ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Týždeň sa chýli ku koncu. Zo Starého Hradu sa ustavične hrnú zakryté vozy do Žiliny, Milko dá zvážať zbroj, zbožie a rozličnú živnosť do mesta, všetko to potrebujúce, bo sa ľudstva toľko nahrnulo, že nieto ani dostatočnej zbroje, ani živnosti. Starý Pankrác oddávna hotoval na Starom Hrade, čo je k vojne potrebné, a teraz sa to dobre zišlo Žiline. Starý Hrad sám pre seba toľkého dostatku nepotrebuje, lebo keď sa do zámku dakoľko ľudí zamkne, to ho žiaden človek nie je vstave dobyť. Pán Ondrej z Turca mnoho zásoby i ľudí poslal, takže sa to všetko len tak mrví okolo Žiliny. Všetko je hotové, všetko je pripravené.

Ale ani Vladimír nedáva na seba čakať. Predtým po zámkoch utiahnutý o ničom nemyslel, iba o novom obliehaní Žiliny, o ničom sa mu nesnívalo, iba o jej znivočení. Teraz sa vytiahol zo svojich zámkov a celý ľavý breh Váhu je preplnený jeho ľudom a husté, večierkom a v noci po nebi lisknúce sa ohne veštia záhubu a skazu, ktorú on Považiu hotuje. Ľudia utekajú a hľadajú prítuľku v Žiline a v okolí, nad ktorým Milko vládne.

Komorovský bol hotový s Liptovom, všetko počúva jeho rozkazy. On tam viac nemá roboty, a tak na ustavičnú prosbu Vladimírovu pohol sa s veľkou silou do Trenčína a napadol Turiec. Ale ani do Turca, ani do Trenčína nie je ľahko prísť, lebo Turčania zastali na Fatre i na strečnianskych horách, takže sa ani Vladimír ku Komorovskému zblížiť nemôže, ani tento k tamtomu. Komorovský sa besnie, vedie svoje ľudstvo hore Fatrou, ale do Turca, hoc je aj malý, keď jeho zemianstvo na jednej veci jednomyseľne pracuje, predsa nikto nepristúpi. Nepristúpil ani Komorovský. Dosť sa hádzal, dosť zubami škrípal, ale mu to nič nepomohlo, lebo sa musel pekne—krásne od Fatry odtiahnuť nazad do Liptova.

Ale Komorovský si našiel druhú cestu. Cez Oravu, cez hory bez toho, že by to bol kto zvedel, priblížil sa k Varínu. Bolo to odrazu balamuty okolo Žiliny. Komorovský nečaká dlho, nemárni čas, ale sa hneď pustí do roboty. Starý Hrad je len slabo obsadený, ľudstvo, zbroj, strova, všetko je to vyvozené do Žiliny a Komorovský sa rúti na jeho steny, dobýja ho vo dne i v noci s jednou čiastkou svojho vojska, druhú pošlúc do Žiliny, aby sa spojila s Vladimírom a obľahla ohradené mesto. – Ale Starý Hrad sa dobre drží, nie je to tak ľahko na jeho múry sa vyškriabať. Komorovský len búri, strieľa, rebríky prikladá; ale čože vykoná? Nič. A z Turca, z toho malého, okrúhleho Turca, ani nik nevedel ako, prikradla sa pravou stranou Váhu kopa ľudstva, rozpŕchla sa po horách a stade váľa skaly na ľud Komorovského, váľa stromy a púšťa ich dolu dolinami, strieľa a hubí zhora dobývačov – potom sa utiahne na Starý Hrad a stade pozerá Komorovskému do očú.

