ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol 15. jún r. 1315. Bol pekný mesačný večer. Kráľovská palota v Budíne, ktorá vtedy asi o 200 krokov vyššie stála ako terajšia, bola skvele osvetlená a hosťami zo všetkých končín Uhorska preplnená. Karol Robert svätil deň svojho narodenia. V tento deň pred 27 roky po prvý raz uzrel svetlo Božie; v tento deň pred 14 roky po prvý raz vkročil do starej paloty ostrihomskej kráľov uhorských, v tento deň pred 6 roky korunovaný bol v Pešti s privolením snemu za kráľa uhorského a v tento deň pred troma roky porazil u Rozhanoviec úhlavného a najmocnejšieho nepriateľa svojho, pána Váhu i Tatier a tak upevnil tuná trón všantročených do vlasti uhorskej Anžuáncov. Mal teda Karol Robert dostatočnú príčinu deň tento slávnostne zasvätiť.

Po skvelom turnaji nasledovala skvostná hostina, spojená s tanečnou zábavou. Kráľovna chorá ležala v Ostrihome, kráľ zabával sa v Budíne. Veliká zámocká dvorana a pobočné svetlice preplnené boly hosťami, medzi ktorými najpočetnejší boli Taliančíci, s nimiž Karol celú krajinu zaplavil. No, boli medzi nimi aj početní Maďari, a len kde-tu objavila sa beľavá tvár slovenská. Domovú paniu zastupovala pani Anna z Chosníc, žena nádvorníka Dominika, okolo ktorej točil sa kruh veselých žien uhorských a v ňom tmolily sa početné krásavice dolnozemské. Starší páni zasadli v bočných chyžiach okolo stolov naložených mladým seksárdskym a starým jágerským a budínskym, pri plných čašach rozprávajúc o záležitostiach krajinských. Mladší pripojili sa kruhu ženskému, zabávajúc sa rozhovormi, dvorením, hrami a tancom a holdujúc krásaviciam svojim. Medzi týmito nachodíme i kráľa Karola Roberta.

Dnes, — tak zdá sa — okúzlila ho krásna Adelajda, mladá žienka Kokoša Rikkolfoviča, vnuka Rutkerovho, jenž od bitky rozhanovskej vo veľkej milosti stál u kráľa a vo väčšej ešte, odkedy Karol Robert švárnu Adelajdu spatril. Ustavične len kolo tejto točí sa, len s ňou tančí, jedine s ňou zabáva sa. Jej švagrinie však, Erža a Margita sú mu v ceste; nemôže s ňou bez svedkov rozprávať.

„Jabrocký!“ — oslovil kráľ jednoho z verných svojich; mladý černovlasý muž poklonil sa, a kráľ šepol mu do ucha; „zabav kus Eržu a Margitu; sú mi v ceste.“

Jabrocký, ktorý s Karolom z Dalmatska bol prišiel a v Spiši statky dostal, zaraz pochopil úlohu svoju. Pojal za ruku nadhodivšieho sa mu panoša Jurka Kráľa a tašiel s ním, šeptajúc mu čosi, k menovaným dvom paničkám. V pár okamihoch bol Karol Robert samotný s Adelajdou Kokošovou.

„Adelajdo! ľúbim vás,“ — šeptal Karol Robert vášnive, — „práhnem za vami, ako letným sparnom vysušená zem za vlahou tichého dážďa. Poďte, tancujme spolu!“ S tým chytil belovlasú Nemku za ruku, ona odpovedala mu ľahkým stisnutím ruky, a nato ztratili sa — horúce objatí — v dave tancujúcich.

