ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milovaná mládež!

Nič nového pod slnkom. Stará, všetko ovládajúca matka príroda necháva stáročia povstávať a neskoršie ich zase necháva klesať do hrobu. Ona ich však zase oživuje svojou všetko oživujúcou a všetko zmocňujúcou silou a necháva ich, ako aj všetko, čo ony so sebou prinášajú, zjavovať sa omladené v novej okrase, medzitým čo ich podľa svojich zákonov pretvára vo svieže podoby.

Časy sa nezadržateľne vpred valia a vždy privádzajú najavo tie isté, aj keď omladené javy, zatiaľ čo podstata, podmieňujúca tieto určité spôsoby javov, zostáva vždy jedna a tá istá.

Toto platí z jednej strany aj o duchovnej podstate ľudí, lebo aj ona je podrobená tým istým zákonom ako ostatné stvorenstvo. No jednako líši sa táto podstata od bezduchých javov sveta tým, že ony aj počas svojho omladenia, ako aj potom, aj keď sa ich pri ich rozklade nestráca ani jediný atóm, spejú len k individuálnemu, k ojedinelému a k takému, ktoré môže produkovať len také exempláre, aké boli tu už prv. Špecifický znak ľudského ducha je však kontinuita. Jej podstata je v tom, že raz už existujúce vymoženosti slúžia za podklad nových vývojových fáz, a že to, čo tu bolo už predtým, prechádza do nasledujúceho stupňa, a to okamžite, stále a ustavične, až pokiaľ sa duch neoslobodí z pút prírody a zo služobnosti, v ktorej prv chradol. Duch zvrhuje panstvo prírody, a to nielen aby dosiahol svoju samostatnosť, ale aby mohol aj so svetom vstúpiť do voľného pomeru.

Len ľudský duch je schopný oslobodiť sa spod moci prírody, nastúpiť svoje vlastné cesty, poslúchať svoje vlastné zákony a žiť sám pre seba.

A toto je cieľom tisícročia už trvajúceho zápasu ľudskej duše so silami materiálneho sveta.

Je to síce stará história, ale zostáva vždy novou, ako hovorí básnik, že sa totiž mládeži a tu menovite študujúcej, častejšie a najmä pri zahajovaní nového školského roku kladú na srdce také ciele, o dosiahnutie ktorých sa mládež má snažiť cez celý svoj život.

Mládež je v začiatočnom štádiu prvej čerstvosti a jej výchova nemá žiaden iný zmysel ako ten, aby poddajná myseľ človeka bola pripravená na emancipáciu z panstva vonkajšej prírody. Má ona totiž, zmocnená a zosilnená, v neskorších rokoch sama zo seba, a nie zvonka, vytvárať svoje rozhodnutia, náklonnosti, úsudky o svete a časových pomeroch, a aby tým spôsobom dospela k samostatnosti.

Je to iste odvážny čin začínať takú veľkú prácu s prázdnymi rukami, lebo to dlho potrvá, kým sa náš rozum naučí zvíťaziť nad dojmom vonkajších okolností, a ako často sú naše pocity novotou rozjatrovavané a zas návykom otupované. Ale, milá mládež, napriek všetkému tomu sa vážne rozhodni v tento deň, že chceš rozriešiť úlohu celého nastávajúceho školského roku a napni svoje sily, aby si uchopila všetky prostriedky, ktoré ti môžu poslúžiť na dosiahnutie tohto cieľa. Hoci aj jeden jediný školský rok môže byť iba jedným ohnivkom v reťazi mnohých vývojových fáz, predsa len si pomysli, že sa harmonický a súvislý celok nemôže tam docieliť, kde chýba v rebríku jedna alebo i viac priečok, ktoré nás vedú k dokonalosti a k našej samostatnosti.

Očakáva sa od teba aj v tomto školskom roku predovšetkým splnenie dvoch povinností: že budeš rozumnejšia a že budeš mravnejšia.

