E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Milkov hrob

Dielo digitalizoval(i) Anna Záborská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 129 čitateľov


 

II.

Pekná je, krásna je tá Uhorská krajina a šťastný je ten človek, čo sa jej synom nazýva. Tamdolu tečie Dunaj, rieka vážna, starodávna, omývajúca brehy zeme svojich detí a šumí ticho ako hlas nočných duchov, bo nastane deň, keď polmesiac s rozvlnenými konskými chvosty na jej brehoch zastane a zablyštia sa oči nespočetných hord východných. Dajte, nebožiatka, dajte, čo máte, dajte život vlastný za zem vašu rodnú, lebo krvichtivý divoch nemá srdca ľudského, nemá milosrdenstva. – A Dunaj plače v koryte svojom. – Tam zase odhora sa vypínajú vrchy velebné, ktorých končiare dočahujú do neba a zelená ich farba nádeje pekne oko pasie, pekne dušu pestuje a napája ju citom vrelým, životaplným; a nikdy noha vraha, čo dolné kraje vlasti našej depce, neprekročí tieto ozrutné vrchovce. A spomedzi škár vrchov svojich pozerajú deti večných hôr na biedne kraje dunajské, ktoré zlý pohan ohňom a mečom plieni. I ozvú sa hlasy medzi horami, zahučia, zašumia a hukot ich sa ozve, odraziac sa od štítov šedivých skál a od nebosiahlych vrchov široko—ďaleko; riečky pochytajú hlas ten, spoja sa spolu vo vlnotokom Váhu, ktorý pyšne a s treskotom sa valí, povolávajúc bratovi Dunajovi: „Neboj sa, neboj sa a nešum tak smutne, veď ešte žijú chlapci na horách, čo v oči pozrú pohanovi.“

Tak šumí Dunaj, tak prevráva Váh, také sa nesú hlasy po zelenom Považí.

A na tom zelenom Považí medzi horami, medzi dolami leží Žilina, mesto starodávne a slávne predtým i teraz. A v tom meste, v tej Žiline už dávno tak hlučne nebolo ako teraz.

Kráľ Matiáš dosadol na slávny trón uhorský; šuhaj šestnásťročný, neskúsený, ale ducha – a životaplný – a celá krajina sa raduje nad povýšením jeho. – A prečo by sa neradovala? Hej, vie to každý dobre, že v ňom vrie krv čistá uhorská, očakáva každý, že on porozumie ľudu svojmu, a ľud jeho jemu. A aký je to stav krajiny uhorskej? – Turci ak sa tisnú, tak sa tisnú do krajiny. A kto ich beh zastaví? Sily pol sveta vedú na nepripravenú, roztrhanú, roztratenú krajinu, a nikoho niet, koho by sa báli. Starý Hunyadi oči zatvoril, Jiskra je už starý a Szilágyi nie mladý; tamten požíva život na Šariši, Spiši a Trenčíne, tento pomstu varí na nepriateľov, Ladislava Hunyadiho o život pripravivších, a zabúda už na Belehrad, ktorý bol len nedávno tak víťazne bránil. Pomocou Szilágyiho bol Matiáš Hunyadi, syn jeho sestry, na trón pozdvihnutý a tento teraz porozposielal písma po všetkých stoliciach, v ktorých pánov zemanov pozdravuje a pýta ďalšiu pomoc.

V Žiline je to veselo. Pán Jiskra sa vrátil z cesty i so svojou družinou, záležajúcou z pánov Hornej krajiny a z jeho českých vodcov. On bol pánu Matiášovi naproti až v Strážniciach, kde ho menom Horných Uhier ako kráľa celej krajiny privítal. – Teraz prišli páni z celého Trenčína počuť vôľu kráľovu a ako sa to všetko na rákoši dialo, a potom aký je ozaj ten mladý Matiáš, lebo sa o ňom divné povesti roznášali. Tamtí ho chválili, títo ho hanili, tretí kričia, že to veru nič, keď chlapci na tróne sedia, štvrtí, že to teraz Uhorskej krajine treba ozaj chlapa. Tamtí sa tešia, že už raz človek z uhorského koreňa na trón dosadne, títo zasa krútia hlavou nad tým mysliac, že teraz bude krajina slabá, odtrhnuvšia sa i od Čiech, i od Rakús, i od Poľska. K tomu nemal byť dom kráľovský s druhými panovníkmi krvou spojený, takže títo, už z rodinných ohľadov, krajinu pred Mohamedom zastávať a jej pomáhať nebudú. A bohvie, čo sa to všetko vraví; ale dajte tomu všetkému pokoj! Každý zeman uhorský bol povolaný rozmýšľať o takých veciach i bol ako bezprostredný volič úplne presvedčený, že je jeho najsvätejšou povinnosťou dbať na to, aby voľba kráľa vypadla k najväčšiemu osohu krajiny.

