E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Milkov hrob

Dielo digitalizoval(i) Anna Záborská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 129 čitateľov


 

IX.

Čo sila a moc na svete nedovedie, to vykoná často nenávisť ľudská, takže dobré slovo, napomínanie, hrozby a prosby sú ničím oproti srdcu nenávisťou naplnenému. Dlho, dlho už stáli vojská pod Strečnom, dávno Komorovský s Jiskrom silili Vladimíra k útoku, ale nič ho nepohlo ku kroku predpísanému, nič mu nemohlo uhovieť, ktovie, či to jeho pýcha a či čo bolo. Odrazu sa ale s ním stala zmena; včera, príduc domov, začal behať po Strečne, kázal sa zbrojiť, prehliadal rady vojska, ktoré sa tak skoro do radu postavili, ako čo by zo zeme vyrástli.

Ešte sa ani nerozbrieždilo a len tam ďaleko, ďaleko na východe sa pozlátistá žiara troška ukazuje, ako čo by si nebo po dlhom spaní oči pretieralo, a už Vladimír sedí na koni, vojsko sa hýbe, všetko stojí na nohách. Vladimír rozkáže, zakričí, bubny zahučia ako podzemné mumlanie, kone zarehotajú, vozy zavrždia a všetko sa to pohybuje dolu Váhom, dolu Váhom.

Svitať začína a pod múrmi žilinskými už možno rozoznať české oceľové šišaky, uhorské kalpaky, dolomány vyšnurované a panciere ligotavé; možno rozoznať, ako muž vysoký, zamračenej tváre, tmavých očú, silných ramien s holým ťažkým mečom pomedzi ľudstvom na koni lieta, ako volá, ako rozkazy dáva. Vtom zadunia bubny, zavreštia ľudia: „Na Žilinu! Na Žilinu!“ a všetko sa k múrom valí. Tí strieľajú z dakoľko dlhých švihavíc, títo prikladajú rebríky a driapu sa na múry, tamtí zostreľujú dolu z múrov žilinských mešťanov a pánov, títo obchádzajú a obklopujú celé mesto. Kriku a hukotu nieto konca—kraja.

V Žiline zahučali zvony, až sa človek nazdá, že len tak plačú. Celé mesto je na múroch, Dlhohorský pozerá na pohybovanie sa nepriateľa, rozdeľuje mešťanov i pánov na rozličné strany. Vladimírovi ľudia lezú od východnej strany na múry ako mravce, Žilinčania hádžu skálie na ich hlavy, zrážajú ich pikami z rebríkov, šabľami rúbu do nich, puškami pália ako blesk. Veľa ich padá i z jednej i z druhej strany. Vladimír pod múrmi volá, kričí netrpezlivo, rád by odrazu všetko zdrúzgať a znivočiť; vychytí prvému zástavníkovi zástavu z ruky, zavolajúc: „Za mnou, za mnou!“ a zubami škrípuc, ako blesk chytro letí na múry – ľudstvo sa hrnie za ním.

Čože sa to zas robí za chrbtom ľudstva Vladimírovho? Nikto nevie ako, nikto nevie kedy, len sa ako včely odrazu vyvíjajú od východu hromady ozbrojencov. Váh je zakrytý kompami a na nich sa prevážajú z pravého boku ustavične kopy silného mužstva. To je Pankrác zo Starého Hradu so svojimi plukmi. Od západu zdola prichádzajú nemo a tmavo zástupy, a to sú zas Pankrácovi ľudia z Nitrianskej stolice.

Vladimír už stojí na múroch mestských, biela zástava si pyšne povieva v rukách jeho a ťažký meč sa len tak kúpe v krvi Žilinčanov. Vladimír rúbe a šepce: „Poď pozerať, Mária, či Vladimír nestojí slovu svojmu?“ – Dolu volajú: „Pankrác, Pankrác!“ Vladimír sa obzrie a zakričí: „Hviezdy nebeské! Za mnou, za mnou!“ Skočí dolu z múru a hodí sa na prvého koňa, čo popadne, a letí so zástavou na tú stranu, odkiaľ sa nepriateľ približuje. Jeho vojsko sa obráti od mesta a ide za vodcom svojím.

Nebolo to dávno takej radosti v Žiline ako teraz, nebolo to dávno takého výjavu pod Žilinou ako teraz. Pankrác sa objavil na bielom koni, behá, skáče z miesta na miesto, miznú pred ním pluky nepriateľské ako tôňa, lebo on jeden stojí za všetkých, a to chlapstvo tak z chuti ide za ním, ako šuhaj na sobáš s milou svojou. Pankrác sa mraští a kdekoľvek svoje tmavé oko vrhne, tak všetko padá pred jeho strelami. Vladimír sa zas ženie z druhej strany ako divý do najväčších a najhustejších kôp nepriateľských, skáče ako šialený, bo on nebojuje len proti Pankrácovi, ale i proti náruživosti svojej, ktorá ho naháňa. Nešanuje teda nič, ani seba, ani druhých.

