E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Milkov hrob

Dielo digitalizoval(i) Anna Záborská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 129 čitateľov


 

X.

Boli to dve rozličné osoby tí Pankrácovci, boli to dve rozličné postavy, ten otec a syn. Otec si sedí pri okrúhlom dubovom stole sám a sám na Starom Hrade. On je ako obyčajne, tak i teraz zamračený, podopiera si starú hlavu oboma rukami a tu i tu buchne pravicou na stôl, až izba zarinčí, poznať, že nekuje najlepšie veci. Ale mu to tak pristane, to mu tak svedčí, že by si človek bez toho starého Pankráca ani predstaviť nemohol.

Otvoria sa dvere. Dnuká vojde mladý, ako panička vyrastený šuhaj, líca sa mu i červenejú i blednú, dlhé čierne vlasy mu poletujú po pleciach a z očú, na starca sa prenikave opierajúcich, vyzerá duch neobyčajný. Starý Pankrác sa obzrie, nevstane syna privítať, ale udrúc pravicou na stôl, vypovie: „Či ty nenávidíš Komorovského, nenávidíš Vladimíra ?“

„Ach, otec,“ riekne Milko, „ja som prišiel za odpustenie –“

„Nič o to. Povedz mi len, chlapče, či nenávidíš Komorovského?“

„Preto som sa, otec, i bez tvojej vôle z Trenčína odstránil, že si ty s Komorovským držal.“

„Pankrác s Komorovským? Hrúza nebeská! Chlapče, nehovor mi to, lebo hoc aj si i krv moja, nevyjdeš živý z tejto izby. Chlapče, prisahaj pomstu a nenávisť i Komorovskému i Vladimírovi!“

„Ja neprisahám, otec, lebo som si beztoho predsavzal Komorovského, kde len budem môcť, prenasledovať.“

„A písal si ty listy od Viedne Dlhohorskému?“

„Nikdy, otec môj!“

„Hrúza nebeská! A Komorovský vraví, že Pankrác Pankráca zabíjať mieni. – Chlapče, sem daj ruku, budeme páliť a rúbať, že živá duša nezostane z Komorovského ľudu.“

To bolo privítanie Pankrácovo, to boli city otcovské, ale Milko je s tým spokojný, sám sa teší zo svojho otca, podá mu ruku a začne hovoriť o svojich úmysloch, o Matiášovi a Jiskrovi, ale otec jeho o ničom počuť nechce. Pankrác hovorí krátko, slová jeho iba pomstou a nenávisťou kypia, reči jeho sú len oheň a smrť.

„Sadni si, chlapče, ku mne, uč sa od svojho otca, ako má človek s nepriateľmi zachádzať. Sadni si, sadni, nepôjdeš viac k Jiskrovi – Pankrác nechce viac, aby syn jeho bol palatínom, ale aby bol pánom na svojich dobrách sám a sám. Čo druhému slúžiť? Pankrác nechce nikomu slúžiť.“

Milko na tieto reči nič neodpovedá vediac, že čo si otec do hlavy vezme, od toho neodstúpi, a preto sa opytuje, ako veci stoja v Nitre, v Trenčíne a v Turci.

„Hahaha! Ten si myslí, že to len tak ľahko Turiec zo Strečna zaujať; ale moji Vrútočania vedia chlapcom tak do očú napľuvať, že viacej cesty domov nenájdu.“

„A či Turiec pevne s tebou drží, otec?“

„To verím. – Dobre! Musíš skúsiť mojich Turčanov. Budeš mojím vodcom v Turci, už máš na Znieve miesto prihotovené. Ale to ti povedám, chlapče, vo dne v noci, bez ustania musíš hubiť Komorovského.“

„Hej, otec môj, to ja urobím, ale prosím ťa, nechaj ma v Trenčíne.“

„Čo? V Trenčíne? Čo bys’ ty urobil v Trenčíne, kde je nepriateľ mocnejší? Tu musím ja sám Vladimírovi do očú pozerať, Nitra a Trenčín musia byť spojené.“

