E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Milkov hrob

Dielo digitalizoval(i) Anna Záborská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 129 čitateľov


 

XVI.

Medzi Oravskou a Trenčianskou stolicou ležia pusté starodávne hory, noha ľudská málokedy sa medzi ne dostane, len keď kedy—tedy zablúdilý poľovník sa do týchto svetov zatúla. Za našich časov jesto i dedina medzi tými horami a zovie sa Terchová; ale či Terchová už za Matiáša kráľa tam stála, či nie, to ľudia nevedia. Ale sotva tam stála, lebo iba bieda a psota ľudí sem vyhnala, keď sa na brehoch Váhu už kde pratať nemali. Tie hory sa teraz volajú terchovské hory; ako sa predtým volali, nevie sa.

V tých terchovských horách je pusto a tmavo. Nikdy tam jedle nepovytínali, tisícročné buky sa samy od seba rozpadávali a slniečko božie skoro nikdy nepreniklo až k samej zemi, lebo košaté stromy vyhnané zo zeme mládniky svojimi listami a ihlicami prikryli a všetko svetlo slnečné im odňali. Ľud sa triasol, keď kto len spomenul terchovské hory, bo sa o nich čudné povesti roznášali; každá huba v tých horách bola počarená, každý strom bol strechou pre strigy, každá škára do skaly bola vchod do dier černokňažníkov a drakov. Na jednom vŕšku strigy tancovávali na Luciu, na druhom čerti zo zeme vychádzavali. Žiaden človek ani len triesku z terchovských hôr nespálil, žiaden sa neopovážil tam dobytok pásavať. Keď od tej strany vietor zavial, vtedy sa niesol černokňažník na šarkanovi, a ani za všetok svet by vtedy žobráka bez almužny nebol odpravil, bo v ňom každý pretváreného čarodejníka zhliadol.

Medzi tými terchovskými horami, hádam na tom mieste, kde teraz dedina leží, stál malý starý domec; strecha bola machom obrastená, steny sa k rozvaleniu nachyľovali, obloky boli handrami pozapchávané a len tu a tam mechúrom zalepené, bo v tých časoch sklo ešte zriedkavé bolo a chudobní ľudia ho ešte ani neznali. Starú túto chalupu ľudia obyčajne nazývali čertovým hniezdom a v nej bývala stará Marta, známa po okolí chýrna čarodejnica, znajúca ľudí liečiť, im porobiť, čerta vycitovať atď. Ľudia nepamätajú, odkedy v horách bývala, a tí najstarší povedajú, že ich matky, keď ešte boli deti, strašievali rečou: „Marta ide.“ Ale aj každý od nej bočil, nikto k nej nešiel, len iba keď už všetka nádeja v pomoc ľudskú vyhynula a len potom sa zbližovali k nej trasúci sa ľudia, prosiac o pomoc, k jej chalupe, na čo im ona nikdy pomoci neodoprela. Ona zas často prichádzala do dedín a čo si zažiadala, to jej ľudia dávali bojac sa, aby im neporobila, čo obyčajne chlapci tým dokazovali, že uvidiac ju, skryli zuby, aby ich neuriekla.

Ale stará Marta vskutku nevyzerala ako druhí ľudia. Jej nízka postava bola celkom vychudnutá, brázdy na tvári jej viseli dolu jedna popri druhej, ako čo by sa priebehom mnohých rokov boli spriatelili; veľké čierne oko bolo vypučené, obočia i obrvy boli celkom šedivé, hrdlo nízke a akoby skamenené, bo sa, chtiac sa na druhú stranu obzrieť, musela celá obrátiť, jej ruky boli len kosť a koža. I v jej chalupe všetko čudne vyzeralo. Jej neveľká izbica bola ako Cigán dymom začadená, na čiernych policiach boli všelijaké horské zeliny rozhádzané, v jednom kúte ležali staré hrnčeky a misky s nakladenými v nich zelinami; v kúte od cesty stál starý z dosák zbitý stôl, okolo neho lavica, na ktorej sedela stará Marta, preberajúc pátriky a modliac sa na večer.

Zaklepe dačo na jej dvere, ona nepočúva; zaklepe druhý raz, ona zavolá: „Daj sa mi vymodliť!“ Tretí raz to tak zatrasie dverami, že sa dobre celý domec nezrúti. Marta položí pátriky na stôl, prežehná sa, vezme horiacu hlavienku spod kozuba a ide von do pitvorca. Otvorí dvere a dnu sa vrúti muž vysoký, zaváľaný, tŕním dotrhaný. Vstúpi do začadenej izby, ktorú slabé svetlo na kozube horiacich triesok osvecuje, čierne steny a sadzami začadenú povalu ožiaruje; tak to tu vyzerá ako v dákej podzemnej diere, do ktorej svetlo božie nikdy neprenikne. Marta zatvorí dvere, pozrie na prišlého a skoro sa jeho pozoru zľakne, bo okom zaškúlil ako spolovice šialený a tvár sa mu potrhovala i sťahovala, ako čo by nemal všetkých doma. – Stoja obidvaja jeden proti druhému, pozerajúc na seba, obidvaja mlčia, ako čo by sa jeden druhému prihovoriť báli. Až Marta prehovorí: „Čo hľadáš u mňa, dobrý človek?“

