ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Moja milá mládež, keďže sme sa v tomto školskom roku nielen posledný raz zhromaždili, ale sme aj zakľúčili posledné, školy sa ešte týkajúce veci, pokladal som za svoju povinnosť povedať ti niekoľko slov na rozlúčku.

Nezhromaždil nás tu dnes len zvyk, predpis alebo iba bezprostredná nevyhnutnosť, nie. Na túto chvíľu sa pripína oveľa vyšší záujem. Keď sa, môj mladý priateľ, lúčiš so svojím otcom, vidíš, ako jeho hruď preniká zvláštny, svätý cit — si predsa jeho dieťa, si budúcnosťou jeho staroby — on ti kladie na hlavu svoju žehnajúcu ruku a hovorí: „Syn môj, choď v božom mene, ži na radosť svojich rodičov a tak sa správaj, aby si raz mohol byť sám sebe osožným a mohol si byť ozdobou ľudstva.“ Ak je svätosť vzťahov medzi rodičmi a deťmi nie iba číry blud, ale niečo prirodzené a potrebné, ani ty nemôžeš povedať, že je vzťah medzi učiteľmi a žiakmi utkaný z menej svätých spojív. Učiteľovi si ty predsa nádejou budúceho ľudského pokolenia, za člena ktorého je ťa on povolaný vychovať. Prečo by ti teda aj on nemohol povedať tak isto ako tvoj otec: „Syn môj, vráť sa v božom mene do svojho domova. Boh ťa požehnaj! Zostaň, aj keď budeš vzdialený, taký, akým som si ťa želal mať tu a povedz doma, že si tu našiel takú starostlivosť o ducha a myseľ, aká musí zodpovedať očakávaniam tvojich príbuzných!“

Mladý môj priateľ, vskutku sa ti dostáva teraz ešte posledné slovo od tvojich učiteľov. Keď totiž prídeš domov, opýta sa ťa tvoj otec, keď ťa privítal najprv obvyklým spôsobom: „Syn môj, čože si mi doniesol? Čo je to, čo by mohlo odmeniť moju lásku k tebe, a moju starosť o teba?“

Odpovedz mu, môj mladý priateľ: „Seba samého.“

Na prvý pohľad sa síce zdá, akoby sa to rozumelo samo sebou a nemalo nijaký hlbší význam, no keď sa o tom bližšie uvažuje, má tento výraz niečo zvláštneho v sebe. Prichádzaš predsa do otcovského domu po uplynutí celého školského roku, ale nie si taký, akým si bol, keď si ho opúšťal, si zmenený, si celkom iný. Túto zmenu zapríčinili v tebe spôsob a stupeň poznatkov, ktoré si tu nazbieral. Každý novozískaný poznatok totiž povznáša ducha, podnecuje a dráždi ho obohacovať sa novými poznatkami, nabáda na ďalšie pokroky a má v sebe klíčky nového, čerstvého oživnutia duchovných síl v tvojej hrudi. Ony dlhšou námahou, dlhším snažením, úsilím a mravnou obyčajou dôjdu raz v tebe k svojmu zdokonaleniu. „Dokonalosť!“, veľké slovo, „kde vo svete ju možno nájsť? Kde ju mám nájsť v sebe ja, ktorý som duchovne taký slabý a mravne taký nepatrný?“, tak sa spýtaš, môj mladý priateľ. — Máš síce pravdu, keď sa pýtaš takto, no predovšetkým nemusíš pod tým rozumieť všeobecnú dokonalosť. Po tej baží už od tisícročí všetko ľudské pokolenie a bude po nej bažiť aj cez ďalšie tisícročia, ale ty máš rozumieť pod tým svoju osobnú zdatnosť, a to zdatnosť vo vedomostiach a charakterovú zdatnosť. Ona sa musí stále vznášať pred tebou, aj keby si bol celkom bezvýznamný, a to najmä ako vysoký cieľ, po ktorom musí bažiť človek ako jednotlivec. Po druhé však musíš vedieť, že už aj vo svojom útlom veku môžeš byt zdatný a znamenitý a že nikto nebude od teba viac požadovať, než si schopný uniesť. Hoci sú tvoje vedomosti ešte skromné a tvoje činy ešte nepatrné, jednako sa majster prejavuje už aj v maličkostiach a nepatrnostiach. Kto sa v malom dokázal byť dôkladným, môže sa úfať, že časom, len čo zmocnejú jeho sily, bude rovnako dôkladný aj vo veľkých veciach. No a kto roztrúsený materiál, z ktorého môže byť zložená a vystavaná veľká budova, náležitým spôsobom a zručnou rukou zhromaždil, môže sa domnievať, že raz bude aj oprávnený a zručný, aby to všetko dal dovedna do jedného celku.