„Či sa nazdávaš, otče, že tvoj syn nič vyviesť nemôže, že to len ty znáš mocných lámať?“

„Neviem, či môže, či nemôže; ale ak je môj syn, teda večne nenávidí Komorovského a nikto ho neprevýši, ako jeho otca nikto neprevýšil.“

„Teda mi nechaj Trenčín. Vidíš, otec, ja dobre neznám polohu druhých krajov, a ty to máš na päť prstoch. K tomu i Žilina Pankrácov počúva a rada by, aby som ju ja sám oproti Vladimírovi bránil.“

„Hahaha! Žilina? Čo ti je zo Žiliny? Odkáž jej len slovo, a už ti pod nohami leží. Žilina musí tak tancovať, ako jej ja rozkážem, čo by si to tam človek z dakoľko mešťanov robil, čo sú radi, že žijú; ale Komorovskému večnú pomstu, bo mi hlava dokola ide, keď si len naňho spomeniem.“

„Áno, tak je. Ale ja ti povedám, že ja nikde tak Komorovského stranu prenasledovať nemôžem, ako zo Starého Hradu v Trenčianskej stolici.“

„Nemôžeš? Teda zostaň na Starom Hrade, maj si Trenčín až do Podhradia, ale to ti povedám: Pomsta Komorovskému! Turiec ti tiež ostane, veď tam beztoho mnoho práce niet, bo Turiec i bez osobitného vodcu stojí za Pankráca. Keď sa ti to páči, polož svojho priateľa, istého človeka na Zniev, ktorý má cez hory napádať Lietavu a Strečno. Ja pôjdem na Branč a zakúrim Komorovskému vo Fraštáku a Tematíne.“

To bolo všetko, čo otec synovi pri zvítaní vravel, viac ani slova, ani pol. Vyslal potom poslov do Turca, dával svojim vodcom rozkazy, poslal na všetky zámky, čo ho počúvali, svojich ľudí, oznámil im svoje ustanovenie a vyvolal ich k poslušnosti synovi svojmu. – Nikto pochopiť nemôže, prečo Pankrác synovi svojmu toľký majetok a moc popustil, bo je to známo, že on moc svoju nikdy deliť nezvykol, nikomu neveril a syn jeho je známy horlivec strany kráľovskej.

Len Žilina sa tomu zaradovala, pán richtár bol od radosti celý bez seba – a Mária? Tá milo sa usmievala a srdce sa jej od potešenia triaslo. V rozkoši svojej prišla k otcovi a riekla: „Vidíš, či som ti nepovedala, že Milko Žilinu vyslobodí?“

„Ticho, dieťa, ticho, bo to ešte nikto nevie, či nás Milko nezradil a sa otcovi do náručia nehodil.“

„Ach, prosím ťa, nevrav také smutné reči. Milko iste Žilinu nezradí, a –“

Ale matka jej dala prísnym pohľadom znať, aby mlčala. Mária sa odvrátila, začervenala sa a nič nerieknuc, sadla si k obloku, i smútila, že jej matka príležitosť odňala o Milkovi hovoriť. Dlhohorský sa prechádza po izbe a vraví: „Veď uvidíme, veď uvidíme.“

Vtom na ulici zahučia hlasy: „Sláva Milkovi, sláva Milkovi!“ a ľudu mladého i starého sa na rínku zíde, že sa to až tak černie. Prišiel chýr do Žiliny, že Milko zostal pánom na Starom Hrade, že starý Pankrác odišiel do Nitrianskej a dobré nebo vie, čo všetko ľudia hovoria. Jedni zúfajú nad Milkom a držia Žilinu za stratenú, druhí vravia, že sám Pankrác prešiel na kráľovu stranu následkom synovho prehovárania, tretí sa obávajú, že Milko, zostanúc mocným, nebude lepší od otca; štvrtí zazerali na pánov a vojakov s Milkom prišlých krivým okom, mysliac, že ich tento na to do Žiliny priviedol, aby potom mesto i zdnuká i zvonka dobýjať mohol. Ale všetci vojaci Milkovi sa oproti tomu stavajú, ba všetkým na ich vodcu zle hovoriacim nadávajú a hrozia, a po začúchnutí týchto na rínku volajú: „Vivat Milko, sláva Milkovi!“