Radný dom žilinský je celý na nohách. Mnoho ľudstva sa doň hrnie i von vychádza; páni z okolia prichádzajú na koňoch ako na rákoš, českí páni zas privádzajú svojich už v Tatrách zošedivených vojakov. Mesto je tak ľudom preplnené, že niet ani len kde hrachom hodiť. Odrazu všetko utíchne. Z domu pána richtára mestského idú v dlhom rade pán Jiskra, Komorovský, Pankrác a viacej vodcov vojska Jiskrovho, odení vojenskými panciermi, páni hlavný išpán, vicišpáni a celý stoličný úrad slávnej Trenčianskej stolice v ľahkých uhorských šatách, pod zlatom i striebrom; potom richtár žilinský Dlhohorský s celým slávnym úradom žilinským. – Ticho idú a pokojne ako bratia, niet rozdielu medzi žiadnym, ale predsa pozorovať, že by sa každý rád pánu richtárovi zblížil, ačpráve je nie pánom zámkov a stolíc, bo vie každý, že je muž nielen bohatý a pokojný, ale i múdry. K tomu je Žilina mesto silné a dôležité pre celé okolie, bo je pevne ohradené a pán Dlhohorský mu je hlavou.

Prešli páni cez ulicu; v radnom dome je ticho, iba keď prišli najvyššie osoby do paloty, zahučalo zo všetkých strán „Vivat!“, až sa celé stavanie ozývalo.

Hlavný išpán ponúka pána Jiskru, aby si, akožto najvyšší kapitán Trenčína a Lietavy, za vrchstola zasadol; ale tento odpovedá, že je on tam, kde treba bojovať, a že tam žiada, aby sa všetko podľa vôle jeho riadilo, že sa ale svedčí, aby v stoličných zhromaždeniach skúsenejší radu viedli. Zasadol si teda hlavný išpán za vrchstola, Jiskra so svojimi pánmi po pravom, vicišpáni a stoličný úrad po ľavom boku; úrad žilinský sedí na konci a richtár proti hlavnému išpánovi zdola.

Všetko sa utíši, hlavný išpán vezme slovo: „Slávne zemianstvo! Srdce moje sa teší nad húfnym zhromaždením vaším a hlava moja v službe vlasti zošedivená sa pokojne do hrobu kloniť bude, keď oko videlo vašu statočnosť a hotovosť zastávať krajinu a úprimne sa starať o veci verejné a pospolité; lebo verte, jeden cit, jedna myšlienka, jedna vôľa má nás všetkých spojovať k cieľu jednému – k žitiu za vlasť našu a k vernosti k vyvolenému kráľovi. Kto sa z vás nerozpamätá na Varnu? Kto nie na časy Hunyadiho a smrť jeho? Komu neprichádza na pamäť sila Mohameda? Kto z vás nevie, že je kráľ náš mladý, a tak azda ešte i slabý k odvráteniu nešťastia od vlasti našej? – Ale nač vám toto všetko pripomínam? – Nie to cieľ nášho zhromaždenia. – Na rákoši je Matiáš za kráľa vyvolený, krv otcovská, čo v ňom tečie, veľkú nádej v nás vzbudzuje; už prišiel do Budína, sadol na trón svojej hodnosti a ako kráľ uhorský posiela vám svoje pozdravenie a svoje rozkazy!“

