ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milí moji priatelia, pozdravujem vás medzi nami! Srdečne vás pozdravujú vaši učitelia ako zástupcovia vašich rodičov, a to práve teraz, lebo vás pravdepodobne najprv vzdialenosť od vášho domova napína trochu úzkosťou, no potom vám aj nevedomosť o budúcom zaobchádzaní s vami a o vašom budúcom vedení odníma odvahu, ktorú musí mať každý mladík, keď chce bezpečne a úspešne dosiahnuť vedecký cieľ celého roku. Potrebujete aj preto, aby sme vás priateľsky prijali, lebo neviete dosť presne, načo je vlastne táto muka dlhého štúdia, načo tá rozdielnosť v zachádzaní, prečo sa práve tento druh disciplíny upotrebuje pri tebe a nie aj pri niekom inom.

Teraz teda, moji priatelia, keď vás tu srdečne pozdravujem, zároveň vám chcem prostosrdečne a otcovsky objasniť, ako je to v povahe človeka, že sa jeho „ja“ postupne rozvíja, takže sa v dôsledku toho aj musí nakladať s ním v rozličných časoch na rozličný spôsob. To preto, aby ste nielen porozumeli, čo sa tu bude diať s vami, ale aby ste aj to pochopili, že je druh a spôsob vašej výchovy rozumný a že jedine on vedie k cieľu.

Cieľom každej výchovy je potlačiť v každom človekovi jednotlivca, indivíduum, vyskúšať s ním rôzne stupne rozvoja jeho povedomia a vytvoriť z neho skutočného človeka, človeka v šľachetnom zmysle toho slova, nie už viac jednotlivosť, ale nástroj rozumu. Čo som povedal, to by sa mohlo pokladať za protirečenie, ale je nie tak, lebo čistoľudské je predsa v rozumnosti, slobode, v nezávislosti od zásahov neduchovného, a teda aj svojho vlastného vplyvu.

Výchova teda smeruje k potlačeniu vlastného „ja“, a to preto, aby sa človek stal slobodným, pretože človek prichádza na svet vystrojený určitými vlohami. Ony však len driemu v ňom a tak musia byť najprv prebudené, potom ich však treba viesť cez rôzne stupne, pričom jedny rušia druhé a preberajú do seba, až kým pozvoľna nedospejú k svojmu ďalšiemu určeniu. Chcem vám jednotlive vyložiť tieto rôzne odstupňovania.

Zo začiatku imponuje indivíduu všetko, čo je tu, spočiatku sa pokladá za čiastku celku, stýka sa s bohom i so svetom ako so seberovnými a je v nich organickým článkom. To však prestáva vtedy, keď sa človek rozpadne so svetom, na čo ho povzbudzuje vlastný pocit. Človek sa stavia proti svetu a tým sa oslobodzuje od neho, pretože ho robí svojím predmetom. Prebudením vedomia sa končí individuálny život. Mizne jednota, predošlá nevinnosť sa stráca, človek sa stáva cudzincom vo svete, ale tým získané vedomie vlastnej samostatnosti ho privádza k tomu, aby so samým predmetom nakladal ako s cudzím, aby na ňom rozlišoval podstatu od jej javov a ho takým činom celkom ovládal, lebo teraz už nezávisí od predmetu, či sa bude javiť človeku tak alebo onak. Prebudený rozum všetko rozlišuje a všetko vysvetľuje, čo patrí k predmetu. Tým vzniká vedomie, ktoré predmet tak alebo onak chápe, tak či onak rozlišuje, tak alebo inak vysvetľuje.

Vedomím sa človek stáva pánom objektívneho a musí, pretože je presvedčený o svojej nepodstatnosti a ničotnosti, tak dokazovať svoju prevahu nad ním, že ho zničí a tým ho urobí celkom bezcenným. Človek sa takto raduje zo svojej moci, ale radosť nad takto získaným víťazstvom bola by len prechodná, keby človek nechcel aj naďalej existovať. To isté sa stáva, keď sa predmet premieňa a pretvára na iný, lebo nový výtvor je vlastným dielom človeka a hovorí o jeho moci. My ľudia predmety premieňame v práci a prácou. Ňou totiž človek donucuje predmet stať sa iným, čím ho práve chce mať. Pritom však nesmieme zabúdať, že nám za predmet môžu slúžiť nielen neživé veci, ale aj duchovné podstaty. Pri bližšom uvažovaní o veci pozorujeme aj to, že aj medzi duchovnými podstatami je boj, smerujúci na zničenie a znehodnotenie jednej druhou. Výsledok toho je, že sa jedna stáva nástrojom druhej, z čoho vzniká pomer medzi bezohľadným rozkazom a slepou poslušnosťou, ktorý sa prejavuje v disciplíne.

