ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý Hrad, Starý Hrad, čože sa to zase v tvojom lone robí? Pankrác mraští čelo, očima blýska, zubami škrípe a kedykoľvek na Strečno pozrie, do takej divokosti upadá, že mu každý z cesty uteká.

Pankrác vidí, ako sa Strečno strojí, počuje od svojich vyzvedačov, že Vladimír chce i jeho i Žilinu zhubiť, ale on sa na tom iba smeje. Divný je to ale smiech, lebo mu oči dobre nevyskočia a líca mu dobre nezhoria od ohňa. Medzitým vykrúti si fúzy, položí čiapku na hlavu, pripáše si meč a behá samojediný hneď na Podhradie hneď na Branč a do Skalice a hneď zase do Turca, obsadzuje zámky, kapitánov na nich stavia, zoberá ľudstvo, a všetko to ku Starému Hradu a do Varína sťahuje. Ale predsa nikde premeškania nemá, behá sem a tam ako divý, nikomu neverí, dnes postaví kapitána na daktorom zámku, a už ho zajtra zase zhadzuje, lebo ho oklamal Vladimír, oklamal ho i Jiskra – aspoň si on tak myslí. S Matiášom sa spojiť nechce, to mu pýcha nedovoľuje, od Jiskru celkom odpadnúť nechce, bo všetku vinu len na Komorovského skladá a pomysliac si na tohoto, hneď zubami škrípe, hneď sa zahrozí a strašne zakľaje. Pozrúc na Strečno, zakričí pomstu, až sa múry zatrasú, káže sa zbrojiť svojim ľuďom a zase im káže zbroj dolu skladať; pozerá po okolí, skrčí čelo, vyskočí a zase sa zarmúti – Prečo? Začo? – To nikto nevie. Ale pri ňom je i tá zarmútenosť i ten smútok inakší, ako pri druhých ľuďoch, bo Pankrác nikdy nebol obyčajným človekom; ustavične myslieval o veľkosti a samostatnosti svojho rodu, nikdy na mále nepristával a ako boli veľké jeho žiadosti, tak i jeho náruživosti, jeho výstupy, kdekoľvek sa obrátil.

Pankrác stojí sám ako jediný prst na Starom Hrade i pozerá na okolné vrchy a hory. Jeho šedivá hlava sa pyšne vypína, vetry si hrajú s jeho striebornými vlasmi, oko jeho sa blyští povedomím, že nieto na svete človeka, čo by bol kedy Pankráca prevládal. Ale prsia jeho? Hej, tie cítia, že je už starý, že je osamotnený na celom širokom svete. A syn jeho? O tom dávno nič nepočul, bo o ňom ani myslieť nechce, on ho tiež zradil ako Vladimír, on zahanbil slávu a veľkosť otcovu. Preč, preč s takými myšlienkami – nech syn zahynie, kde chce a keď chce – ale otec zostane nepremoženým, pokiaľ žiť bude, nech si aspoň svet rozpráva, že sa Pankrác nikomu nepoddal za svojho života. Vtom pozrie na Strečno, zamračí a zarmúti sa, tvár mu je tmavá ako oblak, čo búrku v sebe nesie, vlasy sa mu ježia a zuby škrípu; bo kde by sa mohla podieť sláva a panstvo jeho, keby kapitáni po turčianskych, trenčianskych a nitrianskych zámkoch tak od neho poodpadúvali ako Vladimír? Či on môže byť všade odrazu? Či kapitán, človek cudzí, skorej od neho neodpadne ako vlastný syn? – Preletelo to dušu Pankrácovu ako strela a prsia hlas vydali: „Dobre, dobre —do Žiliny, do Žiliny!“

Stojí Žilina medzi dvoma stranami, medzi Vladimírovými a Pankrácovými zámkami ako sihoť osamotnená medzi vodami morskými, ktoré sa ju každý okamih zatopiť stroja. – Mešťania sa ozbrojujú, ako môžu, ich sily sú nie veľké, bo mládež zväčša ta išla na Fridricha, zbroj sebou poberúc, a tá, ktorá v meste zostala, je alebo primladá alebo bezvládna; ale zato tým väčšmi pracujú všetky v meste zostavšie sily. Kováči a nožiari kujú šable a kopije, až sa všetky šmikne až tak od iskier ligotajú, mladosi čistia zhrdzavené a ostria vyštrbené meče, chlapci nosia skálie na múry, chlapi ho vozia z okolia do mesta; slovom, všetko je to na nohách.