Bolo to kriku; bolo to ľudstva na tom žilinskom rínku, ale keď ho predtým moc bolo, teraz ho je ešte viacej. Na bielom koníku a s červenou hrivou, so žltými nôžkami hrdo sa nesie pán Milko a tak si bystro pozerá dookola, ako sa na najbohatšieho a najmocnejšieho pána v Trenčíne svedčí. Ale si aj môže pozerať, môže si aj hore viesť, bo je už teraz tak dostatočný Žilinu obrániť, ako sám kráľ. Ide si po uliciach, po rínku mesta, ale je už nie viac ten zarmútený mládenec, čo nedávno vstúpil do brán žilinských, spadlo mu mnoho starostí z hlavy, a preto ju tak hore nesie. Otec je zmierený s ním, Žilina má dosť pomoci, sláva Matiáša kráľa v Trenčíne nezahynie, bo ju on už má odkiaľ napomáhať; a tak čože mu chybí? Čože si má žiadať? – Ale predsa mu chybí dačo, hádam si predsa dačo žiada, čo, pravda, len on sám vie, a čo by ľudia len stadiaľ mohli uhádnuť, že keď skočil na rínok, hodil očima do oblokov domu pána richtárovho.

Bolo to kriku, bolo to ľudstva na tom žilinskom rínku, ale keď ho predtým moc bolo, teraz ho je ešte viac. Všetko sa to hrnie za Milkom, bo by každý rád vidieť nového pána na Starom Hrade; všetko to kričí: „Sláva Milkovi!“ – Mešťania už zabudli na tie reči, čo prvej hovorili; páni si vysukujú fúzy a pyšne hlavami hádžu, akoby svojou hrdosťou ukázať chceli, že sa v Milkovi nesklamali a že veru mu verní zostali, z Rakús s ním prišli vojaci si len tak pobrnkávajú šabličkami, len si tak pokreskávajú ostrôžkami. Pán Milko sa klania, podáva ruky starým známym a uzrúc Ondreja, starodávneho priateľa svojho, zďaleka len naňho pozerajúceho, skočil k nemu, zosadol z koníka a stisol mu ruku. Ondrej sa zasmial a hovoril: „Ej, Milko, čiže si za chlapa! Tak sa mi zdá, že sa chceš ukázať tomu švárnemu dievčaťu, ako ti svedčí na koni.“

„Dajže pokoj, ty pokušiteľ!“ a to hovoriac Milko, pojíma ho so sebou do richtárovho domu. Páni pripasujú šable k boku a hrnú sa k Dlhohorskému uvítať Milka – –

U pána richtára je plno pánov, plno cudzích ľudí. Dlhohorský víta Milka, páni ho tiež vítajú, každý sa teší, že sa s otcom pomeril a dostal samostatné držanie; na čo Milko usmejúc sa, odpovedá: „Prosím vás, páni, dajteže pokoj, ja som len ten starý a chcem, aby ste sa tak ku mne držali ako predtým.“

„Ej, čo by to,“ povie jeden z prítomných, „teraz vy jeden sám stojíte za nás všetkých.“

„Teda už všetko viete? Ja som vám chcel radostnú novinu povedať, a vy ste hádam prv o nej počuli ako ja.“

