ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stará Eva zahľadela sa do utešeného údolia nitranského, a Elena dumala. Všelijaké myšlienky preletovaly jej dušou ako jarabí kulíci a rybári ponad zrkadlom tichého jazera, naháňajúci jedni druhých v bezuzdnej slobode. Akosi divno jej bolo. Porovnávala v duchu svojho milenca s Karolom Robertom, no, akokoľvek usilovala sa prednosť dať vo všetkom svojmu Vladkovi, predsa vždy zatônený stál on pred ňou jak driečnosťou mužskej postavy kráľovej, tak akousi zvláštnou duševnou vznešenosťou, ktorou zdal sa Karol Robert nemálo vynikať. Elena zabúdala v porovnaniach svojich na to, že bol kráľom a že obraz jeho v tejto zlatej obložke zrakom obyčajného oka storáz lepšie vyníma sa, nežli obraz iný, trebárs aj nie dokonalejší, tamtomu ale dozaista celkom rovný bez tejže skvostnej obložky. Pravda, že Karol Robert bol muž krásny, duchaplný, zápalistý, udatný, smelý; no, všetky tieto pekné vlastnosti potencírované boly uňho jeho svetskou dôstojnosťou a preto lepšie v oči bily, nežli u kohokoľvek z dvoraninov jeho; on bol centrumom, pólom, osou všetkého ruchu, života i myslenia plazivej šľachty, a tak nepredarmo zdalo sa, že okolo neho točí sa nie len celá krajina, ale ešte i tie planety nebeské. Kto nespozoroval to neraz už v živote, že i tí najobyčajnejší mužovia, pokým sú v úradoch a hodnosťach postavení, otočenými zdajú sa byť akýmsi zvláštnym nymbom, jemuž plazive koria sa duše obyčajné; kadenáhle ale utratia úrad, mizne nymbus časnej slávy a s ním aj „úcta všeobecná“, a chrbtová kosť plazivých obdivovateľov nenazdaj narovná sa pred mužom svetskej hodnosti pozbaveným. — Možné, že keby Karol Robert len dvoraninom a Vladislav Oponický kráľom bol býval, že by v duši Eleny Karol Robert zatônený bol býval prednosťami junáckeho Vladka, takto ale, akokoľvek namáhala sa milencovi svojmu dopomôcť k víťazstvu, tento pri každom novom porovnaní novú porážku utrpel. Vladislav Oponický bol dosiaľ ideálom Eleniným; prvé, čo cítila naproti nemu, bola vďačnosť, no z vďačnosti rodieva sa síce láska, lež láska nie celkom bezzištná; on bol dosiaľ jediný muž, ktorý povýšeným zdal sa jej byť už osobnosťou svojou nad všetkými ostatnými, on bol prvý šľachtic, s nímžto do styku prišla, a skutočná peknota tela i duše jeho prevyšovala všetky predstavovania jej, ktoré o rytieroch toho času na základe rodičovských rozprávok dosiaľ mala, a preto milovala ho vrúcne; akoby aj nie, veď jej on bol všetkým na svete; bol jej nie len milencom, lež i priateľom, bratom, otcom, bol jej vodcom, bol jej hviezdou na púti života — no, teraz — následkom upomienky macochinej prebúdzajúca sa v nej marnivosť poučila ju, že keď zlaté slnce vyjde, pred oslňujúcou žiarou jeho všetky hviezdy bľadnú! — a Karol Robert zdal sa márnivej deve byť tým slncom, pred ktorým zbľadnúť musela i hviezda lásky jej. Poľutovania hodné to ženské, jichžto žitia loďku kormidlo marnosti svetskej rídi a vháňa do prístavu manželstva; poľutovania hodné, bo nevedia, že miesto prístavu dostanú sa len do choboti posiatej bradlami, medzi nimiž niet pokoja, ni blaha.

A tieto bradlá lásky ani Elena nevidela, neznala.

Vrznutie peknými rezbami ozdobených dverí vytrhlo Elenu z hlbokých jej myšlienok. Dnu vkročili dvaja sluhovia zámockí, Jozef a Jano, donesúc jej zvesť od Vladislava Oponického, že si kráľ žiada pod Tribečom pri „Červenom kríži“ po poľovke zasvačiť, aby poslala ta dáku užinu a že, jestli jej ľúbo, môže i sama prísť vo sprievode pre ňu schválne poslaného grófa Hektora.

„Čo? že gróf Hektor tu?“ pýtala sa touto príjemnou zvesťou nemálo prekvapená Elena.

