ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Marienka bývala predtým veselá ako to slniečko, keď sa nad Považím pohráva, bývala bystrá ako lastovička, spievala si, ani sama nevediac o čom, žartúvala, každému bola milá a príjemná. Šuhajci vraveli, že nikdy tak pekných očiek nevideli; starí ľudia, uzrúc ju, vzdychli a povedali: „Škoda, že sme nie viac mladí.“ Nebolo široko—ďaleko krajšieho dievčaťa – a teraz? – Oheň v jej očiach hasne, červenosť na tvári umiera, smutná je, biedna je. Otec smúti a láme si na tom hlavu, čo sa jeho dieťaťu stať mohlo. Matička beduje a chce sa hneď peknými slovami, hneď zase plačom od nej dozvedieť, čo jej chybí, ale Marienka nič neodpovedá. Ľudia hlavou krútia a vravia všeličo. Celý svet si hlavu láme, celý svet háda, čo sa to richtárovej Marienke stalo, ale nikto sa to dozvedieť nemôže.

Mamička hladká svoju Marienku, bo sa od dakoľko dní prvý raz zasmiala, ale i ten úsmev tak chytro na jej líčku zahynul ako pamiatka po nemilých ľuďoch. Matka sa jej pýta: „Či sa nepôjdeme troška na svet podívať? Azda sa ti čelo vyjasní – pôjdeme sa do záhrady prejsť.“

„Dobre, mamička moja, keď sa ti tak páči.“ A s tým sa obidve z domu vybrali.

Váh si tečie veselo medzi brehmi svojimi, bystro poskakuje po skalkách ako chlapci, keď šibenice preskakujú; hučí, ako čo by si veselú pesničku spieval; letí voľno dolu dolinami ako orol, keď kolesá krúti a ločká a ločká pri tých zelených brehoch tak tajomne a tak vábivo, ako keď krásny šuhaj o láske pošeptáva do ucha milej svojej.

Na brehoch jeho sa tiahnu od samých múrov mesta záhrady žilinské, široko—ďaleko pre svoju krásu známe; možno by bolo o nich povedať, že sa do toho čistého Váhu zaľúbili a že teraz preto tak pekne rozkvitajú.

Dolu Váhom po brehu sa ku žilinským záhradám dvaja páni približujú a tak hlasne medzi sebou hovoria, ako čo by šumot Váhu hlasom preraziť chceli. Jeden z nich vraví: „Vidíš, Vladimírko, či som ti nepovedal, že ťa Pankrác len za svojho kastelána na Strečne považuje? Ale teraz len veríš, že si ty skutočným pánom na Strečne?“

„Verím, verím, ale ak Jiskra proti mne vystúpi?“

„Neboj sa, neboj. Ten starý sa popálil svojou bláznivou tvrdohlavosťou. Netreba nič inšie, iba ho podpáliť, keď ho človek k dačomu užiť chce. Jiskra ti rozkázal Žilinu do koreňa rozrúcať, bo každý Matiášov priateľ, ktorý nám do ruky padne, musí ísť zo sveta. Dlhohorský musí umrieť. Ty nemôžeš inak Žilinu dobýjať, iba keď je Strečno tvoje, to starý dobre vidí – a o ostatok sa ja postarám. Pankráca som mu krem toho ako odpoly na rozume pohnutého predstavil.“

„Ale je Pankrác mocný a ako som počul, hrozne sa besnie a veľmi sa hotuje.“

„Daj sa mu hotoviť, tým hlbšie padne u Jiskru.“

„Ale, Komorovský,“ spýta sa Vladimír, „kedyže už prestaneš ľudí na ľudí huckať? Ak sa to Jiskra dozvie, že s ním úprimne nemieniš, čo potom?“