A tak to všetko išlo veselo; už je dom žilinského richtára nie viac domom ustavičného trápenia sa ako predtým, ale je domom radosti, junáckej sily a víťazného zápalu. Milko si už sám slobodnejšie vedie, už viac neprosí ako predtým, ale rozkazuje, neradí, ale vyslovuje svoju mienku, akoby ona bola jedinou pravdou; a páni tiež nepovažujú svoje ustanovenie viacej za dobrú vôľu, ale za potrebu a povinnosť. Predtým Pán Boh vie, čo by bol svet povedal na Milkove reči a skutky, páni by sa boli hádam zasmiali, stisli plecom a riekli: „Dobre, pôjdeme, ak sa nám bude páčiť, čože nám ty máš rozkazovať? Veď si ty ešte menej ako my.“ A teraz, keď Milko vraví, že iba spojené sily a jeden zápal za jednotu môže spomôcť Uhorskej, môže kráľovi v jeho ustavičných vojnách slávu zachovať a nepriateľov zdrúzgať, že je každý povinný, hoc by i život pritom utratil, pracovať na stroskotaní síl krajinu podrývajúcich, to každý volá: „Tak je, tak je,“ to každý vraví, že i on tak myslí. Milko býval predtým tichý, smutný a keď mu prišlo dačo vykonať, čo mu vodcovia rozkázali, nepovedal ani slova, ale išiel a vykonal. Potom stanúc sa vodcom vojska trenčianskeho, prosil, napomínal, radil a keď dakedy i neposlušnosť jeho úmysly hubila, radšej mlčal, aby zo zlého ešte horšie nepovstalo, vediac, že ľudia, keď sa im dačo nepáči, hneď do náruživosti upadajú a nechávajú i tie najsvätejšie veci stáť len preto, že sa im po vôli nestalo. Ale teraz? Teraz si Milko hore vedie, nie z pýchy, nie z precenenia síl svojich, ale vediac, že nielen sám dačo môže, ale že sa teraz i druhí neopovážia viacej stranu Matiášovu zanechávať.

Dlhohorský je rezký, poctivý starec; ani len slovom neodporuje Milkovi, iba keď tento dovráva, začne i on hovoriť a tak horlive pánom predstierať, až mu oči iskria, že je len ten jediný možný spôsob, Trenčín zase zjednotiť, ktorý Milko radí. Páni tiež na tom stoja, aby sa Vladimírovi čím skorej cesta ďalšieho pustošenia zastúpila; a hoc to daktorý i dobre zná, že sú reči Milkove často číre vrúce reči, že sa všetko tak ľahko stať nemôže, ako si on to predstavuje, predsa mu to každý vďačne odpúšťa vediac, že je to mladistvý zápal, ale zápal, ktorý len dobré chce a za svojím osobným úžitkom nejde. – A tak sa páni na tom uzniesli, že začnú na druhý týždeň Vladimírove zámky dobýjať, že Žilina bude ohniskom všetkého počínania, a s tým sa rozišli.

Milko zostal sám s Dlhohorským, radia sa ešte ďalej, ako by mali k dielu pristúpiť; ale starý pán je celý bez seba a tak v radosti svojej hovorí: „Robte, čo za dobré držíte, ja všetko na vás nechávam vediac, že vy v mladistvom zápale vašom viac urobíte ako ja starý človek pri všetkej svojej dobrej vôli.“ Milko stisne ruku starcovi a sľúbi mu, že sa v ňom nesklame; zavolá hlavnejších vodcov k sebe, rozdáva rozkazy, píše listy i otcovi i do Turca, porozposiela poslov a vyzvedačov na všetky strany. Potom dá ku sebe zavolať svojho starého priateľa Ondreja Bachu a privíta ho týmito slovami: „No, chlape, už teraz všetko pôjde, už teraz len veríš, že dačo vykonáme, že sa reči Milkove, dakedy v Nitre prenesené, skutočne vyplnia?“

„Bolo by zle, keby sa nevyplnili; ale i ty veríš, že sa i reči Ondrejove, dakedy v Nitre hovorené, vyplnia?“