A tak teda, môj mladý priateľ, ak vo chvíli rozlúčky s touto školou môžeš s dobrým svedomím povedať o sebe, že si tu cez celý školský rok zostal verný sebe, že si mal neprestajne na zreteli vysokú úlohu vzdelávať svojho ducha, že vo svojom útlom veku neustále si starostlivo ošetroval a živil vo svojej duši driemajúce elementy budúceho človeka, človeka vo vyššom zmysle slova — vtedy si skutočne mnoho vykonal. Zmena, ktorá pôsobila v tvojej duši cez celý školský rok, je semenom budúcich plodov a nevyhnutným prechodným stupňom v rozvoji tvojho ducha. Vtedy si aj vo svojom útlom veku skutočným hrdinom, takže potom aj môžeš smelo predstúpiť pred svojho otca a povedať mu: „Otec, seba som ti doniesol.“

Tvoj otec sa tomu celkom iste zaraduje, veď predsa nechce od teba nič iné ako takúto dobrú zmenu tvojho vnútra, ku ktorej smerovala tvoja celoročná výchova. To jediné mu však asi sotva postačí, takže sa ťa znova opýta, čo ďalšie si mu ešte doniesol, a tak mu povedz: Vďačné srdce k ústavu, ktorý ma pestoval, a k učiteľom, ktorí ma vychovávali.

Keby bol človek len sám na seba odkázaný, musel by si sám zaopatriť všetko, čo je potrebné, aby sa udržoval. Bol by prinútený zostať v stave, do ktorého pôvodne ho postavila matka príroda. Nebol by pri ňom možný nijaký pokrok a nijaké zdokonalenie, ba bol by ešte omnoho biednejší a úbohejší než mnohé stvorenie, ktoré my menujeme nerozumným. Len v ňom je pud po spoločnosti, po spolužití, a to zapríčiňuje, že kým človek žije pre seba, žije pre druhého, že sa jeden človek opiera o druhého a že kým človek pracuje pre seba, zároveň pracuje aj pre druhého. Tým prestáva osamotenie ľudí a nastáva spolupráca, smerujúca k spoločnému cieľu a k spoločnému dielu, pri ktorom si ruky podávajú minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Pritom sa jednotlivé indivíduá stávajú nerozlučnými článkami nekonečnej reťaze, ktorá obopína svet v jeho živote, pretrvávajúcom tisícročia.

Platí to najmä o duchovnom živote človeka. Len v spoločenskom živote sa mohol vypracovať duch z vonkajšieho obalu, do ktorého je vyobcovaný, a mohol vytvoriť nové svety, vznášajúce sa ako nad stáročiami, tak aj nad miliónmi jednotlivcov a zároveň ich ovládajúce. Ľudská spoločnosť však nemôže a nesmie upustiť od vymoženosti namáhavej činnosti svojho vlastného ducha, ktoré vymoženosti sa musia pomaličky a pozvoľna ukladať ako kameň ku kameňu pri nejakej stavbe, až kým z nich nevznikne s veľkou námahou svätyňa humanity, ktorú ony vytvárajú. Spoločnosť sa preto neustále nielen namáha podržať si ich, ale aj stále ich zveľaďovať, aby sa na taký spôsob čím viac priblížila k cieľu, ktorý vytýčila Prozreteľnosť ľudskému pokoleniu. Ako sa napríklad veda alebo svetový poriadok neviaže výlučne na žiadne indivíduum, na nijaký vek ani národ, tak sa ani práca ducha neviaže vôbec na nič. Ona sa udrží, ak sa prenesie na nové svieže sily, pretože dostáva potravu, sviežosť a život len od jednotlivca, ktorý sa zasvätil službe ducha.

Školy sú teda miesta, ktoré zriadila spoločnosť na konanie a rozvíjanie vašej duchovnej práce. Školy spájajú minulosť s budúcnosťou. Učebné ústavy majú jednotlivca tak zošľachťovať, že mu odnímajú jeho miesto ako jednotlivca a pretvárajú ho na služobníka cieľov človečenstva a na nástroj duchovného života. — Škola, chovancami ktorej ste, má tiež za úlohu vzdelávať vás k humanite, to znamená k svetlu, láske a životu. Má vás povzbudzovať a posilňovať pocitom spoločenskosti k vytrvalosti, činnosti a stálej túžbe po najvyšších cieľoch ľudstva. Ona vás zasvätí do tajomstiev vyššieho svetového poriadku a usilovala sa uviesť vás do tkaniva, obrazov a postáv duchovného sveta. Škola si dala prácu, aby vo vás a skrze vás pripravila a napomáhala budúcnosť ľudskej spoločnosti. — Keď však hovorím o škole, rozumiem tým aj vašich učiteľov.