Starší sa každý deň radia, pán richtár stojí ako skala v mori medzi nimi, mestský dom je neprestajne plný.

Minulo sa viacej dní a Pankrác ešte neprichádza; už začínajú byť mešťania netrpezliví, ale pánu richtárovi stojí hlava na mieste, on žiada poslušnosť, píše listy po stolici pánom kráľovskej strany, prosí o pomoc, pýta živnosť a chlapstvo. A skutočne prichodia do Žiliny starí páni, čo už na Viedeň ísť nemohli, poddaní ich nasledujú, vozy so stravou idú za nimi.

V Žiline na radnom dome sú páni a starší mesta zhromaždení. Pán richtár vstane, pozrie dookola a keď všetko utíchne, začne hovoriť: „Páni mešťania! Slávne zhromaždenie! Dávno sa už minuli tie časy, keď sme my všetci za Krajinu uhorskú bojovali, dávno je to už tomu, čo sa krajina na stránky porozpadúvala a my sme tiež s jednou stránkou držať museli; ale prišlo spojenie – my sme verili statočnosti ľudskej a urobeným zmluvám, spoliehali sme sa na svätosť prísahy a nasledovali sme naše vnútorné presvedčenie, poslali sme našu mládež do sveta, aby stratenú česť a slávu krajiny navrátiť pomáhala, ale Boh nás prividel, nie pre našu vinu. – Jiskra odpadol od kráľa; jeho vodcovia nám vyhrážajú preto, že sme za Matiáša kráľa. Kto z vás nezná Pankráca? On je mocný a strašný a skazou nám hrozí – a mesto naše? Mesto naše je slabé, neprihotovené, lebo mládež jeho išla krv prelievať za Matiáša kráľa. Komorovský nám sľúbil pomoc proti Pankrácovi, ale čože chce Vladimír? Čo chce Komorovský? Či sú oni tiež nie len nástroje vôle Jiskrovej? – Tak sa len na vlastné sily spoľahnúť môžeme. – My sme sa raz prehlásili za Hunyadiovca, my sme ho uznali s celou stolicou naším pánom a tak nemôžeme slovo dané meniť, bo by nám tak ani nepriateľ veriť nemohol. Páni moji, robme teda, čo môžeme, bráňme sa, kým vládzeme a kým nám pomoc od Boha a kráľa nepríde.“

„Sláva richtárovi!“ zahučí zhromaždenie. „Vivat Matiáš kráľ!“

„Predsa je ten Dlhohorský ešte taký, ako býval pri Belehrade!“ zavolá pán Bacho, starý pán z dolného vidieka, ktorý prišiel Žiline na pomoc.

„Pán richtár,“ ozve sa mestský kapitán, „a ktovie, či sú vaše strachy nie daromné, bo čo by sa i Vladimír i Pankrác tak strojili proti nášmu mestu? Či oni nevedia, že sme my slabí, že nás môžu s malou silou potlačiť? A keby i tak bolo, naše mesto nevydrží, a tak sa musíme poddať.“

„Hej, čo poddať?“ zavolajú hlasy zboku. „Či my už len nič nemôžeme? Či sú múry žilinské nie dosť pevné? Či my už nič nevládzeme, čo sme starí?“

„Veď sú pevné naše múry,“ hovorí kapitán, „ale predsa veľkej nápasti neodolajú.“

„Hľa, tak je to,“ vraví jeden z prítomných, „dávno som ja to povedal, že je tomu všetkému náš richtár na príčine.“

„Kto je to, kto je to?“ zavolá dakoľko hlasov.

„Nuž ja som to,“ povie na strane jeden mešťan, „náš richtár nás vždy prehováral, aby sme sa i my do takých vecí starali, do ktorých nás nič. Načo my ta ruku pcháme, kde nám ju iste zaseknú? Prečo nenecháme pánov pánmi byť, pokiaľ im len bude dobrá vôľa, a načo sa my do panských veci staráme? Hľa, pán richtár, tu to máte, teraz pre vaše s pánmi držanie zahynieme všetci. Nebolo to treba tak vysoko rúbať.“

Nato zakričí starý Otlík, zeman vážny a pán dobrý: „Hanbite sa, Žilinčania, že ešte v takýchto časoch, keď vám, keď celej stolici záhuba hrozí, takýchto ľudí medzi sebou trpíte. Von s ním!“

Ale ten nečakal dlho, už bol dávno von z paloty.

