E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Milkov hrob

Dielo digitalizoval(i) Anna Záborská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 129 čitateľov


 

XV.

Svitlo ráno. Už dávno pred vrátami stojí biely koník, čaká, kým sa otvoria, hrabe kopytom, potriasa hlavou, štrngá kantárom i strmeňmi, a keď sa ťažké vráta žilinské otvoria, skočí dnu do mesta a cvalom na rínok uteká. Ľudia sa čudujú, čo je to za koníka, čudujú sa mu, bo dáke tmavé špľahy sa lisnú na snehobielej koži, ktoré ale medzi hmlou rannou a že sa ešte dobre nerozvidnilo, dobre nepoznať. Letí koník prosto na rínok, cesta táto mu musí byť známa, musel ju už neraz odmerať, bo pred domom richtárovým zastane. Ľudia sa pri ňom zastavujú, poznávajú ho a zvedia, že je to kôň Milkov; lebo ktože by v Žiline Milkovho sivka nepoznal? V dome všetko tvrdo spí, len pán richtár je hore; nespal celú noc, či pre trápenia či pre starobu a strach pred budúcnosťou. Zhovor a hádanie pri koníkovi je vždy živšie, takže to i Dlhohorský počuje a pozrúc oblokom, uvidí krvou postriekaného koňa i pozná, že je to koník Milkov. Rozkáže sluhom sedlať kone, sám si vysadne na bieleho a letí von bránou sám a sám. A ten koník, ani čo by mal rozum, beží, beží prosto cestou hore Váhom, až kým nepríde k Varínu. Dlhohorský sa všade pozerá dookola, ale nič nevidí, pustí kantár koňovi, tento letí pokojne, a len keď už k prievozu dochádza, schytí sa, začne prskať a rehtať; Dlhohorský sa obzrie, vidí – a dobre z koňa nespadne. Kôň zastal, pán jeho zbledol, striasol sa a skočil dolu.

Na čiernej studenej zemi leží Milko zabitý. Starý Dlhohorský stojí nad ním ako skamenený. Prúd sĺz ho zaleje a biedny starec začne horekovať: „Teda si tak márne zahynula, ty duša na Považí najšľachetnejšia! Daromné boli tvoje obete, daromné tvoje ustávania!“ A kľakol si i pomodlil sa za jeho dušu. Sluhovia pricválali zo Žiliny na koňoch za pánom svojím, mráz ich prebehol, vidiacich smutné divadlo. Dlhohorský ich ani nespozoruje, a oni sa neopovážia rušiť modlitbu jeho, bo ako ústa jeho šepcú, tak sa trasú vlasy na hlave jeho. Vtom z blízkosti od mŕtveho Milka dačo vzdychne, pohne sa a pretrhne tichosť. Pohliadnuvší ta Dlhohorský uvidí svojho sluhu s Milkom poslaného a teraz sa so smrťou pasujúceho. Skočí k nemu, natriasa ho, až otvorí oči, pohliadne na svojho pána i začne dačo šeptať, ale tak potichu, že ho nič nepočuť. Dlhohorský sa zhýbne k nemu, prikladá ucho k jeho ústam i počúva, ako tieto šeptajú: „Vladimírovi ľudia nás prepadli a pichli pánovi do pŕs volajúc: ,Vladimír nás pochváli, lebo je dobre trafené.' Pán ešte zavolal: ,Mária, Mária!' – –,Ó, Bože môj!“ zavzdychol ešte sluha a umrel. – Darmo sa ho Dlhohorský ďalej opytoval, darmo ho druhí sluhovia natriasali a keď nič ďalej nepreriekol, zdalo sa, že sa aspoň dotiaľ nedal smrti premôcť, kým nevypovedal, ako obaja zo sveta zišli.

