ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milovaná mládež!

Je možné, že skoro všetci ste s ťažkým srdcom opustili svojich rodičov, súrodencov, rodné lány, dobre predvídajúc, že v chladnej a cudzej diaľave často darmo budete hľadať obyčaje, na ktoré ste si zvykli už vo svojom detstve, dobre predvídajúc, že v cudzom svete žiadne srdce nebude vám biť v ústrety tak vrele a úprimne ako vo vašom domove. Je to síce bolestné, ale zhoduje sa s terajším vaším stavom.

Pochopiteľné by bolo teda, keby v dnešný deň na vašej tvári bolo badať nádych vážnosti a keby sa do vášho srdca vkradla úzkosť, vyvolaná nevedomosťou o budúcich veciach. Totiž to, čo sme už dostali, nezaujíma a nedojíma nás natoľko ako to, čo ešte len príde, no a tento záujem bude dnes zmiešaný s tajným vzdychom vašej duše za domovom a za milými príbuznými.

*

I. Vaša vážnosť a úzkosť bola by oprávnená, prirodzená a potrebná, ba takrečeno užitočná pre vás, a to preto, aby vzbudila vo vás osteň zvedavosti a vedychtivého očakávania. To preto, lebo nemáte nijakú istotu o svojom budúcom zamestnaní, o zachádzaní s vami a o spôsobe vašej výchovy v tomto školskom roku.

Veľký grécky básnik Sofokles hovorí vo svojej nádhernej Antigone:

Je mnoho podivuhodného, ale nič nie je podivuhodnejšie nad človeka.

A ďalej:

Zo všetkých hodnôt, ktoré kedysi dal boh človekovi, najvyšším zostáva rozum.

A napokon:

Nerozum je najväčšie zlo.

Človek je najobdivuhodnejší na svete!

Svet okolo nás je hotový, uzavretý. Jedine človek stále zostáva záhadou so svojimi snahami, usilovaniami, so svojím konaním. Je on večitým pútnikom na svete, nevediacim, kde sa jeho púť začína a kde sa skončí. Má on síce v stvorenstve najvyššie miesto, lebo celá príroda v ňom vrcholí, a jednako je taký bezmocný, že by musel byť len hračkou najrôznejších živlov, keby nemal schopnosť raziť svoje vlastné cesty, odlúčiť sa od prírody a zakladať svoj vlastný svet. Beda mu však, keby sa o to pokúsil! A jednako sa tak stalo. Či nepoznáte krásne rozprávanie Biblie o stratenom raji? Človek bol nespokojný s bohatstvom, ktoré mu dal dobrotivý boh, a odvážil sa bažiť ešte za väčším, požil zakázané ovocie zo stromu poznania. Zato bol plamenným mečom vyhnaný z raja, musel kráčať po bodľačí a tŕní a svoj denný chlieb si musel zaslúžiť v pote svojej tvári. No každá kvapka krvi, čo vyprýštila z jeho nohy doráňanej bodliakmi a tŕňmi, zanechala nezmazateľnú stopu a vytvorila v jeho hrudi žihadlo nespokojnosti, mrzutosti a neľúbosti, ktoré ho nabáda odlíšiť sa od vonkajších vplyvov. Chce tak ako hlavaté decko, ktoré o toľko viac zotrváva vo svojom vzdore, o koľko tvrdšie ho budú priúčať na poslušnosť, vojnu vypovedať obkľučujúcim ho živlom a pozvoľna si ich začína podmaňovať. — Pravda, trvalo to dlho, kým sa človek prestal skláňať pred prírodou. Ona mu ešte vždy natoľko imponovala, že ju dokonca vzýval raz v tej a raz v onej forme a podobe, hoci s ňou bojoval.