I. Máš byť rozumnejšia, a ani len nevieš, ako to máš začať. No keď sa ti poradí, že kto chce vyjsť na vrchol nejakého rebríka, musí stúpať po ňom od začiatku, na to ty celkom jednoducho odpovieš: „Nemám na to žiadnej odvahy, veď ani len to neviem, čo mám podniknúť, aby som priložila ruku k dielu a uchopila sa práce, ktorá sa mi pripisuje.“

1. Teda tak, milovaná mládež! Práve preto si predsa prišla na túto školu. — Tvoji učitelia sú na to povolaní ukázať ti chodník, na ktorý máš vkročiť a po ktorom máš potom ísť. Oni budú kuť železo, kým je len horúce, oni ti privolajú: Sapere aude, incipe.^[11] Oni ťa schytia pod pazuchu, dobre uvážiac: Quid valeant humeri, quid ferre recusent.^[12] No a keď aj s úzkostlivým očakávaním, či sa budeš môcť sama zmocniť toho, čo sa ti ponúka, prikročíš k práci celého školského roku — lebo si už cez neobvykle dlhé prázdniny sčiastky všeličo z toho pozabúdala, čo si sa predtým naučila, alebo si sa toho nezmocnila už ani v predošlom školskom roku — tvoji učitelia sa nedajú tým zmiatnuť, ale ti poradia: Qui perdidit numerum, incipiat iterum.^[13]

2. Milovaná mládež, per varia fata et multa discrimina rerum^[14] dospeješ na konci školského roku ta, kam môžeš dospieť podľa svojho veku a svojich doterajších známostí, predpokladajúc, že sa aj sama pousiluješ všetko to zo svojej strany použiť, čo patrí k dosiahnutiu tohto cieľa. Nenechaj nikdy nepovšimnutý výrok: Utile doctrinis praebere senilibus aures.^[15] Predsa všetka znalosť sa získava oznamovaním, a to u mŕtvych prostredníctvom kníh alebo pohodlne rozhovorom so živými, a tvoji učitelia ti obidvoma spôsobmi sprístupňujú všetko to, čo práve potrebuješ. Závisí len od teba, aby si mala z toho úžitok.

Aby si to však mohla urobiť, budeš sa predovšetkým pridŕžať predpísanej práce a zvykneš si na usporiadanú vytrvanlivosť. Bez práce a bez svojej vlastnej účasti ani samo božstvo neurobí s tebou zázrak, pretože dii laboribus omnia vendunt.^[16] Keď slepý človek zázrakom znova získa zrak, padnú z jeho očí šupiny podľa božej vôle. Pri slepote rozumu však musí nevedomý zároveň sám zo svojej strany prispieť k tomu, aby sa mu otvorili oči, aby znalosť ožila v jeho hrudi a stala sa jeho majetkom. Preto: Ora et labora, dabit tibi Deus omnia bona.^[17]

3. Zvláštnou črtou ľudskej povahy je ďalej to, že sa duša najprv pristaví pri predmetoch mimo nej ležiacich, samostatne si ich prisvojuje a až potom na tomto vlastným úsilím získanom poklade buduje svoj vlastný svet. Preto hor sa, milovaná mládež! Usiluj sa aj ty na tejto škole vlastnou námahou, svojou prácou si zadovážiť najprv vedomosti o rečových formách a iných veciach, aby si časom opustiť mohla gymnázium dostatočne zdatná a náležite vyučená, aby si mohla potom rozlíšiť podstatu od jej javu, tak aby si mohla samostatne bádať a sama tvoriť.

4. Ale je na to napokon celé množstvo rokov, aby sa mohlo dospieť až sem. No a nielen už prednesené, ale ešte aj budúce vyučovanie, a rovnako aj tvoja práca viaže sa len na krátke hodiny. Preto je potrebné, aby si náležite využívala na učenie vyhradený čas, aj keď je čo najkratší, lebo dobre vieš, že gutta cavat lapidem non vi, sed saepe cadendo.^[18] Alebo: Žiadne mesto nemôže byť naraz vybudované, a veľký zvon nemožno zrazu pohnúť. No a predsa gutta — mesto — zvon atď.