Strašná to bola bitka pod Žilinou medzi Pankrácom a Vladimírom.

Minulo sa viacej hodín a nič inšieho sa nevykonalo, len že jedna i druhá stránka zredla, pole sa krvou zalialo a mŕtvymi posypalo; ale nezvíťazil ani jeden, ani druhý. Obe strany zastanú, odhadzujú zbroj, ale Pankrác a Vladimír len rúbu, len sa premávajú; lebo Pankrác nikdy bitku neprehral, a Vladimír nedbá, čo priam celý svet zbúra a jeho spolu so sebou zahrabe.

„Hej, páni, čo robíte?“ zakričí jeden z Vladimírovej strany. „Nám vravíte, že idete Žilinu rozváľať, pretože si ona zo zemanov nič nerobí, a vy sa jeden s druhým tlčiete! Hanba, zeman proti zemanovi! Ja, nech som dobrý, ďalej nejdem.“

„Hej,“ zavolá druhý, „čo je to? Veď z nás azda nikto od kráľa neodpadol, a predsa sa tlčiete. Vivat Matiáš kráľ!“ Ale sotva to dopovedal, už ležal mŕtvy na zemi.

„Ale preboha,“ zase volá jeden, „čože sa vám porobilo, veď ste vy obaja vodcovia Jiskrovi. Sláva Jiskrovi!“

A obe strany volajú: „Sláva Jiskrovi!“ prestanú sa biť, zastanú a pozerá jedna na druhú. Vladimír sa hnevá, ale nie preto, že Jiskrovi na slávu volajú, ale preto, že ešte žije a nemôže Márii ukázať moc svoju. Pankrác sa zas hnevá preto, že ľudstvo jeho meno Jiskrovo za väčšie uznáva ako jeho vôľu. – Ale tak to býva, keď vodcovia nikomu nepovedia, čo chcú. Čo začínajú? Ich ľudstvo potom často robí z nevedomosti proti ich úmyslom.

Opýtaš sa, prečo je to tak málo zemianstva v hornej Trenčianskej stolici? Po bitke žilinskej, v ktorej ani Pankrác, ani Vladimír nič nevykonal, obaja sa po svojich panstvách rozišli a dva brehy Váhu boli v rukách dvoch nepriateľských pánov. Na pravom brehu vládol Pankrác. Starý Hrad, Podhradie a celá Nitrianska stolica od Nového Mesta až po Skalicu patrila jemu. Strečno, Lietava, Trenčín, Tematín a Frašták boli v rukách českých a nad nimi rozkazoval Vladimír. Ale nebolo to ešte na tom dosť. Komorovský prišiel z Liptova a s Vladimírom z mocne ohradených zámkov ustavičné výbehy robil na okolie. Opustené od zemanov zo strany kráľovskej dediny poraboval a na prach a popol obrátil, ľudí porozháňal po svete, a títo chudáci bez prístrešia, bez ohniska a chleba utekali, kde mohli.

Pankrác tiež nebol lepší od druhých, bo ako predtým, tak aj teraz bez oddychu sem—tam behal a čo mu prišlo pod ruku, hubil a navnivoč obracal. Vladimír často vtrhúval na pravý breh Váhu, ale Pankrác ešte častejšie na ľavý. Nikoho sa nepýtal, len pálil, čo popadol, milosť nikomu nedával, zámky Vladimírove napádal a to sa všetko tak skoro a náhle stávalo, že nikto nevedel, kedy odišiel.

Smutne to vyzerá v Trenčianskej stolici. Popálené dediny ešte sa kúria, rozpŕchnutí ľudia plačú nad svojím nešťastím.

Hore Váhom, hore rodinným Váhom idú zdola vojaci na koňoch i peší. To sa vracajú Trenčania z výpravy Matiášovej na Viedeň. Idú smutne, lebo smutné povesti lietajú o Trenčianskej stolici, idú pomaly, bo ich ťažké práce a dlhé cesty zmorili. Objavilo sa im rodinné Považie a oči ich videli, čo sa na ňom robilo! Zaplakali všetci nad stavom svojej rodnej zeme, zaškrípali zubami a pomstu vyvolávali nepriateľom a hubiteľom svojich domov, svojich rodín.