Grécka báj o Sfinge a Oidipovi naznačuje nám onú chvíľu, kedy, kde a ako sa náš rod emancipoval a prestal sa pokladať iba za náhodný akcident prírody. Keď totiž Oidipos napokon uhádol Sfinginu hádanku a vypovedal slovo „človek“ v protive k výrazu „zviera“, vrhol sa do mora zvierací netvor s ľudskou tvárou, aby sa už nikdy viac nezjavil. Odvtedy už človek ovládal svet. Človek však, keďže zvrhol dovtedajšie svoje okovy, začal sa pohybovať vo svete samostatne a nezávisle, pustiac uzdu neodolateľnému tlaku, aby všemocne čerpal poklady zo žriedla svojej najvnútornejšej podstaty a aby im získal platnosť aj vo vonkajšom svete. Chopiac sa smelého odhodlania, napadol on prírodu a uhádol svoje myšlienky, ponorené v nej do smrteľného spánku, a menovite ich zákony. Jeho pevná vôľa premohla more, zem, vzduch, hromobitie, podrobila si ich a obrátila ich sily vo svoj prospech. Človek zostúpil do hlbín svojej najvnútornejšej prírody, vypočul najtichší dych jej ševeliaceho hlasu túžby a teraz si vytvoril predstavu o ľudskej duši, o mravnom usporiadaní sveta a nakoniec, keď sa povzniesol, o najvyššej podstate zo všetkých, ktorá inak zostáva každému stvoreniu po všetky veky zahalená nepreniknuteľným závojom — o bohu.

Tak má on pozvoľna ríšu ducha, ktorá tvorí nadzmyselný svet, a ten sa musí ceniť práve tak vysoko, ba ešte vyššie než ostatná príroda. A táto ríša ducha je jeho výtvorom, zbudovaná v pote tvári jeho silou, jeho snahou a námahou.

Vskutku: Mnoho je podivuhodného, no nieto nič podivuhodnejšie, ako je človek.

*

II. Človeku rozum slúži za prostriedok dobyť a docieliť tieto výsledky jeho úsilia, lebo:

Zo všetkých hodnôt, ktoré dal boh kedysi človekovi, rozum zostáva najvyšším.

Lež o koľko pyšnejší je let rozumu, o toľko viac nám on dáva poznávať, aká biedna je súdnosť a aký bohatý je blud, ako často sa človek hľadí vypínať svojou domýšľavosťou, ako sa tým vrhá do najväčšej nespokojnosti a takým spôsobom žlčovo horkne a borí celú svoju existenciu. V Goetheho Faustovi Mefisto hovorí bohu:

Trochu lepšie by on žil, keby si mu nebol dal zdanie nebeského svetla. On ho volá rozumom a používa ho zvierackejšie než ktorékoľvek zviera: Človek strká svoj nos do každého blata.

Človek síce ovláda prírodu, ale jednako sa nevie oslobodiť od nej. V našej duši stále driemu najrozličnejšie vášne a ony sú spolu s našimi rozhodnutiami podobné morským vlnám, a keď nepomôže ten, kto stvoril ľudské prsia, my nemôžeme povedať ich dmúcej sa povodni: potiaľ, a nie ďalej. Ľudia a národy zjavujú sa na tejto božej pôde ako meteory alebo ako fatamorgána a po troške času zase klesajú do svojej predošlej ničoty, a to napriek svojim úsiliam, činom a pyšnému povedomiu, vzdor svojej radosti i utrpeniu. Ľudia, národy často zboria vo svojom nerozume ovocie svojich tisícročných námah a dlho to potrvá, kým nejaký nový fénix, ktorého vidieť im je však odopreté, znova povstane z ich popola so široko, široko rozprestretými peruťami. Keď sa človek povznesie k ideám, nesmie zabúdať, že až tu bude správnym služobníkom, pretože idea sa nemôže urobiť, lež povstáva v duši jednotlivých vyvolencov, ktorých si vyvolila za svojich žrecov. Oni to aj poznávajú a patričná idea v tom okamihu sa stráca v ich rukách, keď sa domýšľali, že ju práve poriadne uchopili. Keď človek zostúpi do pekla, aby mu vyrval jeho obete a zlo potlačil, nakoniec poznáva, že mu prichodí bojovať s nikdy nezdolateľnou hydrou. Keď však vystúpi do neba, aby tam okmásal jeho vavríny, jeho smelé oko bude natoľko oslepené žiarivým nebeským trónom, že to na večné veky odpyká jeho smelá opovážlivosť. Ak chce spôsobiť zlo, na svoj ohromný úžas skúsi, že diabolská vec je, ako hovorí Goethe, kúsok z onej sily, ktorá vždy chce zlo, a vždy vytvára dobro.

