ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na tretí deň po odchode Eleny dorazil Karol Robert s početnými dvoraninmi na ostrov Čepel.

Hostiny, poľovky a zábavy striedaly sa teraz. Nebolo jim konca kraja. Všetko plesalo, všetko veselilo sa, len Vladko Oponický zadumený býval a nezasmial sa teraz ani na najrozpustilejšie žarty vo svetských radostiach pohrúženého dvoraninstva Karolovho. Nápadná táto zmena v povahe Oponického neušla pozornosti dvoraninov, ba nie len jeho brat Mikuláš z Gýmešu, ale i sám kráľ pobadal ju a nemálo divil sa tomu.

„A tebe, Vladko, čože je?“ pýta sa raz po obede Karol Robert pána Oponického, „keď ustavične tak hľadíš, ako by ti z nosa krv tiekla.“

„Nič, pane a kráľu môj!“ vetil Janko Oponický, otázkou kráľovou do nemalých rozpakov privedený. — „Na hlavy bolenie teraz mnoho trpievam.“

„Ako to? však predtým nikdy nežaloval si sa na hlavy bolenie.“

„Prichatrná to vec, než abych to bol spomenul. Vidí sa mi, že mi tunajšie povetrie trochu škodí.“

„Ak to myslíš, zameň ho s iným. Ja ťa vďačne prepustím na pár týždňov.“

„Srdečne blahodarím, kráľu môj,“ ďakoval Vladko Oponický s hlbokou poklonou. „Použijem dobroty tvojej.“

Karol Robert uveril slovám miláčka svojho, ktorý neoklamal ho dosiaľ nikdy. Nie tak brat Miklúš. Tomuto darmo vravel o bolení hlavy, o potrebe povetria zmeny. Miklúš lepšie znal brata svojho.

„Netaj, chlape!“ dotušoval Miklúš Gýmešský; „ja viem, že ti čosi iné chybí. Vyznaj pravdu: zaľúbený si.“

Vladko zapálil sa až po uši, sklopil oči a slova nepreriekol.

„No, ľa! veď vravím,“ dorážal na mladšieho starší brat. „Povedz mi už aspoň, aká ti to krásavica tak veľmi porobila? Pekná musí byť, to viem, keď v stave bola takto okúzliť potomka junáckych Huntov.“

„Krásna ako ľalia, ako mesačná noc jarná pod Zoborom!“ s nadšením zvolal Vladko a vyrozprával bratovi dobrodružstvo svoje.

Miklúš chutne rozosmial sa a srdečne tešil sa dobrodružstvu bratovmu. „No, ale tak veľmi si to predsa nemusíš k srdcu brať,“ hovoril po chvíli Miklúš; „veď vyhliadaš, ako by do teba len duša spávať chodila. Čože trudíš sa tak veľmi?“

„Bojím sa o Elenu, že dozvie sa o nej kráľ, a potom —“

„Nuž, a čože viac? ak sa mu zapáči, nech ju tiež pomiluje.“

Vladko Oponický hnevom zapálil sa na slová tieto a nevdojak chytil rúčku šable svojej; a Miklúš, ktorému dojem slov jeho na brata neušiel, tázal sa: „Veď vari s rybárovou dcérou len nebudeš mať dáke vážne zámysly?“

„Ba mám ich,“ riekol Vladko s mužným odhodlaním; „môj pevný úmysel je pojať Elenu za ženu.“

„Pletky!“ skríkol Miklúš; „Huntov potomok a rybárova dcéra, hahaha! to by bol pekný pár.“

„A čo koho do toho?“

„Mňa je do toho, mňa, tvojho staršieho brata. Myslíš, že moja žena, Anna Bubeková, snáď podá líce svoje k bozku dcére mizerného rybára?“

„Podám jej ja moje.“

„Myslíš, že u dvora prijatá bude?“

„To ma len tešiť bude; pokým neovanie ju dych dvora kráľovského, viem, že čistá a čestná bude.“

„Ale choď, neblúzni! dcéry najprvších šľachticov uhorských túžobným okom pozerajú za tebou, a ty rojčíš za biednou rybárovou dcérou.“

„Keby si ju znal, brat môj! ináč by si vravel.“

„Nie ja, a čo by hneď i dcéru^[6] špartánskej Ledy krásou svojou zatônila.“

„Je to perla krásy —“

„Perla v prachu a blate nič nestojí; perla pravej ceny len v zlatej obrube dochádza.“