Vo výklenku okna stály dve krásavice. Jedna driečna beluša, slovenskej tvári devica, Mária z Diviak, ktorá nebárs dobre cítila sa v hluku tomto; druhá dolnozemská barnuša, švárna Emerencia, dcéra pána Rolanda Orodského. Dva tieto jemné kvety z rozdielnych nív vlasti uhorskej stretly sa náhodou; pred poltreťa rokom prvý raz videly sa a staly sa priateľkami. Tomáš Diviacky, otec Márie na poľovke zachránil život Rolanda z Orodu, otca švárnej Emerencie, keď bránil sa tento s nožom v ruke proti zúrive napodnuvšiemu ho poloranenému divému kancovi. Po pôtke tejto Roland za pár týždňov ležal u Diviackych, kam ho i 16-ročná dcéra jeho Emerencia navštíviť a opatrovať prišla. Toto stalo sa v jaseni roku 1312, a odtedy nevidely sa krásavice naše. Tuná sišly sa zase len púhou náhodou. Tomáš Diviacky, syn Hrehorov mal akúsi starú pravotu s ujcami svojimi, Budimírom z Novej Vsi a Jaroslavom z Rudného a preto i s bratom svojím Vlkom Besnákom prišiel do Budína, aby vec tú pokonal. Dcéru Marinu ale vzal iba preto sebou, aby s ňou svoju, — neďaleko Ostrihomu bývajúcu starú tetku navštíviť mohol. Tak dostala sa Marina z Diviak do Budína. Otec Emerencie, Roland ale bol ako dvoranin kráľovský ustavične vôkol osoby Karola Roberta. — Milé bolo toto nenadálé shľadanie sa menovaných krásavíc; zovňajšie jejich vyhliadanie od dvoch rokov málo premenilo sa; no, tým viac jejich duševná povaha. Modrooká Marina s nechuťou navštívila kráľovskú palotu, o ktorej počula, že je hniezdom ženských pletích a peleš úkladov; Emerencia len tuná cítila sa byť blaženou. Marina, — pred dvoma roky decko, — teraz krásne vyvinutá panna mala oko jasné, z nehož žiarily dobrota a nevinnosť srdca; švárna Emerencia nemala už tohoto vzhľadu; jej tmavé oko hneď nylo náruživou ľúbosťou, hneď zas zostrilo zrak svoj strelami búrnej žiarlivosti. Spanilomyseľná Marinka s udivením hľadela na priateľku svoju.

„Veru, veru, skoro bych ťa nebola ani poznala,“ hovorila švárna beluša, „taká si celá premenená.“

„To zdá sa ti len tak, Mariška moja,“ vetila Emerencia. „Čože pred dvoma roky, keď som tých milých pár týždňov u vás strávila, bola som takrečeno len dieťa a to také dedinské, čo tento život tuná len z povesti znalo; a teraz —“

Práve v tomto okamihu zazrela Emerencia kloniť sa Karola k uchu Adelajdy, videla, ako ju chytil za ruku, ako vo vrúcom objeme vrhli sa spolu do tlupy tancujúcich. Čierné oko ohnivej barnuše ziskrilo sa zúrivým bleskom; krčovite stisla ruku priateľky svojej a nato bôľom premožená, slzami zaliata klesla v náručie útlocitnej Mariny.

„Duša moja, čo ti je?!“

„Oh, Mariška moja, ja som veľmi — veľmi nešťastlivá. Ja ľúbim.“

„Ľúbiš? Nuž a či láska nešťastie? Aj ja ľúbim svojho Miklúša Jesenského, a cit ten je jediným šťastím mojím. Ledva čakám najbližšiu jaseň, bo vtedy dľa úmluvy otcov našich má byť svadba naša.“

„Ah, Mariška moja, jak šťastná bola bych ja, kebych takého človeka ľúbila ako ty. Toť Vilko Drugeth div že nezblázni sa za mnou, a ja ho nenávidím; ó, jak blažená bych bola, kebych ho ľúbiť vedela!“

„A kohože ľúbiš?“

„Nepýtaj sa to ty, dobrá nevinná duša; nezakaľ si tajomstvom hriešnej lásky mojej jasný blankyt duše, čistý obzor srdca svojho.“

„Ale snáď ťa aspoň potešiť môžem.“

„Mariška moja, mňa už nikto nepoteší. Nedotušuj ďalej na mňa; buď ti dosť na tom vedieť, že ľúbim toho, jehož nikdy byť nemôžem. Oh, ja som veľmi nešťastlivá!“ A oboma rukama zakryla si tvár, aby zabávajúca sa tlupa nezbadala slzy jej.

Hudba zatíchla. Z bočnej svetlice ozval sa brinkot pohárov a hlučné pripíjanie na slávu kráľa Karola Roberta. Ten však neveľmi všímal si toho. Rozjarený tancom naším, vtedy slovanským, teraz uhorským menovaným, ktorý aj Karol Robert veľmi rád tancovával, prechádzal sa po boku továrnika Rolanda, v jehož spoločnosti vyšiel na pavlán, zdánlive aby ochladil sa vzduchom nočným, vlastne ale aby bez svedkov pohovoril s ním.

„Teda že Emerencia nechce isť za Viliama, hovoríš?“ pýtal sa kráľ na pavlane továrnika svojho.

