E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Milkov hrob

Dielo digitalizoval(i) Anna Záborská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 129 čitateľov


 

XVII.

Svätý pokoj panuje na Považí. Ľudia už skoro zabúdajú na chvíle nešťastia, ktoré sa minuli, ale nezabúdajú na Milka, o ktorom sa mnoho chýrov nesie po zelenom Považí, ktorým sa ale múdri smejú, sprostí o ne nedbajú, ale obaja veria, že majú v sebe dač skutočného. Sotva Milka pochovali, už si ľud o ňom mnoho rozpráva, že bol taký dobrý, taký pobožný, že ešte aj po smrti z hrobu vstáva a prichádza ľuďom vo všelijakých postavách na pomoc. –

Ale predsa sa o Milkovi nikde toľko nevraví ako v Žiline; každý ľutuje jeho mladosť, jeho dobrotu, ale ešte väčšmi Marienku Dlhohorských. Ach, v tom dome pána richtára sa zmenilo! Marienka leží v horúčke, volá na svojho milého, zhovára sa s ním, plače i smeje sa odrazu. Dlhohorský od tých čias, čo Milka pochovali, veľmi zostarel a keď príde k svojmu jedinému dieťaťu, plače nad ním, keď sa trápi, a baví sa s ním, keď príde k sebe. Pani Dlhohorská obstaráva celý dom a sedáva v noci pri Marienke i trpezlivou mysľou nesie kríž svoj, bo sa ho už naučila nosiť. Tak to ide z hodiny na hodinu.

Vladimír sa dakde podel. Skoro od týždňa ho nikto nevidel; na zámkoch ho niet, do Žiliny nechodí, ľuďom sa neukazuje, Pán Boh vie, čo robí, čo začína! Ale ho ani nikto nežiada, nikto sa naň neopytuje. Dlhohorský zatopil celú činnosť v žiali svojom a tak sa nemá kedy naň opytovať a krem toho si ho ani vidieť nežiada, ba často hovorí, že by bol radšej, aby dieťa jeho umrelo, ako by sa malo stať obeťou vraha Milkovho. Ale by dal poklady zemské, dal by všetko, čo má na svete za jej uzdravenie, bo ona slabne z hodiny na hodinu viac a viac, a nič jej nespomáha.

Už starý Dlhohorský zúfa, keď ho dakto teší, pokrúti hlavou a povie: „Nieto už pomoci, iba u Boha.“ Žena jeho je skoro bez seba; očakávajú obaja, kedy Mária, ich jediné dieťa, dokoná. Medzitým kde sa vzal, tu sa vzal Vladimír. Vstúpil do chyže a ako jeleň skočil hneď ku posteli, hneď ku pánovi, hneď k panej. Pani ho privíta, dá mu dobré slovo, ale pán sa naň ani neobzrie, pozerajúc jedine na hynúce dieťa svoje. Zdá sa, že si Vladimír z toho nič nerobí.

Už je neskoro v noci. Dlhohorský sa stratil v myšlienkach, paniu začína sen moriť, bo si dávno už neodpočinula; len Vladimír sa hýbe a strežie nemocnú i podáva jej lieky.

Na druhý deň svitlo – svitla i nádeja v srdciach zarmútených. Mária otvorila oči, začala sa hýbať, život sa navracal do jej slabých údov –

Od dakoľko dní nato sa po Žiline rozniesla povesť, že je Marienka Dlhohorského celkom uzdravená. Nikto nevie ako, ale si to celé mesto rozpráva, že je ona telom zdravá, ale že na duši trpí. – Starý Dlhohorský sa teší, usmieva sa, ale sa i mrzí i hnevá, bo Mária ustavične Vladimíra spomína. Vladimír prichádza každý deň do Žiliny, veselí sa, ako čo by nebol nikdy smútku zacítil, a tak sa krúti okolo Marienky, že až milá vec. Mária ho obyčajne pekne víta i hovorí: „Milý môj, prečo odchodievaš zo Žiliny a nebývaš tu pri svojej neveste, ačkoľvek keď otcovi rozprávam, že ma tvoja neprítomnosť kormúti, hnevá sa a hrozí mi kláštorom!“

„Tebe, duša moja? Hahaha! Toho sa ty neboj, skorej Vladimír zahynie, ako teba opustí. A prečo sa tvoj otec hnevá?“

„On povedá, že si vraj dákehosi človeka zabil, a že on svoje dieťa žiadnemu vrahovi nedá.“

„Zabil som Milka –“

„Nespomínaj, nespomínaj to meno, lebo sa krv búri v žilách mojich, keď ho len počujem – hu – také mi je odporné, že by pol života za to dala, keby ho nikdy viacej nepočula. Len ty si potešenie moje.“

„Hej, duša moja, nemá ani Vladimír iného potešenia krem teba; on je prachom bez života, keď ho ty pohľadom svojím neožiariš.“

„Verím ti, milý môj. Oh, nehovor ani slova –“

A Vladimír nehovoril ani slova, ale objal milú svoju prudkejšie a náruživejšie, akoby objímal umierajúcu nádeju života. Vtom sa ukáže na prahu starý Dlhohorský. Jeho zvesená hlava sa hore zodvihne, oko jeho zahorí podivným ohňom, dych sa mu v prsiach krúti a ústa zavolajú: „Ha, nebo a peklo! Dieťa Dlhohorského v náručí Milkovho vraha!“ a skočí ako pomstiteľ medzi oboch, chytí Vladimíra a silou mládeneckou ho odstrčí od svojho dieťaťa. „Keď ťa peklo tvojho svedomia,“ volá, „keď ťa pomsta nebeská ešte zničiť nevedela, teda vystupuje jednou nohou už v hrobe stojaci starec a rozmrví ti hlavu ako hadovi, ak sa v tom okamihu neodstrániš. Hybaj mi z domu, kým ťa pomsta moja nezastihne!“ Mária si zakryla tvár a plakala; ale Dlhohorský stál ako skamenený naprostred izby i bedoval: „Bože, prečo tresceš Dlhohorského? – Ostatné dieťa z jeho rodu v náručí vraha!“

