ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predstavte si, ako sa tešia duchovia v noci, keď vzbúrené živly o polnoci krajiny vnivoč obracajú; predstavte si, ako sa človek teší, keď sa hlavný nepriateľ jeho sám do zahynutia rúti; predstavte si, ako sa čert raduje, keď duša, za ktorou mnoho rokov číhal, odrazu sa do sídla jeho zamotáva: tak budete vedieť, ako sa teší starý Pankrác nad listom zo Žiliny prišlým. Milko píše otcovi, že Vladimír oľutoval odpadnutie svoje, vrátil sa ku strane Pankrácovej vidiac, že ho k tomu nesvedomitosť a prehováranie Komorovského, nie ale jeho presvedčenie priviedlo. Vladimír si, ako predtým, pýta správu a panstvo nad Strečnom, zaväzujúc sa vždy pridŕžať sa Pankráca. Milko podpísal v mene otcovom zmluvu. – Pankrác stojí na Podhradí zámku zamračený, ako obyčajne, ale tie mraky, čo sa na jeho čele rozprestreli, sú inakšie ako druhý raz, bo sa čelo krčí, oko sťahuje a tvár sa skrivuje na smiech. Smiech je znakom jeho náruživého srdca, pýchy a pomstyžiadosti, nie ale radosti, bo Pankrác nezná, čo je radosť. Darmo by chcel človek uhádnuť, čo on myslí a cíti; len hlas, z pŕs jeho sa vymyknuvší, prezradzuje rozdráždenosť jeho. „Hrúza nebeská!“ kričí, „Komorovskému na prach rozdrobím hlavu ako hadovi. Hahaha! Neujdeš ty viac z Považia. Ten môj chlapec zná dobre, ako má človek najpríhodnejšie nôž do srdca zapichnúť. – Hej, Kráľovič, Šimún, Biely! Sedlajte kone, udrite na bubny, pôjdeme na postriežku!“ A v okamihu sa Podhradie hýbe, Pankrác sadá na koňa a ako strela letí so svojimi na ľavý breh Váhu, všetko hubiac, čo sa ku Komorovskému priznáva. Hej, takú surmu nikto na svete robiť nemôže, len Pankrác!

Inak sa to zas veci majú v Žiline. Vladimír chodí po meste ako starý známy, ľudstvo jeho si zdravká s vojakmi Pankrácovými a mešťanmi žilinskými; páni zemania sa vodia popod ruky po meste s prednejšími vodcami Vladimírovými. Po meste sa plno chýrov roznáša a ženičky si o ničom inšom nerozprávajú, iba o richtárovej Marienke, o Milkovi a Vladimírovi. Všetci ľudia ľutujú Milka i Máriu a ktokoľvek na jedného alebo na druhého pozrie, tak smutne pohliadne, akoby ho to samého bolelo, že sa oni rozísť majú. Ondrej Bacho, prišlý z Turca, prenasleduje Milka hovoriac: „Priateľ môj, ty nemáš svedomia. Čo si to urobil? Mohol si sám ísť proti Turkom, ja by som bol do ostatnej kvapky krvi bránil Žilinu a Máriu, bo som i ja sčiastky príčinou jej nešťastia, rozduchujúc ustavične plameň v srdci tvojom – a teraz neborká musí hynúť.“

„Ondrej môj, Ondrej môj,“ zažalostí Milko, „nebuď taký neľútostivý, znáš, prečo som to urobiť musel.“

Ale Ondrej len dohovára Milkovi i hovorí: „Maj sa dobre, urob si, ako chceš, ale nepovedz, že si nemal priateľa, čo by ti bol pravdu povedal.“ A vtom vzal šišak zo stola a zanechal izbu. Milko zostal sám, ale vskutku sám, lebo ho opustil priateľ mladosti jeho, ktorý vedel o všetkých tajomstvách duše jeho. Poznať, že trpí, lebo sa schýlila vysoká jeho postava a tvár jeho zbledla. Ale naraz zdvihol hlavu, oko sa mu roziskrilo nevídaným ohňom a prsia hlas vydali: „Nie, nie, čo ma celý svet opustí, neopustím Matiáša a vlasť!“

Vladimír je obyčajne veselý, krúti sa okolo Marienky a pekné reči jej dáva; ale Mária je ani smutná, ani veselá, zachádza s ním pekne i vážne, zostanúc ale sama, zvesí hlavu a zaplače –

Ľudstvo sa i zo Žiliny i zo Starého Hradu, Strečna a Lietavy tratí, ustavične odchádza okolo Strečna do Turca. Vozy so zbrojou sa hrnú za bojovníkmi, bo i Milko i Žilina i Vladimír toľko, koľko len môžu, posielajú do Budína. Peniaze posiela i Milko i Vladimír na pomoc Matiášovi kráľovi, bo sa Vladimír silne pripojil k Milkovi i Dlhohorskému. Pán Ondrej Bacho vedie Trenčanov, pán Vladár Turčanov proti Turkovi. – V Trenčíne zostalo málo ľudstva, bo načo, keď ho netreba? Komorovský má dosť práce so starým Pankrácom, a tak nieto ani pomyslenia, aby mohol na horné Považie udrieť. Dlhohorský teda s Milkom poslali preč, čo mohli, len po zámkoch, potom na hraniciach zámkov Komorovského a od chotára oravského nechalo sa málo ľudstva na obranu. Na zelenom Považí je teda ticho.