Milko stisol plecom a pokývajúc hlavou, povedal: „No, no, Ondrej, ako bude, tak bude, ale ja si ťa musím z hrdla striasť, lebo by zo mňa nič nebolo, keby taký pokušiteľ a posmievač ustavične pri mne stál. Vieš ty čo, ale naozaj! Pôjdeš do Turca, budeš vodcom celej stolice v mene Pankrácovom, budeš stade, zo Znieva, Lietavu napádať, od Vrútok zastaneš cestu Vladimírovi zo Strečna, na Fatre odrežeš celkom Komorovského od Vladimíra a ja pri Vrátnej.“

Ondrej chcel ešte trochu žartovať, ale Milko vážne obrátil reč na druhú stranu, rozložil mu jeho povinnosti a povedal mu, že už i jeho príchod v Turci oznámil i rozlučoval sa s ním. Ondrej je duša dobrá, rád vidí svojho priateľa, ako sám seba, a tak ešte pozrie naňho ostatný raz, usmieva sa, voľačosi rukou ukazuje, čomu iba Milko rozumie, vyjde, usporiada svoje veci a uháňa do Turca, do okrúhleho Turca.

Milko zostal samojediný v izbici. Dosť sa už napracoval, napísal, navravel, navrtel a teraz zostal sám ako prst; a pravda je to, že človek, ktorý vyrástol, učil sa, bojoval a krv za kráľa vo spoločnosti s druhými vylieval, zatúži, namoždiac a naprajúc sa, zase len za inými. Milkovi sa tiež zanechcelo samému i pobral sa richtára hľadať, majúc sa s ním dač porozprávať. Prišiel do svetlice, kde obyčajne rodina Dlhohorského bývala, ale našiel tam len Máriu. Matka odišla po práci a Dlhohorský bol v meste.

Bol si síce Milko predsavzal, že už na všetky sny mladosti zabudne a teraz len celkom veci svojej žiť bude, že všade prísne pozorovať bude, či sa všetko pohybuje, či sa jeho rozkazy plnia, lebo stojí na vážnom mieste, na jeho hlave mnoho starostí leží, a tak mu treba vážnosti, pilnosti a prísnosti; ale ako do izby vstúpil, opúšťalo ho jeho predošlé odhodlanie, i nevedel ani ako, ani prečo sa mu ďalej ísť nechce. Bolo za maličkú chvíľu mlčanie, lebo ani jeden, ani druhý nevedel, odkiaľ začať, až naostatok Milko pristúpi k dievčaťu, chytí ho lahodne za bielučkú rúčku, pozrie mu do čiernych očiek a povedá: „Odpusťte mi, Marienka moja, že som vás nemohol od príchodu môjho ani len dobre pozdraviť, ani sa vás len opýtať, ako sa máte.“

„Ach, veď ja to viem, že ste veľmi zaneprázdnený, že máte pred sebou mnoho väčších vecí, ako jedno slabé dievča do ohľadu brať,“ hovorí potichu trasúca sa dievčina.

„Nehovorte tak, Marienka! Oddávna si žiadalo oko moje spočinúť na tvári vašej samo a samo bez svedkov a zatúžili pery moje za okamihom, keď by vám vysloviť mohli, ako si vás nadovšetko vážim a ako lipne duša moja na postave vašej, na dychu vašom a na všetkom, všetkom, z čoho vás Boh stvoril.“

Mária, zapáliac sa, čiernym okom zboka pohliada na šuhaja, a ten jeho pohľad, hoc bol len zboku, trebárs bol nesmelý, takú mal silu, takú mal moc, že ani všetky slová, ani všetky reči to vypovedať, to prezradiť nemohli, čo v ňom Milko zahliadol. Jeho oči sa po druhý raz zišli s jej pozorom, oko v oku videlo, čo duša myslí, čo srdce cíti, súc najsilnejším výrazom duše človeka.

Milkovi sa dnes otvorila brána do raja lásky.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.