„Ach, otec, šanuj dieťa svoje, ono miluje z celej duše Vladimíra!“

„Dieťa moje? Áno, tys’ dieťa moje, ale aj Milko bol srdcu môjmu toľko ako dieťa a jeho zabil Vladimír, a ten Vladimír berie do náručia moje dieťa, ostatnú dušu z rodiny mojej! Starý Dlhohorský to vidieť musí.“ Búril Dlhohorský, ako čo by sa ostatná sila v prsiach zostarených zbierala; mrak zastrel čelo jeho a jeho šedivá hlava vyzerala v hneve ako skamenený obraz pomsty. Nato pribehla i pani Dlhohorská do izby. Z jednej strany stojí rozhnevaný muž, ako ho predtým nikdy nevidela, z druhej plačúca dcéra; nevie, čo sa robí. – Ledva ju ale uzrie Mária, letí k nej plačúc, a matka ju pritisne k sebe a vraví obrátená k mužovi: „Čože robíš s tým dievčaťom? Veď len teraz vstalo z nemoci! Čože sa ti stalo, muž môj? – Upokoj sa – veď si ty nikdy taký nebýval.“

„Radšej mohla zahynúť,“ hovorí Dlhohorský, „ako ju malo vidieť oko moje v náručí vraha.“

„Nemenuj ho, otče, tak,“ ozve sa Mária, „on to nezaslúžil, ty si krem toho privolil k nášmu spojeniu; nač ho teraz trháš?“

„Ja som sľúbil dieťa svoje, hoc aj so žiaľom, statočnému človekovi, hoc aj nepriateľovi; ale Dlhohorský hoc aj zahynie s rodom svojím, nikdy nedá dieťa svoje vrahovi. Počkaj, dám rozostaviť stráže a nevyjde Vladimír viacej zo Žiliny, lebo ho obžalujem pred súdom a budem svedčiť pred tvárou živého Boha naňho.“ – Dopovedal, zobral sa a vyšiel z izby. – Matka sa trasie, bojí sa dačoho zlého, bo ešte nikdy nevidela muža svojho takého rozpáleného – a on predtým taký vážny, taký dobrý, taký rozvážny človek býval.

Matka preč odišla, Mária zostala sama. Sadla si k obloku a tam premýšľala, až sa mrkať začalo. Mária si len sedí a premýšľa, až naraz sklopí hlavu a začne hovoriť: „Vladimír, potecha moja, poď ku svojej Márii! Ona potešenia potrebuje – všetko ma opúšťa, otec ma kľaje – a ja ťa nemôžem zabudnúť.“ Vtom sa dvere otvoria, dnu dakto vstúpi a dievča sa opýta: „Kto to?“

„Ja som to, duša moja, prichodím ťa potešiť po búrke.“

Vyskočila Mária i zavolala: „Utekaj, Vladimír môj, utekaj – otec ťa nenávidí – a ja nikdy tvoja nebudem –“

„Nebudeš? Kto to povedá?“

„Môj otec. Utekaj, milý môj, lebo sme stratení naveky. Otec ťa chce súdu vydať a hovorí, že ma vraj vrahovi nedá.“

„Hahaha, nedá? A ty ho tiež nezanechávaš? Či Vladimír neurobil všetko z ľúbosti k tebe?“

„Ach, verím ti, verím – ale, preboha, utekaj zo Žiliny, lebo sa srdce moje trasie od strachu.“

Vladimír mlčal za krátku chvíľku; čo myslel, to nevedno, to nepočuť, to nevidieť, lebo je už tma, až sa naostatok zdĺhavým, prenikavým hlasom opýta: „Miluješ ty viac otca, či Vladimíra?“

„Neopytuj sa ma, i otca milujem i teba, ale otec zakazuje, a tvoja byť nemôžem.“

Vladimír sa jej hodí k nohám, schytí ju za ruku a pritisne k ústam svojim i prosí: „Mária! Vladimír kľačí pred tebou, čo toľko pretrpel za teba, čo toľko vystál, že to sily obra prevyšuje. Ty si mu darovala srdce svoje; a teraz ho chceš zanechať? Ty musíš zanechať otca, a nie Vladimíra; a keď naopak urobíš, Vladimír nevstane od tvojich nôh, neodíde z mesta tohoto, kým neprídu nepriatelia a mu pätou nerozmrvia hlavu, ako tvoj otec hovoril. Mária, zľutuj sa nado mnou, zanechaj otca i matku a poď so mnou do sveta, kde nás ani vtáča nedohoní, ani vietor nenájde.“

„Vstaň, preboha, vstaň.“

„Nevstanem, neoddýchnem si, nepustím ťa skorej, kým nesľúbiš, že zanecháš otca i matku –“

„Bože môj, akože opustiť otca starého, matku utrápenú a ten drahý dom, v ktorom som vyrástla?“

Radostne vyskočí Vladimír a zavolá: „Áno, ty si vyvolila Vladimíra, zajtra o desiatej večer vyjdi preoblečená z mestskej brány; neďaleko tam pri starej lipe bude na teba osedlaný kôň čakať. Sadni naňho a utekaj hore Váhom, tam neďaleko ťa Vladimír očakávať bude, tam sa zídeme, aby sme večne svoji zostali.“

Povedal a vyletel z izby.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.