ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na vysokej skale oproti Starému Hradu, z druhej strany Váhu, stojí slávny zámok Strečno, Váh bije do skaly ako stena dohora sa pnúcej, na ktorej Strečno stojí. Neviem, či akoby sa chcel s ňou ihrať, a či akoby ju chcel podmaniť vlnami svojimi, ale skala necíti ani hru, ani hnev, ona len dvíha zamračenú, šedivú hlavu svoju dohora, akoby si z celého sveta nič nerobila, pozerá na vlny Váhu, akoby im beh predpisovať chcela. Na tej vysokej šedivej skale leží Strečno, zámok taký starý, že ani len povesti nečiahajú do tých starožitných vekov, v ktorých ho ľudia stavali; on je skoro taký starý ako tá skala, na ktorej stojí.

Strečno teraz, ako celá horná Uhorská od Prešporku až do Košíc, poslúcha mocného Jiskru a je imaním pána Vladimíra, vodcu českého, ktorý ho od Pankráca pod výmienkou poslušnosti a neobmedzenej poddanosti dostal. Vladimír je ešte nie taký povestný ako Komorovský alebo Pankrác, ale pánovitý jeho obličaj a dvoje prenikavých očí prezradzujú, že je on nie horší od nich, že, keď Boh dá, aj on sa stane strašným v celom okolí; ale prísnosť Jiskrova požaduje tvrdú podrobenosť, a Vladimír je muž ešte len štyridsaťročný, a tak ešte počúvať musí. Hej, ale časy prídu, keď sa mu krídla rozviažu a svet uvidí, že on je pravý žiak bojovného Jiskru. Aspoň to je už možno čítať na tvári a v očiach jeho.

Na Strečne u Vladimíra sa do rady zišli Jiskra, Komorovský, Pankrác a k tomu dakoľko vodcov z najbližších okolí; a predsa je na Strečne ticho, že to nikdy tak nebývalo, keď sa na ňom takí slávni hostia ukázali. Sluhov je málo na posluhu, vojsko je po okolí a po zámkoch roztratené, takže ono nič nevie, čo sa po svete robí.

Pekná, krásna je to izba, kde sa páni radia; strieborné svietniky ju osvecujú, strieborné poháre stoja na stoloch, a zbroj po stenách rozvešaná tak sa liskne, tak sa ligotá, že len milo. Rohy jeleňov, kože medveďov, na ktorých sú trúby a zbroje poľovné medzi vojenskou zbrojou rozvešané, svedčia, že je tu nie kostol pokoja, ale svet vojny.

Za ťažkým okrúhlym stolom sedia páni vodcovia okolo starého Jiskru. Po druhých stoloch sú rozkladené ich zbroje a ťažké šaty vojenské, v ktorých na Strečno prišli.

Jiskra je už človek starý, nos orličí, oči bystré ako strely, vrásky na čele i po tvári a na temene ostatok šedivých vlasov, ktoré sa ako živé hore dvíhajú, robia jeho celú postavu vážnou a prísnou. Komorovský mu sedí z jedného, Pankrác z druhého boku; vidno, že už dávno o jednom predmete hovoria, lebo sa Jiskra mraští, Komorovský sa prudko pohybuje a ostatní s veľkou zvedavosťou počúvajú.

Jiskra hovorí: „No už, bratko, akokoľvek, ja nemôžem inak – celým životom som si bol dôsledný, aj teraz tým zostanem. Muž povie slovo a stojí pri ňom. Čo by to tam toľko mudroval? Ja som dal slovo Poděbradovi, dal slovo Matiášovi, a neťahám ho nazad. Keď oni svoje nazad vezmú – skúsia, čo je starý Jiskra!“

„O Poděbradovi hovoríte, bratríčko?“ spýta sa Komorovský. „Hahaha! Ten sám viac na seba myslí ako na nás všetkých. Celá katolícka strana v Čechách je proti nemu, husitská je s nim nespokojná, že sa prísne pridržiava kališníctva; pápež ho vytvoril z cirkvi, cisár Fridrich nie je s ním v najlepšom priateľstve –hahaha! – Všetko ho zo všetkých strán tlačí, a tak nie je div, že aspoň od Uhorskej chce mať pokoj; k tomu si vezme Matiáš jeho dcéru za ženu – a ktože by svojmu dieťaťu zle prial?“

