ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1318 dňa 1-ho júla na doliehanie kňazstva a hlavne synody Kaločskej svolal Karol Robert snem uhorský na Rákoš.

Početne sišli sa sem zo všetkých strán vlasti našej velikáši uhorskí, aby poradili sa raz už, aké prostriedky upotrebiť majú k uduseniu zúriacich ešte nepokojov, k odstráneniu všeljakých nadužívaní a hlavne k obmedzeniu nátiskov, jak ľudu vôbec, tak menovite kňazstvu vládou Karolovou činených. Dávno už nebolo snemu, bo ľubovladár Karol Robert radšej panoval bez dozoru, ľubovoľné rozkazy svoje za sväté zákony vyhlasujúc, ktoré avšak dľa okolností času a potrieb svojich záujmov menil alebo i celkovite ničil. Nie div teda, že celá krajina zaplesala radosťou, keď v júni r. 1318 putovali po nivách vlasti poslovia kráľovskí svolávajúci snem na deň 1-ho júla. Medzitým jak veľké a skvelé boly nádeje národa, tak veľké a hanebné bolo po sneme i sklamanie jeho. Kňazstvo všetko vynaložilo, aby prinavrátené boly krajine jej drievné ustanovizne, no Karol Robert drzo oproti postavil sa i tým najspravodlivejším žiadosťam národa, a napomáhaný svojimi náhončími, Taliančíkami, teraz už nacionalizovanými velikášmi uhorskými, a mnohými s nimi spriatelenými členami šľachty maďarskej: rozpustil snem, aniž že dokonalo by sa bolo pre národ dač prospešného, pokoj, mier a blahobyt krajiny zabezpečujúceho. Na to rozhorčené kňazstvo záhrebského biskupa vyslalo s ponosami krajiny k pápežovi Jánovi XXII-mu do Avignonu, na čo Robert Karol tým odpovedal, že záhrebským biskupom iného vymenoval a žalobníka skrze brata svojho vymenovať nechal biskupom Neapolským, aby nevrátil sa viacej do vlasti uhorskej.

Jediné, čo vydobyl snem tento od Karola Roberta, bolo to, že povoliac snažnému nalíhaniu stavov krajinských, prisľúbil, že zanechá terajšie najmilšie miesto zdržovania svojho, Temešhrad, že napraví svoj všeobecné pohoršenie vzbudzujúci život, že odrieka sa ďalšieho smilného obcovania s čepelskou Elenou a že poriadny život viesť chcejúc, vstúpi do stavu manželstva s odporúčanou mu za manželku trinásťročnou pannou Blaženou, sestrou Jána, kráľa českého.

Sotva dokončil sa snem, Robert Karol vystrojil vyslanstvo do Čiech pýtať od Jána ruku jeho švárnej mladuškej sestričky Blaženy a nato hneď osedlať dal kone a vybral sa s vernými svojimi na Vyšehrad, tretí rok Matúšovi Trenčianskemu odňatý a k svojmu budúcemu sídlovisku už s kráľovským skvostom obnovený.

Sedajúc na koňa zavolal grófa Hektora. „Hektoru, kdeže je Jurko Kráľ a Lukáč Lorantovič?“

„Tu sú, kráľu môj, čakajú na tvoje rozkazy, či majú isť na Vyšehrad, či snáď do Temešhradu?“

„Zavolaj mi jich sem.“ V okamihu dostavili sa pred kráľom menovaní panoši.

„Počujte, šuhajci,“ počal Karol Robert, „pôjdete do Temešhradu.“

„Pôjdeme.“

„Ty, Hektor, pôjdeš s nimi.“

„Rozumiem, kráľu.“

„Netláchaj; nerozumieš!“ A obrátiac sa k panošom pokračoval: „Ktorý z vás je hotový preukázať mi velikú službu?“

„Ja!“ znelo naraz z úst dvoch panošov.

„Službu, ktorú ja skvele odmením,“ pokračoval Karol Robert pozdviženým hlasom.

„Ja!“ znelo ešte rezkejšie z úst panošov.

