ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Široko—ďaleko lietajú oblaky po nebi, hlboko—vysoko si podúvajú vetry; ale nikdy sa tak široko—ďaleko oblaky za krátky čas nerozídu ako chýr ľudský, nikdy vetry takú hlbinu a výšinu nedočiahnu ako myseľ ľudská, dobrou povesťou zachytená.

Ledva sa povesť o výprave Matiášovej na Viedeň po krajine rozišla, ledva dopočuli stolice jeho ustanovenie, aby sa každý dvadsiaty muž k vojsku pripojil, a už sa všade veľké prípravy robia. Páni zemania pripasujú šable, čistia dolomány, kladú kučmy s perom na hlavy a „Zbohom, rodina! Zbohom, dom otcovský!“ volajúc, sadajú na bystré koníky i letia ako gule k Dunaju, k Budínu. Húfy ľudstva sa všade ozbrojujú; i starí i mladí a najmä chlapi pri chuti berú pušky, cvičia sa v streľbe, učia sa rúbať šabľami, až kým to dobre nejde. Jaj, budeže to pranica! Jaj, budeže to ruvačka!“

A čože tá Trenčianska stolica? Hej, zbierajú sa chlapci, schodia sa šuhajci, až je to milá vec na nich pozerať. Pekní sú ako paničky, vyrastení ako sviečky a takí tvrdí ako tie tatranské skaly.

V Žiline sa schodí horný, v Trenčíne dolný vidiek. A tá Žilina len tak prekvitá od radosti, len sa tak teší zo svojej slávy. Školy sa rozpŕchli a mládež beží do otcovských domov zameniť knihy zbrojou, lebo je treba, aby sa už raz Uhorská krajina na nohy zobrala, aby sa zase časy Jána Hunyadiho navrátili, na ktoré nikto v krajine zabudnúť nemôže. I kňazom mnoho na tom záleží, aby sa čím skorej vec s Fridrichom dokonala, lebo poslanci pápežskí zase začínajú kázať krížovú výpravu oproti neverným; a kým je Uhorská krajina na strany potrhaná, kým každý v nej robí tak, ako sa mu páči, beda je kresťanstvu, beda je svätej viere. Krajina uhorská je múrom kresťanstva. Kňazi podpaľujú ľud k vojne a hoc aj nie proti neverným, ľud predsa poslúcha v kostoloch ich múdre rady a hrnie sa do Žiliny.

Pán Dlhohorský až tak mladne, plno mládeže sa okolo neho vrtí a čo na nej sily nevidí, to doplňuje nádeja v jej zmužilosť a odhodlanosť. Pánu Dlhohorskému sa už sníva o časoch slávnych pre Uhorskú krajinu.

Deň všeobecného zídenia sa už blíži. Hlavný išpán prišiel s celým zástupom ľudstva. Najprv sa ustanovili poriadky, ktorí majú doma zostať, čo by na prisluhovanie spravodlivosti a práva pozor dali; potom sa rozdelili všetci bojovníci na pluky a čaty i vyvolili sa kapitáni a náčelníci.

Dom Dlhohorských sa až tak hemží od ľudí; i mladé i staré by sa rado hneď z prvej ruky dozvedelo, ako veci stoja. Hlavný išpán, Dlhohorský a dakoľko z hlavných stoličných pánov radia sa v bočnej izbe; jeden to, druhý to navrhuje, jednému sa to, druhému zase inšie páči alebo nepáči.

Hlavný išpán sa pýta na Jiskru. Dlhohorský odpovedá: „Pán Boh zná, čo ten zase kuje! Z jeho ľudí a prívržencov ešte sa žiaden v Žiline neukázal. On, Komorovský, Pankrác a druhí, ako počujem, sedia u Vladimíra na Strečne; neviem, čo chcú, lebo Jiskra len potom vychodí so svojimi myšlienkami na svetlo, keď je všetko hotové a prevarené.“

„Onehdajší výjav, keď sme z kongregácie vychádzali, mi dákosi z hlavy nejde,“ odpovie hlavný išpán, „a naši ľudia mi vraveli, že sa vraj mnohí zo zemianstva preto nehýbu, že Jiskra s Pankrácom nové povstanie sľubujú.“

