ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blúdil som pri Váhu, Hrone a Dunaju,
kde sa v ľudu divné poviedky túlajú;
dievka z nich na poli pesničku spievava,
šuhaj ich šuhajom pri vatre vypráva.
Za päťdesiat horami, sedemsto morami,
stojí biely kostolček so troma vežami.
V kostole starý oltár a na ňom kríž zlatý,
na pravej strane kríža leží zákon svätý,
na ľavej sa ligoce pamiatok úmluva.
V oltári slávnej Matky obraz položený,
pred tým oltárom slúži prorok posvätený,
zákon sveta vykladá, každý ho načúva;
práve teraz rozprával život ich matičky,
o jej slávnej kolíske, o jej deväť synov,
jak už svieti slniečko ponad jej krajinou,
a jak boh riadi ten svet celý celučičký.
Tam všetkých sveta duchov piesenku zaspieva
a za ním šuhaji zanôtili v chóru
ako keď z rána vetrík zaveje cez horu,
ako keď medzi brehmi bystrý Váh šumieva.

Ak’ prešiel rok prvý, prešiel rok i druhý,
ako keď na nebi stratia sa dve dúhy,
len keď tichý dáždik, z ktorého povstali
a po ňom kvietočky šuhajom vzrastali
len to božie slnko, čo ich maľovalo,
z dvoch rokov šuhajom naveky zostalo.
Poviedka zaletí o veľkom proroku
z kostolíčka do hôr a z hôr do doliny
a hore dolinou cez vodu širokú,
prejde cez mestá a zájde cez dediny,
vždy jej väčšie kriela rastú rok po roku,
až potom preletí sedmoré krajiny,
sedmoré krajiny o veľkom proroku…
Tak dva roky minú, šuhaji sa stroja,
azda im dá pánboh, že pôjdu do boja.
Tento piesne spieva, ten ich v nôty vlieva
a tretí nad vody dumávať chodieva.
Dva roky minuli a tretí sa chýli,
i z toho mesiace len tak sa tratili.
Zbližuje sa advent, nastávajú čary,
komuže sa šťastne začariť podarí?…
Čo sa ešte stane, to len boh zná večný,
lež ľudia znajú, že čas ten nebezpečný,
že vtedy zlé duchy, strigy aj strigôni
vyjdú zo dna pekla, keď polnoc zazvoní.
Na krížnych vraj cestách na metlách lietajú
a ohnivé gule za chlapci metajú,
v cintore sa ako zlé duchy túlajú,
ach, koho ulapia, tomu ver zadajú!…
Nejedna dievčina teraz čary kládla,
aby svojho muža sľúbeného zhliadla.
Anička si stolček z osiky kresáva
a Zuzka z jablka každý deň odhryzne,
Mara jednu triesku každý deň zberáva:
mnoho ráz mať nevie, jak jej z očú zmizne…
Dnes šiesty prosinec — svätý to Mikulaj,
nože sa ty, chlapče, von z domu netúlaj.
Jedenásť odbilo — dvanásta sa blíži,
už sa večernička i mesiačik níži,
divé vetry vyjú a tma ako v rohu,
nevieš, kam obrátiť, kam položiť nohu,
duch nad hlavou praská, duby sa rúcajú,
ako keď dozreté klasy zožínajú,
na doline švihá sa snehom kúrňava,
už len každý v strachu polnoc očakáva:
Ach, už naraz bije — diablov moc sa vracia,
už sa noc do druhej krajiny prevracia. —
Ha, s hurtom sa valia vyjúce potvory,
akoby ľud v noci, keď na oheň zvonia,
huk, kik, ryk, ruk, treskom pleskom honia,
ako keď železné mosty príval borí.
Drakúň s dvanásť hlavmi vpredku sa kyvoce
a za ním hmyz potvor sipí a škrekoce.
Zaradom sa hrnú ku dverám kostola,
ako vrany, keď vŕšok oblietnu topoľa…
V kostole s prorokom prítomní spievajú,
bohu sa pomodlia, krížom prežehnajú:
v mene otca, syna, i ducha svätého
a diabli prepadnú až do dna tretieho…
Tak prešiel Mikulaj — diabli sa túlali,
lež slová proroka zlých duchov zahnali.
Lež sa oni ešte večne neprepadli,
ešte sa navrátia — o polnoci zjavia
a najmä keď príde Lucia kúrňavá,
na ktorý si strigôň strigy zazubadlí,
by ho nevláčili cez jarky, jazerá,
bo ich moc trvá do štedrého večera,
dokiaľ sa na polnoc utiereň vyzváňa,
kde majú zvestovať príchod Krista Pána.
Dnes je už Lucie, — ach, bože, prebože,
keď prídu zlé duchy, ktože nám pomôže?…
Vetriská sa valia strigôňom na pomoc,
všade pusto, temno, jak na hrobitove,
len daraz sa ozvú kviky kuvikove…
Trištvrte na dvanásť — zbližuje sa polnoc —
dvanásta uderí — na ohnivých vozoch
sa na krížne cesty rútia — len tak duní
a tam ako vlci zvýjajú v závozoch,
akoby mal nastať na ráno deň súdny…
Kostol je na krížnych cestách vystavený,
kde voskové sviece v dvanástoro horia —
strigôň sa gúľa vpredu naježený
a ním sa na kostol strigôni oboria.
Už sa nabíjali na dvere v ulici,
obloky potĺkli ako tí zbojníci…
Prorok z archy svätej vzal berlu, železo
a s ním dookola načaril koleso.
Vtom jedna odbije, diabli prepadajú
a s ním sa vráta pekla zatvárajú…
Chvála pánu bohu, už prešla Lucia
a my sme obstáli jak v tŕni ľalia.
Neraduj sa, šuhaj, ešte je pred časom,
ešte na utiereň o polnoc’ nezvonia,
keď sa na ostatok zlé duchy vyronia,
bo vtedy sa zlobou najväčšou lomcujú,
že príde pán sveta — dobre oni čujú —
a že musia zmiznúť pred nebeským hlasom. —
Trinásť od Lucie dňov, nocí minulo,
už sa od pastierov slovo božie čulo,
tri sa od východu hviezdy zligotali
„Narodil sa Kristus“ — svetu zvestovali. —

