ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pekná, utešená je dolina, ktorou mutná Nitra, pri Bieliecich sivú Belanku pojímajúc, popri Topolčanoch k posvätnému Zoboru a tak dolu k Váhu spechá. Pekná je teraz, krásna bola za starodávna, kým na končiaroch otáčajúcich ju vrchov pyšné hrady stály, jichžto rumy teraz smútiť zdajú sa nad zapadlou slávou svojou. Že krásna je dolina táto, dôkazom toho je osada „Krásno“, jedna z najstarších dedín s utešeným výhľadom v doline nitranskej. V tejto doline stál od časov kvetu ríše Veľko-Moravskej neďaleko „Veľkej Skaly“ hrad oponický, jehožto pôvod dajedni historici, čo — ako Nemci vravia — les pre stromy nevidia, Rimanom pripisujú, odvodzujúc ho od slovesa opponere. No, že blúznia títo páni práve tak, ako čo Trenčín od Terentiusa odvodzujú, to na bielodni leží. Ja nechcem sa dohadovať o to, či slovo Opoň od piať, pinať, pnúť sa a či od Apa (otec) pochodí, ničmenej smele tvrdím, že je to slovo naše a že v latinskom opponere na žiaden pád koreň jeho hľadať sa nemá.

Zo zámku Oponického, ktorý na ľavej strane rieky Nitry asi oproti Preselanom^[7] stojí, je utešený výhľad k Topolčanom a Žabokrekom. Mutná Nitra jako strieborná stužka hadí sa dolinou, rozvodnenými vlnami zúrodňujúc v jarný čas dialné nivy pobrežia svojho.

Do tohoto otcovského zámku svojho poslal Vladko Ivánka Oponický milovanú Elenku svoju, domnievajúc sa, že tuná v bezpečnosti bude pred zkazonosným vzduchom dvora kráľovského.

No, zmýlil sa veľmi. Karol Robert len počul o krásnej deve, a už bažil po majetku jej.

Jednoho dňa predpoludním sedel Vladko Oponický s milou svojou vo výklenku štíhleho okna, ukazujúc jej dialné vrchy trenčianske a rozprávajúc jej o slovenskom hrdinovi, pánovi Váhu a Tatier, ktorý tam za tými tmavomodrými vrchami na mohutnom Trenčíne sídli. Oponický patril od dávna k táboru Karolovmu a predsa s neobyčajnou úctou hovoril o Matúšovi.

„A prečo že aj ty, Vladko môj, s tým slovenským bohatierom nedržíš?“ pýtala sa Elena, keď Oponický vraveť prestal.

„Prečo s ním nedržím? kým som bol mladý, nerozumel veci, brat môj Miklúš to tak mať chcel; a teraz už nemožno mi obrátiť sa, ba tým menej radno to učiniť, že Matúšova moc so dňa na deň klesá a upadá a o nezaveľa iba pamiatka zostane po nej. Kráľ Karol ale so dňa na deň upevňuje sa na tróne, a kto vyznačuje sa vernosťou ku nemu, toho hojne obdarúva statkami.“

„Nuž, ale toť nedávno hovoril si mi, že je panovitý, nebezpečný človek, že mu nič svätého nenie, že len po zábavách baží; akože teda strpieť môže šlechta naša toto nadužívanie moci kráľovskej a jeho nátisk?“

„Tomu ty nerozumieš, Elenka moja. Keby si ho znala, ináč by si vravela. Je mladý, krásny a milými ťahami peknej tvári, ohňom oka svojho, sladkými slovy priazne tak zaujať vie duše ľudí, že nevoľky berú na seba zlaté reťaze rabstva, ktoré jim milosť jeho ponúka. Ja sám neviem, ako je to, že každého, kto s ním do styku príde, akoby dákou čarovnou mocou okúzliť a k sebe pripútať zná.“

„Oh, ja bych ho rada znala.“

„Toho si nežiadaj.“

„A prečo?“ pýtala sa deva s napnutou zvedavosťou.