Ďalej sa obzeravší sluhovia nájdu tretie mŕtve telo pri samom Váhu; zodvihnú ho, umyjú tvár krvou celkom zatečenú, a jeden z nich vyvolá: „Veď je to pána Vladimíra starý Hurtoš, čo sa ešte včera večer s nami na kocky hral.“

„Veru pravdu máš,“ odpovedá druhý, „a tak sa hneval, keď ho pán preč odvolal.“

Dlhohorský sa prizerá na všetky tri telá, v duši mu je smutno, v mysli je tmavo, v hlave mu je zamračené, lebo je strašná istota, že to Vladimírov kúsok. I zavolal: „Nebudeš nikdy zaťom mojím, Vladimír! To prisahám na mŕtvole Milkovej, ktorého som rád videl ako vlastného syna.“ A potom obrátiac sa k sluhom, zakázal im toto všetko rozprávať a rozkázal im chytro ísť do mesta pre vozy.

Plakali v Žiline za Milkom všetci ľudia. Len teraz im prichádza na um, čo im bol Milko za živa. Plakali za ním ako za svojím bratom; matky rozprávajú deťom, ako by bola Žilina dávno zahynula, keby ju nebol Milko toľko ráz vyslobodil, a dietky pri ňom zložia rúčky a modlia sa za jeho dušu.

V dome pána richtára je plno plaču. Starý Dlhohorský chodí smutný, vidno, že ho smrť Milkova najväčšmi pohla; ale akože by aj nie? Veď ho on najlepšie zo všetkých ľudí poznal, on vedel, akú mal statočnú dušu, aké boli jeho obete. Pani richtárka sa tiež dosť naplakala. Dlhohorský jej rozpráva všetko, čo videl, a istí, že Vladimír rozkázal zabiť Milka. A keď jej povedal, že Milkovo ostatné slovo bolo „Mária!“, tu ona plače a narieka: „Dieťa moje, i pri smrti na teba myslel.“

Tak celé mesto a celý dom richtárov narieka za Milkom. A Mária? Ach, nežiadajte, aby som vám ja bolesť opisoval, však už leží bez seba v ťažkej nemoci, nemôžuc zniesť pohľad na mŕtveho Milka.

Pri tom ale všetkom sa pán Dlhohorský stará o slávne pochovanie usmrtených. Vladimír radí, aby sa Milko položil do starohradskej krypty ku svojim praotcom, ale Dlhohorský si myslí: „Chcel bys’, aby nebol na očiach ľudí, ktorí ho tak radi videli?“ A nič neodpovedajúc, rozkazuje hrob kopať na tom istom mieste, kde bol usmrtený, lebo v tom poli, ba hádam na tom istom mieste dakedy bojúval, a hoden je taký víťaz, ako bol Milko, ležať tam, kde dakedy krv svoju pre obecné dobro vylieval.

Zahučali zvony na žilinskej veži, smutne, žalostne, akoby plakali nad pominuteľnosťou zemskou, zahučali čiernym súknom obtiahnuté bubny a dlhý sprievod sa pohol zo Žiliny, pohybujúc sa až k varínskemu prievozu. Najprv idú v železných šatách oblečení vojaci, potom trubači a speváci, dvanásť v bielych šatách a voňačky v rukách nesúcich dievčat, nato šesť čiernymi fáťolmi prikrytých koní ťahalo vysoký pohrebný voz, na ktorom ležala čierna, až k samej zemi čiernym súknom prikrytá truhla. Na súkne z oboch strán viseli címery pánov Pankrácovcov zo Starého Hradu a Svätého Mikuláša, na truhle ležali krížom preložené a venčekom obviazané šable – od hlavy zas kvetová koruna. Okolo voza idú starci v čiernych plášťoch, v rukách nesúc čiernymi stužkami obviazané fakle; na ramenách im címer pankrácovský visí. Okolo týchto zas behajú páni na koňoch s holými šabľami. Za truhlou ide zas dvanásť najkrajších dievčat žilinských, ovenčených a v rukách voňačky nesúcich. Za nimi kráčajú kňazi, za kňazmi Dlhohorský s pánmi a s paniami, tak zase vojsko s bubny a hudbou; naostatok ale celé mesto. Smutný to bol sprievod, i starí i mladí plakali a hudba i spevy ticho zaznievali, akoby dušu do neba sprevádzať chceli.

