ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý Hrad je teraz už len smutné zrúcanisko, ktoré svoje dávne časy zabudnúť nemôže, a preto ustavične sa pozerá do zrkadla popod jeho stenami a skalami hučiaceho Váhu a v tom zrkadle Váhu vidí aspoň tôňu svojej minulej slávy. Starý Hrad je teraz, pravda, len zrúcanina, ale za dávnych časov bývalo to inak, a či chcete, či nechcete, budem vám o ňom aspoň dačo rozprávať, keď vám všetko nemôžem.

Od dávnych časov bol Starý Hrad majetnosťou slávneho rodu Pankrácovského; za časov Jiskrových bol ohniskom mnohých činov, lebo pán Pankrác, dedičný pán Starého Hradu, vládol nad celým Turcom a čokoľvek sa v Turci, lebo na okolí vykonať malo, to sa všetko najprv na Starom Hrade vyvariť muselo. Poddaní sa báli Starého Hradu, lebo čo jeho pán zažiadal, to sa stať muselo; zemania sa naň hnevali, lebo si ich Pankrác nevážil mysliac, že nač by sa mal človek slabému poklonkovať, keď tento tak tancovať musí, ako sa mu od mocnejších zahudie. Pán Pankrác bol mocný, lebo sa okolo neho starí, v bojoch zošedivení a vycvičení vojaci českí ustavične otáčali, takže sa Starý Hrad stal strašným pre celé okolie.

Ale sa zato i všelijaké, nie vždy dobré povesti o Starom Hrade a o pánu Pankrácovi roznášali. Starí ľudia spomínali, že otec terajšieho pána inakší človek býval, každému milý, od každého ctený. Ľud si ale teraz myslel, že je Starý Hrad vo spojení so zlým; zemania šomrali a keď sa dáky človek v okolí naveky stratil, alebo keď bol dakto v noci prepadnutý, jeho dom podpálený a všetko, čo mal, zabraté, vždy mysleli, že to ľudia zo Starého Hradu alebo zo Strečna urobili, lebo Strečno tiež nebolo lepšie, ba daktorí vraveli, že je to sto ráz horšie než Starý Hrad.

Celé okolie si tiež vyprávalo o mladom pánovi, ktorý v Nitre školy dokončieval, lenže chýry tieto boli rozličné od predošlých. Ačpráve sa vraví, že jablko ďaleko od stromu nepadá, predsa to ľudia tiež vravia a veria, že sa vnukovia obyčajne na starých rodičov podávajú. A vskutku bol Milko dobré dieťa, človek tichý, ľudský; mnohí vraveli, že nevie ani vody zamútiť, ale tí, čo ho bližšie znali, rozprávali, že hoc aj je ku každému prívetivý, predsa tam, kde sa bezprávie robí, ako statočný človek ukrivdenému stranu lapá.

„Dobre, že si tu, synko,“ hovorí Pankrác svojmu z Nitry prišlému Milkovi, „to ma veru teší – predsa, raz už i ty dačo začneš. Keď som ja bol mladý, vtedy sme to na učenie toľko nedržali; trocha šťastia, trocha sily v pästi a dobré časy človeku všetko priniesli. Tak som sa stal i ja pánom; celý Turiec ma počúva a sám cisár Fridrich sa nehanbí s Pankrácom v pokoji žiť. A čože mám z toho, že sa ma ľudia boja, že si ma ľudia vážia a viac nič? Ale, synko, všetko to tebe k dobrému, bo čo bys’ ty nemohol byť dakedy aspoň palatínom Uhorskej krajiny, ak ju svet do tých čias nerozšklbe?“

„Otec môj,“ odpovie Milko, „nejdú moje žiadosti až tak ďaleko. Keď si zaslúžim a krajina moje zásluhy uzná, nedbám, hoc aj budem z pomoci božej povýšený; ale aby som pre moju ctižiadosť vlasti škodiť mal, to nikdy nechcem a nikdy nespravím –“

„Zaslúžim, nezaslúžim,“ rozkríkne sa otec, „už ti to svet voľakde tak hlavu pobalamutil. Čo ctižiadosť? Čo škoda vlasti? – Každý nech sám hľadí, ako by k dačomu prišiel. Čo ti je zo sveta, keď len druhým žiješ a nie sebe?“

„Otec, otec, keď padne krajina, ak ju svet roztrhá, ako ty vravíš, čože bude z nás jednotlivcov? Či my tiež nezhynieme, keď celok zahynie?“

„Mlč, synko! – Či sa tak treba vôli a zmýšľaniu otcovskému vzopierať, chlapče? Sotva ti vkročí do domu, a už ti chce mnohoročnú prácu otcovu naruby obrátiť! No a čo si si za zlaté zámky v povetrí nastaval?“

„Slúžiť vlasti, viere a – Matiášovi.“

„Tak?! Veru si si pekné kúsky vyvolil! Slúžiť vlasti, ktorej nieto; viere, ktorá vieru otca tvojho vykynožiť chce; Matiášovi, ktorý je len bábkou Szilágyiho. – To je pekné! To je krásne! Ha—ha—ha! – Viac ani slova, teraz budeš k svojmu otcovi do školy chodiť, aby si sa naučil, ako treba žiť na svete.“

„Daromná bude práca tvoja, otec drahý, syn tvoj nikdy inakší nebude. Nedbám, rob sám, čo chceš, ale mne dovoľ ta ísť na Viedeň s Matiášom kráľom.“

„Na Viedeň nepôjdeš. Či chceš, aby Pankrác svojho syna poslal proti Fridrichovi, svojmu najmilostivejšiemu ochrancovi a priateľovi?“

„Otec! Keď ti je priateľ, teda vykonaj uňho, aby vydal korunu našu. Otec! Osloboď, keď môžeš, krajinu našu od vojny a boja!“

„Nech sa bije, kto chce, mňa do toho nič. Korunu dať Matiášovi? A načo? Hádam Szilágyimu, chýrečnému gubernátorovi? – Prečo je nie námestníkom mocný Jiskra? A po smrti jeho Pankrác, a syn Pankrácov nádvorníkom? A či som ťa práve v tej nádeji nedal vyučovať, že nebudeš od každého kňažka odvislým?“

„Otec môj, právo je sväté, právo uznáva Matiáša za kráľa a my s ním.“

„Chlapče,“ dupnúc nohou starý Pankrác vypovie, „ja ho neuznávam, ty ho uznávať nesmieš. Preukážem ja svetu, že i Matiáš i Szilágyi padnú – len si choďte – uvidíte, čo vám Jiskra a Pankrác zahudú. – Či je nie Jiskra alebo Pankrác mocnejší než všetci Hunyadiovci? Či poľský kráľ, potomok veľkého Ľudovíta, nemá väčšie právo na trón uhorský než Hunyadiovec, ktorý nič nie je viac ako hocktorý z Pankrácovcov alebo hocktorý zeman?“

„Otec môj drahý, nerúhaj sa kráľovi vôľou národa vyvolenému! Pomysli na svätosť práva.“

„Viac ani slova – pôjdeš s Jiskrom, od neho sa budeš učiť, on ti preukáže, že to ani práva znať netreba a človek predsa dobre vyjde i uhádne, čo je spravodlivé a čo nie.“

Pankrác zastal; ale jeho oči nabehli krvou a celý sa trasie. Môžbyť, že keby Milko jeho synom nebol, už by ani nežil, lebo ľudia vravia, že pred mnohými rokmi matku Milkovu dal pre akýsi odpor do temnice zavrieť, kde aj zomrela – a preto vo svojej starobe mnoho, mnoho prepáči Milkovi, čo by druhý životom zaplatil.