ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nieto nič prirodzenejšieho ako to, že škola vždy a každého času, kde, ako a keď len môže, napomína svojich chovancov na plnenie ich povinností. Nedivte sa preto, moji mladí priatelia, že aj ja v tejto chvíli rozlúčky, keď v radostnom opojení máte na mysli len svoj domov a že ho čoskoro uvidíte a keď najmenej myslíte na svoje povinnosti, privolávam vám: Zastaňte ešte raz na prahu týchto siení, venovaných výchove. Dajte bohu, čo je božie, a človeku, čo jemu patrí. Rozpomeňte sa na povinnosť, ktorú vám ukladá táto chvíľa, a len potom, až potom sa vráťte do svojho domova.

Keď sa vám v tejto chvíli končí celý rok výchovy, je vašou povinnosťou povďačne sa rozpamätať na tých, ktorí vám umožňovali, že sa vaše duchovné sily cez tento čas mohli prebúdzať, pestovať, dvíhať a zošľachťovať, a práve preto vám privolávam: Buďte vďační svojim dobrodincom.

V živote všeobecne platí zásada: Niečo za niečo a nič za nič. Čím sa však môžete odplatiť za dobrodenia, ktoré od iných prijímate, keď sami nič nemáte? Veru áno, nič nemáte, že svet musí všetko urobiť pre vás a všetko vám musí dať, čo práve potrebujete. Veď je to už v povahe mládeže všetko pre seba požadovať, pričom nijako nerozmýšľa, ako vráti to, čo dostala, a že všetko, čo sa jej dáva, chce si len pre seba podržať, a že sama pre druhého nechce nič urobiť a vykonať.

I. Čo je tvoje a čo máš, milovaná mládež, máš predovšetkým od svojich rodičov. Od rodičov máš život, vlohy, prostriedky na ich rozvíjanie a na svoju výživu; oni nemajú nič od teba, ich podielom od teba je najviac ak starosť a bieda, keď chcú obstarať všetko to, čo ty potrebuješ pre svoju výchovu. Koľko bezsenných nocí strávila tvoja matka nad tvojou kolískou, koľko sa napracoval tvoj otec v pote svojej tvári, aby ťa mohol cez celý rok vydržiavať. Koľkokrát sa rozbúchalo srdce v hrudi tvojich rodičov, keď videli, že nebezpečie ohrozuje tvoj život, alebo keď v tvŕdzi zbadali s úzkosťou, že ti nemôžu dať, čo potrebuješ a čo majú iní. A čo im ty môžeš dať za to? — Nemáš nič, tebe ešte nepatrí nič. — Môžeš však pritom spozorovať, že je to už beh sveta, aby sa predošlé generácie starali o nasledujúce, že aj tvoji rodičia dostávali od svojich rodičov starostlivosť a výživu, takže splácajú len svoj starý dlh, keď ti to isté poskytujú, čo kedysi oni sami dostali.

No keby toto tvrdenie aj bolo odôvodnené, otázka je, či sa predkovia len tak bez rozmyslu starali o tvojich rodičov, totiž bez toho, aby boli za to od nich niečo aj očakávali? Nie, nebolo to tak, lebo keď otec sám omladne vo svojom synovi a keď rodičia žijú v svojich deťoch, želajú si aj kochať sa v nich. To sa stáva len vtedy, keď dieťa prospieva a keď už vo svojich útlych rokoch celou svojou podstatou dáva najavo viditeľné znaky toho, že dlhoročná opatera prinesie očakávaný výsledok. To isté je aj s tebou, môj mladý priateľ, tvoji rodičia očakávajú od teba mnoho, veľmi mnoho, chcú mat z teba radosť a túžobne si želajú, aby videli v tebe splnenie svojich najnežnejších očakávaní. Oni túžia vidieť ta podľa možnosti na najvyššom možnom stupni duchovného zdokonalenia a vzdelania. A čo ty môžeš už teraz ukázať zo všetkého toho? Nič alebo prinajmenšom ešte len málo, pretože čo sa tvoji rodičia úfajú dožiť z teba, to je ešte veľmi ďaleko. Práve preto ta aj napomínam: Buď aspoň vďačný svojim rodičom!