„Nuž ty prešibaná líška, ako čo bys’ ty to lepšie nevedel sťa všetci Komorovskovci. Hahaha! Bolože sa mi onehdy vo sbore stoličnom dobre na to dívať, ako si tam preoblečený mumlal: ,Či toho zemania za kráľa vyvolili? – Ozaj ho vyvolili –Szilágyi ho vyvolil – ja nejdem na vojnu.' Haha! Bolože to pekne počúvať, ako ste si tam pred radným domom nadávali! A tie chúďatá, ako sa to nevinne k tebe hrnuli a za teba dobre hrdlo nevykričali! A predsa nikto nevedel, čo je to za vlka v baranej koži.“

„Dobre sa ti je teraz smiať, ale povedz mi, kto Vladimíra na to naviedol? Či to nebolo dielo Komorovského?“

„No, no, Vladimírko! A ktože za to Strečno obdržal? A to je veru pekný zámok, že by sa žiaden kráľ zaň nehanbil. – Ale žarty stranou. Vidíš, pokiaľ Jiskra žije, nemá páru na svete, lebo akokoľvek už on predsa vždy len Jiskrom zostane; ale po jeho smrti, či sa to všetko nerozpadne, čo on nabudoval? Kto chce do jeho šľakov vstúpiť, musí byť silný a bohatý; akože ale k dačomu prídeš, keď stolice s nami držia, akože sa do niekoho zadrapíš, nemajúc k tomu žiadnej príčiny? A akože prídeš, hriešny človek, k dačomu, keď inému nevezmeš? A práve preto, vidíš, je dobre, že sme daktorých s Matiášom poslali, bo sa my sami medzitým oproti Matiášovi prehlásime, a tým, čo s ním držia, poberieme zámky a majetky. – Ja, vidíš, tak má človek najprv kopať grunty, aby na nich potom stavať mohol.“

„Teda bys’ ty rád Jiskrovo miesto zaujať?“ spytuje sa Vladimír, „a predsa si proti pánovitosti Pankrácovej tak horlil.“

„Hm! Ty už máš Strečno, čo bys’ ty tiež nemohol byť pánom Tatier, rozumie sa, že len keď starý zomrie. Pankrác musí preto zahynúť, že sa ešte za žitia Jiskrovho povyšuje a sa panstva domáha.“

„Čo je ako, už nedbám, len ťa prosím, aby si dal pozor, žeby sme dáko obaja do jamy neupadli. Ale, bratko, čože teraz? Odkiaľže začneme? Času nám nezbýva –“

„Obzrieme si trochu Žilinu, ako je ohradená, odkiaľ ju najlepšie napadnúť; prenocujeme u Dlhohorského, zvieme, čo myslí, a ako to s jeho vecami stojí.“

Vtom sa priblížili k záhradám. Komorovský sa už oddávna prizeral na pána richtárovu záhradu a pri parkane s Vladimírom zastanúc, ukazoval tomuto jednotlivé hriadky vzácnych toho času kvetín; ukazoval mu ozdobný letný domec, pozorným ho robil na každú maličkosť a zavše hlavou pokyvoval, dávajúc znať, že sa mu to páči, a to takým spôsobom, že to i pani richtárka zbadať musela. Priblížila sa teda i s dcérkou k parkanu a vrátila poklonu Komorovskému. – Vidno ale, že Máriu tento príchod veľmi neteší; Vladimír zas sa obzrie, pozrie panne do očí – i zostane ako skamenelý.

„Naozaj, vzácna pani, vaša záhrada je tak utešená, že som jej široko—ďaleko nevidel, a veľmi milé, že mám šťastie vás na takom peknom mieste stretnúť, práve k pánu richtárovi idúc.“

„Veľmi ma teší, pán Komorovský,“ odpovie pani richtárka. „Nebude sa vám dnuká páčiť?“

„Veľké šťastie pre nás, pani richtárka.“

„Moja dcéra, pane –“

„Tak? Áno, áno, mal som šťastie nedávno tiež poznať. Ale odpusťte –“ chytro, ako čo by sa spamätal, vraví Komorovský. „Tu pán Vladimír zo Strečna – hádam už známy, veď ste beztoho susedia.“

„Ba veru u nás zriedkavý hosť,“ odpovie pani richtárka, „takže sa len podľa mena známe.“

