radovánok, ako ti to spôsobila mladosť. Za mladi človek vidí všetko v ružových farbách, zrastá to s jeho srdcom, takže si myslí, že všetko vo svete sa hýbe ako úder pulzu, a to všetko, na čo sa len pozrie, čo podnikne a za čo sa oduševní. Tak vidíme, keď sa v mladosti radostne vydáme na cestu, všade okolo seba samú veselosť na zástavkami vyzdobenej lodičke a putujeme v ústrety svojmu životnému cieľu. Čerstvý vietor napína plachty a rozliehajú sa veselé spevy. Čím viac sa však blížime k pobrežiu skutočného života, tým viac nahliadame, že nežijeme len pre seba, ale zároveň aj pre iných ľudí, že musíme tak často odhliadnuť od svojej osoby a vziať na seba také povinnosti, ktoré centovou váhou tlačia plecia ľudí.

Milovaná mládež, zostaň len bezstarostnou, veď aj bez tvojho pričinenia príde čas, keď aj ty nebudeš už môcť viac žiť len svojej zábave a svojej vlastnej výchove. Aj ty budeš prinútená starať sa o seba a o svoj domáci kozub. Aj ty budeš nútená obetovať všeličo také, čo ti je milé, a postrádať všeličo také, po čom túži tvoja duša. Pridružia sa k tomu ešte starosti, ktoré teraz sotva podľa mena poznáš, a starosť je veru zlý hosť rovnako v chalupách žobrákov, ako aj v palácoch najvznešenejších mocipánov. Od teba sa ďalej bude požadovať omnoho namáhavejšia činnosť v súkromnom i vo verejnom živote. Ty totiž, sotva budeš sama so sebou hotová, musíš sa chopiť určitého životného povolania a v ňom si musíš dôsledne počínať. Napokon si povolaná stať sa raz aj nositeľom mravného svetového poriadku, byť ochrancom pravdy, a to tak na náboženskom, ako aj na vedeckom poli a reprezentovať súčasne štátny aj sociálny život, takže sa od teba bude už očakávať a požadovať dôslednosť a zdatný charakter. Budeš zastávať princípy a bojovať za ne, budeš musieť zápasiť aj za také záujmy, ktoré ti neprinesú žiaden osobný prospech, ba často ti budú na škodu.

Ak sa však potom budú ľudia tvojich síl tak mnohonásobne dovolávať, je možné, že na tvojom líci a v tvojom srdci bude veselosť veľmi vzácnym hosťom.

Milovaná mládež, celkom som o tom presvedčený, že ti v tejto hodine nemôžem povedať na rozlúčku nijaké priateľskejšie slová, než som ti ich už povedal: Raduj sa, ó mládenec, vo svojej mladosti, lebo môžu prísť dni, o ktorých ty sám povieš: nemám vo vás žiadneho zaľúbenia. Nech sa tvoje srdce veselí v radosti, ale buď presvedčený, že raz zo všetkého toho budeš musieť počet vydávať.

A tak teraz maj sa dobre! Rozpomínaj sa na svojich učiteľov a na túto školu a nakoniec ďakuj bohu za silu, ktorú ti dal aj v tomto školskom roku, za zdravie a za tie cesty, po ktorých ťa viedol svojou dobrotivou a milostivou rukou.

— — — — —