Práca a výchova sú dva hlavné prostriedky, ktorými sa dvíha vedomie. Prácou dospieva človek nielen k vedomiu o svojej sile, ale zároveň sa aj uspokojuje, lebo predmet, ktorý ho prv dráždil a preto znepokojoval, svojím zničením prestal byť dráždidlom. Vo výchove je tento vzťah práve opačný, lebo tam sa nenaučí niečo otec, ponúkajúci učiteľ alebo ponúkajúci majster, ale syn, školák alebo učeň, teda nie ponúkajúci, ale poslúchajúci. Tým, že poslúchajúci vykonáva cudziu vôľu, stáva sa práve takým zručným ako otec, učiteľ a majster a je im v tom podobný. Tým sa dvíha k spoločnému vedomiu a cíti sa byť členom celku, ktorý nesleduje ciele jednotlivca, ale všeobecné ciele. Preto sa človek vytvára najmä poslušnosťou, keďže ona ho vedie k práci a ňou sa zvládne nielen sám predmet, ale krotí sa aj vlastné srdce. Toto premáhanie vlastnej vôle vedie človeka k tomu, aby obetoval svojvoľnosť a samovôľu. Práca, výchova a poslušnosť prináša smrť vlastnému „ja“, aby vzniklo z toho niečo vznešenejšie.

Lenže pri vedomí o všeobecnosti všetko to býva ešte len na polceste, lebo v nejakom spoločenstve môžu celkom dobre existovať zámery svojvoľnosti a samovôle. Nemôže to však byť tam, kde sa vedomie k inému vedomiu nespráva mechanicky, ako jedno zrnko piesku k druhému, ale kde sa stráca ako kvapka v oceáne, kde sa neprejavuje jednotlivosť, ale to, čím sa manifestuje všeobecná podstata v jednotlivostiach, kde je substanciou rozumnosť ako niečo všeobecne ľudského, kde teda človek mizne v oceáne rozumnosti. Človek nemyslí, nehovorí a nechce nič pre seba, ale v mene rozumu. Na to ho priviedla práca, disciplína a výchova, lebo ich cieľom je, aby človek konal rozumne.

Keď už týmto spôsobom zomrie vlastné „ja“, z tejto smrti vzniká nový človek, lebo podobná smrť je krstom ducha a tak pravej múdrosti, slobody a poznania, ktoré sa neviažu ani na indivíduá, ani na stáročia.

Múdrosť, rozumnosť je teda najvyšší cieľ, po ktorom môže bažiť nejaký človek, lebo v nej a jedine v nej bude a môže byť človekom a môže dosiahnuť to najvyššie, čo mu určil Stvoriteľ. A tak, moji priatelia, práve vy ste povolaní bažiť za týmto cieľom. Vy máte byť rozumní, máte byť múdri, a to dnes hľadáte na tomto mieste. Budeme vás aj v nasledujúcich školských rokoch viesť k tomu, aby zomrelo vaše vlastné „ja“, vaša tvrdošijnosť a samovôľa, vaša nevedomosť. Máte ovládať to, čo vám je neznáme, aby ste tým mohli zbierať poklady vedy, lebo aj vo vás a skrze vás má raz pokračovať veľké dielo vzdelávania ľudského pokolenia (veď mládež je nádejou budúcnosti!) a má sa aj vo vás ďalej rozvíjať vedomie človečenstva.

No keď je to cieľom vašej výchovy a vašich snáh, potom nesmiete na to zabúdať, čím ho možno dosiahnuť. Dosiahnuť ho však môžete len vlastným pričinením. Vy sami sa musíte vynasnažiť k tomu sa privinúť, čo sa vám ponúka. Vy sami musíte hľadieť, aby ste sa raz povzniesli zo stupňa na stupeň na najvyšší bod rozvoja vedomia. Sami musíte si hľadieť získať to presvedčenie, že kýmkoľvek sa nestanete samostatnými a slobodnými, musíte mať iný rozum a inú vôľu než je vaša.

Slová „práca“ a „výchova“ som zvlášť vyzdvihol ako najpodstatnejšie prostriedky napomáhajúce vzdelanie, ktoré vy hľadáte v tejto škole, súčasne som vám naznačil, čo bude vašou hlavnou povinnosťou aj v tomto školskom roku, ak chcete byť časom múdri a rozumní. Požaduje sa od vás predovšetkým práca, aby sa ňou zbystrili vaše duchovné sily, keď zvládnete veci, ktoré sa vám stavajú na odpor. Potom sa však žiada aj to, aby ste dospeli k vedomiu o duchovnej sile, ktorú máte v sebe, a tak, aby ste sa stali zdatnými primerane svojmu veku. Hlavnou vecou pritom nie je vaša vlastná budúcnosť, lebo ju táto škola nemôže mať výlučne na zreteli, ale humanita, ktorú máte raz aj sami napomáhať. Odporúčam vám preto predovšetkým neochabujúcu usilovnosť, ktorá má priniesť ovocie nielen vám, ale aj svetu.

Po práci je druhým hlavným prostriedkom, napomáhajúcim vzdelanie, disciplína, to znamená podriadenie vašej vlastnej vôle a snahy vôli vašich predstavených. Vôľou vašich predstavených je však vždy vašu mravnú hodnotu dvíhať, viesť vás pri rozvoji vášho vedomia, viesť vás, aby ste získali najvyššie ľudské hodnoty: múdrosť, rozumnosť a slobodu. Ich vôľou je priviesť vás natoľko, aby ste po skončení gymnaziálnych štúdií mohli byť prenechaní svojmu vlastnému vedeniu. Preto je vôľa vašich učiteľov aj vašou vôľou a vy raz sami nahliadnete, že to bol pravý a jediný prostriedok vášho vzdelania.

— — — — —