Vladimír sa len teraz spamätal, pozrel na usmechujúceho sa Komorovského a pani richtárku, i prehovoril: „Odpusťte, vzácna pani – mnoho práce – mnoho práce.“

„Veď tí páni vždy mnoho práce majú, i vtedy, keď by sa o svojich susedov obzrieť mali. Ale ste povedali, pán Komorovský, že ste sa práve k nám vybrali – čo nám je veľmi milé – nebude sa vám teda páčiť do mesta?“

„Bože môj, komuže by sa to chcelo z takého pekného miesta, ale keď rozkazujete –“ prehovorí Komorovský. Pani sa ľahko pokloní a vychádza spolu i s pánmi von zo záhrady do Žiliny.

Vladimír ide popri Marienke. Nevie, čo sa mu porobilo – dych sa mu v prsiach zastavuje, oči sa mu svietia ako dva ohníky a hoci je aj chlap junácky, vo vojnách otužený a smelý, predsa teraz nevie ani slova prehovoriť. Tak mu je dákosi úzko na srdci. Tak je to – netreba pozerať do Marienkiných očí, lebo ani nevieš, ako sa do nich zahľadíš a ťažko je potom na to zabudnúť, na čo sa človek zahľadel –

U pána Dlhohorského je celý dom osvietený; sluhovia behajú z izby do izby, nosia na stôl najlepšie jedlá, bo pán neľutuje ani nákladku ani ustávania, len aby mohol dobre uctiť a učastovať vzácnych hosťov. Mnohí zo slávneho mestského úradu sú povolaní, mnohí zo známejších prišli sami, takže celý dom tak vyzerá, akoby sa panská stolica držala. Po meste sa všelijaké povesti roztrusujú, jedni chvália múdrosť pána Dlhohorského, lebo myslia, že s Jiskrom večitý pokoj uzaviera a že jiskrovci o dakoľko dní Matiášovi na pomoc vytiahnu, druhí, najviac nepriatelia jeho, súdia, že i seba, i mesto, i celú stolicu Jiskrovi zapredá a že ženičky, bez čích jazýčkov nikde nič byť nemôže, Pán Boh vie, čo všetko nenavymýšľajú a nenahovoria. Ale v dome richtárovom sa o jazyky ľudské nestarajú. Pani domová behá okolo hostí, obstaráva všetko, von i dnu sa krúti. Pán richtár sedí za stolom a veľmi horlivo sa s Komorovským zhovára. Vladimír sedí vedľa Márie, ktorá trošku líčko vyjasnila, milo sa usmieva, a tak prívetivo hovorí, že sa i matka, vidiac to, teší, i otec, pohliadnúc na to tu i tu bokom, sa usmieva. Vladimír je bez seba, očami po nej hádže i milé slová jej povedá, keď ale Mária naň pozrie, strasie sa ako osika pred tichým vetrom, keď sa usmeje, on sa zapáli, keď k nemu prerečie: pomúti sa, onemie a stratí sa v myšlienkach. Celá spoločnosť to spozoruje, každý sa usmieva a sused so susedom pošeptáva.

Komorovskému sa to akosi nepáči, lebo často tak na Vladimíra pozrie, ako keby ho chcel pohľadom preklať, ale zase sa obráti k Dlhohorskému i vraví: „Tak je to, tak, pán richtár, i mne je to nemilé, že oddávna už jeden druhého tak nemilobohu tlčieme.“

„Hej,“ odpovie richtár, „i ja už oddávna nad tým plačem. Vy ste tuná cudzinci, a tak vy to ani tak, ako my, pocítiť nemôžete, ako nás to bolí, keď celá krajina hynie.“

„Ale čo ste nám to už dávno nepovedali? Istotne viem, že by vaše múdre slová boli všade prerazili.“

„Ja, darmo je to – kde náruživosti ľudské tak kričia, tam múdre slovo mlčať musí.“

„No ale teraz, pán Dlhohorský, teraz už len veríte, že sa vaše žiadosti vyplnia?“

„Ako Pán Boh dá! Mal som úfnosť, kým bol pán Jiskra s Matiášom spojený, ale čože, keď ho zase necháva a nikde mu nepomáha.“