Každý vývoj, teda aj rozumový, viaže sa na určitý čas a len ten, kto náležite využíva svoj čas, je hoden života a je schopný života, lebo qui habet tempus, habet vitam.^[19]

Teda: Disce puer dum tempus habes, nec tempora perdas!^[20], pretože fugit irreparabile tempus.^[21] Čas nevidíme, ani necítime, je to číro len tôňa mena — množstva dychov, vymeraných v noci zvukom zvona a vo dne tôňou na slnečných hodinách. No jednako je čas jedným z najdôležitejších faktorov našej prítomnosti. On je našou dojkou na kolíske nášho duchovného vývoja. On neskôr chráni naše neisté kroky pri ďalšom snažení, on popoháňa a podporuje vzlet našej duše pri dosahovaní vyšších ideálov. On nás posilňuje vo vytrvalosti pri našej práci a keď my — si diis placet, tacitis senescimus annis,^[22] on nás vystrojuje múdrosťou.

II. Milá mládež, keď si si už zhromaždila znalosti, ktoré ti nemôžu odňať žiadne protivenstvá života, žiadne zmeny šťastia, nijaké údery osudu, zostáva ešte zodpovedať otázku, či znalosti majú aj mravnopraktickú hodnotu.

^[23]

Milá mládež, na týchto niekoľkých slovách môžeš poznať, že získané znalosti tvojho ducha a bytie tvoju vnútornú povahu pretvárajú podstatne a zošľachťujúco zo všetkých strán. Ony ťa môžu naučiť aj tomu, aby si si svoj spôsob správania sa upravila podľa poznanej pravdy a tým aby si sa dvíhala k opravdivej ľudskosti. Ozajstná ľudskosť nespočíva len v znalosti, lebo znalosť je iba podkladom rozvoja ostatných duševných síl podľa príslovia: „Čo neviem, to ma ani nepáli.“ Čo nás páli, to je predovšetkým náš vlastný záujem, ktorý sa vždy zakladá na znalosti príjemného a nepríjemného.

Príjemne sa nás dotýka skutočnosť, keď rozlámeme závory nevedomosti. Príjemné je, keď poznáme sami seba, svet, boha a nadovšetko pravdu, slovom, keď sa aj v pocitoch stávame opravdivými, na vplyvoch našej telesnej povahy nezávislými ľuďmi, a keď v tejto našej nezávislosti súhlasné sú aj spôsoby nášho konania.

Keďže nám už nebesia predpísali pud po poznaní pravdy a city ľudskosti ako všeobecný zákon nášho putovania, sme teda stesnaní a pridŕžaní získanou znalosťou. Ona je pretríbená naším lepším citom a má naše mravy, túžby, celé naše snaženie a spôsob nášho konania tak upraviť, aby aj z toho vyšlo na povrch to ľudské a čisto duchovné.

Toto je teda praktický úžitok získaných znalostí.

Milovaná mládež, rozpomeň sa preto tak často, ako len môžeš, na latinský výrok: Qui proficit in litteris, sed deficit in moribus, plus deficit quam proficit.^[24] Veď aj ty máš najkrajšie vedomosti a ak nie si vo svojich konaniach ľudská, tak si predsa jednako len ešte barbarom.

Milovaná mládež, ak chceš vážne pracovať na svojom vzdelaní a je tvojím úmyslom premáhať ťažkosti, ktoré ti nastávajú pri tvojej doterajšej nevedomosti a neskúsenosti, predovšetkým pros boha, aby ti dal silu, zdravie a vytrvalosť. Nasleduj priaznivé rady a učenia svojich dobrých učiteľov. Mládež, buď usilovná a svedomite využívaj čas, ktorý ti je daný na prácu. Udržuj sa v mravnej čistote a snaž sa zošľachtiť svoje srdce na taký stupeň, na ktorom sa pozdvihnú a rozmnožia tvoje vedomosti. Buď presvedčená, že nastávajúci školský rok stráviš potom príjemne, radostne a veselo. Vo vykonaní akejkoľvek povinnosti je predsa istý stupeň duchovného pokoja a veľké povedomie čestného snaženia, ktorý pokoj a povedomie má vzťah k ťažkostiam rozriešenej úlohy. A pokoj telesný, ktorý nasleduje po tvrdej a namáhavej práci, nemožno ani porovnať s tým pokojom, čo požíva duch za podobných okolností.