Len v Žiline neprestáva byť živo. Páni a panie prichádzajú do Žiliny k Dlhohorskému, bo majú dnes byť oddávky Vladimíra s Máriou. Pani richtárka sa usmieva a vďačne prijíma poklony a vinše, ale ten starý Dlhohorský je smutný, víta hostí potichu, na ich vinše len plecom stíska a povedá: „Ako Pán Boh dá, tak bude!“

Za Matiáša kráľa panovali po celých Tatrách čisté, nepokazené, staroslovenské obyčaje; nebolo to ani svadby, ani oddávok, ani pohrebu, ani krstu bez obyčají otcovských. Pánom ani na um neprišlo hanbiť sa za staré zvyky preto, že ich ľud užíval. Aj u pána Dlhohorského nebolo výmienky. Keď sa páni zišli, Vladimír na koni, celkom v zlate a striebre vyobliekaný, pricválal do mesta, družičky obliekli Marienku do bielych šiat od hlavy až do päty, sadli si všetci za stôl krem pána Dlhohorského a jeho panej, mnoho starostí na hlave majúcej. Milko sa smutne na nich prizeral čierno odetý. Za vrchstolom sedel pytač, pán starý, hlavy šedivej, fúzov bielych, dolu visiacich, majúci zlaté gombičky na dolománe a po boku draho vykladanú šabľu. Pytač vstal hore, pohladil si fúzy i začal dlhú reč hovoriť, začal od Adama a prišiel hen k Panne Márii a všetkým svätým až na dnešný deň; a keď sa už dosť naspomínal i Evu i Sáru i Rebeku, začal hovoriť o svätom stave manželskom, ako je nie dobre byť človeku samotnému i ako si musí hľadať pomoc atď. A keď sa už do chuti nahovoril, takto zakončil reč svoju: „Tak si umienil i pán Vladimír, vladár Strečna zámku, do stavu manželského vstúpiť, a ja, ako jeho pytač, prosím vás, pán Dlhohorský, o ruku vašej milej dcéry Márie pre pána Vladimíra.“

Dlhohorský stisol plecom a povedal: „Staň sa vôľa božia! Ja moje dieťa k ničomu siliť nebudem; keď sa mu páči, teda nič proti tomu nemám.“ A vtom kývne rukou, panie odišli do bočnej izby, kde sa Mária s družičkami zabávala.

Nato prišla pani Dlhohorská s paniami ku pánom do izby, vedúc za ruku Máriu. Druhý raz i pri oddávkach i pri svadbách zvykli dievčatá ostýchavo sa držať, stydlivo pozerať a oči od všetkých ľudí odvracať; ale Marienka kráča smelo, biele šaty jej ku bledej tvári pekne svedčia a ruže v čiernych vlasoch jej dodávajú kvetu a živosti. Na otázku otcovu, či z dobrej vôle dáva ruku Vladimírovi, takým smelým hlasom vypovedala „áno“, že sa všetci zadivili nevediac, že v tom slove bolo vyrieknuté nešťastie, ktoré mocou a smelosťou potlačiť chcela.

Vstali hore, oddavač stiahol prsteň z Máriinho prsta a stokol ho na prst Vladimírovi; keď ale pytač prsteň Vladimírov na prst Márie kládol, neznať, akým spôsobom tento na zem padol. Panie sa zohli na zem, prsteň hľadajúc; Mária sa obzrela po izbe a keď jej zdvihnutý prsteň na prst kládli, uzrela Milka – a slabosťou premožená omdlela. Všetci prítomní sa zatriasli od strachu, len Vladimír stál sám medzi nimi ako pomstiteľ nad hriešnymi dušami; začervenal sa, pery sa mu zatriasli i nepohliadol na Máriu, ale hodil zrakom po Milkovi, akoby ho chcel preraziť, dobre znajúc, čo je vo veci. Ale predsa vidno na tvári jeho, že sa premáha. – Mária prišla k sebe a oddávky sa skončili. Prikryli sa stoly a panstvo večeralo.

Po večeri sa panie vzdialili, a páni zostali sami zabávajúc sa a zdravkajúc si. Dlhohorský odíde na stranu a stretne sa s Milkom vyobliekaným, akoby chcel preč odísť. „Čo je to?“ spytuje sa ho pán richtár.