„Ktorý je hotový z vás pojať si moju doterajšiu milenku Elenu, dcéru Dimitra Iskru, za svoju budúcu manželku?“

Panoši ohromení mlčali.

„No, ani jeden? oba mlčíte?“

Panoši mlčali.

„Ešte raz pýtam sa vás, ktorý z vás pojme si ju za ženu? Ten, čo mi túto službu vykoná, dostane kráľovskú odmenu.“

„Ja!“ ozval sa Jurko Kráľ temným hlasom.

„Dobre!“ vetil Karol Róbert. „Vy, Hektor a Lukáč, ste svedkovia úmluvy mojej s Jurom Kráľom. Keď temešhradský kňaz posväti sňatok ten riadne pred oltárom v chráme Božom; verný môj panoš Juro Kráľ dostane odo mňa pri Tise veľký statok Alpár. Tu ruka moja i kráľovské slovo moje, tak mi pán Boh pomáhaj!“ a s tým podal Karol Robert ruku prekvapenému panošovi. — „Vy, Hektor a Lukáč, musíte byť svedkami sňatku Jurovho s Elenou; choďte teda hneď teraz s ním do Temešhradu, aby čo skorej uskutočnenia došla vôľa kráľa a pána vášho. Tu, hľa, tento prsteň odovzdajte Elene s mojím posledným pozdravením; keď ho uvidí, neomylne pokorí sa žiadosti mojej. S Bohom!“ A odovzdajúc Hektorovi zlatý prsteň, zvrtol sa, dal ostrohy vrankovi a pádil za čakajúcou ho družinou.

O dva týždne na to splnilo sa proroctvo túlavej veštice: Elena, dcéra čepelského rybára Dimitra Iskru stala sa ženou Kráľovou.

*

V novembri 1318 so skvelým sprievodom dorazila do Budína Blažena, sestra kráľa českého. So sobášom útlovekej krásavice spojené bolo zaraz i venčenie jej. Bola to veľkolepá slávnosť, akej ľudia už dávno nevídali. Dostavila sa k nej šlechta zo všetkých strán, i veškeré vysoké kňazstvo súčastnilo sa jej.

K slávnosti tejto dostavil sa i bývalý panoš Karlov Robertov, bohatý statkár Jurko Kráľ, ktorý od oženenia sa svojho ešte nebol u dvora kráľovského.

Sotva zazrel ho Karol Robert, zavolal ho na stranu a starostlive pýtal sa ho: „Čo robí moja Elena? ako sa má?“

„Nebárs, kráľu môj.“

„Nuž, vari je nezdravá?“

„Odtedy, čo odovzdal jej gróf Hektor tvoj prsteň, kráľu, slova neprehovorila. Privolila síce na všetky tvoje rozkazy, bez odporu šla k sobášu, zanechala palotu, išla sa mnou na Alpár, ale úsmev večne zmizol jej z úst a zblädly ruže líc jej. Chradne, opadáva a zanovito mlčí.“

„Chudera!“ zvolal Karol Robert útrpne; „no, darmo je, nemohol som inak.“

Vtom zaznel zvon, svolávajúci zasnúbencov do chrámu Páne, aby sňatok jejich skrz arcibiskupa požehnaný a nato mladistvá kráľovna hneď i korunovaná bola.

*

Pozrime ešte, čo robilo sa v Alpári, kým dialo sa toto u dvora kráľovského.

Medzi Kečkemétom a Tisou bolo kedysi viacej menších dediniek. Okolie toto už prvý kráľ uhorský, Sv. Štefan bol do vena dal žene svojej, ktorá prvé základy terajšieho mesta Kečkemétu (za času Rímanov bola tu už kolonia) položila, od jejžto mena Gajzle (koza) vraj i Kečkemét, ba i viacej dedín, Kečkéš a Stará i Nová Kéčka mená svoje dostaly. Isté je, že v okolí tomto aj sám Sv. Štefan založil pár cirkví, z nichžto neskoršie jedna k zvečneniu jeho pamiatky meno Svätého Kráľa dostala. Okrem tejto dedinky boly tu medzi Tisou a Kečkemétom už vtedy ešte nasledujúce osady: Borbáč, Kéčka, S. Vavrinec a domnelé niekdy sídlo kniežat slovenských Alpár, kde skutočne veľmi mnohé i drahocenné starožitnosti často vykopávajú sa.