„Vivat Matiáš!“

„Vivat hlavný išpán!“ ozvalo sa po palote. Stoličný notarius vstane, pomaly sa hrmot a krik tíši – vezme jeden papier z hŕby, ktorá pred ním leží, utrie si ústa, vykrúti fúzy a takto začne: „My, Matiáš prvý, z božej milosti kráľ uhorský atď. atď. Šťastie a požehnanie milým nám verným slávnej Trenčianskej stolice. Z vôle božej a podľa zákonného volenia sme na trón slávneho kráľovstva uhorského so všetkým poriadkom a ako sa svedčí povýšení, a tak podľa zákona a obyčajne medio harum literarum regalium slávnemu zemianstvu et omnibus, quibus interest, na vedomie dávame, že my, do vôle božej sa oddávajúc, hodnosť kráľovskú na seba prijímame, ako to už skrze poslov slávneho kráľovstva uhorského, ktorí nás ešte v Čechách menom národa ako svojho kráľa vítali a my sme im zachovanie všetkých práv krajinských sľúbili, verným a milým stavom známo bude. – Ďalej oznamujeme slávnym stavom, že podľa zákona a obyčaje k utvrdeniu hodnosti kráľovskej hneď po vyvolení kráľa korunovanie nasleduje; koruna ale slávnej krajiny našej v rukách cisára Fridricha, ešte od časov Alžbety, ktorá ju pred rokmi do Viedne pre svojho syna, slávnej pamiatky Ladislava, bola zaniesla, sa nachádza. Fridrich ale ju od času korunovania bratanca svojho vždycky u seba zadržuje a na všetky prosby a napomínania naše vydať nechce, ba čo viac ešte, na nabádanie nepriateľov rodiny našej, nádvorníka Ladislava Garaiho, Mikuláša Ujlakyho, Žigmunda, grófa Svätojurského, grófov z rodu Frankopanovského a iných Cillskej rodiny priateľov sa sám vo Viedenskom Novom Meste za kráľa uhorského korunovať dal; umienili sme si teda predoznámenú korunu, aby sa zmätky v krajine nestali, čím skorej ozbrojenou rukou vydobyť.

Oznamujeme, nakladáme a žiadame teda slávne stavy, aby sa čím skorej aj ich pomoc k vojsku, pod vedením milého ujca nášho pána Szilágyiho stojaceho, pripojila, aby sme tak väčšou mocou cieľ náš čím skôr občiahnuť mohli atď.“

Pán notarius prestane čítať, položí papier na stôl, sadne si a pozrie dookola. Hlavný išpán vstane a začne hovoriť: „Slávne stavy, páni bratia! Počuli ste rozkaz kráľovský, ktorý podľa zmyslu práv krajiny docela spravodlivo nás proti Fridrichovi vyzýva; ja teda mienim, aby sa slávne zemianstvo čím skôr zobralo, dane sa rozpísali a každý si, koľko možno, svojho poddanstva k sebe pripojil, lebo mnoho máme pred sebou, a to: dokiaľ je kráľ Matiáš nie korunovaný, vždy sa domácich nepokojov obávať máme, od západu Fridrich, od východu Mohamed hrozí a sily naše sú slabé. Ak čas zmeškáme, čo potom? – Slávne stavy! Tam budú naše slobody! Zle bude s požehnanou našou krajinou! – Pamätajme na Varnu a na nešťastné časy bojov medzi Ladislavom a Alžbetou!“

Utíchne, pozrie na Jiskru a sadne si dolu. Zôkol—vôkol je ticho – iba odrazu zahučí: „Vivat Matiáš! Na vojnu, na vojnu!“

V jednom kúte, kde je najviac natisnutého ľudu, dakto potichu povie: „Neverte mu! To je szilágyiovec.“

„Čo, pán brat? – Veru pravdu máte. Hej, veď ja to dobre viem, však pán Garai, palatín, tiež to isté myslí. Vie on, že sú to starého Szilágyiho kúsky, tak ako aj volenie Matiáša. Nuž či toho zemani za kráľa vyvolili? Szilágyi ho vyvolil – jeho vojaci ho vyvolili – a to Pán Boh vie, z akých kútov sveta pozbieraní ľudia. Ej, majmeže sa na pozore. Pán palatín písal, že je Matiáš za kráľa len natisnutý. A čo? Či je Szilágyi celé zemianstvo?“