„Nemysliteže tak zle o Jiskrovi – ani neviete, v čom vám ešte poslúžiť môže. Či sa Poliaci každý deň do krajiny vrútiť nemôžu, a kto bude hranice brániť? Či sa Turci zdola do krajiny nedrú a tak či netreba čerstvé a svieže sily aj proti týmto zachovať? Kto môže za to, že sa neskúsený kráľ múdreho Jiskru nespýtal, čo o stave krajiny myslí? Tak by bol celý svet vedel, že Jiskra pravdu má, lebo za to nám nikto neručí, že Fridrich Matiáša nezbije – a potom čo začať?“

„Ale by ho Fridrich istotne nikdy neprevládal, keby sme sa mu vzopreli spojenými silami.“

„Spojenými silami? Hahaha! – Veď to budete azda vedieť, že Pankrác v tuhom spojení s Fridrichom stojí a že ho Jiskra od cisára odvrátiť nemôže?“

„To prvšie znám – o druhom ani slova, ale myslím, že sa statočný človek nikdy na druhých obzerať nemá, keď mu dačo povinnosť káže.“

„Nože sa len neobzerajte, veď vy veru najskorej vyhoríte! Či to ešte neviete, že sa Pankrác v celej hornej Nitrianskej a na Starom Hrade oproti vám strojí? Že chce Žilinu od koreňa vyvrátiť, pretože ste mu vraj syna zviedli a na vojnu poslali?“

„Ja som mu syna zviedol? Kto to smie povedať? No ale dobre, nech príde – veď múry žilinské ešte stoja a mešťania vládzu ešte pušky nabíjať a mečom rúbať! – Ďakujem vám, pán Komorovský, že ste mi to dali na vedomie.“

Komorovský sa zmraštil, ako čo by sa octu napil, ale spamätajúc sa vyjasnil tvár a chytro so smiechom povedal: „Ale my azda i naďalej priateľmi zostaneme.“

„To sa rozumie – ak len vy chcete.“

„A keď vy chcete, my vám s našou pomocou vždy k službám stojíme, len povedzte slovo Vladimírovi, a on vie, čo začať.“

„Ďakujeme vám, pane,“ odpovie Dlhohorský a obrátiac sa k zhromaždeným úradským, zavolá: „Počuli ste, páni, čo pán Komorovský povedal? – Rozíďme sa teda vo meno božie. Varty na múroch a okolo mesta zdvojnásobte, pán kapitán, prach a gule nech sa z dom do domu rozdávajú, čistite pušky, ostrite meče, hotovte skálie na múry, každý nech je hotový – zajtra na mestskom dome o desiatej zhromaždenie!“

Hostia sa pobúria, povstávajú a odchádzajú domov. Vladimír je rád, že sa môže s Máriou rozlúčiť, lebo mu je v jej blízkosti, ako čo by na uhlí sedel, a predsa, keď si pomyslí, že sa má od nej odobrať, zas mu je tak ako do plaču –

Komorovský behá za pánom richtárom a smejúcky vraví: „Hahaha! To som nemyslel, že sa jedným slovom tak dáte pobúriť! Veď je to nie tak náhlo, ako sa nazdávate, Pankrác je veru tiež nie dneská hotový a Vladimír rozkazuje dakoľko tisíc vojakom, tí sú vám vždy ku pomoci; načo teda úbohých mešťanov od ich roboty odháňať?“

Dlhohorský sa usmeje, pokloní sa a nič nepovie.

Nato odviedli Komorovského do osobitnej izby na odpočinok. Premýšľa, premýšľa, usmieva sa a päsťou hrozí, mumle dačo pod nos a potom hovorí: „Kozol ťa kopol, že sa hneď tak pobúriš. Nuž ale i tak dobre, aspoň budeme mať príčinu do teba sa zadrieť. Vyhlásime, že sa Žilina oproti kráľovi pobúrila, a potom – hahaha! – dobrú noc, Matiáš! – dobrú noc, Dlhohorský!“