„Pokoj Poděbradovi!“ zavolá Jiskra. „To je muž statočný a robí, čo mu povinnosť a láska k Čechom káže.“

„A ten Matiáš,“ ďalej vraví Komorovský, „je mi to za kráľa, taký zemanček ako druhý – a kde jeho kráľovstvo? Fridrich sa už dal korunovať – čo chce Hunyadi? Kto má s ním držať? – Z jednej strany Turci kus z krajiny jeho odtrhnú, z druhej si Fridrich hodný kus odštikne, z tretej sa Garaiovci, Cillovci a Frankopanovci za vlastných pánov prehlásia – a my sa kde podejeme, keď na to všetko pokojne hľadieť budeme?“

„Brat náš,“ ozve sa mrzute Jiskra, „nech bude akokoľvek, ja sa ani sem, ani ta nepripojím. Od koľko rokov sa tu sami držíme vlastnou silou, sami, povedám, a nič nám ešte neodolalo.“

„Na to sa nemáme spúšťať. Matiáš je rezký, na všetko pripravený mládenec. Či ste počuli, čo urobil Matiáš so Szilágyim, ujcom svojím, krajiny gubernátorom a najvyšším vodcom vojenským? Ťažké mu bolo poručnícke jarmo ujcovo, dal ho zaprieť ako raba na Világošvár. Tu sú listy od palatína – pozrite len, bratríčko, pozrite, čo tam stojí!“

Jiskra vzal list do ruky, číta prvý – mraští sa; číta druhý – potriasa hlavou; číta tretí – vyskočí spoza stola a zavolá: „Kalich a Kristus! Či je to možno?“

Celé zhromaždenie sa pobúri a Komorovský, s úsmevom pozerajúc na Jiskru a na zhromaždených, povie: „Ak dovolíte, páni, prečítam vám pekné veci, len počúvajte. Tak – poriadkom – začnem od prvého.“ Vtom vezme listy hore, poobzerá sa ešte raz po všetkých a začne čítať:

„Cisár Fridrich Garaiovi, palatínovi, pozdravenie! Vy konáte podľa práva a spravodlivosti, keď sa Hunyadiovcovi a jeho strane vzpierate; lebo Uhorská krajina ačpráve pro forma po smrti jedného panovníka volieva druhého, predsa prednosť a panovanie prešlo s dcérou Ľudovíta Veľkého na náš dom, takže som sa ja sám po smrti Ladislava podľa práva i korunovať dal, súc zákonným dedičom koruny. Hunyadiovec je od Szilágyiho a jeho vojska vyvolený, a tak nie podľa zákona, ani vôľou zemianstva, ani dedičným právom. Teraz nám Hunyadiovec oznámil vojnu, ale s pomocou božou, vašou a pána Jiskru odoláme nápadom jeho. Počuli sme síce, že Jiskra uznal Hunyadiovca, ba že mu ešte až hen do Čiech oproti išiel: my ale to na žiaden spôsob veriť nemôžeme, že by muž taký, ako je pán Jiskra, za náš dom toľko rokov bojoval, od nás vždy vyznačený, medzi prvými radcami našimi sa ligotajúci, mohol dakedy dom náš a rodinu našu zanechať – ba čo viac, ešte i k nepriateľom našim prejsť! Prosím vás teda, pán palatín, ráčte mojím menom pána Jiskru pozdraviť a odkázať mu, že ja od jeho pomoci a skúsenosti vojenskej najviac očakávam; on bude najlepšie vedieť, kedy má na hunyadiovcov udrieť.“

Komorovský zastane, pozrie na Jiskru a inších pánov – všetko mlčí – a usmejúc sa prehovorí: „No, páni, ako sa vám to páči?“

Vladimír sa ozve: „Pravdu má Fridrich, cisár, pravdu.“

Jiskra odpovie: „Čo sa jeho práva dotýka – do toho je mňa nič; že som ja jeho domu slúžil, to je pravda, ale je i to pravda, že som Matiášovi vernosť sľúbil.“