Prorok započal vyprávať poviedky,
tak ho šuhaji — ako mater dietky,
keď im vykladá o zámkoch zakliatych,
slúchajú o strigách, o zámkoch zakliatych
Začal poviedku o tom kostolčeku,
jeho prípady, zmeny rok po roku:
O bohatieroch, ktorí tam slúžili,
a jak sa potom svetom vystrojili.
Spomnul terajšie dve vojny veliké,
diablov pekelných zástupy všeliké,
v deň Mikuláša jak nad ním zvíjali,
jak sa pred krížom do pekla zrúcali,
spomenul Luciu, aj vojnu z polnoci
a jak mu archa bola na pomoci. —
Lež, poslúchajte osudy kostela,
ešte moc diablov naveky nestlela,
ešte raz prídu a s najväčším buchom
udrú na kostol — bo deň veľký čujú,
keď sa pán sveta zrodí božím duchom,
keď ich do kotlov železných zakujú…
Lež, kto chce seba a blížnych vykúpiť,
musí sa zaprieť a do pekla vstúpiť…

Prorok v kostole knihy preberá,
novú kapitolu hľadá,
hneď vezme kríž, hneď matku pozerá
a takto písmo vykladá:
Každý sa musí z vás znovu zrodiť,
z božieho ducha a vody —
máte jak boží synovia chodiť
a zlomiť kliatby prírody.
Kto svet premôže — boha miluje
a boží zákon zachová,
tomu on večný život daruje —
slávy koruna hotová!
Kto za priateľov na oltár ľudí
ostatný halier položí,
toho duch k sláve z hrobu prebudí
a bude pravý syn boží.
Kto kríž života vezme na seba,
zriekne sa hriechu docela,
ten na pravicu pôjde do neba,
bo kríž značí Spasiteľa.
Premôže diablov — všetky zlé duchy
a tak sa pred nimi prepadnú,
jak sa bez jadra zlomí prút suchý
na slnku huby zvädnú.
Len kto sa zrodí z ducha a z vody,
diablov pekelných olúpi,
bude syn slávy a syn slobody
a bližným život vykúpi. —
Z ľavej strany nad Dunajom
leží starý zámok mesta
a od zámku šírym krajom
hor’ dolinou vedie cesta.
Vľavo cesty na sto krokov
rozkladá sa hájik malý,
bol on väčším, lež od rokov
duby, hraby v ňom vyťali.
Lístia padá, rastú nové,
každým dňom v ňom ľud chodieva,
lež ti z ľudu nik nepovie,
čo sa v tom hájiku skrýva.
Prešli roky i stoletia,
už začiatok desiateho,
veľkých dňov sa slávy svätia,
ktože našiel poklad jeho?
Kraj Dunajom kraje milé,
stojí šuhaj tam na skale,
spieva pieseň o mohyle
preberajúc na píšťale.
(Pieseň o mohyle)
Za tých časov dávnych, pred desať vekami —
tak to ľudia vyprávajú —
vládol jeden kráľ päťdesiat zámkami
na Morave a Dunaju.
Mal zámok krásny zo skaly kresanej
ako kostol ligotavý
a vraj na zámku veži murovanej
viali červené zástavy.
K nemu kráľovia cudzí prichádzali
a v zámku vojsko ležalo,
v ňom hry hrdinské každý rok hrávali,
že sa len tak ozývalo.
Často sa s vojskom na vojnu vystrojil,
mal šabľu i šišak zlatý,
sedem krajín zámku si osvojil,
bol mohutný a bohatý.
Jak som ja počul, zval sa Svätoplukom,
v zámku prebýval nitrianskom,
kráľovstvo veľké zanechal trom vnukom
vládnuť nad šírym slovanstvom.
Lež vraj po smrti do kráľovstva toho
Tatári sa navalili,
potom i Nemcov pritiahlo sem mnoho
a nad Dunajom válčili.
Vnukovia kráľa s vojskom sa vybrali
a na smrť vojnu začali,
ale vraj bitku s Nemcami prehrali
bo sa im zradne poddali. —
Z nich dvaja padli, tretí bez krajiny
odišiel sa modliť do hôr,
aby mu takto odpustil boh viny —
tam vraj ku Nitre na Zobor.
Lež brata jeho zrúbaného celkom
verní vojaci odňali,
a tam blízko do hája pekného
pri Dunaji pochovali.
Z vysokej zeme hrob mu vysypali,
ktorý sa zovie mohyla,
ešte i podnes — tak to rozprávali —
stojí a v háji nezhnila.
Teraz z polnoci na nej sa duchovia
túlajúc takto volajú:
„Nech otcov padlých zastúpia vnukovia,
v bojoch jak oni padajú.“
Víťaza toho v tom hájiku svätom
povesť nazýva Mojmírom,
čo vznikla mečom ostatných brinkotom,
chodiac po ľudu s tým chýrom.
Šuhaj utíchol na skalke
i vatra mu zhasínala,
nepíska viac na píšťalke,
lež poviestka odletela.