Prišli až k hrobu. Už kopa ľudstva bola nazhromaždená okolo neho. Voz zastal, páni pomohli dolu zosňať truhlu a dievčatá ju vzali na rúčky a doniesli ju až k samému hrobu. Kňazi zaspievali nad jamou, pomodlili sa, dali požehnanie, pokropili i truhlu i jamu – a páni spustili truhlu do kvetmi vyloženej jamy. Hudba začala húsť temne a smutne, vojsko kľaklo na koleno, kňaz urobil ešte ostatný raz kríž svätý a celé zhromaždenie začalo hlasne plakať. Nebolo, pravda, tuná takého plaču ako obyčajne, nemal chudák Milko ani matky, ani ženy, ani detí; ale dietky jeho sa zdali byť všetci prítomní. Starý Dlhohorský stál nad jamou ako zabitý, hľadel na tú čiernu truhlu, akoby v nej i jeho, i celej Uhorskej krajiny budúce šťastie zatvorené bolo; slzy mu potokom tiekli po šedivej brade, ústa sa hýbali, akoby sa modlili, ruka sa dvíhala k nebu. Ale potom prvý sa zohol, urobil kríž nad jamou a prvý hodil hrsť čiernej zeme na truhlu. Bol to ten pohreb ako nejaká posviacka, ľudia ustavične prichádzali, hádžuc zem s plačom do jamy, a nebolo tam treba hrobárov, bo Žilinci vlastnými rukami naplnili jamu. Tak nie hrob, ale celý kopec sa nahádzal nad telom Milkovým, taký kopec, ako to za starodávna ľudia svojim vodcom na hroboch staviavali.

Bolo to žiaľu po celom okolí.

Žilina je smutná, smutný je dom richtárov. Pani nemohla ani na pohreb Milkov odísť, musela sedieť pri Márii, do horúčky upadnuvšej. Dlhohorský vo svojom žiali už ani nemyslí na vojnu a Matiáša kráľa, ale stojí nad posteľou svojho dieťaťa a plače so zvesenými rukami. Spomína často Milka, rozpráva každému o jeho dobrej duši, o jeho stálosti a obetiach. Marienka ťažko oddychuje, oči jej stĺpkom stoja a tu i tu blúzni. Nepozná ani svoje kamarátky, ani otca, ani matku. Už zúfajú nad jej životom.

Na Považí je ticho. Vladimír drží silne s Pankrácom i so Žilinou. Raz priletí zo Strečna ako šialený. Príde s treskom—pleskom k Dlhohorskému a prosto sa vrúti do izby, kde Mária leží. Dlhohorský mu zastanúc cestu, hovorí: „Prosím vás, nechoďte ta, zaspalo nebožiatko, azda sa mu nemoc obráti.“

„Zaspala nevesta moja? Hahaha,“ zakričí Vladimír. „Veru zaspala na večnosť.“ A nedajúc sa zastaviť richtárovi, otvorí dvere a násilne do izby vstúpi.

Pravda, že sa bola povesť po meste i okolí rozniesla, že Mária umrela, ale ona len ticho spí. Naraz otvoriac oči a uzrúc Vladimíra, sediaceho pri svojich nohách, zodvihuje sa na postieľke a opýta sa Vladimíra: „A ktože si ty?“

„Tvoj oddanec, srdce moje, tvoj Vladimír.“

„Vladimír?“ zdĺhavo vyriekne Mária. „Aký Vladimír? Či nie ten, čo mi o ňom Milko vravel, že ma vrúcne miluje?“

„Miluje ťa, miluje, ako život svoj!“

„Ach, to je nie pravda,“ potichu odpovie celkom oslabnuté dievča: „Keby ma bol miloval, nebol by zabil Milka.“ – Dohovorila a od slabosti oči zatvorila i zaspala zase. Vladimír hádže okolo seba očima, akoby zúfalstvo, bolesť, láska a všetko nešťastie na hlavu jeho bolo spadlo; pozerá na hynúcu nevinnosť, ktorú zahubil, jej slová sa mu v srdci ozývajú ako pomstiteľ. – Vykríkne, vyskočí a zúfanlivo uteká preč zo Žiliny, zo zarmútenej Žiliny –




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.