E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Milkov hrob

Dielo digitalizoval(i) Anna Záborská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 129 čitateľov


 

XII.

Už sa to hádam nikdy neprestane búriť na tom Považí. Druhý raz bola oslobodená Žilina a Považiu sa tým nič nepomohlo. Komorovský s Vladimírom sa len zase ukázali pri Žiline, ale nič nezačínajúc, iba robia slobodný priechod cez Oravu prichádzajúcemu bojovnému ľudu. Jiskra posiela mnoho ľudstva do Trenčína, nejeden človek tiež prichádza z Liptova. Nikto nevie, kde sa prehrnuli predchádzajúci ľudia a prečo sa i Komorovský i Vladimír od Žiliny stratili.

Ale prichádzajú chýry zdola, že starý Pankrác pustoší ľavú stranu Váhu, že počujúc o Komorovského objavení sa v Trenčianskej stolici, viacej pomeškania nemal i rútil sa, hľadajúc tohoto, ako Váh na jar snehom tatranským rozvodnený. A Komorovský sa tiež neodťahuje, ale napáda Pankráca, kedy a ako môže. Ľudia vravia, že je tiež tak na Pankráca zajedený, že Vladimíra len preto zase proti Žiline poslal, aby nikomu dopriate nebolo zahubiť jeho starého odporníka, iba jemu samému. A Vladimír sa vďačne ponáhľa na Žilinu.

V Žiline je tichý pokoj. Rečí sa málo hovorí, ale tým viacej sa robí. Pán richtár sa ustavične stará o upevnenie a ohradenie mesta; Milko lieta na koníku hneď na Starý Hrad, hneď do Turca, hneď zase na Podhradie, ako čo by mu bolo súdené nemať ani pokoja, ani oddychu.

Ale teraz čože sa to odrazu stalo? Milko zo Žiliny neodchádza a smutný je. S pánom richtárom sa zatvára do svojej izbice a obaja sú zarmútení, sám Pán Boh vie, čo majú za zhovory medzi sebou! Marienka sa dosť opytuje Milka, čo mu chybí, pani richtárka sa krúti okolo Dlhohorského, chtiac sa dozvedieť, prečo je smutný; ale on len stisne plecom, pokýva rukou a nič neodpovedá. Richtárka by sa to ale chcela dozvedieť, bo čím sa väčšmi dačo ukrýva, tým väčšmi to ženské trápi. Prišli boli pred dakoľko dňami dvaja poslovia z Budína s listy, tí sú ešte v dome richtárovom, ich sa spytuje pani Dlhohorská, čo tam u nich slýchať. Načo sem prišli? Beztoho že by oni dač povedať znali, okrem že listy doniesli. Pani ale tuší, že im to vyjaviť Dlhohorský zakázal.

V dome richtárovom, vo veľkej palote sa zišiel mestský úrad a hlavnejší páni so Žilinou držiaci z Trenčianskej stolice. Oni sa schádzajú po jednom, po dvoch, aby sa pozornosť nevzbudila; a keď už boli všetci pohromade a zasadli si za stôl, začal Dlhohorský hovoriť: „Páni moji! Spoločná potreba nás k tomu doviedla, aby sme všetko spoločne začínali a v bratskom dorozumení pred seba brali. Spolu sme sa radievali, spolu bojúvali, spolu plakávali a radovali sa; a duše naše sa so spoločným žiaľom, spoločnou radosťou v jedno telo spojili, v jednu vôľu zrástli a to vykonali, že sa posiaľ držíme, že sme posiaľ nepadli. Ale prečože sa teraz verejne neradíme, prečože sme sa teraz tuná iba v súkromnosti zišli? Počúvajte, poviem vám. Matiáš kráľ vie o Žiline a Trenčianskej stolici, že ona za jeho slávu a právo žije a umiera, a tak nám sľubuje pomoc proti nepriateľom našim, len s tým doložením, že sa to len neskorej stať môže a že teraz on sám od nás pomoci potrebuje a žiada. Milosť kráľ píše, že od východu Turci na krajinu udierajú. Starý Szilágyi je zajatý a hádam už aj zahynul v rukách tureckých, Galambovská pevnosť je stratená, sultán Mohamed vtrhol so stopäťdesiattisíc chlapmi do Bosny a dal zoťať jej kráľa, teraz sa blíži k Uhorskej krajine. Zo všetkých strán nám teda nebezpečenstvo hrozí. Fridrich cisár je ešte nie docela s našou vlasťou na čistom, čo sa tu v Tatrách robí; od východu nám Turek záhubou hrozí a celá naša krajina, verte mi, nemá dosť sily toľkej moci odolať. Matiáš kráľ ide z pomoci božej na Turka a nás pýta, aby sme sa všetkým možným spôsobom s Čechmi pokonali, bo že našej pomoci potrebuje a pokoja od polnoci. Tak píše sám kráľ – teda vidíme, páni moji, na čom stojíme, vidíme, že je celá krajina a my s ňou na kocke, ktorá, neviem, ako sa obráti. Vlasť naša je slabá, Szilágyi chytený, kráľ nikdy ešte s Turkami nebojoval. – My sa máme s Čechmi pokonať! Na aký spôsob? Dva jesto spôsoby: Alebo odrazu znivočiť Vladimíra s Komorovským, alebo na dobrej ceste s nimi vyjednávať a pokoj uzavrieť. Prvé je nemožné a druhé je ťažké, lebo sú oni silní, držia spolu ako reťaz a s kráľom sa nikdy nepokonajú. Páni moji, dajte rady, dajte pomoci!“