„Pane, pane,“ hovorí Dlhohorský, „veru sa mnohí na vašom onehdajšom priateľstve s Jiskrom pozastavovali a viete, že to teraz človek, čo ani s jednou ani s druhou stránkou nedrží, obyčajne od obidvoch zanechaný býva –“

„Prosím vás, pán richtár, nesúďte predčasom. Jiskra sám bol vítať Matiáša, uznal ho v jeho hodnosti a tak som ja z jeho strany, ako Jiskra vždy dôsledne konal, všetko dobré očakával. Jednotlivci nech kričia; čo nás do toho? Keď raz hlava s nami drží, musia i ostatné údy. Mne najviac na tom záleží, aby sa najprv Fridrich, ostatná to nádeja Garu a Cillovcov stroskotal, potom to všetko ľahšie pôjde. Nech Jiskra robí, čo chce; najprv musíme Budín ratovať, najprv musíme Matiášovi vážnosť a dôveru v krajine získať.“

„Tak je, pane, tak je,“ odpovie Dlhohorský, „ale netreba ani na nás samých zabúdať. My sme sa teraz celkom samostatne za Matiáša prehlásili, takže Jiskra, ktorý, keď sa tak vysloviť mám, je pánom Horných Uhier od Prešporku až do Košíc, veľmi ľahko spozorovať mohol, že sme my len na príležitosť čakali, aby sme sa dáko od jeho rozkazov oslobodiť mohli. A keby si teraz Jiskra našu väčšiu lásku k uhorskej vlasti než k nemu za nevďak vykladal a nás prepadol, takže by sme sa ani pohnúť nemohli, čo potom!“

„To Jiskra neurobí – najviac ak by sa od našich vecí utiahol. Ale i keď to urobí, dobre, preukážeme mu, že my i bez jeho pomoci dačo vyvedieme.“

„Dal by Boh, aby sa tak stalo, ale mne sa tento stav medzi istotou a neistotou vonkoncom nepáči –“

„A čo teda chcete začať?“

„Čo začať? Pravdu máte, na tento čas inšie začať nemôžeme, iba čo povinnosť káže. Ja ako nevládny starec už len doma zostať musím, a vás nech Pán Boh na vašich cestách sprevádza.“

Vtom sa všetci schytili a vyšli do paloty, kde boli najprednejší páni a mladí zhromaždení.

Na rínku si dvanásti muzikanti hrajú; okolo nich si hŕba poskakuje. Vpravo stojí na koňoch zošikované zemianstvo; mnoho je tam hláv šedivých, veľa fúzatých očima poblyskujúcich, ale viacej šuhajov pekných ako paničky, mladých ako to raňajšie slniečko, obzerajúcich sa po oblokoch domov, bo sú tam krásne žilinské dievčence. Vľavo stojí pechota, akoby ju do zeme vbil, pevne, nepohnute, kdežto medzitým si kone na pravej strane poskakujú a jazdci sa medzi sebou rozhovárajú.

„Hraj, muzika, hraj!“ zakričí mládež a hudci ako o dušu zaškripia na husliach, až sa to po celom meste ozvalo, zavreštia na trúbach, zahučia na bubnoch, až sa len tak po okolí rozliehalo. A to pekné, a to krásne vojsko tak pozerá očami, že by sa človek nazdal, že hneď nimi celé mesto zapáli, vysukuje fúzy, búcha rukami na rukoväte šabieľ, že ich štrkotom skoro muziku preráža; všetky žily v ňom hrajú tak, že sa ostroha hlboko do boku koňom zaryje a tieto sa vzpínajú ako tátoše, prskajú ako prskavice, dusia sa, akoby boli zdivené – a všetko sa to mrví ako z povinnosti.

zakričí dakto tak nahlas, že to celý rínok počuje a muzikanti zaškripia: „Zahrajte mi, hudci.“

„Nehraj, Cigán, nehraj, lebo zle bude s husľami,“ zavolá druhý, a zľaknutí Cigáni hrať prestanú.

„Nuž či ho hráš!“ zavolá zase prvý hlas.

„Nehraj, nehraj, to ti povedám. A vy, pán brat, čože tuná také hrať dávate? Či nie, aby sa vám títo šuhajci do plaču pustili?“ a na to kričí spievavo:

A muzika zarinčí: „Hraj, muzika, hraj veselo,“ až sa domy zatrasú.