Ak chce vytvárať dobro, musí temer vždy sklopiť zrak a sám sebe povedať: Nevďak vládne svetom. Keď chce vyčerpať idey, keď chce prísť k jadru pravdy, keď sa chce povzniesť k slobode, keď chce odhaliť závoj tajomstva nesmrteľnosti, mravného usporiadania sveta — boha, prichádza k záveru so Shakespeareovým Hamletom: Sú tajomstvá v nebi a na zemi, ktoré nerozumejú vaši filozofi; takže musí povedať s Faustom: Tu stojím teda ja, úbohý blázon, a som taký múdry ako i prv. A keď vidím, že my ľudia nič nevieme, skoro by mi zhorel mozog.

Nakrátko povedané, námaha ľudského ducha dospieť ku koncu svojho úsilia zostáva naveky len zbožným želaním, len nádejou, len túhou, iba hľadaním, len tápaním v temnotách, lebo všade naráža na medzu, na ktorej mu istý tajomný hlas privoláva: Len potiaľ a nie ďalej!

Preto sa stáva človek druhým Prometeom, ktorý nikdy a nikde nenachádza oslobodenie a uspokojenie a ktorý pre zločin, že vo svojej opovážlivosti ukradol nebeský oheň, prikovaný bol na Kaukaz a odsúdený na to, aby mu dennodenne sup ošklbával pečienku, ktorá mu v noci opätovne dorástla.

*

III. Ale človek aj tak neodstupuje od svojich úsilí. Ľudstvo je len abstraktný pojem, ktorý dostáva mäso a krv, to znamená život a konkrétne sa javí iba v jednotlivcoch. V jednotlivých osobách sa však ďalej koncentruje všetko to, čo majú myslieť a konať mnohí iní; preto je vecou najväčšej závažnosti, aby rozum a celá vnútorná príroda jednotlivca bola zošľachtená, pestovaná, zdatná a spôsobilá napomáhať veľké úsilia ľudského pokolenia.

Aj teba, milovaná mládež, tvoji rodičia preto poslali do tejto školy, a keď ti je clivo za nimi, za rodnými nivami a za svojou voľnou chvíľou, musela by sa táto clivosť ešte len rozmnožiť, keby si bola schopná zrelšie posúdiť práve načrtané ciele, medze a hranice ľudského ducha.

No ver mi, že sa sila ľudskej snahy celkom dobre dá spojiť s jej mdlobou. Jedno i druhé je ľudské. Prozreteľnosť to tak zariadila a veci musia tak byť, ako môžu byť, a tak aj človek môže byť len taký, aký je, keďže to prináša so sebou práve to jeho vyššie povolanie. Boh sám povedal „buď svetlo“ a bolo svetlo. Tak aj úsilie človeka, aby sa stal nositeľom svetla, nezávisí od neho, lebo est deus in nobis, agitante calescimus illo.^[33] Inými slovami: Čo sme, tým sme z božej milosti. Preto nás učí viera prestávať na božej vôli, s najväčšou svedomitosťou spravovať zverený nám duchovný poklad, pri poznaní našej slabosti však pokoriť sa tomu, pred kým sa večnosť skláňa a pred čou tvárou sú tisícky rokov len okamihom. Za tisíc rokov však zmiznú tisíce a tisíce miliónov ľudí pred sotva badateľne oscilujúcim dychom večnosti a pred mocou tej večnosti sa ty sotva môžeš nazvať práškom alebo atómom.

