E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Milkov hrob

Dielo digitalizoval(i) Anna Záborská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 129 čitateľov


 

VII.

Jiskra hrozne vyčíňa v Šariši a Spiši. Spišský a Šarišský zámok stali sa hrúzou pre okolie, lebo nik nevie ani prečo, ani načo dáva Jiskra všetko široko—ďaleko páliť – a vojsko jeho ustavične ďalej a ďalej čiaha do druhých stolíc. Aj ten Liptov, aj ten premilený Liptov beduje, dievčatá plačú, že šuhajci hynú, deti nariekajú, keď ich diví vojaci z domov vyháňajú, starí ľudia so zvesenou hlavou horekujú, bolestne vidiac, ako ich domy, v ktorých celý svoj život strávili, tu plameňom horia, tam v popole ležia.

Jiskra ako kameň pozerá na Spiš a Šariš. On len pomyslí a stane sa, ukáže a ide sa, povie a vykoná sa. Ale Komorovský ľudí v Liptove tak zaobchádza, že sa nazdajú, že im je najlepším priateľom, a keď sa im o jeho priateľstve najsladšie sníva, zakikiríka červený kohút nad ich hlavami, zabrinčí zbroj okolo domu, zabúchajú zlodeji na plné truhly; a keď sa idú Komorovskému žalovať, usmeje sa on, oči na úzko stiahne a obráti sa im chrbtom.

A tá milá Trenčianska stolica očakáva, očakáva, čo sa to robiť bude. Strečno, Starý Hrad a Žilina, všetko sa to zbrojí a „Matiáš kráľ“, „Vladimir“ a „Pankrác“ ozýva sa povetrím.

Na Strečne sa tisíce ľudstva zháňa, zemania z Jiskrovej strany ustavične sem behajú, nejeden starý pán vykrúti fúzy, pristrojí sa do svojho dolomána, pripáše okolo drieku strieborný pás, šabľu si naň zavesí, ostrôžkami pobrinkuje, sadá na koňa a letí na Strečno k pánu Vladimírovi, lebo je Vladimír menom Jiskrovým za hlavného vodcu v Trenčíne prehlásený a mnoho je pánov v Trenčíne, ktorí odjakživa s Jiskrom držali. Synkovia panskí tiež nechcú byť horší od svojich otcov, sadajú na koníky, ozbrojujú poddanstvo a letia na Strečno. Komorovský posiela vojsko z Liptova, doráža na Vladimíra, aby hubil Pankráca, Jiskra rozkazuje, aby znivočil Žilinu, zaujal Prešporok a blížil sa k Budínu. Narástlo toho vojska okolo Strečna ako vĺn morských. Páni sa opytujú, prečo sa to toľké prípravy robia, ľudstvo sa do dedín nesprace, a predsa nevie, načo ho to z pokojného žitia vyhnali.

„Hej, pán brat, či to ešte dlho takto čakať máme, po strelskej materi? Či to kedy statočný človek videl?“ spytuje sa jeden zeman druhého na Strečne.

„Nuž a vy čože tuná chcete? Akože sa vy opovažujete sem prísť? Ej, nechže vás tu daktorý z Čechov nezastihne, lebo akože tu stojím, živý neodídete.“

„Len ho pozri! Kdeže ste sa tej ľudskosti naučili? Akože sa vy opovažujete statočnému človekovi do poctivosti stúpať?“

„Statočnému človekovi? Nuž či ste vy aj s vaším ujcom odjakživa s Hunyadiovcami nedržali? Či ste vy nechodili z dediny do dediny zemanov prehovárať, aby šli za Matiáša na Viedeň?“

„S Hunyadiovcami som držal – chodil som z dediny na dedinu i s mojím ujcom i s mojím svákom – a čože je viac?“

„A ako sa teda opovážite na Strečno prísť, kde sa ten Vladimír proti Matiášovi strojí?“

„A ktože vám to povedal, že proti Matiášavi? Hej, strojí sa ver’ na Žilinu; a prečo? Že Žilina od kráľa odpadla a s Pankrácom sa za Fridricha spojila.“

„Ktože vám to na nos zavesil? Na Žilinu sa strojí, že sa s Pankrácom proti Jiskrovi vzbúrila, lebo Jiskra nechce, aby dakto v Horných Uhrách, kde on panuje, Matiáša pánom uznával.“

„Ale veď ja to lepšie musím vedieť ako vy, veď u mňa nedávno dvaja páni zo Strečna boli, ktorí mi vraveli, že Žilina od Matiáša odpadla.“