Pán richtár vravel vážne a zhromaždení páni mlčali, počúvali, divili a zhrozili sa. Dlhohorský dohovoril, zodvihol kráľovský list zo stola a podal ho susedovi. Každý ohliadal list, každý videl na ňom kráľovskú pečať a podpis: Mathias rex. A keď sa už tí páni napozerali, načítali, namysleli, začali poriadkom svoju mienku vyslovovať. Naostatok sa Milko pozdvihol a vravel: „Páni moji! Ja len jeden spôsob viem, ako by sme mohli obom potrebám vyhovieť, či je ale pravý, to neznám. Tak by bola mienka moja, aby sme na každý možný spôsob hľadeli Čechov medzi sebou roztrhať a hlavne Vladimíra s Komorovským. Vladimír, ako znáte, odpadol od môjho otca pre Strečno, ktoré si, na ňom len kapitánom súc, prisvojil. Čo by ste mysleli, keby som ja Vladimírovi Strečno podpísal, a to tak, že on na ňom za života môjho otca v mene Pankrácovom vládnuť bude, po smrti jeho ale jemu celkom pod tou výmienkou pripadne, aby od Komorovského odpadol, s nami držal a i sám pomoc jeho milosti kráľovi poslal? Ja toto držím za najlepší spôsob obom potrebám vyhovieť, nešanujem nič, dám všetko, čo mám, len nech je vlasti mojej spomôžené. A keď Vladimír na nič nepristane, to poručeno Bohu; kráľovi síce potom ani človiečka poslať nemožno, ale ja i tak, čo budem môcť zbroje a peňazí na Budín vystrojím.“

Páni si pomysleli, prehovorili dve, tri slová, pristali na Milkov návrh, ihneď chceli menovať vyslanstvo ku Vladimírovi, Milko ale si vyprosil, aby tú celú vec jemu samému zanechali, že sa on sám s Vladimírom zhovárať bude.

Už neďaleko Žiliny stojí Vladimír. Komorovský sám zostal v dolnom Trenčíne a Nitre, sám sa tlčúc so starým Pankrácom. Lietava a Strečno sú ešte nie prihotovené, Vladimír teda zastal na šírom poli neďaleko mesta čakajúc, kým bude všetko hotové. Tak je teda Žilina po tretí raz nepriateľom otočená, po tretí raz pozerá Vladimír na jej vysokú vežu. Ale on nepozerá len na tú vysokú vežu a na tie pevné múry, no maľuje si v duši svojej mnoho obrazov, ktoré oko dozrieť nemôže.

