E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Milkov hrob

Dielo digitalizoval(i) Anna Záborská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 129 čitateľov


 

XIII.

Ako začal, tak neprestal byť smutný pán richtár žilinský. Páni vedia, čo mu asi chybí, ale druhí ani v meste, ani v jeho dome sa dozvedieť nemôžu, prečo je taký malomyseľný. Pravda, na ňom, starcovi, sa nikto ešte tak veľmi nediví, ale nieto človeka, čo by sa nad Milkom Pankrácom nezastavil, bo i on zvesuje hlavu a málo vraví, mladistvá sviežosť od dakoľko týždňov zmizla i z jeho pozoru i z líc i z jeho celého držania. Každý to už dobre vie, že sa s Máriou richtárovou radi vidia, každý sa teda diví, že sa tak opustil. Milko už málo behá do Turca, málo na Starý Hrad, ustavične len v Žiline sedí. Či pri svojej Márii? Nie. Či zbrojí mesto k vojne? Nie – on sedáva v svojej izbici v dome richtárovom sám a sám. Málokto sa opováži k nemu prichádzať; Marienka ho len kedy—netedy navštívi, nemôžuc ale nikdy odohnať oblaky smutných myšlienok z čela jeho. Tak to ide hodina za hodinou a Milko sa rozveseliť nemôže. Príde dnu k nemu Dlhohorský a opýta sa ho: „No akože? Rozmysleli ste sa už? Veďže mi už len povedzte, čo ste u Vladimíra vykonali.“

„Odpusťte mi, odpusťte, otec môj, že som vám to ešte nepovedal. Nemohol som to, nemohol, bo od toho slova závisí všetko moje šťastie.“

„Ej, nech je, ako chce, lenže sa mi zverte; veď komuže sa zveriť môžete, ak nie mne? A potom viete, už skoro dač začínať treba.“

„Dobre, teda vám poviem. Vladimír je hotový ešte i dnes odpadnúť od Komorovského, hotový je všetko tak urobiť, ako my ustanovíme, ale žiadosť jeho je taká, že nám ju sotva bude možno vyplniť, a keď sa nevyplní, Vladimír je hotový vo svojom šialenstve všetko urobiť.“

„Čože je to teda za žiadosť? Veď hádam len nechce, aby sa mu Žilina na milosť vydala?“

„Keby to bolo, to by sa skôr stať mohlo pod výmienkami; tak napríklad, ako ste sa za Pankráca prehlásili? Ale on žiada o lásku a ruku vašej Márie, ktorá mu je všetkým na svete.“

Dlhohorský sa nad touto rečou zarazil a zbledol, Milko ale pokračoval ďalej: „Verte, že on náruživo miluje Máriu. On chce vybojovať Žilinu, aby ju potom za dar k nohám Marienky položiť mohol. Ale čože tým získa? Mária ho nikdy ľúbiť nebude. Otče, tak by malo uvädnúť vaše dieťa, a ja zahynúť, ak by sa žiadosť Vladimírova splnila, lebo verte, že hoc potichu a potajomne, predsa žiaden človek tak úprimne nemiloval vaše dieťa, a to oddávna, ako ja.“

„A na čomže ste zostali?“ opýtal sa bolestne Dlhohorský. „Čože teraz začneme?“

„Myslel som o tom, bojoval som sám so sebou. Celá budúcnosť Uhorskej krajiny leží na váhe: alebo Považie, alebo krajina padnúť musí. – A či my tiež tak nezhynieme? Keď trpieť musíme, teda trpme, ale tak, aby sme naším utrpením a trápením sa oslobodili i Považie i krajinu. Ja som sa odhodlal naveky opustiť Máriu – –“

„Vy slzíte, syn môj drahý?“ ľútostivo povie Dlhohorský, lebo sa Milkovi pri posledných slovách dve veľké slzy z očú vytisli. „No len sa uspokojte,“ hovorí ďalej, „nestratíte Máriu, bo ona Vladimíra nikdy ľúbiť nebude. A načo by ste ju zanechávali, keď by ste tým nič nevykonali a len seba, ju i nás všetkých utrápili?“

„Nehovorte, otec môj, viac o tom. To ja viem, že rozžialim nás všetkých, že vaše otcovské srdce tiež krvácať bude; a Marienka? Ja ju znám i budem ju sám prosiť, aby šla za Vladimíra. Jej dobré srdce a láska ku mne bude iste spôsobná obetovať sa za veci nám sväté.“

„Nevravteže, Milko môj, nevravte také reči, lebo ja viem, že čo by sme sa my obetovali, nič nevykonáme; hoc aj by sa i Vladimírova žiadosť vyplnila, predsa on od Komorovského neodstúpi.“

„Neverte to, otec môj. Viete, že Vladimír vlasti nemá, žiadne rodinné záväzky ho nepútajú k zemi našej; nie je teda div, že on len samého seba chce šťastným urobiť, a čo šťastie jeho osobe donesie, za to je on umierať hotový, a čo zas proti tomuto stojí, to nenávidí, a tak bude nenávidieť i Komorovského, robiac to, čo mu lásku Márie získa. – Viem, ja viem, že to Mária urobí, že bude jeho ženou, a možno ho ešte i milovať bude. Ja sa odstránim z Považia a pôjdem do Budína slúžiť kráľovi až do mojej smrti –“

„Vy nesmiete odísť z Považia. A či myslíte, že by ste tým nepokazili všetko, že by ste tam viac mohli pre našu vec urobiť ako tu? Či myslíte, že by i vás i nás sám váš otec neprenasledoval ako všetkých kráľovských?“

„Pravdu máte, otec môj! Ja zostanem s vami, ale s Máriou sa ešte dnes naveky rozlúčim.“ A vtom vyšli obaja z Milkovej izbice von.