„Ej, pán brat,“ ozve sa druhý, „neverte palatínovi, ten sa bojí o svoju kožu.“

„Ako je, tak je, ale je to pravda. Ja nejdem na vojnu.“

„Keď sa vám nepáči,“ odpovie druhý prvému, „urobte si, čo chcete, a keď pravdu máte, obzrite sa, veď vám nikto nezabraňuje, ale vás prosím, poriadok nerušte, lebo –“

Túto hádku spozoroval tu jeden, tam druhý a tak sa rozišla po celej palote. Hlavný išpán, vidiac všeobecné rušenia, prehovoril: „Páni bratia! Kto má ešte za vec alebo proti nej dačo povedať, nech vstane a ozve sa!“

Ticho.

„Ešte raz prevolávam, aby ste sa ozvali, keď máte dačo oproti.“

Ticho.

„Z pomoci božej sa teda uzaviera insurekcia v slávnej stolici a každý z nás je povinný o jeden týždeň sa ustanoviť v Žiline.“

„Vivat Matiáš kráľ! Vivat hlavný išpán! Sláva!“ zahučí a zhromaždenie sa rozchádza.

„Môžete si vy vravieť, uzavierať, kričať, koľko chcete. To si ja ani do päty nevezmem,“ hovorí jeden odchádzajúci.

Druhý: „Ani nevieš, prečo a začo? A len sa choď biť – choďte si, keď sa vám páči.“

Tretí: „No len no! Pán Jiskra mlčal, i Komorovský i Pankrác mlčal. Len si choďte; ja budem držať s tým, kto je môjmu domu najbližší – veď sa nahľadíte.“

„Hej, pán brat, nehovorte už teraz proti decízii! Či vás zo tri razy nevyvolávali?“

„Ja,“ odpovie tretí, „nač by si to človek hlavu lámal, keď vie okrem toho, že z toho nič nebude. Či ste nepočuli, aké sa chýry roznášajú? To len vám povedám, ako vám, aby sa to ďalej neroznieslo, že je pán palatín s volením kráľa nespokojný, a viete, pán palatín bol vždy oproti Hunyadiovcom; i my sme s Jiskrom proti nim bývali a tak s palatínom jednu vec máme, a hoc aj je Matiáš i kráľom, nuž čože je viac? Či my máme odrazu inakší ľudia zostať? S Garaiom sme držali a s ním aj dodržíme. Viete, ako sme pri Lučenci Matiášovho otca vyčistili? Či to teraz i s jeho synom urobiť nemôžeme? A viete čo? Dobre je to v takých časoch žiť, kde niet ani pána, ani kráľa. Človek si berie, čo chce, robí, čo chce, bije, koho chce a plakať mu nedá; a pán Jiskra s palatínom zas dač takého začnú. Jedným slovom, my nejdeme na Viedeň. Pán palatín vyvolil cisára Fridricha za nášho kráľa a my tiež toho chceme! Vivat!“

Z toho sa strhne krik a zvada. Kráľovská strana a Jiskrova sa začnú nadievať a preháňať po Žiline. „Vivat Szilágyi! Vivat Garai! Vivat Jiskra!“ ozýva sa, až tak duní. Počuješ, čo len chceš na svete. Tu sa sypú blesky a strely, tam durkajú hromy a paromy – štrkocú šable, blyštia sa fokoše a valašky – počuť si nadávať do loptošov, huncútov, kujonov, zradcov – počuť volať: „Dajte mu proces dehonestationis, fiškálnu akciu, kriminálny proces!“ – a kto by si to všetko zapamätal a rozoznal v tej trme—vrme, v tej motanine a pračke, v tom kriku a preklínaní.

Vtom naraz zahučí: „Vivat hlavný išpán,“ a „vivat Jiskra!“ až sa múry žilinské otriasajú. Prichádzajú obaja títo velikáši k rozpustilým zemanom, súc krikom sem zavolaní. Jiskra káže i hlavný išpán káže, aby sa rozišli, a tak i jedna i druhá strana zubami škrípuc a päsťami hroziac, odchádza a roztráca sa, ale predsa ešte kde—tu počuť sa ozývať: „Kujoni, loptoši, naničhodníci, jazerné miliónske strely, matere a centy, paromy a hromy!“




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.