„Ani počuť nechce o ňom. Ona, kráľu, jedine vás miluje.“

„To sú pletky. Ja mám ženu; mojou byť nemôže.“

„Jej milosť naša kráľovná, ako počuť, kráľu, na smrtnej posteli leží —“

„Leží už od polroka na nej, a Boh vie, dokiaľ ešte ležať bude. A čoby aj skutočne zomrela, tie myšlienky vyraz si, chlape, z hlavy.“

„Kráľu môj, nešťastnou ste mi zrobili dcéru.“

„Nešťastnou! hahaha! Aké nešťastie?! Že som ju trochu miloval? Či som teba nespravil za to továrnikom, tvojho syna Tomáša svojím panošom? a či neobohatil som ťa i celú rodinu tvoju peknými statkami? Veru, je mi to za nešťastie, že teraz v zamilovanosti svojej o tróne a korune snijúc koše dáva najprednejším šľachtickým junákom. Pošli ju domov; tam v samote o pár mesiacov istotne vytriezvie a potom vďačne podrobí sa vôli tvojej.“

„Mýliš sa, kráľu môj! a tu niet čo odkladať, bo dcéra moja cíti sa byť matkou.“

„Musí sa teda hneď vydať. Či si ma rozumel? musí! Karol Robert to rozkazuje.“ A s tým obrátil sa a vnišiel do paloty.

„To čert v podobe anjela!“ vzdychol si Roland a zamyslel sa. — „Pekný, milý a kam príde, nešťastie rozsieva. No, čo teraz? Omámil mi dcéru sľubami, priviedol ju o nevinnosť, utrhol kvet krásy a teraz vrhol ho do blata. Oh, ja nešťastný, kde som mal rozum, keď tá myšlienka vo mne vznikla, že snáď dcéru svoju uvidím na tróne uhorskom! — Mojou márnomyseľnosťou urobil som si dieťa nešťastlivým.“ A zase zamyslel sa.

Vtom roztvorily sa dvera, a na pavlan vystúpila Emerencia s rozdráždenou napnutosťou.

„Nuž, otče môj?!“

„Všetko darmo; nutno ti isť za Drugetha.“ Emerencia s výkrikom bôľneho úžasu klesla otcovi v náručie.

*

Kým Roland dcéru svoju na pavlane rozberal a tešil, Karol Robert už zas bol pri Adelajde, ktorej hory doly sľuboval, aby ona, kým jej muž v tábore bude — hodlal ho totižto proti Srbom vyslať, — v Budíne u svojej sestrenice, ženy nádvorníka Dominika, zostala. Adelajda, očankaná rečami mladistvého kráľa prisľúbila, že pobaví sa ešte za pár týždňov u Chosnických.

Zatiaľ v obedni, kde pri pohároch sedeli starší páni, kam diaľ tým čulejší ruch panoval; bo voždy po zatíchnutí hudby prihrnulo sa medzi hodovníkov pár nových posluchačov.

Za vrchom stola sedel nádvorník Dominik Veľký z Chosníc, pri ňom v pravo máčovský bán Pavel Štefanovič z Gory, v ľavo liptovský a zvolenský hlavný župan Donč Tomašovič, jenž u Rozhanoviec Matúša zradil a tým ku porážke „pána Váhu a Tatier“ značne prispel. Tam ďalej sedeli bratia Drugetovci Filip a Jano z Ľublína a Plavče (neskôr z Humenného), bratia Vialkovci Jano a Dominik z Hrdohradu, Ladislav Ivánka z Oponíc, bohatý Šándor z Lypoltu, Miklúš z Prínu, bratia Petor a Juro z Tiriny, Ubulovci a iní početní šľachticovia a dvoranovia, ktorí z milosti Karola Roberta dostali sa do dobrých statkov a mastných úradov. Kým Matúš bol pánom celého Slovenska, šľachta neveľmi mala sa ku početnými Taliančíkami otočenému Karolovi; po rozhanovskej porážke ale prestala perpendikulovať, a hlavne Maďari tlupne hrnuli sa k nemu, aby vyzískali si milosť a blahosklonnosť jeho. Bola to vtedy rázová známka pánov plemena toho, v neistote na výsledok uťahovať sa s poľa činnosti v časoch, kde berlu slabá ruka drží; za výtržnosťami svevole dychtiť; v dobách ale neobmedzenej vladárskej ľubovôle, jaké i pod Karolom Robertom nastaly, bažiť po milosti vladárskej, plazením domáhať sa vlivu na záležitosti krajinské a zvlášte kroz pletichy žien upevňovať nadvládu svoju, lebo isté je, že šľachticovia z milosti Karolovej zbohatnutí boli — okrem Taliančíkov — väčším dielom páni maďarského pôvodu, trebárs i dajedny rodiny nimi založené neskôr slovenské mená nosily, bo rodinné jejich mená povstaly len potom, zo statkov na Slovensku Matúšovi a jeho prívržencom odňatých a tamtým darovaných alebo aj inak nadobudnutých.