„A či sa vy nazdávate, že ku mne tiež veľkí páni nechodia, že som ja nie hoden, aby sa ku mne dakto uponížil? To si nemyslite, lebo ma v dobrej vôli nájdete! Nuž či mne tiež onehdy dvaja vyslanci zo Strečna neprišli povedať, že sa Žilina proti Jiskrovi búri? Prišli na moju hriešnu dušu – a to ako prišli! Hej, vie to každý, že je starý Matej hlava v dedine, a čo on myslí, že to myslí celá dedina. Prišli veru ku mne tak, ako čo by ja bol pánom, a oni moji poddaní. Toľko sa mi nakláňali, vybozkávali ma, ako čo by som bol s nimi vyrástol, a ako ,pán brat Matejko', tak ,pán brat Matejko' ma titulovali, až sa moja žena nazdala, že Pán Boh vie akého slúžnodvorského zo mňa urobia. ,Nože no, pán brat,' vraveli, ,nože no, ešte raz tú vašu šabľu do ruky vezmite, lebo vám tak pristane, ako čo by ste s ňou boli na svet prišli.'“ – Tak hovoril druhý zeman, pyšne hlavou potriasajúc a šedivé fúziská vysukujúc.

„Hahaha! Keď vám to raz, teda to mne aspoň dvadsať ráz vraveli; ale za to vždy stojím, že Žilina od Matiáša odpadla.“

„Ba od Jiskru odpadla. Čo sa stavíte?“

„Päť zlatých stojí.“

„Dobre! Stojí! Poďme sa Vladimíra opýtať.“

„Poďme, poďme k Vladimírovi!“ A zoberú sa obaja do zámku. Po dvore ďalej a po izbičkách sedia starí vojaci, Česi kališníci. Ich vlasť je pre nich stratená, ich viera prenasledovaná a ich život samý žiaľ a smútok. A ten žiaľ im z očú vyzerá, lebo od mladi nemajúc kde hlavu skloniť, vylievajú krv svoju po skalách tatranských a po poliach Uhorskej krajiny. Ich srdce sa zdá byť zamrznuté, ich oko skamenelé, ich ruky, postriekané svojou a nepriateľskou krvou, vidia sa byť železné. Sedia a čakajú, čo im pán rozkáže, neťahá ich ani vôľa ani láska a náchylnosť vlastná ani sem, ani ta, oni s vlasťou všetko stratili a všetko im je jedno, či žiť či umierať, či za toho, či tam za toho bojovať. Neopytujú sa oni: Kde ideme? Kde nás vedieš? Či dačo vykonáme? Ale keď príde zámky vydobýjať, to lezú za múry ako mravce, kým len jeden z nich žije, keď príde do očí pozrieť nepriateľom, to rúbu mečom, to trepú po hlavách železnými kyjanicami, ani hlasu, ani slova zo seba nedávajúc. Tváre sú im dosekané, vlasy sú im najviac šedivé – smutno je pozrieť na nich! – I teraz pod zbrojou stoja; kde ísť majú? Na koho? – To vie Vladimír.

Ani páni, ani české vojsko vlastne nevedia, čo majú robiť, iba všetci to znajú, že to o Žilinu ide. A Vladimír? Hoj, to je slávny vodca, Jiskrov miláčik, Pankrácov vychovanec, on sa bíjal s najprvšími víťazmi Uhorskej krajiny a nikdy sa premôcť nedal – a teraz?

Sám Pán Boh vie, čo sa stalo Vladimírovi, od daktorého času s nikým nič nehovorí, oko jeho temno na jednu stranu pozerá, o vojsko sa nestará, celé noci ani oka nezažmúri, celé dni sa po horách a poliach túla, všetko na kapitánov zveruje –

Už je večer, krásny, utešený večer na zelenom Považí; Strečniansky zámok je plný hostí, pánov a vojska, všetko kričí „Na Žilinu, na Žilinu!“ a ani nevie prečo, Vladimír ale uteká z ich spolku. Komorovského a Jiskrovi poslovia ho nútia čas nemárniť, Žilinu dobýjať, pokiaľ sa celkom neozbrojí, pokiaľ mu Pankrác vojenskú nezahrá, a potom aby sa ponáhľal na Budín; ale Vladimír málo na to dbá, skryje sa do samotnej izby a myslí a myslí –

Už je večer, krásny, utešený večer pod slovenskou Tatrou, dom je plný hostí, pánov a vojska, už sú všetci na Strečne, po susedných zámkoch a po dedinách sa rozchádzajú a Vladimír sa od nich neodberá, sedí pri stole samojediný, hlavu má rukou podopretú, oko jeho pozerá odovretým oblokom v tú stranu, kde Žilina leží a takto sám sebe hovorí: „Len deň – len dva – kým ťa vidím, Mária! – Hrom a strely, nepadne Žilina, ak ty budeš moja! – Čo ma do Jiskru, čo ma do celého sveta, keď ju nemám?! – Bože, Bože!“ A vtom si hlboko vzdychne, oči rukami zakryje, hlavu ovesí, ako čo by mu ťažká bola, a zase ju zodvihne, pozrie von oblokom a ako myslí, tak myslí –




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.