„Práve preto stať sa chcem ja tou obrubou.“

„To neurobíš. Vieš, čo,… choď za ňou, zaveď si ju na daktorý zámok, ži tam s ňou so štvrť roka v tej zámockej osamelosti a jednotvárnosti, potom prijď, a istý som toho, že po štvrť roku ináč vraveť budeš.“

„A keď nebudem?“

„Potom rob, čo chceš. Máš už chvalabohu 25 rokov, mal bys teda i rozum mať. Či ho teraz máš, neviem; že si blázon, to vidím. S Bohom.“

A s tým rozišli sa.

O dva týždne po odchode Vladka Oponického jednoho dňa pozde večer v ložnici svojej v kresle zadumaný sedel kráľ Karol Robert unavený prácami minulého dňa — hostinou a plesom. Opodiaľ kráľa stál s Karolom zo Sicilie prišedší gróf Hektor a pri dveroch dvaja panoši Lukáč Lorantovič a Jurko Kráľ.

Keď prebral sa Karol Robert z rozmýšľania, použil gróf Hektor dobrú príležitosť zavďačiť sa kráľovi nejakou pikantnou novinkou a riekol: „Prišli sme už, kráľu, na stopu zadumenosti Vladka Oponického.“

„Nuž?“

„Je zaľúbený.“

„Netáraj.“

„A už je tak, kráľu, Lukáč! čo si to počul?“ obrátil sa gróf Hektor k Horvátovi.

„Keď sem prišiel, aby tuná vopred potrebné poriadky k prijatiu dvora porobil, oboznal sa vraj so sirotou akéhosi rybára a zaľúbil sa do nej.“

„Či pekná?“ zvedavo pýtal sa kráľ.

„Na celom ostrove vraj nebolo krásnejšej devy.“

„Ej, ej,“ krútil Karol Robert svojou čierno-kudrnatou hlavou. „A jako sa volá?“

„Elena,“ vetil Lukáč.

„Chcem ju vidieť.“

„Hja, to nenie tak ľahko, kráľu!“ poznamenal Hektor. „Niet jej tuná viacej. Počuť, že ju Vladko Oponický poslal na Zajačí ostrov do kláštora.“

„No, aký toto potmehúdel. Ako ma oluhal! Počkaj prejdeme ti cez rozum!“ vravel sám pre seba Karol.

„Ja som dnes počul,“ doložil panoš Jurko, „že už neni v kláštore, lež že ju odviedol na Oponice.“

„No, to! dobre, že nie na kraj sveta!“ rozosmial sa Karol Robert. „Vari si myslí, že len v súsedstve Matúšovom je bezpečná skrýša pre zamilovaných dobrodruhov? No, no, prejdeme ti cez rozum! či nie Hektor?“

„Ako veleť ráčiš, kráľu!“

„Počuješ, pýtal si odo mňa Vesprímske Kopčany.“

„Áno, kráľu môj!“

„Máš ich dostať, ak mi pomôžeš prekabátiť Oponického.“

„Ďakujem ti, kráľu, za Kopčany.“

„Neďakuj, eštes nepreskočil. Oponický je obozretný.“

„Oj, preskočil, kráľu. Slováci sú dobráci; za dobré slovo aj košeľu vyzlečú a sami radi lezú do vlčej jamy. Oponický je pravda obozretný, no, je Slovák, a k tomu ešte zaľúbený.“

„A jako to počneme?“

„Celkom jednoducho, kráľu môj. Miklúš, brat Vladkov i tak zve nás už dávno na poľovky ku sebe. Pod Tribečom sú vraj i medvedi. Pôjdeme teda na Gýmeš, je to v súsedstve Oponíc, zapoľujeme si okolo Veľkej Skaly a pri tej príležitosti poodpočinieme kus na Oponiciach. Ak zapáči sa vám Elena, Parisovu úlohu ja vďačne prejmem.“

„Pravdu máš,“ poznamenal ospanlive Karol a zívol. „Lukáč! vyzleč ma.“

Hektor pokorne poklonil sa svojmu dobrotivému pánovi a odišiel. Kráľ ľahol a snil o Elene krásnej, o turnajoch a na pokon i o válke trojanskej. Videl sa ako Parisa objímajúceho krásavicu špartánsku.