Pán richtár vypočúval všetko, čo sa vravelo, tvár jeho bola spokojná, ani sa neusmieval, ani nezamračil, a len potom, keď sa všetko utíšilo, vstal i prehovoril: „Slávne zhromaždenie! Vidím, že sa hlasy i za i proti mne a nášmu bráneniu ozývajú: ja čo robím, robím len pre osoh náš a vlasti, bo kde je celok na strany potrhaný, tam človek inak nevyjde, len keď sa k jednej, lebo k druhej pripojí. Že by Žilina nevydržala nával nepriateľský – nemyslím; lebo pokiaľ ramená naše vládzu zbroj dvíhať, nemáme sa ničoho báť. Pomoc iste príde, naši sa z Rakús navrátia, a potom bude Žilina z pomoci božej predok viesť celej Hornej Uhorskej.“

„Vivat, vivat Uhorská krajina!“ zahučí zbor. „Budeme sa brániť, kým žijeme! Vivat Matiáš kráľ! Vivat Dlhohorský!“

Pán richtár uzavrel zbor krátkou rečou, svojich k smelosti a vytrvanlivosti napomínajúc. Mešťania sa rozchádzajú po domoch, páni zemania sa okolo richtára zhŕňajú, tľapkajú ho po pleciach, padajú mu okolo krku, bozkávajú ho a vravia: „Predsa ste vy, pán brat, len ten starý Dlhohorský. Dobre, dobre, len držte tých vašich na uzde, lebo je to už raz darmo: kto je nie zeman, ten nemá ani toľko smelosti ani vytrvalosti.“ Dlhohorský sa usmeje, stíska im ruky, vysukuje si šedivé fúzy, hladká si bradu a povie: „No, páni moji, nech sa vám páči ku mne.“

Páni na to všetci pristali a idú k domu richtárovmu. Vtom dakto na ulici zakričí: „Beda nám, beda nám!“ Ľudia z domov vychádzajú, kričia a zase umĺkajú od strachu, lebo cez mesto cvalom letí muž vysoký, ani sa len neobzrie, ťažký meč mu hrká pri boku, dlhý šedivý fúz pláva v povetrí, vysoké biele pero na kalpaku sa zhýňa a dohora vstáva ako živé. To je Pankrác, známy nepriateľ Žiliny! Letí, letí mestom, všetko kričí, kým ho nezhliadne, a keď ho zazrie, čuší a trasie sa; ale on sa na to ani neobzrie, len ďalej letí ako vietor. Už sa zblížil k richtárovmu domu, kde páni práve tiež dochádzajú a naň so zadivením pozerajú. Pankrác skočí z koňa, uviaže ho na mreže, obráti sa, na pánov ani nepohliadnuc, k Dlhohorskému. Tento sa pokloní a Pankrác, kývnuc hlavou, vypovie:

„Dlhohorský, rád by som s vami hovoril.“

„Vďačne, pane, nech sa vám páči dnuká,“ odpovie richtár a obrátiac sa k druhým pánom, hovorí: „Prosím vás, odpustite – vojdite semka.“ Páni vošli do ukázanej im izby, Dlhohorský zas uviedol Pankráca prosto do chyže, kde jeho žena i s dcérou bývala, a preriekol: „Odpusťte, pán môj – dom je preplnený.“

„Vidím, vidím –“

„Tu je len moja rodina, a tá –“

„Všetko jedno – to môže celý svet počuť.“

„Tu moja žena, moja dcéra.“

Pankrác pyšne kývne hlavou na ženské, obráti sa k richtárovi a vraví: „Dlhohorský, vy viete, kde je môj syn.“

„Išiel s Matiášom na Rakúsy.“

„Vy ste ho ta poslali?“

„Ja som ho neposlal. Počul som, že sa ta vybral z dobrej vôle.“

„Dobre: Dlhohorský, budete písať za mojím synom, aby sa priam ustanovil v Trenčíne. Vy mi zaňho stojíte, ak nepríde, vy budete príčina,“ – a Pankrác povedá, že potom zo Žiliny ani kameň na kameni nezostane.

