ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od únosu Eleny päť týždňov minulo. Odtedy udaly sa mnohé veci. Matúša Trenčianskeho porazili Česi pri Holiči; Othmar Maršovič z Veľkej Paludze odňal mu nie len Komárno, ale i Vyšehrad; a kráľovná Katerína Mária na suchotiny zomrela v Ostrihome.

Karol Robert bol vdovcom a Elena — nevestou jeho. A čo, či už zabudla na dobrodinca, priateľa, brata, otca, milenca svojho? či už zabudla na Vladka vrúcne milovaného? Márnomyseľnej ženy vernosť podobá sa aprílovému počasiu; niet v nej ani za mak stálosti. A Elena bola veľmi márnomyseľná a preto i veľmi nestála. Ako kedysi vrúcne milovala Vladka, tak teraz ľúbila Karola Roberta, a jedine márnomyseľnosť jej zachránila ju dosiaľ pred úpadkom.

Jeden týždeň tomu, čo dodaná bola do kráľovského domu v Temešváre, kde od troch dňov bavil sa i sám Karol Robert. Hneď pri prvom sídení sa zjavil jej kráľ, že ju vrúcne miluje, ona ale vetila mu, že ho len ako manžela svojho milovať môže. Karol Robert nato dlhú poradu držal s Hektorom a Jabrockým, jejžto výsledok ten bol, že Elene oznámené bolo, že si ju kráľ pojme za ženu.

Prípravy dlhé nečinily sa. Elena by rada bola mala viacej skvostu a nádhery, no, Karol Robert chcel sobáš odbaviť pri najväčšej tichosti. V kráľovskom dome nachodilo sa veľmi málo dvoraninov; krom grófa Hektora a Jabrockého bol tu len Filip Druget, panoši Lukáč Lorantovič a Juro Kráľ a so desať sluhov; k obsluhe Eleny mimo toho nachodily sa v paláci okrem spoločnice Hrozvity ešte dve ženštiny.

Hneď na druhý deň večer po spomenutej, skrze kráľa s Hektorem a Jabrockým vydržiavanej porade mal byť sobáš. V paláci nachodila sa malá zanedbaná káplnka; táto v rýchlosti ako najmožnejšie obnovená a ozdobená bola; zo šatovne nebohej kráľovnej povyberané boly najskvostnejšie kusy pre Elenu, a kráľ okrem toho zavďačil sa jej mnohými drahocennými dary. O siedmej večer — tak to chcel mať Karol Robert — vkročil kráľ vo sprievode grófa Hektora a Jabrockého do komnaty Eleninej a pojmúc ju za ruku viedol ju do káplnky. Dve voskovice slabo osvecovaly zčernelé steny káplnky, pred jejžto oltárom modlil sa už jeden šedivý kňaz s dlhou bielou bradou.

Lukáč Lorantovič bol družbom, Hrozvita družicou, gróf Hektor a Jabrocký svedkami sobášu.

Starý páter temným hlasom počal krátký obrad.

Šťastlivej Elenke zdalo sa to byť všetko iba márnivým snom a preto hnúť sa bála, aby neprebudila sa z neho. No, keď začula temný hlas kňazov, pozdvihla oči, bo známym zdal sa jej byť hlas ten, presvedčila sa avšak, že nepozná zbožného starčoka.

Páter predložil mladoženíchovi i neveste obyčajné otázky, a keď títo na ne odpovedali a si večnú lásku a vernosť sľúbili, udelil kňaz požehnanie sňatku kráľa Karola Roberta s Elenou, dcérou rybára Dimitra Iskru z Čepelu.

*

Asi o hodinu po sobáši sedeli na kamennej lavici pred kráľovským domom dvaja šuhajci, ktorí nasledujúci rozhovor viedli:

„Čo si dostal, Ďurko?“

„Veď ti vravím, desať zechýn. Sú to tie talianske peniaze zo zlata, čo benátski kupci do Uhier nosia. Do jednej zechyny vraj ide desať českých grošov. Nuž, a ty si za družbovstvo nič nedostal?“

„Dostal, ale málo.“

„Mal s’ byť kňazom, bol bys toľko dostal, čo ja.“

„Hm, jaký múdry.“

„A čo myslíš, Lukáču, že som si to nezaslúžil? Od včerajška ma gróf Hektor bez prestania učil, ako držať sa a čo hovoriť mám pri tej šaľbe.“

„Ba vieš, Ďurko, čo mi divné bolo?“

„Nuž?“

„Že si sa nezasmial.“

„Myslíš, že mi nebolo do smiechu? Len, len že nerozhahotal som sa pri dávaní požehnania.“

„A prosím ťa, kde si vzal tie šedivé vlasy, tú bradu bielu?“

„A či ja viem? gróf Hektor mi to všetko už hotové priniesol spolu i s tou šubou kňazskou.“

„To je čert a nie človek; stavil by ch sa, že to všetko len jeho výmysel.“

„Inu, kunšty jeho dobre vyplácajú sa mu. Dnes mu dal kráľ darovací list vystaviť na Vesprímské Kopčany.“

„No, tú chuderu obriadili! Ba čo myslíš, Ďurko, či Hrozvita vie dač o tom klame?“

„Ani len netuší; ona vskutku myslí, že pani jej už kráľovnou uhorskou.“

„Nešťastná Elena!“