Bolo to smútku po Trenčíne predtým, ale je teraz sto ráz viac žiaľu po celej stolici. Mužovia, bratia, otcovia prichádzajú domov, ale kde dakedy ich dom stál, tam teraz iba popol sa práši. Každý hľadá svojich domácich; ale ktože mu povie, kde sa podeli? Kopa ľudí sa okolo prichádzajúcich zbiera; tento sa opytuje na svojho otca, tamten na brata, táto na muža, tamtá na syna – ale páni nič neodpovedajú, mlčia, plecami stískajú a bedovaniu a plaču ani konca ani kraja.

Medzi mužmi a mládencami smutnými vyniká na koníku zamyslený šuhaj, oko mu skoro plače nad biedou rodiny svojej a prsia vzdychajú. Chcel by dačo povedať, ale nemôže, len pozerá hneď na spustošený kraj, hneď na ľudí, čo k nim pristali.

Zastalo smutne vojsko. Každý hľadá domácich medzi prišlými, každý sa obzerá po okolí za svojimi dedinami. Plač radosti a plač žalosti sa dookola ozýva, tí sa tešia, že aspoň ich milí žijú, hoc im i majetok prepadol, títo smútia, že im nič na svete neostalo.

„Neplačte, milí moji,“ prerečie zamyslený mládenec, „neplačte, bo vám plač viacej nenavráti vašich otcov, bratov a synov; oni zahynuli za krajinu, kráľa a za vás. Skoro príde i vám pomoc.“

„Otec môj, brat môj,“ začnú horekovať i starí i mladí a zamyslený mládenec prerečie: „Páni bratia, ctím slzy vaše, ale tie nám nepomôžu. Poďme len ďalej, lebo je čas drahý.“

„Kto je to, kto je to?“ zavolajú hlasy, „že nás tak nemilosrdne chce od vás odlúčiť.“

„To je Milko Pankrác,“ odpovie jeden. „Po smrti hlavného išpána náš vodca.“

„Pankrác?“ ozvú sa zostrašení ľudia. „Utekajte! Pankrác nám dediny spálil, otcov nám pomordoval.“ Tak hovoria a začnú sa všetci búriť, na Milka škarede pozerajúc. On ale stojí medzi nimi ako skala v rozbúrenom mori, kýva hlavou akoby z ľútosti a vypovie: „Duše moje, nebojte sa mňa, to je môj otec a nie ja.“

„Jablko ďaleko od stromu nepadá,“ potichu, ale tak, že to mnohí počuť mohli, dakto preriekol.

Milko to tiež započul, ale sa staval, akoby nič nebol zbadal. Mlčal za chvíľku a potom ich prísnym hlasom napomenul: „Páni bratia, poberajme sa ďalej, čas je drahý.“

„Nenáhliteže tak, nenáhlite, pán brat,“ povie jeden pán omrzený.

„Musím,“ odpovie Milko, „či neviete, že máme rozkazy čím skorej ísť do Žiliny a odtiaľ na nepriateľov napadať?“

„Ja, rozkazy—nerozkazy,“ zase sa ozve jeden, „my máme ísť do Žiliny a tuná nepriateľ naše dediny páli a domácich sužuje? Hej, páni bratia, poďme my domov a obráňme pred skazou, čo nám ešte neodňali.“

„Poďme domov, poďme domov!“ zavolá celý zástup. Milko zas vážne pozrie dokola a zavolá: „Či ste nestratili už ducha, vy malodušní, doteraz len ešte čiastku skazy vidiac? Či ho nestratíte celkom, keď sa rozdvojíte a roztratíte? Ľahko vás veru premôže Vladimír dvoch—troch so svojimi starými plukmi a vy zahyniete, nič nevykonajúc. Vaše dediny budú ochránené a nikto sa na ne nepustí, keď Vladimíra všetci spolu prenasledovať budeme. Poďte do Žiliny, volám vás v mene kráľovom!“

Ale rozpustilý zástup neposlúchol: „Domov, domov, brániť ženu a deti,“ pekne—krásne sa po Trenčíne rozišiel. Daktorí až k Bystrici došli a tam sa roztratili. Milko zostal skoro samotný; len málo, máličko priateľov okolo neho zostalo, útrpným okom za odchádzajúcimi pozerajúc. Ondrej, priateľ Milkov, pozrie na tohoto, ako skloňuje hlavu, ako mu je smutno nad tým, že sa jeho zástup tratí a sa do záhuby nesvornosťou rúti, i ozve sa k nemu: Nič to, brat môj Milko, veď ešte uvidíme, čo vykonáme; ukážeme tým malodušným, že i bez nich dačo vyvedieme.“