Divné je to, čo sa v Turci robí. Celý Turiec sa priznáva k strane Pankrácovej a nieto nikoho v celej stolici, čo by inak zmýšľal ako ostatní. Pankrác síce málo prichádzal do Turca a tak ho i málo ľudí poznalo, ale si každý rozpráva o jeho skutkoch. K tomu nemal Pankrác ani príčiny proti Turcu dačo začínať, lebo sa ho vždy pridŕžal. Mnohé husitské rodiny české našli v Turci priateľské prijatie a tak vždy s Turčanmi a s Pankrácom držali, lebo tento bol známy straník Jiskrov, tamtí zase nie sami, ale v Pankrácovom mene sa riadili. Tak bol Turiec čerstvý, jednomyseľný, jeho statky a držania neboli od nepriateľov spustošené, jeho smelosť a odhodlanosť nebola ešte zlomená. Dobre sa teda Turčania na Starom Hrade držia, dobre oni riadia i v Žiline, kde s pánom Ondrejom Bachom, kapitánom svojím, prišli.

V Žiline sa celé mesto pohybuje, lebo sa nikto nestrojí, ako predtým, nepriateľa očakávať. Milko píše listy do Nitry otcovi, posiela poslov za ním, chodí po meste, dávajúc rozkazy, s Dlhohorským a s pánmi sa radí. A keď sa už dosť naradili, dosť nahovorili, otvoria sa brány a množstvo vojska vyhrnie sa rovno na pole a na jeho čele Milko Pankrác.

Vladimír sa prihrnul k Žiline, jeho vojsko je mocné, dobre ozbrojené, a on je taký netrpezlivý, taký nespokojný, že hoc by aj všetko zhynúť malo, vojsku káže sa hýbať a ustavične stáť pod zbrojou. Komorovský nechal v zlosti Starý Hrad a prirazil k Vladimírovi, ačpráve mu Turčania i teraz za pätami idú.

Tak na poli žilinskom nič inšieho nevídať, len ľudí a ľudí. V meste rozkazuje Dlhohorský a na múroch čaká začiatok bitky so svojimi mešťanmi; Milko s trenčianskym ľudstvom, s kráľovským zemianstvom a s vlastnými poddanými sa rúti proti Komorovskému na východ, pán Ondrej Bacho s Turčanmi si od poludnia zastane na výškach a ženie na Vladimíra, od Lietavy sa približujúceho.

Zakypelo to odrazu ako súdny deň. Milko sa prosto valí na prichádzajúceho Komorovského; škoda takej mladej krvi, že sa tak búri, že by sa tak rada z pádu nepriateľa potešiť! – Nikto si to ani nemyslel, ani nepredstavoval, že si ten mladý Milko tak hersky počínať bude; on sa len ženie, až mu len tak vyšnurovaná mentiečka v povetrí pláva, až sa mu tak to pero na šišaku kníše. Bubny vreštia, ľudstvo sa hýbe, jazda beží za Milkom prosto do ohňa, prosto do mečov. Komorovský lieta na koni, jeho Česi hľadia chladným okom na hrnúcich sa Trenčanov, ale tým pilnejšie strieľajú, tým ohnivejšie rúbu. Milko sa uhol ku Váhu, pechota sa odmykla na druhú stranu a Turčania, zo Starého Hradu pod pánom Rutkayom a Zátureckým prišlí, tisnú Vladimíra, Ondrej Bacho s pánom Vladárom a Košútom odsekáva spojenie medzi Komorovským a Vladimírom.

Tak surma nastala všeobecná. Vladimír páli, rúbe Turčanov ako besný, seká si cestu a prosto na Žilinu udrie. Komorovský je zo všetkých strán v pomykove, nikde priechodu, nikde slobodnej cesty nemá, iba pri žilinských múroch je prázdne miesto, a tak sa ta hýbe a potom mužstvo jeho o múry opreté, začne na Milka páliť. Hej, ale to všetko len tak človeku nejde, ako sa mu vidí. Komorovskému, pravda, začína dobre ísť, ale ani nevie, ako sa to stalo, len naraz padajú skaly z múrov mestských na hlavy jeho bojovníkov, guľky z pušiek hviždia, horúca voda sa leje a spredu Milko pichá koníka, pán Rutkay stíska ostrohami svojho vranka, pán Záturecký si švihá šablicou ponad hlavu, a tak sa to všetko rúti na nepriateľa, že sa Komorovskému v očiach zaiskrilo. Ale Komorovský ešte predsa stojí, jeho bojovný ľud síce zredol, ale jeho starí Česi ešte stoja, majú železo i na hlavách i na prsiach a dobrými panciermi ozbrojených ľahká uhorská šablica tak ľahko neporaní, nepretne tak ľahko železný odev, neskúsený vojak tak ľahko nepristúpi k udatnému šedivému Čechovi, ktorý od dávnych rokov s Jiskrom bojúva. – Vyšli teraz Česi proti Milkovi, Komorovský posiela poslov k Vladimírovi, aby sa, zanechajúc daromné dobýjanie mesta, skoro obrátil na východ, a sám si stanúc na čelo svojich bojovníkov, vyrútil sa proti Trenčanom.