„Nič nehľadám – pokoj hľadám. Kto tu býva ?“

„Ja tu bývam, stará vdova, ktorú svet do svojho spolku prijať nechce.“

„Nechce prijať? Haha! – A vieš ty, čo je svet? – Nič je svet. – Stará, daj mi dačo jesť!“

„Čože vám dám ja, úbohá stará stvora – ja sama z almužny žijem.“

„Chleba, chleba daj, stará, bo Vladimír blúdi tri dni a tri noci, chce sa hladom umoriť – ale nie – chodí po horách a po tŕňoch, a nemôže si oči vyklať, aby ani to slnečné svetlo nevideli, nemôže ohluchnúť, aby ani zaviatie vetra nepočul; nemôže zabudnúť, že žije. – A stará, kto si ty?“

„Ja som úbohá opustená vdova. Keď som bola mladá, nemali sme s mužom z čoho žiť, vystavali sme si tu kolibu, zbierali sme všelijaké horské zeliny pre lekárov, a to bola naša živnosť. Muž umrel, ja som chcela do dediny, ale ma svet nechcel prijať medzi seba; lebo som sa naučila poznať moc zelín, a títo ma na odplatu vyhlásili za strigu. Teraz sa ma každý bojí, každý odo mňa uteká.“

„Stará! Teda ty poznáš moc zelín?“

„V mene božom som už mnohých vyliečila.“

Vladimír stiahol tvár, uškľabil sa ako v šialenstve, chytil starú za plece a hovoril: „Hľaďže! Ty ma musíš vyliečiť, ty ma musíš oslobodiť od večného trápenia, bo ináčej strasiem tvoju kolibu, zahrabem i teba i seba v jej rozvalinách –“

„A čože vám chybí? Či telo, či srdce, či svedomie trpí? Ak vás telo bolí, vyhoja vás zeliny, ak vás srdce bolí, spomôže vám dobré slovo, ak vás svedomie trápi, obráťte sa k Bohu.“

„Rozum ma bolí srdca nemám, bo je dávno na kúsky rozmrvené: zabil som Milka, zabil som milú, zabil som sám seba. Tu ma páli – stará, daj pomoci –“

„Bože môj, od čohože vám mám pomáhať?“

„Daj mi nápoja, aby som zabudol na všetko!“ –

„Hahaha, teda aj vy, páni, máte trápenia! Ja som sa nazdala, že len chudobní ľudia vzdychajú, haha, a to i páni vzdychajú; no ale nič to – nech sa i páni dakedy na chudobu utisnú. Teda to ste vy, čo zabil Milka?“

„Striga, čo to hovoríš? Či vedia už i hory i lesy o mojom nešťastí? Kdes’ počula o tom, že Vladimír kázal Milka zabiť? Hovor! Bo ti dušu vytrasiem z tvojho zoschnutého tela.“

„To ľudia vravia a ja som to v dedine počula. Tak je to – keď bol Milko maličký, nuž som mu hádala z dlane a povedala: ,Strež sa čiernych očí.' Dieťa sa usmialo a strepotalo rúčkami, i ostatní sa smiali a odohnali ma. Vidíte, nie je to dobre veľkým pánom pravdu hovoriť. A Milko predsa pre čierne oči zahynul a stará Marta mala pravdu. Ale páni nemajú trápenia i hnevajú sa, keď sa človek len o tom nazdáva.“

„Čierne oči? Hviezdy nebeské! Kdes’ ty počula o čiernych očiach?“ i lapil ju prudko za ruku.

„Ej, nieže tak prudko, ešte je pomoci. Veď ste vy hádam nepozerali do čiernych očí?“

„Ja nepozeral? – Prekliata hodina, keď som ich prvý raz videl. Stará! Zabil som Milka pre čierne oči a Mariene oči plačú za ním, jej duša preklína Vladimíra, ačpráve dlho preklínať nebude, pôjde, pôjde preč i bude tam svedčiť na Vladimíra. A prečo? preto; že ju Vladimír miloval. Haha, ona umrie, a Vladimír bude žiť. Pošle všetko trápenie; všetky muky do pŕs jeho a ony ho budú za živa zožierať – hahaha, pre lásku jeho.“

„Teda vás rada nevidí?“ opýta sa stará Marta, pozrúc na jeho zúfalú postavu. „A vy ste dali z lásky k nej zabiť jej milého? A ona teraz umiera? Či je nie pravda?“

Vladimír sa zastaví, trhne sa odrazu, ani čo by všetka krv v žilách jeho zastala, uchytí starú za plece, strasie ju i volá: „Ty vieš o všetkom? Vieš i o tom, ako som ju miloval?! Hej, miloval som ju ako život svoj. Ach, a ona preklína Vladimíra pre lásku jeho, ona umiera a nemiluje Vladimíra.“ Po slovách týchto oslabol Vladimír a hodil sa na lavicu pri stole. Trápenie duše jeho bolo veľké, zmysly napnuté, telo od mnoho dní zomdlené; k tomu ho tak zmorili posledné reči, že začal ťažko oddychovať.