„Daj pokoj, brat môj, nerob si veľké nádeje. Akože sa v Žiline ukážeme? Ta sme na pomoc poslaní, odtiaľ sme mali na Čechov napádať a hľa –“

„Netrať nádeju, Milko, bude to ešte všetko dobre.“

„Netratím, drahý Ondrej, len ma trápi tá nestálosť, nevytrvalosť a nesvornosť naša. No ale keď tí nevedeli vydržať a neznali si uctiť svojich vodcov, stojme teda aspoň my pevne a smelo.“

„My žijeme a mrieme s tebou!“ zahučali pozostalí páni, „poďme, poďme!“ Milko sa uklonil, pohol rukou a zástup sa pohol hore Váhom a ľudia, ktorých dediny boli popálené, alebo ktorých domáci v Rakúsoch popadali, starí i mladí, páni i panie sa k nim pripojujú a idú do Žiliny vo meno božie.

Už mrká. Slnce zašlo pomaly za hory, mesiac ticho, akoby pokradomky sa objavoval na nebi a svietil tak čisto, tak ticho ako krásna panna, nevediaca, že je utešená, hoc jej to predsa ľudia do očú hovoria. Váh si mumle pesničky večerné, šepce dačo, ale ani on, ani ľudia nevedia čo, len si šepce, len si šepce ako chlapci, keď sa sami so sebou zhovárajú. A to Považie tak sa ukazuje oku pri bledom svetle mesiaca ako krajina zakliata, za svojím oslobodením vzdychajúca.

Hore týmto Považím ide zástup a na čele jeho mládenec; koník pod ním nôžkami preberá, akoby sa mu ďalej ísť nechcelo, hádže, akoby sa mu dačo nepáčilo, prská, potkýna sa, akoby si už dávno nebol odpočinul, pán ho potľapkáva po krásnej hrive a vraví potichu: „Neboj sa, koníček môj, veď sme už skoro v Žiline.“ A zase sa do premýšľania zaberá mládenec popredku idúci, pozerá, vyťahuje sa v strmeňoch, hľadí, až sa svetlom mesiaca ožiarená Žilina objaví. Trhlo to mládencom, ruka jeho sa zdvihla ako na privítanie, a on ani nevie, že sám sebe vraví: „Bože, čože ma čaká v Žiline? Či smrť a či život a potešenie?“ A voľky—nevoľky vzdychne, i z úst jeho sa vykradne tichučko meno Márie. Potom stiahne kantár koníkovi, koník zastane a pán jeho sa obzrie za druhými. Došli i ostatní, ale už nemlčali tak ako predtým, už sa im rozviazali jazyky, bo cieľ ich cesty sa približuje, Žilina im je už pred očima.

Prišli pekne, šťastne až po múry mesta, ale brány sú pozatvárané, ľudia na múroch a po svojich kútoch utiahnutí. Buchnú raz na bránu, druhý raz buchnú a na múroch ukázavší sa ľudia sa ozvú:

„Kto tam?“

„My sme to, Trenčania z Matiášovej strany.“

„Kto je váš vodca?“

„Milko Pankrác.“

Vrátnik odišiel, zástup pred bránou musel čakať, ale na šťastie ešte niet tak neskoro, ešte sú domy osvetlené. Pán richtár sedí v kole svojej rodiny; matka rozpráva o svojej mladosti, Marienka šije a len kedy—tedy okom hodí na matku. Vrátnik príde oznámiť Trenčanov a Milka. Márii vypadne šitie z ruky, matka sa usmeje, Dlhohorský vyskočí, opáše šabľu, vykrúti fúzy a volá: „Ej, dobre je, dobre,“ i beží do mesta.

Kde sa vzali, tu sa vzali, ale už bolo plno ľudí po uliciach a ich počet tak rástol ako na droždí. Pán richtár vojde do izbice nad bránou, pozerá, pozerá, krúti hlavou, zíde dolu, dá zabúchať na bránu a volá:

„Kto je tam?“

„Priateľ.“

„Vaše heslo?“

„Pankrác a Matiáš.“

„Naši sú, naši sú!“ radostne zvolá Dlhohorský a dá odmykať záporu, otvárať zámky, pomáha rozhadzovať bránu. Dnu bránou vstúpi na koníku Milko Pankrác a celý jeho zástup.