Učiteľ je totiž tým, ktorý to všetko sprostredkuje. Učiteľ vám bol dobroprajným sprievodcom na ceste pravdy a humanity. Učiteľ sa neštítil nijakej námahy a starostlivosti, aby vám priniesol vedomosti a tak vás vychoval za užitočných členov ľudskej spoločnosti; vy však môžete byť len vtedy iným užitoční, keď budete sami zdatní. On zachádzal s vami trpezlivo a s láskou, on horlivo, vytrvalo a s obetovaním vlastnej osoby snažil sa budiť a vyvolať vo vás ešte driemajúci obraz boží, — ako by ste teda mohli v tejto hodine rozlúčky zabudnúť na túto školu a na jej učiteľov? — Pútnik, ktorý prešiel po dlhšej nebezpečnej alebo doteraz neznámej ceste, po návrate do vlasti sa ešte raz poobzerá okolo seba a s radosťou sa rozpomína na všetky útrapy a všetky radosti tej dlhej cesty. Rozpráva svojim domácim s vďačnou rozpomienkou o prestávkach na svojej ceste, spomína osoby, ktoré ho ako cudzinca vďačne prijali alebo mu radou i skutkom pomohli. Prečo by si sa teda aj ty, moja drahá mládež, teraz neobzrela späť na púť celého školského roku? Prečo by si sa v tejto chvíli nerozpamätala na túto školu, ktorá ťa uviedla do spoločnosti ducha? Prečo by si teraz, keď sa tu lúčiš, s vďačným srdcom nepomyslela na svojich učiteľov, ktorí ti otvárali dvere chrámu vedenia a poznania?

Keď sa vrátiš domov, povedz svojmu otcovi, že si mu priniesla vďačné srdce ku škole, ktorá ťa pestovala, a voči učiteľom, ktorí ťa vychovávali. Otec sa iste bude radovať tvojmu príchodu, lebo z tvojej vďačnosti vybadá, že pociťuješ už, čo je konečným cieľom tvojej výchovy, že máš totiž zmysel pre úlohy svojho života, ktorý nepatrí, ani nemá patriť len tebe.

Medzitým, pri všetkej svojej radosti nad zdarom a synovým mravným vzrastom, mohol by sa ťa predsa tvoj otec ešte aj ďalej spytovať: „Či si mi už nič viac nedoniesol, syn môj?“ Spýtal by sa tak poučený dlhoročnou skúsenosťou a podľa presvedčenia, že je márne všetko ľudské usilovanie, keďže často vedie k pýche, samoľúbosti, domýšľavosti a márnivosti. To usilovanie často produkuje blud a blud posadne a otrasie celými generáciami, takže ich zavedie na scestia, na ktorých sa rúhajú podstate ľudstva a jeho povolaniu.

Odpovedz teda otcovi: „Áno, priniesol som ti v hrudi bohabojnosť!“

Sofokles, vychádzajúci zo svojho gréckeho stanoviska, podľa ktorého i samo božstvo javí sa ako viaznúce v ľudských nedostatkoch, a na ktorom stanovisku sa teda nepovznieslo ešte ani vedomie o individuálnom živote, hovorí: „Žije mnoho násilníkov, ale najnásilnejší je človek.“ No my z našej strany, ktorí vychádzame z celkom iného, s našim presvedčením zhodného a omnoho vyššieho stanoviska, hovoríme: Človek je isteže násilnícky, ale je aj pri svojej násilnosti a napriek svojmu úsiliu, navzdor svojim námahám jednako len malý a bezvýznamný. Lebo keby si vytvoril dokonca aj ríšu ducha, ktorá ho vyvyšuje nad mŕtvu prírodu, predsa je duch sám nekonečnejší a mocnejší. Duch ho núti povzniesť sa nad tmavú hrudu zeme, ktorá jednako podmieňuje jeho existenciu, a jedine v duchu musí hľadať pravdu, určenie a uskutočnenie svojho „ja“. Tohto ducha nazývame bohom.

— — — — —