Zlatý fond > Diela > Reči študentstvu


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Reči študentstvu

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Christián Terkanič, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 60 čitateľov

Tešín 1. októbra 1864

Moji mladí priatelia!

Začiatkom nového školského roku ste sa zhromaždili tu, v tejto slávnostnej hodine preto, aby ste si vypočuli, čo má byť úlohou celého jedného roku vášho života. Niektorí z vás sa pritom spoliehajú jedine na svoje tušenie a dávajú sa strhávať slávnostným charakterom tejto chvíle. Iní zas, u ktorých je súdnosť už akosi posilnená a ktorí už viac rokov strávili na gymnáziu, očakávajú, ako možno predvídať, odôvodnené poučenie o tom, prečo je spôsob ich výchovy a výučby upravený práve tak a nie inak, než aký je. V tejto chvíli vám chcem v krátkych slovách podať niekoľko pokynov o gymnaziálnom štúdiu všeobecne, aby ste nejako mohli poznať jeho hodnotu a význam, a to sčiastky tušením a sčiastky posúdením.

Zvláštnosťou gymnaziálneho štúdia je, že sa stará duchovné sily iba všeobecne vychovávať a posilňovať, bez zreteľa na určité životné povolanie, a po druhé v tom, že má na to aj špeciálne prostriedky, ktoré sú neznáme takzvanému reálnemu štúdiu.

Gymnaziálne štúdium vychováva teda človeka všeobecne, bez zreteľa na určité životné povolanie. Vychádza pritom zo zásady: Čo chce človek mať, a čo nezdedil, to si musí sám nadobudnúť. Aby však časom mohol to získať, čo sám nezdedil, musí byť predovšetkým dostatočne zdatný a silný. Musí sa z ničoho až natoľko pozdvihnúť, aby bol schopný sám po tom siahnuť, čo mu nemohli dať ani rodičia ani narodenie, a to podľa nadania a okolností, v ktorých žije. Toto osobné zmocnenie a všestranná zdatnosť musí byť získaná predovšetkým výchovou, aby potom človek v najrôznejších životných okolnostiach mohol zaujať životný smer primeraný svojmu nadaniu. Ide o to, aby si mohol sám zvoliť také miesto v ľudskej spoločnosti, na aké sa zdá byť predurčený podľa svojho individuálneho uspôsobenia, lebo:

Hic natus ad arva, hic castrensibus utilis armis
semina naturae sequitur quisque suae.

[3]

Najväčšou mocou človeka a semenom jeho samostatnosti je hľadať vo svojej pôvodnej bezmocnosti. Zatiaľ totiž, čo sú medze, v ktorých sa pohybuje vonkajšia príroda, vopred určené zákonmi v samej prírode a od nich sa nemožno odchýliť — človek si najprv samostatne vytvára svoj vlastný svet a až potom musí pomýšľať, aby si sám vyhľadal prostriedky, ktoré sú mu potrebné na dosiahnutie jeho špecifického bytia, totiž ľudskosti. Špecificky ľudské, to znamená duch a jeho kaleidoskopické spôsoby javov sú síce čiastočne práve tak podmienené prírodnými zákonmi, ale na druhej strane je duch nezávislý od jednotlivcov a ich činnosti: je on zároveň produkt aj výsledok ich vlastných námah. Keď si teda človek podrobí a zvládne vonkajšiu prírodu a stáva sa jej pánom, je to jeho vlastný čin, je on tým, čím chce byť podľa svojho pôvodu, a keď ovláda aj sám seba, je to dielo, takže, sit venia verbo,[4] človek utvára seba samého.

Preto je teda taká dôležitá aj výchova, keďže jej úlohou nie je nič iné, ako u každého výchovu požívajúceho jednotlivca, vo veku, keď je jeho povaha najohybnejšia, po odstránení stavu bezmocnosti a bezbrannosti jeho sily zmocňovať, zhromažďovať a postupne dvíhať podľa určitého plánu. Výchova má tie sily chrániť pred každým vonkajším vplyvom, aby sa potom človek, ale len podľa svojej náklonnosti a z vlastného presvedčenia, mohol venovať takému životnému zameraniu, ktoré najlepšie zodpovedá jeho prirodzeným vlohám a náklonnostiam.

Len keď sa docielilo toto všeobecné zmocnenie ducha, ktoré možno dosiahnuť výchovou zakladajúcou sa na pravidlách, môže človek, opierajúc sa o vlastný úsudok, o svoju povahu, náklonnosti a schopnosti, samostatne skúšať a určovať, ako aj patrične uvážiť, čo zodpovedá jeho povahe a čo jej odporuje, quid valeant humeri, quid ferre recusent.[5] Až potom je schopný poznať, že musí to nezdedené, totiž humanitu, statočnosť, mravnosť, nábožnosť, umenie a vedu atď., získať vlastnými snahami, ak chce byť raz samostatným a nechce sa stať len hodinovým strojom, ktorý možno používať len vtedy, keď sa natiahne, aby nasledoval určité pravidlá, čo mu predpísal niekto iný. Až potom sa môže pustiť do boja s vonkajšou prírodou, ba dokonca aj sám so sebou a môže obstáť v tom boji čestne a s úspechom.

Všeobecná povaha gymnaziálneho štúdia kladie teda pred človeka taký cieľ, že on nie je schopný, sám so sebou voľne nakladajúc, k samostatnosti dospieť v tej miere, aby nepredpojate a bez predsudkov samostatne mohol rozhodovať sám o sebe aj o svojej budúcnosti.