Čerpaj odtiaľ odvahu, moja mládež, pusť sa s chuťou do práce, vypĺňaj svoje ľudské úlohy a keď ti bude clivo za svojím domovom, pomysli si, že je nerozumné späť sa obzerať, keď cesta leží pred tebou. Lebo sa vám pri vašej práci pomáha:

a) zo strany vašich učiteľov, a keď aj na nejaký čas, ako sa vy domnievate, odtrhnutí ste od svojich rodičov, odhliadnuc od toho, že sa váš vzťah k vašim rodičom raz bude musieť celkom zmeniť, nachádzate zase rodičov vo svojich učiteľoch. No a keď sa ničie oko nedíva s neľúbosťou na kvitnúcu ružu, hoci ona aj vyrastá z tŕnistého kríka, tak sa aj učiteľ díva na vás otcovským pohľadom, a to aj vtedy, keď ste prípadne ani nepriniesli z domu taký stupeň vzdelanosti, aký vyžaduje škola ako taká. Okrem toho sa učitelia vynasnažia celú vašu povahu zdokonaliť a isteže ju povzniesť, ale nie potlačiť, pamätliví toho: Naturam si furca expellas tamen usque redibit.^[34] A ako by bez slnečného svetla bola pre nás stratená ľúbezná zeleň lúk, spanile šumiaci tok potoka a čarovná rozmanitosť kvetov, podobným spôsobom aj pre každé vzdelanie a každý rozvoj rôznych duchovných síl nieto opravdivého pokroku bez vzdelávania rozumu. Preto aj vaši učitelia budú žiarlivými pohľadmi sledovať vaše pokroky. Keby niektorí medzi vami na nejaký čas aj zaostávali, nenechajú ich padnúť, ale budú mať s nimi strpenie v nádeji a predpoklade, že puky, ktoré sa neskoršie rozvijú, tým dlhšie kvitnú. Primknite sa teda so synovskou láskou k svojim učiteľom, poslúchajte ich, nasledujte ich rozkazy, smerujúce len vo váš prospech, a ich dobrotivú radu.

b) Na tejto škole vás však čaká ešte jeden zaujímavý vzťah. Je to vzťah k vašim spolužiakom, pretože je prirodzene taký, že similis simili gaudet.^[35] Všetkých spolu vás pojí vnútorný, nanajvýš zaujímavý zväzok, menovite túžba získavať znalosti a hrdosť premáhať ťažkosti, z čoho musí nastať medzi vami istý šľachetný druh súperenia. Máte rovnaké ciele, rovnaké povinnosti, preto sa zohrievajte jeden od druhého: Usilovný nech slúži príkladom záhaľčivému a vzdelaný tomu, ktorý vyrástol v obmedzených sociálnych pomeroch.

c) No jednako ani otcovská starostlivosť a vedenie učiteľov, ani príklad spolužiakov nemôže z vás nič urobiť, ak vy sami nepriložíte ruky k dielu. Kto neorie a neseje, nemá nijakú nádej na bohatú žatvu, lebo jedine práca umožňuje získať niečo primeraným spôsobom. Okrem toho žiaden čestný človek nebaží bez práce a vlastného pričinenia po blaženosti, bez potu tváre žiaden svedomitý človek nečaká na pokoj. Čo človek dosahuje vlastnou prácou, je náplňou jeho života, ba je to rozvinutím a výrazom celej jeho budúcnosti. Ak teda na konci školského roku s uspokojením a v hrdom povedomí sami o sebe budete môcť povedať: Áno, čo sme získali, je naša zásluha, čo máme, sme si vydobyli sami, nech je za to božie meno pochválené — vtedy ste rozriešili otázku, ktorá vás tu čaká.

Sic itur ad astra.^[36]

Na záver vám musím pripomenúť, že o blaho a výchovu mládeže starostlivé úrady formulovali povinnosti žiakov ako pravidlá ich správania sa — vypočujte si ich teda a upravujte podľa nich svoje kroky a mravy, inak bude aj najdobročinnejší zákon a predpis márny, lebo leges sine moribus vanae sunt.^[37]