Bolo to radosti v Žiline. Slávny úrad prišlých hneď po domoch rozdelil a richtár k sebe zavolal, ako obyčajne, vážnejších pánov a panie. V dome jeho je veselo. Dlhohorský mladol od radosti, víta pánov, víta panie, víta Milka i tisne mu ruku hovoriac: „No, neznáme sa ešte síce bližšie, ale hádam sa poznáme.“

„Boh dá, že sa i poznáme,“ odpovedá Milko a obracajúcemu sa k panej a Márii ľahký zápal prelieta líce, zvlášte keď poslednej na šťastný príchod ruku podal. Dlhohorský mu nedá pokoja, vypytujúc sa hneď o vojne, hneď o Matiášovi kráľovi slovami: „No, či sa vyberie dáky človek z neho?“

„Hej, pán richtár, to je duša! Mladý je síce ešte, ale to vám povedám, že sme takého kráľa ešte nemali, odkedy sa veľký Ľudovít na večnosť odobral.“

„To rád verím,“ pyšne odpovie Dlhohorský, „veď je syn Jána Hunyadiho. A toho by ste len boli videli! Keď si pomyslím, ako mi pri lúčení hovoril: ,Pán brat Dlhohorský, pracujte na jednote krajiny, lebo padne za obeť nepriateľom; majte starosť i o moje dietky, môže byť, že im dakedy budete môcť pomáhať,' to duša vo mne zaplače, lebo takého človeka viac nebude, ako bol Ján Hunyadi.“

„Ej, pán richtár,“ odpovie Milko, „Matiáš je už teraz hodný, čože bude potom z neho, keď dorastie? Ej, pán Dlhohorský, videli by ste vy tie oči, počuli by ste vy tie reči, tak by ste potom povedali, čo to bude z Uhorskej krajiny.“

„Dal by Pán Boh, dal by Pán Boh,“ odpovie Dlhohorský, „veď sme sa už dávno s hlavným išpánom z neho tešili. Ale čože nejde hlavný išpán?“

„Padol, chudák, pri Viedni.“

„Padol? – Teda som už iba sám v Trenčianskej stolici zo starých známych Hunyadiho! No Pán Boh mu daj večnú slávu!“ smutne dopovie Dlhohorský.

„Ach, a s ním padá i jednota naša,“ povie na to Milko. „Nezľaknite sa, pán richtár, ale to vám musím povedať. Po smrti jeho sám Matiáš mňa vymenoval vodcom Trenčanov. Prečo? Neviem – dosť na tom, naši sa nad tým zlobili. Jedni vraveli: Ale my takého mladocha počúvať? Druhí hovorili: Čože by ten, veď ten žiadnej skúsenosti nemá, tretí zazeral, štvrtý, Pán Boh vie, čo len vystrájal, až kým sme prišli do Trenčianskej. Tu vidiac dediny svoje popálené, svoju rodinu po svete rozohnanú, rozišli sa každý na svoju stranu, že vraj svoju rodinu brániť – ale ja viem, prečo to všetko –“

„Tí malicherníci,“ trasľavým a trpkým hlasom vypovedal Dlhohorský, „a čože si nedali rozkázať?“

„To veru nie! Lebo viete, že sa u nás každý nazdáva byť kráľom pre seba a že si nikomu rozkazovať nedá.“

„Viem, viem, neraz som to s bolesťou skúsil. A tí, čo s vami ostali?“

„To sú všetci istí, ale čože, keď nás je málo.“

„Nič sa nebojte, aspoň ste vy tu, a tak nám nič nechybí.“

„A čože ja vám spomôžem?“

„Či váš otec nemá dosť síl vojenských?“

„Tomu sa ukázať nesmiem.“

„Neverte vy to, ten túži za vami,“ hovorí ďalej Dlhohorský a potom usmievajúc sa doloží: „Aspoň moja Marienka tak riekla. Či je pravda, Marienka?“

Dievča počúvalo, čo hovoril otec s Milkom, dalo na každé slovo pozor, ale len kedy—tedy pozrelo na nich. Teraz sa ale obzrelo, ako čo by predtým nič nebolo počulo, i opýtalo sa: „Čo rozkazuješ, otec?“

„Pán Pankrác mi tuto nechce veriť, že ho otec dobre prijme, a ja mu vravím, že to ty lepšie vieš ako my všetci.“

„Ach, otec môj, dajteže pokoj. Ja som len to vravela, že mu z očú a tváre bolo vidno, ako by pána Milka rád pri sebe mal, bo načože by bol prišiel do Žiliny?“

„Verím, verím,“ zavolá Milko, „keď vy povedáte.“

„A mne neveríte?“ opýta sa so smiechom Dlhohorský, „to je pekne!“

„Verím vám, verím – ale –“

„Čo ale?“ skočí zase starý Dlhohorský do reči: „Tak je to – už to starí, čo by sme komu zlaté reči dávali, nič nevykonáme. Mladý mladému hneď uverí, roveň k rovni sa hneď pripojí.“




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.