Už je noc a Vladimír v dlhom bielom plášti zahalený blúdi samotný po poliach žilinských. Ani nevie, kde ho noha nesie, ani nevie, kde ho oko vedie, bo len hlas duše sa v ňom ozýva: „V Žiline je tvoj život a tvoja smrť.“ A Vladimír verí tomu hlasu, jeho myseľ nemožnosti nepozná. Zastane na pustom poli, pozerá na Žilinu a tu i tu sa také slová vyderú z pŕs jeho: „Nač som ťa zhliadol? Ty si ma odvrhla, a ja nemôžem na teba zabudnúť. Noc i deň sú svedkovia mojej bolesti, a ty nemáš nado mnou ľútosti! – Svet sa nazdáva, i ty sa nazdávaš, že Vladimír žiadneho ľudského citu nezná, že je jeho radosťou krv ľudská a pohľad na nešťastie, že sa on pri požiaroch dedín zohrieva a biedou nevinných ochladzuje; ale to nezná ani svet ani ty, že to Vladimír pre teba robí, že v tom chce zabudnúť žiale svoje.“

Tmavá noc sa pomaly riediť začína, od východu znamenajú zore, hviezdy sa trasú, akoby cítili svoj blízky pád, i letia jedna za druhou z výsosti nebeskej. Slnce vyskočilo spoza hôr a okom plamenným vítalo široké krajiny. Noc zamumlala temným hlasom a utiekla v okamihu z celého Považia, akoby ju bola kliatba denného svetla zastihla. Oko zhliadne, ako sa hory z pár nočných vymáhajú, ako sa po dedinkách dym dohora vyvíjať začína. Vladimír blúdi sám po poli, pozerá na vežu žilinskú smutným okom, zahalí sa do širokého bieleho plášťa a hoc aj celú noc ani oka nezažmúril, chytrým krokom stúpa do svojho tábora. Poznať už z toho prudkého kroku, že je to nie prvá noc, ktorú bez sna strávil.

Celý tábor ešte odpočíva, len stráže na svojich stanoviskách behajú, lebo je ráno štipľavé, chladný pofukujúci vietor sťahuje údy ľudské, štípe tvár a fúka do očú, že slzy z nich padajú. Vladimír príde až k táboru, prezerá stráže a zostane pri nich, lebo je odtiaľ najlepšie hľadieť na mesto a posielať poslov na Strečno a Lietavu.

Slnce sa ako obor dvíha dohora a od Žiliny letí mládenec v bojovných šatách oblečený k nepriateľskému táboru. Koník preberá nožičkami ako straka jazykom, keď na kole zarapoce, hádže hlavou, prská, akoby sa radoval nad sviežim ranným povetrím. Šuhaj si sedí na koníku a popúšťa mu uzdu, vyťahuje sa a pozerá, či už skoro do tábora dôjde. Z jeho držania, z očú a tváre mu poznať, že je nie obecný človek, lebo to šibké telo prezradzuje ohnivú dušu. Letí šuhaj, letí na svojom koníku, priletí až k prvým strážam, kde Vladimír stojí. Povie, že ide zo Žiliny a že by rád s Vladimírom hovoriť.

„Tak? Zo Žiliny?“ povedá Vladimír a potom obrátiac sa k prišlému jazdcovi, prehovorí: „Ja som Vladimír, čo žiadate?“

Prišlý jazdec pozerá na Vladimíra, možno síce, že ho pozná, ale predsa sa k nemu priznať nemôže. No nie je to čudná vec, Vladimír je celý premenený, oko mu je vpadnuté a tvár bledá.

„Pane, čo vám zveriť mám, to iba vy sám i znať potrebujete.“

„Dobre. Poďme teda von z tábora.“

Jazdec skočil z koňa, dal ho do rúk stráži a odchodil pešky s Vladimírom do šíreho poľa. Obaja spočiatku mlčali, až sa Vladimír ohlásil: „No, čože máte nového v Žiline?“

„Mňa posiela k vám Pankrác, kapitán žilinský, s pozdravením i s vyslovením žiadosti s vami vstúpiť do priateľského zväzku.“

„Tak? A či on môže myslieť, že Vladimír, utratiac tam všetko, so Žilinou držať bude?“ trpkými slovami sa ho opytuje Vladimír.

„Ja myslím, že ste v Žiline nič neutratili, lebo ste tam nič nemali.“

„Nič neutratil? A znáš ty Máriu?“ pýtal sa posla Vladimír, prudko ho za ruku lapiac.

„Ktorú Máriu?“ spytuje sa Žilinčan.