Dnes večer Silvestra — ostatný deň v roku,
ešte sa raz diabli do sveta vyronia —
dvanástu z polnoci na veži už zvonia —
počuť zvýjania od kostola na boku…
Jedni sú vo vlkoch a líškach zakliati,
druhí vyzerajú ako vôl rohatý,
tretí ako psisko na smetisku breše,
štvrtí jak havrani kŕkajú na streše,
piaty ako medveď pazúry vystiera,
šiesty jak stonoha lebo rak vyzerá,
sem tí ako mačky, tam tí jak jastraby,
sipia ako hady, škrečia ako žaby…
a kto by ich mohol všetkých vypočítať,
keď sa už raz počnú z tej jaskyne kydať.
Skorej by si zrátal suché lístie hory
ako tie ukrutné zvýjavé potvory…
Ako tie červiaky z diery vyliezajú,
keď z jara teplé dni svietiť začínajú,
ako keď vyhúknu sovy zo stodoly,
alebo sa vrany zhromaždia na poli,
tak sa sem valiac zaradom valili,
škrečali, iskrili, hvízdali a vyli…
Malunký kostolček dokola obstali,
jedni sa na oblok, druhí na dach drali,
tam tí na zvoničke zámok odbíjali
a títo zas dvere kostolné lámali.
Ani tí Turci, keď Budín dobýjali,
na vysoké múry sa tak nedriapali.
Drakúň, čo jak vodca vodil tie potvory,
trímal pred kostolom ohnivé prápory,
jak počal vyvíjať svoju päsť velikú,
hneď sa za ním druhé pustili do kriku.
Päťdesiat šuhajov zíde sa pospolu,
stroja sa tej noci diablov vycitovať
a do železného kotliska zakovať,
lež k takejto práci každý nemá vôľu.
Prorok im povedal, keď písmo vykladal:
Kto chce zlých duchov moc svojou silou premôcť,
musí všetky hriechy tela obmyť vodou,
aby tak panovať mohol nad prírodou
a musí sa v duchu božom znovu zrodiť,
aby jak syn boží mohol v pekle chodiť,
musí kríž podpierať, musí sa zriecť veľa,
lebo ten kríž značí sveta spasiteľa.

Vetriská dujú — voda sa búri,
tam von sneh a kúrňava
pliaska o brehy ako o múry,
už sa moc diablov skonáva.
Na brehu stojí šuhajov dvadsať,
do vody z brehu skákajú,
smelí, hoc’ by ich naraz mali sťať —
vlny ich s hurtom schvácajú…
Vetry zatíchnu — voda upadne,
na druhý breh ich vyhodí…
Zač’ to skákali? kto to uhádne?
a kto im spomohol z vody?
Polnoc už odbila — nastáva rok nový —
diabli utekajú jak od stodôl sovy…
Tisíc a osemsto i štyridsaťštyri
a v ňom sa rozletia o Silvestru chýry.