II. Duchovné vzdelanie a zdokonalenie ti však tvoji rodičia nemôžu dať sami, hoci si to aj túžobne želajú. Preto sa spoliehajú na ďalšie vedenie tvojich učiteľov, od ktorých očakávajú, že prebudia v tvojom vnútri klík duchovného života, že ho budú pestovať a podľa svojho najlepšieho náhľadu postupne mu dajú tak dozrieť, aby časom priniesol bohaté ovocie nielen na ich radosť, ale aj na prospech a zvelebenie človečenstva. Ak má ľudský duch zvíťaziť nad surovosťou, nevedomosťou, bahnom materiálneho bytia, potrebuje sa vždy a neprestajne omladzovať, potrebuje čerstvé, elastické sily a nové, neopotrebované pružiny. Učiteľ je tu práve na to, aby v mládeži zveľaďoval tieto omladzujúce sa sily a tieto čerstvé pružiny budúceho duchovného života a uvádzal ich potom čiastočne do vedy a umenia a čiastočne do praktického života. Učiteľ sa trápi s vami, má trpezlivosť s vašimi nedostatkami, mnoho ráz žne od vás nevďak, pasuje sa s vašou nevedomosťou, primeriava doterajšie vaše výkony k tomu, čo vám ešte chýba. On si dáva námahu vžiť sa do vášho života, vašej chápavosti a vašich spôsobov, zapodieva sa maličkosťami, ktoré sám už prekonal, keď bol vo vašom veku, a vždy sa díva na vás nielen milujúcimi očami ako otec, ale aj pozoruje vo vás každé zvláštne nadanie k tomu alebo onému životnému smeru. Chce vo vás driemajúce iskry duchovného života upraviť na príslušnú cestu, aby mohol z vás vytvoriť solídne stĺpy, na ktorých by časom mohli spočinúť veda, umenie a mravný poriadok sveta. A čo mu za to dáte? Nič, celkom nič, pretože nič nemáte.

No mohli ste aj tu povedať: „A čím sa ja mám odvďačiť svojmu učiteľovi? Jeho životným povolaním je predsa vychovávať mládež, a teda aj mňa.“ Keby však toto tvrdenie aj bolo odôvodnené, pýtajte sa len, či na učiteľa a jeho výkony môžete mať také prirodzené nároky ako na svojich rodičov. Učiteľ vám je vlastne cudzí, predtým vás sotva poznal a pravdepodobne vás viac neuvidí, len čo opustíte túto školu, takže mu vlastne nezáleží mnoho na vašej osobe. Záleží však veľmi mnoho na tom, čo chce z vás utvoriť, a to práve tak, ako je umelcovi vedľajšou vecou kov, hlina, farba, tón, pretože vždy očakáva s túžbou a úzkosťou zakončenie a výsledok svojej umeleckej námahy. Očakáva, že sa jeho rukou opracovaný materiál pretvorí na novú, predtým tu vôbec neexistujúcu formu. Mladý môj priateľ, tak si aj tvoj učiteľ želal vidieť v tebe ovocie svojej námahy, lebo ono a len ono mu môže obstarať nejaké zadosťučinenie za jeho namáhavú starostlivosť. Preukáž sa teda a predlož ovocie, ktoré požaduje snaživý pracovník, tvoj učiteľ, za svoju námahu! Pravda, keby si to bol schopný urobiť! No keď ti je to nemožné a keď o tomto ovocí bude môcť až časom vydať svedectvo teraz ešte veľmi vzdialená budúcnosť, a pretože sa teraz ničím nemôžeš odvďačiť svojim učiteľom za ich námahu a za ich tebe preukázané dobrodenia, tak im buď aspoň vďačný.

— — — — —

Napokon by každý z vás mohol ešte to tvrdiť: „Bude dosť času byť vďačným k rodičom, až sa vrátim do ich domu. Môžem odplatiť námahy svojich učiteľov tým, že keď raz dospejem, dokážem sa ako zdatný člen ľudskej spoločnosti a Všemohúcemu potom venujem svoju úctu.“ No na to ti ja privolávam: Keď sa vrátiš domov, budeš chcieť mať len pôžitok; tvoja budúca výkonnosť je ešte stále problematická a za dobrodenia, ktoré ti boh poskytol, máš predsa dosť príčin každého dňa a pri každom dychu znova a znova ďakovať. Práve preto ta ešte raz napomínam: Buď teraz vďačný rodičom, rozpomínaj sa teraz priateľsky na učiteľov a skloň teraz svoje kolená pred bohom.

Keď to urobíš, dobre zakľúčiš školský rok.