Jeden z najprednejších, ktorý do radu milostencov Karolových náležal, bol Imrich Kompolt, muž velikých zásluh o trón Karolov a jeden z najúhlavnejších nepriateľov Matúša Trenčianskeho. — Tento teraz nesedel pri stole, lež prechádzajúc sa v záhume svetlice tajný rozhovor viedol s Jánom Bátorom a Jánom Šóšom.

„A či ste počuli?“ spýtal sa spoločníkov svojich Kompolt, „Filipovi Drugetovi vraj zase jeden zámok daroval a druhý Hektorovi.“

„To strach,“ poznamenal Ján Bátor, „ako zachádza s nami! Uhorské ženy a panny przní a statky rozdáva cudzincom, kuplerom to svojim!“

„Dobre, tuším, vraveli Omodovci, že škoda bolo celej krajine s Matúšom nedržať!“ doložil Šóš.

„Eh! radšej s čertom,“ skríkol Bátor, „ako s takým, čo zemiansky stav podkopáva! Počkajme len, príde čas, kde my aj Robertovi a jeho Taliančíkom inakšiu zahudieme; aj kňazia sú už pre jeho nenasytné zderstvo proti nemu! len poshovenie majme, príde aj doba odplaty. Zprvu líškal sa nám, sháňal sa po priazni našej, a teraz, keď nás už nepotrebuje, ako s onucami zachodí s nami ten —“

„Pst!“ pretrhol ho Kompolt, „práve teraz vstupuje do svetlice.“

Naraz nastalo všeobecné ticho. Dominik Veľký vstal, pozdvihol velikú striebornú čašu a zvučným hlasom zvolal: „Nech žije milovaný kráľ náš Karel Robert!“

Hlučné „nech žije!“ zatriaslo barvistými sklami štíhlych okien, a trúby ozvaly sa v palote.

Karol pristúpil ku stolu, pozdvihol jednu čašu a pil za blaho vlasti uhorskej. Nato priblížil sa Ján Bátor k hodujúcim a s dobre napodobneným nadšením nasledujúcu zdravicu vyniesol:

„Králu náš milovaný, pane náš milostivý! Ty zora zasľúbenia dobrých a blažených časov, ty zlaté slnce drahej vlasti a slobody našej! S citom najsrdečnejšej vernosti a oddanosti holdujeme ti, hotoví súc za blaho tvoje kedykoľvek položiť trebárs i vlastný život na oltár poddanskej vernosti. S nadšením milujeme ťa ako dietky dobrého otca, bo vieme, že zaujatý si za šťastie a blaho vlasti uhorskej. A preto ku dnešnej slávnosti z hlbín verných duší našich prajeme ti, aby ťa všemohúci Hospodin nám, krvou nadobudnutej slobode uhorskej a milej vlasti našej ešte dlhé roky k prenesmiernej radosti všech nás zdržoval a udelil ti na púti života hojne zaslúženého požehnania svojho, abys žijúc blažene oblažil aj nás, verné dietky tvoje!“

„Sláva mu!“ a „Nech žije!“ zahrmelo svetlicami, a trúby na novo zavznely.

Po utíšení výkrikov nadšenia, zase pozdvihol Karol Robert čašu a riekol: „Ďakujem za srdečné blahoželanie, o jehož úprimnosti úplne presvedčený som a preto navzájom uisťujem ja vás, drahí verní moji, že jediná túžba, jediná starosť moja vždy bola, je a bude blaho a sláva drahej vlasti našej, v ktorej nech nás všetkých pán Boh dlhé roky živí!“

„Sláva kráľovi nášmu!“ zvolali rozčulení hostia, čaše zabrinkotaly, a Karol Robert po chvíli zase pokračoval:

„A poneváč mi na srdci leží blaho jak celej vlasti, tak jednotlivých jej synov, dovoľte, abych aj ku tomuto dobrou radou prispeť mohol. Môjho verného Jána Drugetha najmladší syn, statný junák Viliam horúcou láskou zahorel k šlechetnej a spanilomyseľnej panne Emerencii, dcére môjho továrnika Rolanda Orodského. Vy, drahí a verní moji viete, akú slávnosť dnes svätím; no, želal by som si, keby deň Svätého Vída aj iným občanom vlasti našej tak milé rozpomienky vzbudzoval v duši, ako jich v mojej vzbudzuje, a preto vyzývam teba, môj verný Rolande z Orodu, aby ste dietky vaše tuná ku pamiatke tejto drahej mi slávnosti v prítomnosti všech nás zasnúbili.“