Tam pri tej kľuke, ktorú Tisa niže Ughu robí, medzi vyšným a nižným Alpárom, stál už za časov Karola Roberta osamelý, ale dosť dobre opevnený dom, jehožťo záboje podnes veľmi dobre rozoznať sa môžu. Okolo tohoto domu bolo viacej biednych chalúp, v nichžto početné služobníctvo statkárovo bývalo. Celá táto malá skupenina ľudských príbytkov ohradená bola kolami do zeme povbíjanými, zábojom a dosť hlbokým, vodou z Tisy napusteným jarkom.

Toto, hľa, od štvrťroka bydlo Eleny Iskrovej, ženy novopečeného statkára Jurka Kráľa.

Tu ona želela nad zmareným kvetom mladosti svojej, tu smútila nad zničenými nádejami života časného, vidiac, že obeťou stala sa nie len Karolovej planosti, ale veru i vlastnej marnivosti.

Vedela od muža svojho, že dnes má byť sňatok Karola Roberta s Blaženou českou. Duševne zronená vybrala sa z domu, prešla cez most vedúci za záboje a mdlé kroky svoje k Tise obrátila. Prvý sňah dnes poletoval.

Prijdúc ku tichej mutnej rieke, sadla na vysoký breh jej a pustila sa do horkého plaču. Celá jej minulosť tanula jej teraz na mysli. Videla sa plačúcu kedysi na brehu Dunaja a jako objavil sa jej statný junoch Vladko Oponický a slovami lásky potešil ju. Darmo obzerala sa teraz po šírom poli potisskom, nikto neblížil sa jej s potešiteľnými slovy, iba vrany a krkavci kvákajúc obletovaly nešťastnicu.

Spomenula si na krásné dni mladosti v Oponiciach, na vábivé dni radosti v Temešhrade prežité; spomenula na klam s ňou spáchaný, jehožto hlavným činiteľom bol nenávidený Juro Kráľ, terajší jej manžel.

Dosiaľ ešte vždy dúfala, že asnáď ozaj miluje ju Karol Robert a že zase vráti sa do jej náručia; no, dnešný deň koniec urobiť mal všetkým nádejám jej, a preto dneskajší deň prežiť nechcela.

Deň tento s bolesťou dávno čakala; konečne svitol, aby jej, beznádejnej nešťastnici, časne i večne zmrklo sa.

Vstala ešte raz; chladný jasenný vietor šumel v suchom rákosí, pohrabná to pieseň zúfalej samovražedlnice. Ešte raz obzrela sa po šírom svete; a — tam tá; vlny tichej Tisy prijaly ju do chladného náručia svojho. — Pán Boh buď jej milostivý!

Tak skonala Kráľova žena. Keď to Karol Robert počul, slza úprimného žiaľu sperlila sa mu v čiernom oku, a boľný vzdych vyvinul sa mu zo stiesnených ňadier. Svedomie jeho mu ťažké výčitky robilo. Dlho, dlho potom býval smutný, neshovorčivý, zadumaný.

Pamiatka Kráľovej ženy zvečnila sa v podaniach ľudu. A i teraz vraj v mesačných nociach novembrových blúdieva ona v dlhom bielom rubáši po briežkoch šumiacej Tisy a plače a vzdychá; a tichý kútik ten, v ňomžto štvrť roka žila a potom tak biedne skonala, po jej mene po dnes menuje sa Iskrou.

A Vladko Oponický čo? — — Oženil sa hneď po únosu Eleny; — ale aby zabezpečil sa na budúce proti milostným chúťkam ľubovôle vladárskej, vzal si ženu veru nebárs peknú, ktorá mala červené vlasy. Aspoň istý bol, že nezaľúbi sa Karol Robert do nej. Splodil s ňou jediného syna, Tomáša, ktorý bol kastelánom zámku Čachtického, Novozámskeho a r. 1347 aj Braneckého a pre svoje veľmi červené vlasy velikého chýru požíval.