ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo veľkej dvorane zámockej na Oponiciach shromaždili sa hostia Vladkovi asi o pol desiatej ráno ku „krátkemu“ obedu.^[8] Ku „krátkemu“, poneváč to sám kráľ tak mať chcel a tak rozkázal, aby vraj zabaviť sa mohol po obede ešte poľovkou. Zámocký kuchár s celým obedom veľmi málo práce mal, bo gróf Hektor zväčša len tie studené pečienky, ktoré sluhovia Miklúša z Gýmešu niesli za spoločnosťou, nastoliť rozkázal.

Pokým vzdialil sa bol domový pán na chvíľu, aby na dotieranie Karola Roberta nevestu svoju priviedol k obedu, sblížil sa gróf Hektor ku kráľovi a šeptal mu, že je všetko v najlepšom poriadku, bo vraj podarilo sa mu dvoch sluhov pána Oponického uplatiť, ktorí mu v podujatí jeho na pomoci budú.

„Dobre,“ vetil Karol Robert s prízvukom ľahostajnosti a obrátiac sa uprel zrak svoj na obrazy, ktoré po vysokých tmavošedých stenách dvorany visely. Najstarší z nich predstavoval grófa Hunta, rodom Nemca, jenž v tvári nápadnú podobu mal so psom. O tomto grófovi rozpráva sa, že Sv. Štefana dľa spôsobu nemeckých rytierov, mečom bol opásal, za čo pánom župy Štiavnickej (comes de Vannia, de Banya), po ňom potom Hontskou nazvanej menovaný bol. Na druhom obraze bol Huntov syn Ivan, na treťom tohoto vnuk Ivánko, na štvrtom tohoto syn Andrej „comes de Banya“, továrnik r. 1247, na piatom tohto brat Tomáš Ivanko, ktorý v tatarskej bitke pri Šajave padnul. Na náprotivnej stene viselo tiež päť obrazov predstavujúcich štyroch synov Andrejových, medzi ktorými nachodil sa už aj Ján, otec terajšieho pána Oponického. Piaty obraz predstavoval ženskú, bola to hrdínska Marina, nevesta výšspomenutého Tomáša, ktorá pochvalne vyznačila sa bola v Šajavskej bitke, kde u boku milovaného manžela svojho padla.

Práve na túto neobyčajne milú tvár bol uprel Karol Robert zraky svoje, keď hlavné dvere dvorany roztvorily sa a dnu vkročil Vladislav Oponický vedúci na ľavom ramene svoju nevestu Elenu. V pravo i v ľavo rozstúpili sa hostia vo dve strany, dávajúc miesta príchodzím, ktorí zrovna kráčali ku Karolovi. Na všetkých tvárach zrkadlil sa výraz veľkého prekvapenia; bo každý z hosťov očakával dajakú švárnu síce, ale neokrúchanú, nemotornú rybárovu dcéru, a tuná videl krásavicu ozajst neobyčajnú, ktorá skvostom kniežacím pristrojená celkom obvykle pohybovala sa v nikdy nevídanej spoločnosti. Hja, najlepší učiteľ je láska; to dokázalo sa i tuná. Vladko viac vykonal s milou svojou za čtyri týždne, než by iní za čtyri roky vykonali boli.

Asi na päť krokov sblížiac sa Oponický ku kráľovi, zastal a i s milou svojou hlboko poklonil sa.

„Kráľu môj, na výslovnú žiadosť tvoju, predstavujem ti svoju budúcu manželku Elenu, dcéru Dimitra Iskru.“

„Teší ma,“ riekol Karol, so zaľúbením hľadiac na uklonenú pred ním devicu, ktorá hanblive sklopila teraz čierné oči, stretnúť sa nechcejúc s prenikavým zrakom kráľovým.

„Teší ma,“ opakoval Karol, podajúc ľavú ruku Vladkovi a pravú Elene, „že v kráľovstve mojom ešte i na divých skalách takéto milé kvety kvitnú; a teší ma, že vernému Vladkovi môjmu doprialo nebe utrhnúť krásny kvet tento. No, poďme, páni, sadnime a jedzme!“ a s tými slovy pojal Elenu a viedol ju za vrch stola, kde ju na ľavici svojej usadil. Nato i ostatní hostia sadli ku stolu, a sluhovia počali obnášať jedlá.

„Nuž, či nie nudno švárnej Elenke na osamelých Oponiciach?“ pýtal sa po chvíli Karol Robert prívetivým hlasom susedky svojej.

„Nie, kráľu moj,“ vetila s jemným úsmevom deva; „a tak myslím, že Oponice teraz ani nemožno nazvať osamelými.“

„Pravdu máš, krásna panno; bo prítomnosť tvoja nahradzuje všetky spoločnosti sveta. Avšak nádejem sa, že verný môj Vladko Oponický časom prestane byť tak sobecký, ako je teraz, a že i palote kráľa svojho aspoň na čas dopraje ozdoby tejto.“

„Kráľu môj! ráčiš byť veľmi dobrotivý,“ poznamenal s poklonou Vladko. „Jestli dovolíš, na zimu i so ženou prijdem do Budína.“

„Ach, ja chudobná deva,“ vzdychla Elena, „jakým právom vtierala bych sa do kruhov vysokej šľachty!“

„Milosť kráľova,“ poznamenal Hektor, „je všemohúca; ona z roľníkov veľmožov stvára, pred nimiž vďačne otvárajú sa brány najpyšnejších hradov.“

„O tom som úplne presvedčená; avšak —“

„Žiadné avšak, krásna panno; ráč len už i ty povoľná byť danému nám sľubu muža tvojho.“

„Žiadosť milostivého kráľa môjho mi voždy rozkazom bude,“ riekla Elena, hanblive sklopiac oči na tanier.