„Nech žijú zasnúbenci!“ ohlásilo pár hlasov, iné zas „nech žije kráľ náš“ vyvolávaly. No, všeobecné nadšenie slová Karolove nezapríčinily, bo dajedným to predsa divné bolo, že i do rodinných záležitostí miešať sa počína Karol Robert. Medzitým predsa nikto netrúfal si dačo poznamenať, tým menej sprotiviť sa vôli „milovaného kráľa“. Jano Drugeth priviedol svojho v duši plesajúceho Viliama, Roland Orodský svoju duševne zronenú Emerenciu, ktorá automatične vložila pravicu svoju do pravice Viliamovej, a nitriansky biskup Ján, vôbec Talianom menovaný, ktorý v mladom veku bol zo Sicílie prišiel s Karolom do Uhorska, ochotný to napomahač všetkých chútiek kráľových, požehnal mladý párik. Na tretí deň potom bol sobáš a svadba, ktorú novomanželom Karol Robert v kráľovskej palote vybavoval.

Po požehnaní zasnúbencov chopil sa Karol na novo slova a vravel:

„Avšak pri rodinných záležitostiach nezabývajme na krajinské, pri nevinných zábavách na občianske povinnosti naše. Štefan Dragutin všemožne usiluje sa, spolu i s bratom svojím Urošom Milutinom, aby srbské čiastky krajiny uhorskej neodvislými učinil od koruny Svätého Štefana, ba čo viac po samostatnosti bažiacej berle svojej nie len Albansko ale i Makedonsko podriadil vynasnažuje sa. My — verne chrániť chcejúc celistvosť koruny našej a nenarušenosť hraníc vlasti uhorskej — posielame verného a milého nášho Miklúša Geleta z Požegy a grófa Kokoša, syna Rutkerovho, dolu na hranice vlasti, poznamenávajúc, že jestli by výprava jejich, v porozumení s bánom Mladenom podujať sa majúca asnáď bez žiadaného výsledku ostala, my sami dostavíme sa s väčšou silou na bojište a mužne brániť budeme práva svätej koruny našej.“

„Sláva kráľovi!“ ozvali sa Taliančíci a daktorí bojachtiví páni uhorskí. Karol ale hodil okom po tlupe krásavíc, ktoré shromaždily sa boly počas týchto rečí u dvier z dvorany do svetlice vedúcich, a krásnej Adelajdy. Bol to len krátky okamih, ale porozumeli si.

Gróf Hektor, jehož pozorlivosti to okamihnutie neušlo, obrátil sa ku Kokošovi a blahoželal mu ku novým vavrínom, ktoré vydobyje si vraj na poliach dolnozemských. Kokoš uradovaný bol nad zvláštnou blahosklonnosťou dobrotivého kráľa a pána svojho.

Karol Robert ešte raz chopil sa slova a vravel: „Viete, drahí moji, že minulého týždňa tu bol Matúšov povereník Felician, uchádzajúc sa o pomoc našu proti Čechom stísnivším ho pri Holiči. Každý z vás nahliadne, že teraz najpríhodnejší čas bude k obstrihaniu krýdiel toho starého odbojcu. A preto vysielam Otmara Maršoviča s troma tisíci čatníkov pod Komárno, aby ono Matúšovi odňaté a dľa sľubu môjho arcibiskupovi ostrihomskému odovzdané bolo. Po vydobytí Komárna ale, Otmaru, ponáhľaj sa pod Vyšehrad, po jehožto majetku ja sám zatúžil som, a hľaď, aby tiež čím skôr dostal sa do rúk našich. Jestli verne a rýchle prevedieš sverený ti úkol, kráľovská odmena ťa neminie.“

Otmar Maršovič úctive poklonil sa a sľuboval, že všemožne vynasnaží sa zadosť učiniť dôvere v neho složenej.

„A teraz do tancu, junáci!“ zvolal Karol Robert, hudba poznovu zavznela, a okrem starých pánov všetko hrnulo sa zo svetlice. Aj blažený Viliam Drugeth chopil snúbenicu svoju za ruku a viedol si ju k tancu do dvorany.