„Ty si zo Žiliny a neznáš Máriu?“ trpko vyrieknuc a zmraštiac čelo, prvý raz pozrel do tváre neznámeho Vladimír a zavolal: „Človeče, ja ťa mám znať! Ty si sám Pankrác – a luháš opytujúc sa: Ktorú Máriu?!“

„Áno, ja som Pankrác sám – a chcel by som sa s tebou bližšie spojiť, hoc nás do týchto čias naše zásady delia. Vladimír, ja ťa znám a viem, ktorú Máriu mieniš; ale akože ti môže dač na Márii záležať, keď Žilinu zahubiť chceš, bo s ňou istotne i Mária zahynie.“

„Nezhynie, nesmie zhynúť! Na to prisahá Vladimír. Ona mňa odvrhla v pýche svojej; Vladimír chce pokoriť Žilinu, chce vidieť pod svojimi nohami celé mesto – a potom jej povie: ,Vezmi si, čo žiadaš,' i položí jej k nohám Žilinu, by zvedieť musela, čo je Vladimír, čo je láska jeho. Potom sa hádam jej tvrdé srdce obmäkčí.“

Vladimír hádam preto popustil uzdu svojmu citu, že videl pred sebou človeka nie obecného a hádam i preto, že sa nazdal, že sa to dostane do ušú Márii. Vidno, že cíti, ako hovorí, bo sa celý trasie. Milko naň pozerá hneď útrpným, hneď pokojným okom, že mu je to ale nie milé počúvať, vidno z jeho zapálenej tváre, ačpráve sa, pravda, musí stavať, ako čo by o ničom nevedel a mal inakšie veci na pamäti. Spýta sa teda: „A keď Žilinu nedobyješ?“

„Teda zahyniem pod jej múrmi.“

„Ale mi je to divné, Vladimír, že ty taký otužený muž na slabé dievča toľko myslíš, akoby ťa viacej nič na svete neviazalo. Spojenie s Komorovským, napríklad, ti bude hádam milšie, bo si skrze neho ku Strečnu prišiel.“

„Haha! Nezná svet Vladimíra! Komorovský a Mária! Čo mi je z Komorovského, keď Márie nemám?“

„Môže byť, že ťa Mária preto tak pyšne odpravila, že s Komorovským držíš.“

„Rany Kristove! Hádam pravdu hovoríš! Komorovský chce celú rodinu Dlhohorského znivočiť. Hahaha! A ja som sa mu dal vari za nástroj užívať za jeden biedny zámok, ktorý sme spolu ukradli? Hahaha!“

Milko sa prestrašil nad stavom Vladimírovým, videl, že sa s ním nič začať nedá. I začína mu byť úzko, bo takej náruživosti ešte nikdy nevidel, a všelijaké myšlienky ho zachvacujú. Bolo to naozaj čudné na obidvoch sa dívať. Jeden kráčal náruživosťou zachvátený, druhý išiel zamyslený popri boku jeho. Ale sa Milko skoro spamätal i začal hovoriť: „Vladimír! Keď chceš, môžeš i Strečno mať, i nebudeš musieť sám na seba žalovať: Odstúp od Komorovského a drž so Žilinou, a ja ti sľubujem, že ťa môj otec v panovaní na Strečne zanechá. Pravda, musel by si v jeho mene vládnuť, ale po jeho smrti, dám ti to na písme, ako dedič všetkých Pankrácových statkov, že Strečno neobmedzene tebe náležať bude. Urob to, Vladimír, urob a oslobodíš sa od Komorovského, ktorý ťa beztoho len za sluhu a nástroj svoj považuje, a jednako ti to zostane, čo si od neho bezprávne dostal.“

„Čo mi je z tvojho Strečna? Nechcem ani vás, ani Komorovského. Daj mi Máriu, vezmi si všetko, a ja budem spokojný .“

Milko pozrel Vladimírovi do očú, zapálil sa, ako čo by mu Vladimírove slová boli cez dušu preleteli, stisol plecami i povedal: „Ja ti ju dať nemôžem!“ a to takým hlasom, že sa Vladimír zastavil a zavolal: „Nemôžeš?! – A ty tiež miluješ Máriu? Áno, to ti čítam v očiach – ale, hviezdy nebeské, nepovedz, že ťa ona miluje!“

„Vladimír, len ma počuj. Ja som prišiel ku tebe ponúknuť ti svoje priateľstvo, a ty žiadaš odo mňa to, čo v mojej moci nestojí!“

„Mlč, mlč! Nač si prišiel do môjho tábora? V mojej si moci, a tak počúvaj moje slová: Všetka vaša práca je daromná. Ja nič na svete nechcem, len Máriu, a keď tú mám, všetkého ostatného sa zriekam!“




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.