„Nuž či ho mlčíš, Cigán! Jasná okovaná –

tú mi zahraj, Cigán!“ – Ale hlas jeho je už prislabý, lebo je Cigán múdry, bo tak škrípe husľami, ako keď škripcom taniere šúchajú a široko—ďaleko nič inšieho nepočuť, iba: „Nech sa vojna rúbe smelo.“

„Keď sa rúbe, nech sa rúbe, až naveky vekov,“ zavolá Janko.

„Amen,“ pridá Ondrej. Obaja to šuhaji mladí, nedávno zo škôl nitrianskych prišli. „Ale Janko! Keď sa to tak rúbe, a nás dorúbe i porúbe, nuž čo potom? –“

„Ej, nestar’ sa ty o to. O tom potom! Ale kde je ten králik, čo sa v Nitre pri pohárikoch tak na tú vojnu strojil, čo to tak za kráľa Matiáša horlil?“

„Dakde v kúte sedí a myslí na svoju Marienku.“

„Hahaha! Veru máš pravdu, Ondrejko; kde mu príde na reči, tam ho je plno, ale keď už príde na skutky, tam o ňom ani chýru ani slychu. Ale sa hádam už len pochlapí a aspoň teraz na čierne oči myslieť prestane?“

„Daj ty tomu pokoj. Čím hrniec navrie, tým páchne. Načože by ten tu bol, iba ak zavadzať? Nemôže oči Maríny Dlhohorského zniesť, nieto by ešte blesk zbrane.“

„A škoda toho šuhaja,“ prehodí Janko, „aký to bol človek, kým sa nedal zmámiť; naši predstavení bohviečo z neho sľubovali, a teraz tu ho máš: ešte sa naostatok so svojím otcom s Garaiovcami spojí –“

Dupoce, dupoce dačo za mestom, zadupoce po uliciach žilinských, zadupoce i na rínku žilinskom. Janko zavolá: „Ľaľa, nitriansky králik!“

Ondrej zakríči: „My o vlku a vlk za humny. Vitaj, bratko, vitaj! Pán Boh ťa doniesol. Nuž čože ťa do Žiliny privábilo? Či nie čierne oči?“

„Bračekovci, žarty na stranu,“ odpovie Milko, bo to on na koni priletel, a bolo poznať, že sa ponáhľal, bo kôň jeho bol číra pena. „Kde je Dlhohorský?“

Či prísna tvár Milkova a či dačo inšieho tak zarazilo jeho kamarátov, že sa ho Ondrej spýtal:

„A s nami na vojnu?“

„Ak Boh dá,“ odsekol mu Milko a na hrdom sivkovi odcválal prosto v tú stranu, kde bol Dlhohorský. Priatelia jeho zostali stáť ako oparení. Zdalo sa im, že sa Milko celkom premenil. Začali sa obaja hanbiť, že ho tak posmešne privítali.

Milko, priam ako richtára zočil, hybko skočil z koňa, poklonil sa mu a prosil ho, aby mu dovolil dač vážneho predniesť.

„Vďačne, pane! Nech sa vám dnu páči. Vy ste mladý Pankrác, či je nie pravda?“

„Áno.“

„Zapamätal som si od tých čias, čo ste v Žiline do školy chodili, vaše ťahy, ačkoľvek je to už dávno, a dákosi nás nenavštivujete.“

„Môj otec –“

„Znám ho, znám ho –“

Medzitým vošli do izby. Milko hovorí: „Málo mám času, a tak vám v chytrosti zjavujem, aby ste všetku silu von zo stolice neposielali. Z dakoľko krátkych slov môjho otca tuším, že Jiskra, Komorovský a môj otec nezmýšľajú najúprimnejšie s vami a s kráľom. Ba nakoľko som vyrozumieť mohol, tešia sa, že sa všetko na Viedeň hrnie, že potom budú môcť podľa vôle hospodáriť v stolici. Teraz išli všetci spolu na poľovačku – bohvie, čo tam vyvaria! – A ja som užil tento čas k tomu, aby som vás napomenul, žeby ste sa mali na pozore.“

Pán Dlhohorský meria Milka očami od hlavy až do päty a riekne: „To je teda vaše tušenie – hm – istotného nič nemáte?“

„Nie, však mne môj otec neverí, znajúc, že inakšie zmýšľam ako on; iba v hneve mu dakedy jazyk vyzradí to, čo by sám vypovedať nechcel. Áno, ešte vám i to vyjaviť mám, že Jiskra, Komorovský a môj otec Matiášovi žiadnej pomoci nepošlú; tí dvaja neviem z akej príčiny, môj otec preto, že s Fridrichom v pokoji žije a sľub mu dal, že proti nemu nikdy bojovať nebude.“

„A vy nejdete s vašimi priateľmi na vojnu?“ opytuje sa Dlhohorský zdĺhavým a prenikavým hlasom, Milkovi strmo do očí hľadiac.