Nato Komorovský vezme druhý list a číta: „Komorovskému Garai, palatín. Zdeľujem vám tu list cisára Fridricha; prosím dajte ho pánu Jiskrovi. Naše veci stoja dobre; my zbierame vojsko proti Hunyadimu sa postaviť majúce. Matiáš tiahne na Viedeň a mnoho ľudstva sa na jeho rozkazy v Budíne zišlo, ba čo viac, ako so žiaľom počujem, i zo stolíc, nad ktorými vy vládnete. Čo myslíte? Čo vaše zemianstvo na lepšej uzde nedržíte? – Matiáš prezradzuje mnoho ducha, žiaden odpor netrpí, a onehdy, ako som sa od hodnoverných ľudí dozvedel, dajúc Szilágyiho zaprieť, povedal: ,Musím sa najprv týchto centov, čo mi na pleciach ležia, zbaviť, potom musím tie pijavice, ktoré v Tatrách zem moju sužujú, vylapať.’ – Jeho úmysel je teda, ako to z jeho skutkov a slov je vidno, najprv zo svojej strany všetkých odstrániť, čo sa mu protivia, a potom sa na Jiskru v Tatrách vrhnúť. Poznať to, že Hunyadi a Jiskra nikdy priatelia byť nemôžu. Ostatne, to je dobre, že Szilágyiho odstránil; teraz vojsko jeho nemá vodcu, on je neskúsený, a tak neznám, čo v Rakúsoch vykoná. Fridrich ale je ešte nie celkom pripravený, ani my za Dunajom; nádeja naša teda najviac na pánu Jiskrovi spočíva. Vy máte vycvičené vojsko a keď sa dolu z vašich hôr spustíte, zaujmete ľahko zle opatrený Budín a Matiáš, hľadajúc korunu, utratí trón. Ostatne my všetko vašej vojenskej skúsenosti zanechávame. Moje služby Jiskrovi, Pankrácovi a všetkým nám pracujúcim pánom.“ – Komorovský prestane čítať a zo všetkých strán sa ozve:

„Skaza Matiášovi! Skaza Matiášovi!“

Jediný Jiskra zakričí: „Mlčte, mlčte, to Matiáš povedať nemohol, ináčej nevie, čo je starý Jiskra!“

„A prečo by nemohol povedať?“ skočí mu do reči Pankrác: „Či on to dobre nevie, že ste vy sám do Poľska chodili ku Kazimírovi, aby uhorskú korunu neprijal? Či to celý svet nevie, že ste vy a my všetci veční nepriatelia Hunyadiovcov? Hahaha! – Vás, prvého v krajine, prvého v rade Ladislava a Fridricha, teraz už ani do úvahy neberú. Azda ste nevideli v Strážniciach pri vítačke a podpise zmluvy, ktorú ste s ním urobili, že sa na vás ani neobzrel? Je mi to pekný chlapček –a vy ste sa mu klaňali, vy stará, slávou pokrytá hlava, až som zubami škrípal.“

„Počkaj, počkaj, bratko, ešte je to nie všetko,“ zavolá Komorovský. „Prečítam ti ešte dačo, prečítam – poteší sa ti srdiečko od toho, poteší. Počúvajte, páni:

„Pánu Dlhohorskému Milko Pankrác.““

„Milko, môj syn?! Hrom a peklo!“ vyskočiac zakričí Pankrác. „Kde si vzal ten list?“

Komorovský neodpovedá, len číta: „K Budínu sme šťastne prišli. Hlavný išpán hneď obznámil jeho milosť pána kráľa so stavom vecí našich, vyrozprávajúc mu, že sa nielen Jiskra so svojimi hlavnými vodcami nehýbe, ale ani zemianstvo s ním držiace; k tomu rozpovedal mu i všetko to, čo som vám ja bol hovoril. Jeho milosť kráľovská sa veľmi nahnevala na Jiskru a jeho prívržencov, i doložila spolu k tomu: ,Musím tú naničhodnú zberbu vykoreniť, lebo nebude prv pokoja v krajine. Vaša milosť, pán hlavný išpán! Či ste ich teda na žiaden spôsob semká privábiť nemohli?' Hlavný išpán odpovedal: ,Dosť som pekne a priateľsky zachádzal s Jiskrom, že som skoro do podozrenia u našich upadol, majúc od vašej milosti kráľovskej rozkaz všetkých jiskrovcov do Budína prehovoriť, kde ich očakávalo to, čo Szilágyiho.' ,Dajte mi radu, dajte, ako čím skorej Jiskru a jeho peleš do rúk dostať?' opýtal sa kráľ. Hlavný išpán odpovedal: ,Ja druhej rady neviem, iba ak by sa Dlhohorský všetkých, pokiaľ sú vedno v Trenčíne, na dáky spôsob zmocniť mohol.' Jeho milosť pán kráľ vám teda, pán richtár, svoju milosť sľubuje a žiada vás, aby ste predmenovaného Jiskru i s jeho hlavnými spojencami či živých, či mŕtvych na každý možný –“

„Kalich a Kristus!“ zahrmí Jiskra. „To sú tvoje zmluvy, to sú tvoje kráľovské prísahy!“

„Kde si vzal ten list? – To nepísal môj syn!“ volá Pankrác.