„Čože ja za to môžem, ak váš syn nepríde, možno už aj zahynul.“

„Hrúza nebeská!“ zakričí Pankrác, „zahynul? Ak ho nevzkriesiš,“ – a v tom sa mu reč zasekla. Dlhohorský sa zamračí a skočí mu do reči: „Pane! Ja s vaším synom nič nemám, ja ho ani dobre neznám, neobrážajte ma. Všetky vaše pomsty sú daromné.“

„Čo za pomsty? Hahaha! Mal by som sa to nad kým pomstiť. Pankrác desať takých Žilín rozmrví.“

„Dobre teda Komorovský povedal, že sa na Žilinu strojíte.“

„Komorovský? Hrúza nebeská!“ zakričí zase Pankrác. „Komorovský chce znivočiť Žilinu i Pankráca – čo? Pankráca? Hahaha! Pankráca znivočiť? – Dlhohorský! Držíš ty s Vladimírom?“

„Ani s vami, ani s Vladimírom, pane. Žilina sa zbrojí za Matiáša kráľa, a vy ste obaja s Jiskrom proti nemu.“

„Nič mi o Matiášovi, nič mi o Jiskrovi! Povedz, starý, čis’ za Vladimíra, či za Pankráca?“

„Ja som za Matiáša kráľa, povedám vám.“

„Syna mi vystanovíš, a keď sa do zajtra za Pankráca neprehlásiš, beda tebe, beda Žiline.“ Vtom sa skrútne, nepovediac ani slova, vyjde z izby, odviaže koňa, vyhodí sa naň a zase letí pomedzi zástupy ľudstva von z mesta ako strela–

Dlhohorský zostane stáť naprostred izby ako prikovaný, nevie, či je to, čo sa stalo, skutočnosť, a či len sen. Mária a jej matka sa trasú ako topole vetrom popohýnané; v izbe nastalo ticho ako v hrobe. Dlhohorský, dvíhajúc sa na pustivšie sa do plaču ženské, prehovorí: „Ten divoch – ten divoch!“

„Čože teraz začneš, drahý otec môj?“ ozve sa Mária a hodí sa mu plačúc okolo krku.

„Neboj sa, dieťa moje, a neplač. Boh nás neopustí.“

Vtom začala Mária potichu s otcom a matkou rozprávať. Veľa razy sa zapálila ako malina, veľa ráz rúčkami zalomila, keď otec na jej reči hlavou pokrútil, akoby chcel povedať: „Nie, nie, to nemôže byť.“ Ale preletí i radosť po jej tvári, keď vidí, že sa otec usmieva a hlavou prisvedčuje. Objíma i otca i matku a nezná si rady od radosti. O čom sa potichu a v tajnosti radili? Ešte neviem, lebo nič dobre nepočuť, len keď sa už dlho naradili, ozve sa Dlhohorský hlasitejšie: „Ale ktože nám stojí za Milka, že sa on k otcovi neobráti a zostane nám verným?“

„Ja ti stojím za to,“ chytro sa ozve Mária, začervenajúc sa až po uši.

Otec pozrie dievčaťu do očú, meria ho od hlavy až do päty, krúti hlavou a spýta sa: „Akože ty môžeš zaňho dobre stáť?“

Mária sklopí oči a pozerajúc v jedno miesto, hovorí: „Veď hádam aj ty vieš, otec môj, že zanechal otca, stratil lásku jeho a hádam i všetko svoje dedičstvo, išiel krv vylievať za Matiáša?“

Dlhohorský len krúti hlavou, nemôžuc pochopiť, kde dievča tých myšlienok nabralo, ako ono môže s takou istotou o Milkovi hovoriť; ale akokoľvek, to je rada dobrá, ona môže spomôcť Žiline. Volá teda na ľudí, dáva biť na zvon radného domu, rozžehná sa so svojimi a vychádza von.

Na ulici je kopa ľudstva, všetko oči otvára, diví sa, každý si hlavu láme nad tým, čo sa robí v meste, čuduje sa, kde je richtár, bo chýry idú, že sa s Pankrácom spojil. Každý sa suseda o tom a inom spytuje a každý inakšiu odpoveď dáva, ako bola otázka, všetko to ako včely bzučí. Pán richtár sa ukáže na rínku, všetko utichuje, úrad mestský sa hrnie k richtárovi, starí ľudia idú pomaly za nimi, zemania, chcejúci počuť, čo Pankrác v Žiline chcel, tisnú a hrnú sa.

Dlhohorský kývne rukou a začne od slova do slova hovoriť, čo Pankrác rozprával, a potom pokračuje: „Slávny zbor, hotoví sme síce všetko podstúpiť za dobré presvedčenie naše, ale sa nám predsa teraz nahodila príležitosť blízkeho vyslobodenia, takže obetí našich sotva bude treba. Dvaja nepriatelia sú proti nám: Komorovský skrz Vladimíra a Pankrác. Ja by som myslel, aby sme sa prehlásili za Milka, syna Pankrácovho. Tak by sme mali z jednej strany pokoj, ba čo viac, i pomoc proti Vladimírovi, všetkým možným spôsobom nás zahubiť chcejúcemu. Opýtate sa, či my nás samých tým nezapredáme? – Nie – Milko je náš telom i dušou, a keď ho my za nášho vodcu vyvolíme, teda on sám všetko len ako vodca kráľovskej strany robiť bude.“

„Vivat Milko Pankrác!“ zavolá zhromaždenie.