Vladimír sa predral až k samému mestu. Dosť ho jeho skúsení vojaci prehovárali, aby tomu dal pokoj, že i v meste je dosť sily, že nič nevykoná, že by ich potom mohli Turčania od chrbta prepadnúť; ale on nič nepočúva, nič do ohľadu neberie, len si robí dlhým mečom cestu a druhí ako divé husi dlhým radom za ním sa ponáhľajú. Dosť z mesta strieľajú, dosť skálím hádžu, ale Vladimír na to nedbá, ani sa len neobzrie, prikladá rebríky a v mihu oka sa vyhodí na múry. Zhŕknu sa okolo neho síce Žilinčania ako kavky, ale on metie okolo seba mečom a keď si už urobil slobodné miesto, zodvihne krvavý meč dohora a ústami hýbe, akoby šeptal: „Mária! Vladimír ide Žiline ohnivým mečom zasvietiť!“ A taký zostal strašný, že sa ho všetci Žilinčania zľakli, bo to už nebol ten pekný muž Vladimír, farba zmizla z jeho líc a vpadnuté oči strašne vykukávali spopod čiernych obŕv. Vtom hodí okom za seba a vidí, že ho nikto nenasleduje. Dosť on volá, aby šli za ním, ale všetci zdola zakričia: „Na pomoc Komorovskému!“

„Hviezdy nebeské!“ volá Vladimír, „Komorovskému? A Vladimír neuvidí svoju Máriu?!“ a s tým skočí dolu z múru, až sa zem zatrasie, vypočúva poslov Komorovského, vyhodí sa na koňa a ako zlý duch sa rúti do šabieľ a kopijí Turčanov, čo sa od poludňajšej strany proti postavili. Ale nič to nespomohlo, Vladimír kliesni svojim cestu a naozaj berie do horúca Turčanov, že skoro boli prelomení; padol Vladár i Košút a mnoho inších pánov, cez ktorých mŕtvoly ako vietor preletel Vladimír a za ním ako dlhá reťaz čaty jeho.

Tak sa spojil Vladimír s Komorovským. Trvala tá sekanina ešte dlhý, dlhý čas, až predsa Vladimír s Komorovským odtiahnuť museli, a hoc aj nemuseli, teda sa im predsa lepšie videlo ostavšie sily na druhý príhodnejší čas zanechať, a to keď sa páni zo Žiliny rozpŕchnu, keď Turčania domov odídu, lebo čože by robili v tak maličkom meste? – Milko dá na víťazstvo trúbiť.

Brány žilinské sa otvorili, zvony zahučali, bubny zasurmovali, trúby zavrešťali i v meste i za mestom a vo všeobecnom radostnom pokrikovaní vchádza to radostné vojsko, čo sa dnes toľko, ale, chvalabohu šťastlive napracovalo. Na jeho čele si pyšne na bielom koni poskakuje Milko Pankrác. Koník jeho sivý je celý krvou dostriekaný, nôžky sú mu červené ako aksamiet a tak nimi preberá, akoby ho dačo na nich pálilo. A ten Milko, čo na ňom sedí, si tak hersky vedie! S holou šablicou, v pravici zvesene držanou, vstúpil do mesta; oči sa mu lisnú, líca mu horia, a to všetko od radosti nad dnešným víťazstvom, nad dnešnou slávou.