„Ako ho raz uvidíš,“ vetil junák, „ak raz s ním prehovoríš, zabudneš na Vladka svojho, bo tak pochodíš ako všetci ostatní, čo prišli s ním do styku.“

„Nemožno! Vladko môj, teba nikdy nezabudnem, teba verne ľúbiť budem, pokým posledný dych nevyvinie sa mi z milujúcich pŕs; to ti prisahám —“

„Neprisahaj —“

„Prisahám na spasenie svoje.“

V tom ozval sa z cimbury hlas trúby, oznamujúci príchod hosťov. Od štyrech týždňov keď mladý Oponický s malým sprievodom prichádzal na otcovský hrad svoj, nepočula Elena zvuku toho. Bolo to dač neobyčajného; srdce počalo jej valnejšie klopať, — tuším, že tešila sa malej zmene dosavádnej tichej a nudnej jednotvárnosti zámockej.

„Kto to môže byť?“ pýtal sa sám seba zvukom trúby strážneho nemálo prekvapený Vladko Oponický.

„Iste snáď dáky súsed abo posol s odkazmi od kráľa,“ vetila Elena hľadiac do doliny; avšak nikoho nevidela, bo hostia nie od Topolčian, lež od Gýmešu prichádzali.

Po chvíli vstúpil do svetlice Vazil, kastelán zámku oznamujúc, že od Gýmešu tlupa poľovníkov prichodí a že zdá sa mu, že i sám kráľ nachodí sa medzi nimi.

Vladka Oponického veľmi nemilo predesila zpráva táto a to tým viac, že Elena nebola v stave udusiť výkrik prekvapenia, jemuž očividno akýsi zvláštny výraz radosti primiešaný bol.

„Dobre!“ nevrlo odsekol Vladko kastelánovi; „ponáhľaj sa dolu privítať príchodzích.“

Kastelán odišiel. Oponický obrátil sa k milenke svojej: „Elenko moja drahá, vieš že je na budúcu nedeľu ustanovený náš sobáš; veľmi ľúto mi teraz, že som ho aspoň o týždeň nepriskoril. No, darmo je; dotiaľ, kým nie sme sosobášení, nesmie ťa Karol Robert vidieť. Poď za mnou!“ A s tými slovy pojmúc devu za ruku viedol ju von z izby, potom o jedno patro vyššie hore schodmi. Tuná v priestrannej sieni boly dvoje dvere proti sebe a pri krížnej stene jedna vysoká tmavá skriňa z orechového dreva. K tejto skrieni kráčal Vladko s Elenou. Otvoriac ju, pár hrdzavých broní a železných košieľ visiacich na klincoch objavilo sa zrakom jejich. Nato potiskl v kasni jeden nepatrný hrebík, a zadnia časť kasne otvorila sa i visiacou na nej broňou, dajúc priechod k malým, na mramorových verejách visiacim železným dverám. Aj tieto dvere otvorily sa na pritisknutie jednoho hrebíka, a Vladko voviedol milú svoju do vysokej, štvorhrannej, bielym mramorom dláždenej, slabo osvietenej izby, ktorá nachodila sa vo vrchnom patru západnej veži zámku Oponického.

„Tu zostaň, kým ja neprídem pre teba,“ riekol pán Oponický hlasom, ktorý netrpel protimluvy, a zavrel dvere za sebou.

Osamelá deva cítila sa tu jako vo väzení. Výraz nevole utkvel jej na spanilej tvári a so žalostivým vzdychom vrhla sa do baršúnového sedadla. Hodnú chvíľu sedela tuná v hlbokom zadumení. Napokon preberúc sa vstala, aby neznámu jej dosiaľ izbu bližšie poprezerala.