„Odpusťte mi, nemôžem tu ďalej zostať.“

„Čo by ste nemohli? Keď ste sa vedeli do týchto čias premôcť, budete mať hádam dosť sily i naďalej vytrvať.“

„Nemôžem, otče môj, verte mi!“ odpovedal mládenec a obidvaja si padli okolo krku. Potom mu predsa zhodil Dlhohorský plášť z pleca a vedúc ho popod ruku k hosťom, hovoril: „Pomyslite si, páni moji, pán Pankrác nás chce hneď teraz zanechať.“ A páni prosili Milka, až sa dal uprosiť a zostal. Začali potom na zdravie pripíjať hneď Matiášovi, hneď Dlhohorskému, ktorý sa klania a chodí od jedného k druhému, pohárom na pohár štrngajúc. Keď sa všetci zhovárajú, tak sa i Milkovi jazyk rozviazal. Spomínal svojich priateľov, rozprával o školských časoch; druhí tiež hovoria, čo im slina na jazyk donesie, bo je víno dobré a pán hospodár s ním negazduje. Iba Vladimír chybí, nikto nevie, kde sa odrazu podel a len Dlhohorský zbadal, že pri slovách Milkových, že na každý spôsob, hoc sa málo ešte i zabaví, na Starý Hrad odíde, vyjasnil obličaj a von vyšiel. „No,“ myslí Dlhohorský, „možno sa mu spoločnosť medzi paniami lepšie páči,“ a ďalej sa oň nestaral.

Hostia sa potom zabrali do rozprávok. Jeden rozpráva o Vrankovi, čo jedenásť vlkov zabil, druhý o podnapitom gajdošovi, čo spadol do vlčej jamy, a za ním čľup vlčisko, začal gajdovať až do rána, kým ho ľudia nevytiahli; tretí rozkladá o barborášovi, čo basou vlkov odháňal – a Pán Boh vie, čo spomínajú, že tomu nieto ani konca ani kraja. Odbila polnoc, už je neskoro po nej. Páni víno dopíjajú, oči pretierajú a poznať im na tvárach, že sa im chce ísť na odpočinok. Milko sa začne prvý poberať. Dosť ho zdržujú i páni i Dlhohorský, ale ho zadržať nemôžu. „No, keď nechcete zostať,“ vraví Dlhohorský, „vezmite si aspoň dakoho so sebou, nebezpečno je človeku samému v noci chodiť a zvlášte na Starý Hrad, hoc je i nie ďaleko.“ Milko dosť odporoval, ale naostatok predsa len musel pánu richtárovi popustiť a jedného sluhu so sebou vziať – –

Noc je ani nie tmavá, ani svetlá; oblaky lietajú po nebi a mesiac pláva pomedzi nimi ako človek, ktorému sa hneď dobre, hneď zle vodí, hneď sa skryje za oblaky, akoby smútil, hneď vykukne spomedzi oblakov, akoby sa radoval. Pomysli si, ako je zarmútenému človekovi okolo srdca, keď pri svetle mesiaca ďalekú púť koná: budeš vedieť, ako je Milkovi. Koník ide pomaličky, bo ho pán nedurí, tak sa vidí, akoby i on premýšľal, čo to jeho pán hlavu ovesuje. Ale koník to neuhádne, bo on nevie čítať tajomstvá blesku mesiaca, nevie, že je mesiačik priateľom všetkých utrápených duší. Ticho je dookola, len šable rinčia pri bokoch jazdcov, kopytá dupocú a to dupotanie sa popod zemou rozlieha; Váh spieva nočné pesničky svojim ločkaním a hviezdy preberajú očami, akoby driemali, keď mesiačik za oblaky zachádza.

Milko sa nesie hore Váhom na koníku svojom a sluha beží za ním. Prišli až oproti Varínu, kde obyčajne prievozníci ľudí na kompe prevážajú; ale teraz ani živej duše tu nevidno, lebo je už skoro ráno a prievozníci dlho večerom čakali. Sluha začne hvízdať a kričať: „Prievozníci, vstávajte!“ Ale nikto neprichádza; len keď do tretieho razu zavolal, ukázali sa dvaja chlapi na brehu: „Kto to tak neskoro ide?“ mrmlajúci. Odviazali kompu, odrazili ju tyčkami od brehu a prosto plávali k prichádzajúcim. Pribili ku brehu; Milko chce skočiť na koni do kompy, ale prievozníci volajú: „Hej, pane, zosadnite a chyťte si koňa, lebo inak dobre neprejdeme.“ Milkovi sa to síce nepáči, ale predsa vyhodí jednu nohu zo strmeňa, stúpi na zem, druhú ešte vo strmeni držiac; vtom vyskočí z kompy jeden z prievozníkov, vytiahne spoza pása široký nôž a strčí ho Milkovi prosto do srdca. Milko padá na zem volajúc: „Mária, Mária!“ A prievozník riekne chechtavo: „Hahaha! Už tebe viacej ani Mária, ani Ježiš nepomôže; dobre je to pichnuté, pochváli nás Vladimír.“ Sluha Milkov to počuje, vidí, čo sa robí, vytiahne šabľu z pošvy, pretne hlavu zločincovi, že sa hneď na zem zvalí; ale priskočí druhý prievozník, začne rúbať do sluhu, až padne, a onen vysadnúc na jeho koňa, uteká cvalom hore Váhom.