A keď už prišli na ten žilinský rínok, to ich víta pán Dlhohorský, dievčatá z oblokov červenými i bielymi šatkami kyvocú, až je to milá vec na to pozerať. Milko dáva rozkazy svojim, posiela čiastku ľudstva k obrane na Starý Hrad a do Varína, prosí Dlhohorského, aby dal pochovať mŕtvych, zbroj z bojiska poodvážať, a sám si zaskočí bystro ako jeleň do domu richtárovho, že ani nikto nevie, ako sa stratil. A v tom richtárovom dome je jedna neveľká, Milkovi známa izbička – ta on letí, ta sa on ponáhľa. Pri obloku stojí jeho Marienka, ako ruža na púšti vyrastená. Zdá sa, že nepokojne dakoho čaká, lebo sa odstránila od spoločnosti a zaprela sa samotná do izby, akoby sama so sebou bola spokojná – Milko si priskočí ku svojej dievčine, veselou tvárou, horúcim zrakom ju pozdraví; ona ho tiež usmievavo víta, ale tak naňho okom pozerajúc, akoby mu dačo predhadzovala, ako čo by sa ho dačo opytovala.

„Čo tak na mňa hľadíš, duša moja,“ povie Milko, „veď som ti hádam neublížil? Ani sa veru za mňa hanbiť nemusíš.“

„Keď si ty taký,“ odpovie tichým hláskom dievča, „vidíš, že sa my tu trápime, a ty, Pán Boh vie ako, lietaš medzi nepriateľmi – nič sa nešanuješ –“

„Haha, duša moja, nič sa neboj, nič sa nestaraj, Milkovi sa nič nestane. A čo by si na to povedala, keby Milko z bitky utekal? Či by si sa zaňho nehanbila? Či mi neveríš, že som ja i tam vždy na teba myslel?“

„Veď si myslel – veď som videla, ako si sa ani na svoju Máriu, stojac na rínku, neobzrel, a ja som toľko strachu za teba vytrpela, že mi tento jeden deň hroznejší bol, ako ten dlhý čas, čo si sa v Rakúskej bavil. Ach, ty ani nevieš, čo som ja za teba už vytrpela.“

„Ktože ti to vraví, dieťa moje? Vidíš, ja mám len dvoje na svete: vernosť k Matiášovi a teba, srdce moje! Vezmi mi jedno z týchto dvoch, tak ma nemáš viac na svete. Ja za to nemôžem, že odrazu v jednom okamihu nemôžem i teba k srdcu tisnúť i biť sa za Matiáša kráľa.“

„Ale, Milko, predsa bys’ mohol viacej za svoju Máriu pracovať, lebo ver, že jej najväčšie nebezpečie hrozí.“

„Nuž aké?“ okom usmievavým na ňu pozrúc, opýta sa Milko.

„Či nevieš nič o Vladimírovi? Ach, ten len všade na mňa mieri, všade sa len na mne chce vypomstiť. Veď som ti rozprávala o jeho rečiach, ostatný raz mne a matke hovorených. Vidíš, Vladimír pre mňa Žiline pokoja nedá, a ty od Žiliny skazu odvracajúc, nevidíš, že mne od Vladimíra nebezpečenstvo hrozí.“

„Nestrachuj sa, dieťa moje! Pokiaľ Milko žije, nič sa ani tebe, ani Žiline nestane,“ vraví šuhaj a na prsia svoje pritisne trasúce sa dievča, hľadajúce tiež prítulok na horúcom srdci milého svojho.

Dvere sa otvoria na izbe a na prahu zostane so smutnou tvárou pán Ondrej Bacho – ale pozerá na toto zjavisko – pozerá, pozerá a tvár sa mu vyjasní, bo sa teší, že ho nespozorovali – ach, a rád sa on díva na šťastie ľudské! Oj, Milko, oj, Mária, keby sa všetci ľudia z vašej ľúbosti tak tešili ako Ondrej, nečakal by na vás žiaden smútok v neistej budúcnosti! – Ondrej, potichu zatvárajúc dvere, usmieval sa a odchádzal. S ním hľadel ostatný anjel na šťastie milých a s ním vykročil i ostatný anjel pokoja a šťastie z domu Dlhohorského.