Moji mladí priatelia, slovo a reč nie je nič iné ako výraz a forma, v ktorej sa myšlienka, znalosť navonok vyjadruje a ako taká sa osvedčuje, dokazuje a vyjavuje. Keď mladík dosiahol tento stupeň dospelosti, na ktorom je schopný o sebe a svojej budúcnosti samostatne rozhodovať, musí na to pamätať, že si nezbiera len znalosti, ale že ony budú náležite usporiadané a že vyžadujú aj správny, určitý, dôkladný, nedvojzmyselný a jasný výraz. Nakoniec nepomáha veľa ani verná pamäť a zásoba mnohých vedomostí, ak sú neusporiadané, ak sú pomiešané a nie sú náležite vyjadrené. Forma dat esse rei,[6] ona svedčí o tom, že človek vskutku si je vedomý toho, čo treba poznať a čo vedieť. Reč je nositeľ a zrkadlo myšlienky.

Ono na to by sa dalo povedať: Dobre — tomu cieľu slúži každý jazyk, ako taký je už sám osebe umelecké dielo, ktoré pud ľudského ducha už v jeho prvotnom stave, v jeho predhistorickom čase bez každej reflexie a bez akéhokoľvek vedeckého aparátu tak vzdelal, že pre jazyk určené pravidlá majú na sebe pečať najväčšej dôslednosti a matematickej presnosti. Z toho možno odvodzovať, že v terajších časoch by sa bolo možné uspokojiť s tým, keby sa za podklad nevyhnutne potrebného jazykového štúdia použili materinské reči.

Kým sa k tomuto náhľadu priznávajú stredné školy s inakšími pomenovaniami, gymnázium tu sleduje svoju vlastnú cestu. Ono totiž má za základ rečového štúdia staré jazyky.

Nakoľko je rečové štúdium všeobecne potrebné pre ľudské vzdelanie, možno tvrdiť, že staré jazyky treba pokladať za skúšobný kameň pre novšie jazyky. Pretože je nielen ich ďalší rozvoj už ukončený, nielen preto, že k nim nemožno už ani dodať, ani odobrať čo len litierku, ale pretože ich slovná skladba, organizmus a ich celá štruktúra je tak uchovaná, že slúži za svedka času, v ktorom človek len to a v takej forme hovoril, čo a ako práve aj myslel.

Staré jazyky sú v sebe uzavretý celok a práve preto, že na nich viac už nič nemožno meniť, sú ony najbezpečnejším prostriedkom na kritické rozoznávanie každej reči, na poznanie jej krásy, výrazu a umenia väzby.

Odhliadnuc však od akéhokoľvek nadŕžania, ktoré sa všeobecne poskytuje štúdiu rečí, sú staré jazyky veľmi vhodný prostriedok, napomáhajúci výchovu, lebo ich dôsledné, stále a vážne štúdium, bez čoho sa ich vôbec nemožno naučiť, musí nevyhnutne viesť k rozumovej zrelosti a tým aj k samostatnosti, tríbeniu a posilňovaniu ľudského ducha.

Čo sa naučíte s vážnou usilovnosťou, to nikdy neodvrhnete. Vážnosť tejto usilovnosti je však nikde nie taká potrebná ako práve pri učení sa týmto jazykom, pretože v nich prichádza tak mnoho odtienkov, tak mnoho obratov vo výrazoch, že sa musí prihliadať aj na najmenší z nich. Tu nič neplatí ilúzia, tu prestáva hračka obrazotvornosti, lebo matematická presnosť pri používaní rečového vyjadrenia, pred tisícročím presne ustáleného, nepripúšťa žiadnu hru, nijaké obľúbené trkotanie, žiadne modulovanie a nedovoľuje ani žiadnu pomíňajúcu zábavu.

Preto táto vážnosť, ktorá je taká veľmi potrebná často dokonca aj pri maličkých výrazových rozdieloch, bystrí rozum, takže si navyká skrze trvalé a stále filologické štúdium na vedenie a zhromažďovanie duchovných síl, potom však aj na vážne bádania, na umenie, ktoré je omnoho dôležitejšie než získavanie znalostí, a ktoré je najbližším cieľom štúdia.

Preto je na gymnáziách teraz také závažné učiť sa starým jazykom; preto je ono pedagogicky také dôležité; preto sa venuje temer polovica vašich vyučovacích hodín týmto jazykom. Preto je tak ťažko predstaviť sa niektorému učencovi, ktorému by tieto reči neboli známe.

Stanete sa samostatnými a váš duch bude dospievať, a to tak, aby ste už mali schopnosť sami sa viesť, keď raz zanecháte gymnaziálne štúdium. Aby ste si totiž sami vedeli vyvoliť životné povolanie primerané vašim silám a schopnostiam, a mohli bezpečne a s rozhodnosťou siahnuť po tom, čo ste nemohli zdediť.

Toto gymnázium sa bude aj v tomto školskom roku starať o postupný rozvoj vášho ducha. Bude však aj na to dbať a hlavne prostredníctvom učenia sa starým jazykom na vás tak pôsobiť, aby vaše štúdium nebolo žiadne hranie sa, nijaká život prekysľujúca zábava, ale opravdová vážnosť.



[3] (lat.) Tento sa narodil pre roľu, tento je súci pre tábor a zbrane, každý nasleduje semená svojej prirodzenosti.

[4] (lat.) Prosím odpustiť ten výraz.

[5] (lat.) Čo z takých pliec, ktoré by sa zdráhali niesť.

[6] (lat.) Tvar je podstata diela.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.