„Tu, milosťpaničko, s dvoma panošmi kráľovými vo veľkej dvorane čaká na tvoje rozkazy.“

„Gróf Hektor,“ šeptala radosťou unášaná stará Eva pre seba, „čaká na jej rozkazy!!“

„Či isť, mamko?“ pýtala sa Elena svojej macochy.

„Že vraj či isť! Oh, ty blázon!“ skríkla Eva celkovite zabudnúc na prítomnosť sluhov a povýšenie Eleny, „či si nepočula, že gróf Hektor čaká na tvoje rozkazy?!“

Elena položila dlaň na čelo; či len myslela? — nie; — bojovala. Rozum jej doma ostať radil, srdce túžilo za zábavou v spoločnosti hosťa kráľovského. Boj bol krátky; srdce zvíťazilo.

„Janko, sbehni do dvora, daj mi koňa osedlať; a ty, Jozef, sprav s kuchárom poriadok so svačinou!“

„Vranka či faku?“ pýtal sa odchádzajúci Janko.

„Vranka,“ vetila deva a po chvíli doložila: „daj osedlať i faku, Hrozvita pôjde so mnou,“ a nato zmizla v bočnej chyži, v ktorej obliekať sa zvykla. Hrozvita bola jej staršia komorná, ku ktorej velikú dôveru mala. Ľúbila ju ako priateľku.

V okamihu nato zacvendžal zvonec, na jehož rezký zvuk dve komorné ponáhľaly sa do šatovne Eleninej.

Asi hodinu po výjave tomto sedem osôb jazdilo dol spusteným zámockým mostom z Oponíc; bola to Elena v sprievode Hrozvity, Hektor s panošmi Ďurom a Lukáčom a dvaja sluhovia zámockí Jozef a Janko.

Vrátny krútil trochu hlavou; divno mu bolo bez Vladka Oponického vidieť zo zámku isť nevestu pánovu; bo od štyroch týždňov takmer každodenne vídaval ich spolu vyjsť a spolu jazdiť po doline. Avšak neriekol ani slova; nech si robia, čo chcú, myslel si; čo ma nepáli, nebudem hasiť.

Malá, Hektorom vedená čata naša, keď sišla s vršku, rezkým klsom pustila sa vľavo do doliny ku „Velikej skale“. Vidno bolo, že náhlo je Hektorovi; no, Elenkin vranko bol výborný klsák a dobre zaberal za plavkou Taliančíka; ba ani starý fako, na ktorom Hrozvita sedela, zahanbiť sa nedal sokom svojim, a ostatní štyria ako najlepšie mohli ponáhľali sa za nimi. Sluhovia Jozef a Jano okrem toho pripäté mali každý po jednom koni ku svojim paripám, ktoré kuchárom rýchle schystanú svačinu niesly.

*

Spomeniem ešte dva výjavy, ktoré udaly sa tohoto dňa večer, prvý na Gýmeši, druhý pod Žibricou.

Pani Anna Gýmešská, dcéra Benedika Bubeka bola dnes veľmi zaujatá; skvostnú večeru chystala pre vysokých hosťov, ktorí bavili sa dnes poľovkou pod Tribečom. Bolo teda na zámku Gýmešskom veľmi živo. Neskoro večer dohrnula sa skutočne čata poľovníkov — pravda bez grófa Hektora — a vkrátce nato zasadli páni okolo veľkých orechových stolov k chutnej večeri. Hovorí sa, že najlepší kuchár je hlad, a veru pravda je; aj hosťom pani Anny výborne chutila večera, bo od obedu v Oponiciach užitého ničoho nejedli. Len Vladkovi Oponickému akosi nebárs chutilo, ani sám nevedel prečo, mal akési plané tušenia.

„A čože ty, švagrík môj, tak málo ješ?“ pýtala sa domová pani s milým úsmevom pána Oponického.

Oponický chcel odpovedať, ale Karol Robert skočil mu do reči: „Hja, známa to vec, že zaľúbení málo jedia; nedivme sa teda, že i náš statný Vladko tak málo jie. Trápi ho láska a starostlivosť o vzdialenú milenku.“ Slová tieto povedal kráľ s primiešaním malého síce, no, predsa v oči padajúceho úšklebku, ktorý pozorlivosti Vladkovej neušiel. Divné mu bolo už zmiznutie Hektora, nápadnejšie ešte, že tak málo dbala celá spoločnosť o veľmi milého kráľovi, bezpochyby vraj v horách i s pár sluhami zablúdivšieho grófa, a teraz k tomu toto poznamenanie kráľovo veľmi nemilo účinkovalo na myseľ jeho. Dozvedieť sa chtiac dač istého, opovážil sa poznamenať:

„Pravda, kráľu môj, že ľúbim nevestu svoju; no, starostlivým mi o ňu, tuším, netreba byť, bo veď nevesta uhorského veľmoža je v celej krajine bezpečná a tým viac na Oponiciach, zámku to ťažko prístupnom.“

„Inu,“ zvolal kráľ, „a čo, jestli zaľúbil sa do nej dáky Jupiter a vo spôsobe zlatého dážďa spustí sa ti do zámku? Proti takým pánom nechránia ani bašty ani záboje oponické.“

„Ba ja tak myslím,“ prehodil Miklúš Gýmešský, „že by môjmu bratovi taký Jupiter už teraz veľmi vhod prišiel; bo ja to len predsa veriť nemôžem, že by si pravnuk Huntov rybárovu dcéru pojal za ženu.“

„Veru je to trochu divné,“ poznamenala domová pani; „ostatne, hovorí sa, že smrť a láska všetky rozdiely stavov vyrovnáva.“

„Žeby to láska robila,“ vmiešal sa do reči pán Jabrocký, „to neviem; no, že všetky stavy ani smrť nie je v stave vyrovnať, to nás zkúsenosť učí; bo jedni snijú sen večný v mäkých jedlových, iní v cínových a zas iní v kresaných mramorových truhlách.“

„Pravda,“ doložil Vladko Oponický, „len že predsa všetci snijú a hnijú.“

„Eh, čo nás tam po mrtvých!“ zvolal Karol Robert, „však my živí; nebohí nech snijú, a živí nech žijú!“

„Nech žijú!“ ozvalo sa kolo stola zo všetkých hrdiel, iba Vladko Oponický mlčal, tušil už, že Elenke jeho nebezpečie hrozí; avšak domov zutekať pred odchodom kráľa nebolo mu možné.

Keď dialo sa toto na Gýmeši, čata, ktorú cez hory sluha grófa Hektora viedol, zastala pri malej chalupe pod Žibricou, vrchom to, ktorý asi v prostriedku a v rovnej čiare medzi Zoborom a Gýmešským zámkom leží. Bolo to už ushovorené, že sem prijdú na noc, ačpráve gróf Hektor, keď krížom cez hory išli, Elenu vždy uisťoval, že len zablúdili.

V tej chalupe býval lovec pána Miklúša Gýmešského. Kadenáhle začul dupot konský, vyšiel príchodzím v ústrety. Gróf Hektor, akoby neznal, kto je, prehovoril k nemu:

„Pán Boh daj šťastia, dobrý človek! Ale prosím ťa pekne, povedzže nám, kde sme, kam sme zablúdili. Chceli sme pod Tribeč; sluha môj nás zle viedol.“

„Hoho, pane môj, kde je Tribeč!“ zvolal lovec. „A odkiaľ že idete?“

„Z Oponíc.“

„No, práve v protivnú stranu pustili ste sa od hradu.“

„A kdeže sme tu?“

„Pod Žibricou.“

„Či ďaleko Gýmeš?“

„Dobrá hodina. Ale dnes už len ďalej nepôjdete? Čo chvíľa tma bude ako v rohu; a cez hory nebezpečná cesta. Zostaňte tu na noc; včas ráno vás potom vyprevadím až pod Bylisko.“

„Ale tu v tej otrhanej chalupe?“ pýtala sa touto nehodou namrzená Elena; „kde my dve tu spočinieme?“

„Moja chalupa má štyri oddiely; izbietku, pitvor, komôrku a stajeň; uložte sa, paničko, kde vám ľúbo.“

„Či rybárňa na Čepeli skvostnejšia bola?“ uštepačne tázal sa Eleny gróf Hektor.

„Bola!“ odvrkla mu deva; „bo mi v nej nikto v ceste nebol.“

„Hja, už je teraz darmo,“ poznamenal gróf sliezajúc s koňa, „v takejto prípadnosti človek spokojný musí byť s tým, čo má. Lepšie predsa v takejto chalupe, nežli pod holým nebom chladnú noc stráviť.“

Za Hektorovým príkladom i sluhovia poskákali s koňov svojich a ponáhľali sa i paničkám pomôcť dolu. Elena nie v najlepšom rozmare vkročila do biednej, iba malým kahančokom osvietenej chalúpky; a keď gróf Hektor sluhom svojim dačo nastoliť rozkázal zo svačiny pôvodne pre kráľa určenej, Elena ani len nedotkla sa ničoho.