„Ale ste vy len predsa chlap na mieste, pán brat Dlhohorský!“ zavolá pán Bacho. „To by človeku ani na um nezišlo, a predsa sa môže človek z nepriateľskej pasce vytiahnuť.“

Dlhohorský nič neodpovedá, ale sám pre seba myslí: „To je predsa divná vec – len odkiaľ to moje dievča tento nápad vzalo?“

Zanechávajúceho radný dom a odchádzajúceho s pány zemanmi, ho radostný krik sprevádzal: „Sláva Matiášovi, sláva Milkovi! Vivat Dlhohorský a celé zemianstvo!“

Po meste je veľká radosť, smelí sú smelší, bojazliví o strachu nevedia, bo nádeja v pomoc Pankrácovu všetkých obživuje. Chlapi si zase lámu hlavy, ako richtár na to prišiel, aby sa s Pankrácom spojil, keď predtým tak bol proti nemu, druhí zas nemôžu pochopiť, ako to richtárovi napadlo Milkovým menom Pankrácovi oči zaslepiť. Ale ženy to všetko lepšie vedia, ony už Pán Boh vie čo pohovorili, bo sa im už aj o svadbe sníva. Môžu ale ľudia vravieť, čo sa im páči, na tom nezáleží nič; len jedno je pravda, že si každý ľahšie oddychuje ako pred dakoľko hodinami.

A čože sa robí v dome Dlhohorského? Richtár listy píše hneď do Budína, hneď do Prešporku, hneď na Starý Hrad, poslov jedného za druhým vysiela. Starému Pankrácovi písal: „Žilina sa prehlásila za Pankráca, jej heslo bude: ,Sláva Pankrácovi!'“ Do Budína píše, aby sa čím skorej Žiline pomoc poslala; do Prešporku píše dlhý list, v ktorom všetko, čo sa stalo, vypisuje, Milka volá, aby sa čím najskôr i s Trenčanmi do Žiliny navrátil.

Pani richtárka sa s dcérkou zhovára, sedia si samy v izbici a hoc i viac okamihov a hodín prešlo, predsa im výjav s Pankrácom z hlavy nevychádza. Matka premýšľa, ako mohla Mária tak neočakávane i otca i mesto z nesnádze vytiahnuť, krúti hlavou, usmieva sa, pozerá na dcéru a prekára ju tu i tu. Dievča nič neodpovedá, len sa obracia k obloku, rúčkami si rozpálenú tvár zakrýva, aby ju mamka nezbadala.

Zaklope voľačo na dvere a dnu vstúpi – Vladimír. Obe dobre z nôh od strachu nespadli, ale skoro sa spamätajúc, privítali ho, ako mohli. – Nedlho sa ale bavil pri nich, lebo po krátkych určitých slovách a práve po tak určitých odpovediach, ako prišiel, tak odišiel, celý sa trasúc a rozpálený i hnevom i sklamanou nádejou, že mu krv skoro cícerkom z tváre padala, hovoriac: „Dobre, hviezdy nebeské! Uvidíte, čo je Vladimír a sila jeho, čo je ten Vladimír, ktorý teraz hlavu svoju pred vami do prachu klonil, ktorý nič iného, len srdce jedného dievčaťa žiadal. Mária, zahynieš, ale zahyniem i ja – bo čo je Vladimírovi život bez teba?“ To dopovediac, ako šialený sa von vyrútil.

Matka i dcéra bežali preľaknuté k otcovi a vyprávali mu, že sa Vladimír tajne vkradol do mesta a ich domu, že žiadal ruku Marienkinu, sľubujúc šanovať Žilinu, keď Marienka láskou jeho nepohrdne. „Ale my sme za takú hroznú cenu Žilinu odkúpiť nechceli,“ hovorí pani richtárka.

„Dobre, dobre, drahé duše,“ vraví Dlhohorský. „Boh nás neopustí, hoc aj nám naši nepriatelia i skazu prisahali,“ a objíma ich obe, i prituľuje na otcovské srdce.

Práve vtedy letel Vladimír von zo Žiliny na Strečno a koník jeho zhýbal hlavou, prskal a rehtal pyskom, ako čo by na ňom sedela mocnosť neobyčajná, nie ľudská.