Odo dverí na ľavo bolo neveľké, pevnými mrežami opatrené okno ani na poldruhej siahy zvýšky od dlažby svetlice. Pod týmto oknom stála pohovka, na nejžto poodpočinula si bola Elenka, a pred pohovkou z kameňa stavaný nepohnuteľný stolík, pokrytý velikou mramorovou tabulou. Oproti dverám pri stene, medzi dvoma kasňami stálo — tiež murované — kľakadlo a malý domový oltárik s dvojitým strieborným krížom na načelí. Oltárik tento ozdobený bol peknými malovkami, ktoré Svätého Kozmu, Ďuru, Dimitra a Damiana predstavovaly a mnohými greckymi nápisy pokryté boly. Nad oltárom visel starožitný obraz SS. Cyrila a Methoda. Na oltári položená ležala prachom pokrytá stará kniha, ktorej ale Elena, poneváč čítať neznala, ďalej nevšímala sebe. Na pravej strane dvier bola posteľ tiež z kameňa a na nej staré zaprášené koberce a periny. Pri posteli stály dve — ku dlažbe izby prikuté stolice. V prostred izby visela na dlhej železnej retiazke malá lampa. Popri vrchnom konci lampovej retiazky zbadala Elena v sklepení ešte čosi visieť, čo asi ako košiar vyzeralo, v ňomžto bez pochyby dakedy uväznenému tuná nešťastníkovi zhora jedlo a nápoj spúšťali. — Hrúza prejala švárnu Elenu, keď na toto pomyslela, a ani nevediac prečo, pustila sa do horkého plaču a vrhla sebou zase na pohovku.

*

Kým Elena nariekala o samote, v nižšom patre zámku čulý ruch panoval. Kráľ Karol Robert, ktorý navštíviac Miklúša Gýmešského dnes vybral sa bol vraj na poľovku pod Tribeč, znudený viachodinovým bezvýsledným poľovaním zažiadal si poodpočinúť a zajesť. Gróf Hektor tvrdil, že sú Oponice na blízku; prišli teda sem, trebárs Miklúš Gýmešský uišťoval vysokých hosťov svojich, že vzal sebou nadostač potravy aj vína a že si mohli dakde v peknej úbočine pod Tribečom kus poodpočinúť.

Kráľ bol veľmi dobrej vole a preto aj početné s ním došlé komonstvo skoro až rozpustilo veselé. Prvé, čo pýtal sa Vladka Oponického, bolo, či ho už hlava nebolieva.

„Nie, kráľu môj,“ vetil Vladko, akoby nezbadal prízvuk úsmešku, ktorý javil sa v hlase kráľovom. „Tunajšie povetrie je veľmi zdravé.“

„A ja nachodím,“ poznamenal Karol zase len v predošlom tóne, „že horšie vyzeráš, ako na Čepeli. Si aký bľadý.“

„Možné, ale som zdravý.“

„A či je to pravda, čo nám tu ľudia riekli, že sa ženiť strojíš?“

„Tak je, kráľu; budúcu nedeľu strojím svadbu svoju odbávať.“

„No, teda sme vhod prišli na Gýmeš.“

„S dovolením tvojím, kráľu, strojím sňatok svoj len pri tichosti dať posvätiť.“

„Ej, to škoda; to nesmieš. Však ver nie, Miklúš?“ obrátil sa kráľ k pánu Gýmešskemu. „A ktože tvoja snúbenica, jestli pýtať sa smieme.“

„Prosím, kráľu, si pán môj, ty právo máš veleť, ja, poddaný tvoj, povinnosť poslúchať.“

„No, ktože je teda? či snáď dcéra Chosnického?“

„Nie, kráľu môj; moja snúbenica je dcéra chudobných rodičov. Jej nebohý otec bol rybárom na Čepeli.“

„Haha! teda tak? No, ufám sa, že aspoň pri obede uzrieme krásavicu tvoju.“

„Kráľu môj, tej milosti nie je hodná.“

„Ja si to žiadam.“

„Je prostá, nevzdelaná, pohybovať sa nebude znať v kruhu —“

„Ja to chcem.“

„Vari len nežiarlíš?“ poznamenal úštepačne Hektor.

„Jestli možné, kráľu —“

„Som tvoj hosť, prosím ťa o to priateľstvo, abys nám dovolil obedovať v prítomnosti tvojej snúbenice.“

„Nech stane sa vôľa tvoja,“ vetil Vladko so zle utajeným vzdychom, ktorý mimovoľne vyvinul sa mu z utrápených ňadier.