Milko chce hovoriť, ale práve vtedy zakričí na ulici tisíc hlasov: „Vivat Matiáš kráľ!“ Bubny zavreštia a dnu do izby vkročí Mária, dcéra Dlhohorského, pokloní sa Milkovi a pán Dlhohorský, obrátiac sa k Márii, predstaví jej Milka vraviac: „Pán Pankrác. – Čo nového?“

„Otče, všetko sa hýbe k odchodu a radi by ešte s tebou hovoriť.“

Dlhohorský vybehne vonká, Milko sa zapáli ako pivónia; Mária stojí a pozerá na krásneho šuhaja. Šuhaj sklopí oči dolu. Konečne Mária prehovorí: „Veru ste zriedkavý hosť v Žiline, pane, ačkoľvek ste dosť blízky sused náš.“

„Znáte azda, že som už dávno doma nebol – ale Žilina mi predsa vždy drahou zostala –“

„Pravda, je tomu už štyri roky, čo ste ju zanechali.“

„A pamätáte vy to? – To mi je veľmi milé!“

„Videla som vás, pane, veľa ráz – bo je naše mesto nie také veľké,“ hovorí zapálená Mária, „a myslím, ste i môjho otca dakoľko ráz navštívili.“

Milko pozerá na ňu prenikavo a ona, ledva ostatné slová dohovoriac, chytro obráti reč: „Už odchádzajú všetci – odpusťte – azda vás tu zadržujem? Tuším tiež idete s nimi?“

„Áno! Otec mi síce bráni a zakazuje, ale darmo je! Boh rozhodol! Vnútorný hlas mi volá: „Iď“ – a ja sa mu obrátiť nemôžem.“

„I ja myslím, že človek vo veciach dobrých vždy hlas svedomia poslúchať má,“ dodala Mária, začervenajúc sa ako ruža.

Milko, akoby mu bolo obrovskej sily pribudlo, schytí sa zo sedadla a horúci pohľad oka svojho vrhnúc na drahé, utešené dievča, myslí, že v jej očiach tajomstvá jej duše číta. Schytí jej ruku, pritisne ju na srdce a trasivým hlasom ticho vypovie: „Spomeň si, dievča moje drahé, tu i tu na mňa,“ i vyšiel prudko z izby a jasná slza sa mu zaligotala v oku, bo dievča neodťahovalo rúčku svoju od neho, ale zvesilo hlávku i triaslo sa a tiché „s Bohom“ tak vyrieklo, že sa šuhaj nazdával, že to „s Bohom“ zaznelo na prsiach jeho. Netreba tam slov, netreba zjavných výlevov, kde duša k duši hovorí v nemote svojej zrozumiteľným hlasom. Už od rokov ľudia i Milkovi i Márii hovorievali, že jeden na druhého veľmi pozerávajú; znali sa teda bez vyslovenia, bez rozhovorky i mysleli na seba, ani neznajúc ako a prečo. – Prvé ich zblíženie sa bolo spolu okamihom odchodu a nemožno tu chladným zostať. Mária si stala k obloku, pozerala za krásnym šuhajom a jej srdce sa neslýchanou túžbou zvieralo.

Po brehu Váhu cvála bystrým dupotom sivý koník; vietor chytro letí, ale koník letí ešte chytrejšie. Na koníku sedí mladý zamyslený šuhaj; zrak jeho je smutný, tvár jeho zarmútená, ale odhodlaná. Často sa obracia k tým stranám, ktoré zanecháva, a povzdychuje; poznať to z celého držania jeho, že zanecháva kraj rodný, rodičov, priateľov a hádam i to, čo je milejšie človeku nad rodičov i priateľov.