Marta priskočí k nemu, potrie mu žily na rukách, donesie dakoľko stebiel zelín, podloží mu ich pod nos a on vydýchne hlboko a skoro plačlivým hlasom zavolá: „Nieto pomoci pre Vladimíra, bo hoc aj ho ona preklína, on ju predsa miluje!“

„Počkaj len, počkaj,“ hovorí stará Marta, kus chleba mu podávajúc. „Ešte bude hádam pomoci, ešte hádam odpočinie na tvojich prsiach krásna Mária, hahaha!“

„Odpočinie?“ vyskočí Vladimír a zakričí: „Odpočinie? Stará, čaruj! Zaklínaj! Rob!“

„Uspokoj sa len, uspokoj. Zajedz si trochu, a potom hneď budeme premýšľať.“

Vladimír uchytil chlieb a zjedol ho, napil sa z krčiažka vody a stúpil naprostred izby volajúc: „Stará, rob, čo môžeš. Rob, čo si sľúbila.“

„Nieže, nie tak prudko,“ pomaly hovorí Marta. „Sem daj ruku! Tak!“

Vladimír jej vytrčil ruku; Marta ju vzala, pritiahla ho ku kozubu, položila dakoľko triesok na kozub a keď sa zahoreli, pritiahla ho ešte bližšie k ohňu. – Marta drží jeho ruku v svojej pravici, pozerá na ňu vpadnutými očami a hovorí: „Počkaj len trošku, počkaj. My starí ľudia máme zlé oči a tu treba silného zraku.“ Potom mieša prstom ľavej ruky po jeho dlani, ukazuje dačo, zastavuje prst na troch miestach, šomre dačo pod nos, trasie hlavou a pozerá mu do očú a zase na dlaň. Vladimír sa stal netrpezlivým a zavolal: „Či už bude skoro koniec?“

„Dočkaj, len dočkaj. Vy páni nemáte trpezlivosti, a predsa viete bedovať.“

„A čo tam čítaš, stará?!“

„Vidíš, každý človek má na dlani tri šváry; ten od palca je smrť, ten od malého prsta je život a ten v prostriedku je šťastie a nešťastie. Keď sa ten prostredný k palcovému šváru priblíži a s ním spojí, nieto viac pomoci; keď sa ale k prstovému chýli, bude človek dlho žiť. K tomu prídu oči, bo ony povedajú, od čoho človek zahynie, alebo skrz čo sa stane šťastným.“

Sotva stará dopovedala ostatné slová a Vladimír už vychytil ruku; sám si pozrel na šváry, sám čítal v nich, akoby sa bol už dávno bádaniu a strigônstvu učil, i zavolal: „Stará! Môj švár nesľubuje ani smrť ani šťastie.“

„Nebuďže taký náhlivý, nebuď. Vidíš, tvoj rozum sa daromne namáha poznať tajomstvá vyšších mocí, ktoré sa javia v každom pohnutí človeka. Blázon! Tvoj švár sa jedným koncom na pravo, druhým naľavo skrúca. Vidíš! Budeš šťastný, dočiahneš, čo žiadaš, ale –“

„Mlč! Ďalej ani slova, stará striga – nechcem počuť tvoje jedovaté slová, ktoré majú znivočiť to, čo si povedala. Hoj, Vladimír bude šťastný, bude šťastný!“ A ten človek sa tak teší ako malé dieťa, tak iskrí očima, akoby v ohni na kozúbku videl lietať priateľských duchov.

Marta sa zohla, utiahla sa do kúta a stadiaľ pozerala na poskakujúceho Vladimíra. Stará učadená izba, slabý oheň pod kozubom, pozor starej Marty, šialená radosť Vladimírova, tak sa spolu miešali, tak jedno ku druhému svedčalo, že to teraz tu vyzeralo ako v dákomsi čarodejníckom hniezde. Vonká vietor zahvízdal, stromy zašumeli, Vladimír sa uškľabil a povedal: „Hoj, striga, strašno je u teba, hovor, čo mám robiť!“

A stará nič neodpovediac, vstala z kúta, vzala z poličky zväzok zelín a dala mu z nich jednu. „Tu máš zelinu života,“ hovorila, „pred Bartomilom ma k nej hadisko priviedlo, čo ju hľadalo, aby ňou ranu svoju vyliečilo, bo hady ťahajú sa cez doliny, hory a lesy i hľadajú zelinky, o ktorých sa im sníva, keď zaspia a ich nešťastie postihlo. Tu máš zelinku, do ktorej som len tri malé kvapôčky vpustila, daj ju tvojej milej a uvidíš, čo sa stane!“

Nad domom v čiernych oblakoch zahrmelo, zadunelo, zablysklo sa krížom—krážom po nebi a Vladimír ako beží, tak beží so zelinkou života horami—dolami, krivými cestami –




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.