„Ale najprv,“ jal sa vraveť, nie tak krásou devy, ako blahosklonnosťou kráľovou naproti nej obmäkčený Miklúš z Gýmešu, „vari len poctíš návštevou svojou i gýmešskú rodinku.“

„Jestli nás Anna, dcéra Benedika Bubeka vďačne vidí?“

„Oh, o mojej žene, švagrinko, presvedčená byť môžeš, že ťa vďačne uvíta na Gýmeši.“

„Som len rybárova dcéra —“

„Si ženou veľmoža uhorského, môjho verného Vladka Ivánku z Oponíc!“ doložil kráľ Karol s prízvukom mu obvyklým, ktorý netrpel protimluvy. „Hej, si paňou uhorskou, a ja do vena vďačím sa ti statkom Brodianskym. Nech žije pani z Brodian! nech žijú novomanželia!“

Čaše zaštrngaly a hrmotné „nech žijú!“ odrážalo sa od štíhlych klenutín vysokej dvorany. Elena, vnútornou radosťou premožená siahla po ruke kráľovej, aby ju bozkala, on ale nedopustil to a skloniac sa ku spanilej deve pobozkal ju na je biele čelo; Elena až po uši zapýrená, chopila pohár a slovila: „Ráč prijať, kráľu, moju najsrdečnejšiu vďaku za velikú milosť svoju; nech žije kráľ náš milovaný!“

Nato pozdvihli sa všetci hostia s miest a prichádzali s čašami svojimi ku kráľovi štrngnúť si s ním na zdravie jeho. Aj prekvapený dobrotou kráľovou Vladko Oponický poponáhľal sa ku kráľovi a premožený citami vďačnosti s vnútorným pohnutím riekol: „Blahodarím ti, kráľu, za milostiplnú dobrotu tvoju.“

„Vďačne, priateľko!“ vetil Karol Robert s milým úsmevom, „len mi i na budúce tak ako dosiaľ buď verným priateľom.“

„Sláva kráľovi!“ zahrmelo ešte raz v dvorane, čaše znovu zabrinkaly, a uradovaný mladoženich priblížiac sa k neveste svojej horúci bozk vtlačil jej na jahodové pysky.

Nato ešte za chvíľu hodovali a potom ponáhľali sa von do hôr, ku zábavnej poľovke.

„Na skoré shľadanie!“ riekol kráľ podávajúc ruku švárnej Elene.

„S Bohom, kráľu môj!“ šeptala deva ponechajúc ruku svoju za pár okamihov spočívať v horúcej ruke Karolovej a cítiac okúzlujúce ju stisnutie ruky driečneho muža, i ona opovážila sa vrelšie objať bielymi prstočkami dlaň kráľovu. Karolove zraky s iskrenným výrazom utkvely na očiach devy, jichžto dlhé čierne riasy hanblive ukryly pred ním čarovný zápal zreníc Elenkiných. — Okamih tento zase jedine Hektorovej pozornosti neušiel. Možné, že nebol by on ušiel ani Vladkovi, avšak tento zaneprázdnený bol teraz chystaním sa na poľovku, na ktorej — pozvaný súc kráľom — tiež účasť vziať mienil.

*

Sotva odobrala sa spoločnosť a Elena vnišla do svojej izby, aby von oknom hľadela za vzdialujúcou sa spoločnosťou, pribehla Elenkina macocha žiadostivá dozvedieť sa, ako ju kráľ prijal. Elena — ač práve macochu svoju neveľmi ľúbila — padla jej teraz okolo krku a zľúbala ju ako vlastnú dobrú milú matku.

„No, čo že je; veď že len hovor,“ vravela stará Eva vyvinujúc sa z objatia pastorkyne.

„Mamko! pozrite len von oknom; vidíte, hen ten junák s tým modrým perom, to je on. Ah, jak krásny je na koni, pozrite len, milá mamko moja!“

„Ej je, ej je,“ mrmlala starena hľadiac von oknom; „škoda len, že mu tvár nevidno. Nuž, a povedzže mi už, čo s tebou hovoril?“

„Všeličo; veľmi bol dobrý naproti mne. Daroval mi do vena aj jeden zámok a spravil ma zemänkou.“

„Hm, hm; divná to vec.“

„A prečo divná? aj ma na čelo bozkal! oh, ja som veľmi, veľmi šťastlivá.“

„Vidíš, tá čarodejnica predsa dobre prorokovala —“

„Aká čarodejnica?“

„Nuž, tá, čo práve vtedy u mňa bola, keď ťa pán Vladko doviedol domov. Len že tá ti prorokovala, že ty kráľovou ženou budeš, a pán Vladko je len… ostatne…, kto vie… čo stane sa ešte… no, či nie?“

„Ja neviem,“ vetila Elena ani nevediac, čo odpovedá, bo upomenutá macochou na vešťbu starej čarodejnice hlboko zamyslela sa.