Vo svojej malej chyži sedí Marienka samojediná. Poznať, že plakala, lebo sú jej oči červené, líca jej stratili živosť a sviežosť odrazu. A prečo? Sama si na to odpovedať nevie. Sedí si len, sedí, ale smutné myšlienky musia preletovať jej hlavou, lebo často spúšťa ľavú ruku na šitie, pravicu si položí na čelo, akoby ju hlávka bolela a tak bolestne pozrie, že by sa jej i ten najtvrdší človek, zhliadnuc ju, opýtať musel: „Krásna dievčina, čo ti chybuje?“ Ale Marienka by sotva dakomu odpovedala, lebo hádam sama nevie, čo jej je. Často to mladých také myšlienky trápia, z ktorých si sami počet vydať nevedia. Marienka je teraz taká roztržitá, že ani nevidí, ani nepočuje, čo sa okolo nej robí. Vtom vstúpi dnu Milko a dlho na ňu pozerá, kým sa vzbudila a spamätala.

Dlho sa nato zhovárali, dlho si pošeptávali, ako čo by dávno už boli za okamihom týmto túžili, až sa Marienka zas naraz zarmúti, ovesí hlávku a jej oči slzy zalejú. Milko pozrie na ňu a hlasitejšie riekne: „Neľakaj sa, srdce moje, neľakaj a nezarmucuj.“ A po tvári ju hladkajúc, pokračuje: „Neľakaj sa ničoho. Vidíš, hoc ja i o dakoľko dní preč odídem zo Žiliny a sa na Turka s kráľom Matiášom odoberiem, predsa sa úfam, že ma Boh ochraňovať bude.“

„Teda ma predsa chceš zanechať!“ hovorí Mária. „Nežartuj, prosím ťa, tak ukrutne so mnou.“

„Drahé dievča, sama bys’ tak urobila, keby si mnou bola. Stopäťdesiattisíc Turkov sa rúti na krajinu, kráľ volá, majúc málo sily, Turkovi oproti sa postaviť môžucej, a tak ťa zanechať musím.“

Ale Marienka sa pustí do plaču i vraví: „Zanecháš? A prídu Česi a s nimi aj Vladimír – a my zahynieme.“

„A prídu Turci – a zahynie celá krajina, a my s ňou, keď sa všetkými silami nevzoprieme. Marienka moja! Veľká je láska moja k tebe, ale väčšia je k uhorskej vlasti. Ja svoju lásku i celé svoje šťastie obetujem vlasti. I teba pýtam, ochráň obeťou svojou Považie. Na svätosť ľúbosti našej ťa prosím, urob taký skutok, ktorým ochrániš od skazy tvoju rodinnú zem, bo to len ty môžeš. Počuj, srdce moje: Považie sa zjednotí, ale nie inak, len ak sa Vladimír s nami spojí; Vladimír ale nič inšieho nežiada, len lásku a ruku tvoju.“

„Ty ma chceš teda Vladimírovi zapredať?“

„Nie, duša moja, lebo keď sa ty sama na to nepodvolíš, nikto ťa siliť nemôže; ale keď to neurobíš, padne alebo Považie, alebo vlasť naša. Keď my ostaneme v Trenčíne, kráľovi pomoci ubudne a Boh vie, čo sa bude robiť; keď ale odídeme za jeho rozkazom, padne Žilina pod mečom Vladimírovým, a vy jednako zhyniete. Nie, nikto ťa nechce zapredať – ja som ťa na svätosť lásky našej prosil, aby si vykúpila Považie, lebo chvíle terajšieho času sú také vážne, že inak robiť nemožno.“

Mária prestala plakať, zdá sa, že už privykla načúvať smutné reči, zdá sa, že i ona má útrpnosť nielen so sebou, ale i s Milkom, ktorého tvár sa teraz stala knihou bolesti, v ktorej možno čítať to, čo slovo nevypovie, čo reč nevysloví; ale i jeden i druhý mlčí ako dve skamenené sochy, bo ich srdce tuší tmavé dni budúcnosti. Mária naostatok zavolá: „Čože teda chce odo mňa Vladimír?“

„Vladimír je človek nepokazený, on ťa ľúbi na život a smrť, a nežiada nič inšieho na svete ako tvoju ruku, ktorá ho šťastným urobí naveky. Ver mi, že pravdu hovorím. Daj mu tvoju ruku a on je celkom náš. Považie bude potom spojené, nikto nám neodolá, a sily naše bezpečne pošleme na Budín.“

„Odstráň, odstráň, drahý môj, toto nešťastie odo mňa, keď môžeš,“ trasúcim sa hlasom prosí dievča, na čo Milko zavolá:

„Odhodlaná si, odhodlaná si, Mária moja! Vedel som ja to, že duša taká krásna bude i takej obete schopná. Podumajme ešte teraz o našom nešťastí a potom zabudnime na žalosť našu. Dnešný deň náleží ešte nám, prežime ho vedno v čistej láske – lebo príde zajtra a večne nás rozlúči.“




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.