„Meč a hrúza Hunyadimul“ skríkne Jiskra, a všetci okrem Komorovského za ním, ktorý mlčí, a hoc aj to všetko ako peklo zúri, zdá sa, že sa usmieva.

„Skúsiš, skúsiš, čo je Ján Jiskra Brandýssky!“ volá Jiskra. „Páni! Každý na svoje zámky, zober, čo máš ľudstva, mečom a ohňom plieň všetko, čo zachytíš, lebo Ján Jiskra z Brandýsa pomstu prisahá Matiášovi!“

Pankrác volá: „Vydaj, Komorovský, počet zo slov svojich – kde si vzal ten list? Lebo na spasenie svoje prisahám, že to nikdy žiaden Pankrác nepísal!“

„Ticho, ticho, bratríčko,“ odpovie posmešne Komorovský, „ktovie, či sa pánu Milkovi otcovských zámkov nezachcelo –“

„Čuš mi, čuš mi, ty čierny pes,“ volá rozpajedený Pankrác, „lebo nech ma zem na svojom chrbte nenosí, ak si ruky moje v tvojej krvi neumyjem! Preukáž mi, že to istotne od môjho syna.“

„No, no, len sa tak nehnevaj, bratríčko,“ vraví pokojne Komorovský s úsmechom. „Ktovie, či si ho sám ta neposlal – veď to známe, že túžiš za panovaním ako jeleň za vodou. Ktože sa sám bez nás Fridrichovi do ochrany dáva? Či ty, či ja? Či sme obaja Jiskrovi neprisahali, že všetko v jeho mene konať budeme? Ha?! – No ale žiaden Pankrác tak písať nemôže, žiaden Pankrác nemôže prísahu zlomiť, žiaden Pankrác proti Jiskrovi nejedná – no, ale ja nikomu na cti utŕhať nechcem – žiaden Pankrác nesmie byť neverným, nestatočným, žiaden Pank –“

„Hrom a peklo!“ zubami zaškrípuc, vyvolá Pankrác a oči mu krvou nabehli i celý sa trasie ako vetrom zbúrená jedľa. „Hore, Vladimír, hore Strečno! Váš pán vám rozkazuje človeka tohto na kusy rozsekať.“

„Strečno inšieho pána nezná ako mňa,“ odpovie Vladimír.

„Hrúza nebeská!“ zaškrípe Pankrác a šabľu z pošvy ťahá, „i ty, sluha, opovažuješ sa pánovi svojmu protiviť?“ a tne dookola ako šialený.

„Kalich a Kristus!“ zakričí Jiskra. „Pokoj! Lebo ako sa Ján Jiskra z Brandýsa volám –“

Jiskra ešte nedopovedal a Komorovský už odstúpil na stranu; Pankrác zas vopchá šabľu do pošvy a hoc aj ešte celý horel hnevom ako prvý blesk, ktorý sa na mračnom nebi o polnoci ukáže, predsa sa pokoril Jiskrovi a takto sa k nemu prihovoril: „Jiskra Brandýssky! Počul si, videl si, čo sa stalo. Prečo sa mi nedáš pomstiť nad nepriateľom svojím? Čo mi brániš potrestať sluhu odbojného? Lebo ako je jedno slnce na nebi, tak je len jeden pán na Strečne – a to je Pankrác!“

„Pokoj dnes, Pankrác!“ pokojne a vážne odpovie Jiskra. „Ako je len jedno slnce na nebi, tak nemá Uhorská krajina od Prešporku až po Košice len jedného pána, a to je Jiskra, a ten istý Jiskra ti káže, aby si priam na Starý Hrad odišiel.“

„Ty kážeš, ja počúvam, ale akože skala, na ktorej Strečno stojí, až po hranice horúceho pekla čiaha, tak je pevné panovanie Pankráca na Strečne – a ten Pankrác prisahá pomstu a večnú nenávisť Komorovskému.“ Dopovedal a prudko sa odstránil z izby a zo Strečna.